Michel prišiel na druhý deň predpoludním. Amanda v noci chvíľu spala, ale presne ako predpokladala, mala zlé sny o horiacich démonoch a otcovej smrti. Pozvala Michela aj Christophera do pracovne, aby sa mohli v súkromí rozprávať. Stále si nedokázala pripustiť, že je to už jej pracovňa a nie otcova. Jeho veci tam stále boli, akoby len na chvíľu odišiel. Občas zabudla, že tu už nie je a očakávala, že ho stretne niekde na chodbe paláca. Vždy, keď si uvedomila pravdu, opäť pocítila bodnutie v hrudi a v očiach ju začali páliť slzy.

Nesadla si za otcov stôl, zatiaľ to nedokázala. Všetci traja sa posadili do kresiel v rohu miestnosti. Christopher nespal vôbec a bolo to na ňom zreteľne vidieť. Amanda nevedela odhadnúť, či plakal, ale z veľkých kruhov pod očami jej bolo jasné, že jeho noc bola ešte nepokojnejšia ako jej.

Michel nebol zvyknutý na zdvorilostné úvody a začal hovoriť hneď, ako sa posadili.

„Musím vám toho veľa vysvetliť. Niečo z toho vás možno prekvapí."

„Skúšal som o tom démonovi niečo nájsť v knižnici," ozval sa Christopher vyčerpaným hlasom. „Skoro nič som nenašiel. Prečo?"

Takže toto robil celú noc, pomyslela si Amanda. To, a určite sa ubíjal výčitkami.

„Lebo o nich v Tairemone nie je veľa informácií," odpovedal Michel. „Tu sa Kostrah nevyskytol ešte nikdy. Aby ste pochopili, prečo, musíte najprv vedieť, čo Kostrah je. Ide o druh démona, ktorý sa správa ako parazit. Keď si nájde vhodného hostiteľa, začne sa mu objavovať ako hlas, alebo v snoch, alebo v rôznych nehmotných podobách."

„Alebo odraz v zrkadle," poznamenal Christopher.

„Napríklad," potvrdil Michel. „Nedokáže však ovládnuť hostiteľa len tak. Potrebuje si získať jeho dôveru, a tak väčšinou útočí cez najzraniteľnejšie miesta."

Amanda neisto pozrela na Christophera, ktorý sa pohrával s kráľovským amuletom a nepozeral na nich. Neodpovedal, tak Michel pokračoval.

„Ak sa predstavil ako ochranca, ktorého poslala mágia, útočil cez tvoju dôveru mágii, Christopher. A cez tvoju neistotu v seba samého. Vycítil, že potrebuješ niekoho, kto by ti povedal, ktorá cesta je správna, lebo tvoja sebadôvera bola otrasená. Tak ti poskytol to, čo si potreboval, a ty si mu uveril."

Christopher sa zamračil.

„Keby som mu vtedy neuveril, neovládol by ma?" spýtal sa a pozrel na Michela.

„Nie."

„Presne to som si myslel," zavrčal Christopher. „Takže to bola moja chyba."

Amanda si povzdychla.

„Chris, každý by mu uveril. Aj ja by som mu uverila, keby išiel na mňa cez niečo podobné."

„Je to pravda," potvrdil Michel. „Je ťažké, takmer nemožné nezačať Kostrahovi dôverovať. Sú príliš skúsení a inteligentní, cítia tvoje emócie. Väčšinou iba ľudia, ktorí o jeho existencii vedia, sú pred ním na pozore. Ale ty si o ňom nevedel nič."

„Kde vlastne žije?" spýtala sa so záujmom Amanda. „Keď je iba v snoch..."

„V hostiteľovi, hoci on si ho neuvedomuje. Keď si vybuduje dostatočnú dôveru, môže nadobudnúť fyzickú formu, vtedy zároveň príde ten moment, kedy ho hostiteľ môže zabiť. Ale Kostrah môže ostať aj v ňom a môže svoju podobu aj meniť. Chrisovi sa ukazoval ako sluha a priateľ, a teda ako človek. Ale nedávno sme Kostraha videli aj v inej podobe."

Amanda prekvapene nadvihla obočie a rozmýšľala, kde ešte videla démona. Netrvalo jej dlho, kým si spomenula. Christopher si to prekvapene uvedomil tiež.

„Čože," vydýchol. „Ten démon na bojisku..."

„Paymonov Kostrah," prikývol Michel vážne. „A ani si neviete predstaviť, v akej ťažkej situácii sa nachádzate. Ale k tomu sa dostanem neskôr. Najprv musím vysvetliť, ako Kostrah rastie a prežíva."

„Hovoril si, že najprv musí mať dôveru," hovorila Amanda.

„Áno, musí si získať dôveru, ak si nezíska dôveru, nezosilnie, a kým nie je dosť silný, je zraniteľný. Kým nenadobudne fyzickú podobu, hostiteľ ho môže iba nedôverou voči nemu úplne zahubiť. Ale potom, čo sa prvýkrát zhmotní, je už odolný a čistou vôľou sa ho zbaviť nedá. Viete, prečo sa nikdy doteraz Kostrah nedostal do Tairemonu?" Michel na oboch pozrel, akoby čakal, že na to prídu.

„Mágia?" napadlo Amande.

„Presne tak. Kostrah, ktorý posadol Christophera v Sato Madri, bol ešte veľmi malý a slabý, keď vstupoval do Tairemonu. Keby bola v Tairemone mágia, neprežil by vstup za hranice. Síce necítite mágiu, ktorou je Tairemon nabitý, ale chráni vás. Mágia Warloru by dokázala Kostraha zabiť aj v silnejších formách. Lenže mágia bola preč a kým sa vrátila, bol dosť silný, aby jej odolal."

„Vedel si to," spomenul si zrazu Christopher. „Vedel si, že je vo mne, keď sme išli zo Sato Madri."

„Vedel som, že niečo je v tebe. Nevedel som, že je to Kostrah. Len som cítil, že nie je všetko v poriadku. Tušil som, o čo ide, ale istý som si byť nemohol."

„Prečo si ma nevaroval?" spýtal sa princ, trochu podráždene.

„Skúšal som. Vtedy, keď som sa ťa pýtal, či sa s tebou niekto nový nezačal rozprávať." Michel sa tváril stále rovnako, ale Christopher sa zahanbil, keď si na to spomenul.

„Klamal som ti," zamrmlal.

„Presne tak. Nevedel som, či hovoríš pravdu alebo nie."

„Keď vtedy klamal," ozvala sa Amanda. „Bol to on? Alebo bol už ovplyvnený Kostrahom?"

„Tu je ten problém," povzdychol si Michel. „Čiastočne on, čiastočne ovplyvnený. Pri Kostrahovi ani sám hostiteľ nevie, koľko z toho bola jeho vlastná vôľa a koľko nie. Nikto to nedokáže posúdiť. Kostrah totiž žije z nenávisti, tú môže posilňovať, navádzať na zlo, potláčať dobré a čisté myšlienky. Lenže nemôže posadnúť človeka a proti jeho vôli napríklad zabíjať. Nenakŕmil by sa. On žije z nenávisti, ktorá je vykonaná z vlastnej vôle. Kostah túto vôľu ovplyvňuje a vhodne zatemňuje niektoré časti mysle."

„Ale potom..." Amanda myslela aj na druhého démona. „Čo s Paymonom? Koľko z toho robil on? Potom nevieme prisúdiť podiel viny, ktorú mal Paymon... alebo aj Chris."

„Presne tak, kráľovná. Nevieme. Nikto nevie."

Nastalo ticho, každý sa venoval svojim myšlienkam.

„No dobre, a čo sa stalo potom?" spýtal sa Christopher. „Povedzme, že ovplyvnil moju vôľu. Stále si myslím, že to bola moja chyba, ale... ak som náhodou naozaj bol pod jeho vplyvom, ako to, že som ho dokázal zabiť? Možno bol slabý..."

„Nie," rozhodne pokrútil hlavou Michel. „Keby bol natoľko slabý, nedokázal by ťa namieriť proti sestre. Musel byť dosť silný, väčšinou to netrvá dlho, po dvoch mesiacoch je hostiteľ úplne závislý. Je zvláštne, že si ho dokázal zabiť po pol roku."

„Čo to znamená?" spýtala sa Amanda. „Súvisí to s Chrisovou krvou?"

„Pochybujem. To, čo Kostraha oslabuje, je presný opak toho, čím sa živí. Nedarí sa mu v prostredí, kde je veľa lásky a dobra. Myslím, že s Christopherom mal veľké problémy, pretože je, a celý život bol, obklopený milujúcimi ľuďmi. A aj to by nestačilo, pretože byť milovaný je oveľa menej, ako milovať. Christopher má toľkých ľudí úprimne rád, že donútiť ho zabíjať trvalo nadpriemerne dlho."

Amanda sa na Christophera láskavo usmiala, ale ten sa na ňu stále nedokázal pozrieť.

„Chris," skúsila ho osloviť, ale on len pokrútil hlavou.

„V noci som necítil lásku k nikomu," poznamenal. „Ako som ho mohol zabiť?"

„Nijako. Nedá sa to. Musel si v tej chvíli niečo cítiť."

Christopher sa snažil rozpamätať sa na udalosti predošlej noci, ale Amanda ho predbehla.

„Spomenula som ti Victora," pripomenula mu jemne. „Máš ho rád takmer ako syna."

Vtedy si Christopher spomenul na ten záblesk, ktorý akoby ožiaril správnu cestu. Na maličkú chvíľku, ale stačilo to. Michel prikývol, už mu to bolo jasnejšie.

„V tom prípade sa to vysvetľuje. Láska narušila Kostrahove spojenie s tebou a ty si inštinktívne konal tak, ako by si to robil, keby si bol sám sebou."

„Victor," zopakoval Christoper a chytil si hlavu do dlaní.

„Aj tak je to výnimočná udalosť," pokračoval Michel. „Nie jednečná, ale výnimočná. Hovorí o tvojej sile, Christopher."

„Chris, nikto ťa neobviňuje," opatrne Amanda oslovila brata, ktorý bol zničený ako nikdy predtým. „Nemôžeš za to, čo sa stalo, nemohol si za to, čo sa dialo na Sato Madri."

„Ja sa obviňujem," povedal Christopher rozhodne a vstal.

Zložil si z hlavy striebornú korunu a z krku kráľovský amulet.

„Amy, vzdávam sa svojho titulu. Nemôžem byť synom svojho otca, keď..." hlas sa mu zlomil a nedopovedal.

„To je hlúposť, Chris!" rozhorčene odvetila Amanda.

„Prečo sa ma zastávaš?" Christopher zvýšil hlas. „Takmer som ťa zabil, prečo nie si naštvaná? Prečo ešte nie som vo väzení?"

„Lebo ťa mám rada!"

Chvíľu nastalo ticho, v ktorom Amanda prebodávala brata pohľadom. Vyzeral, že bojuje sám so sebou, ale nakoniec svoj názor nezmenil.

„Si ako otec, Amy," povedal smutne. „Presne ako on. A práve preto si zaslúžiš korunu. Nepoznám nikoho chápavejšieho, ako si ty... ako bol on. Ale práve preto ja k tebe nepatrím."

Znovu si sadol, ale korunu a amulet položil na stôl.

„Nie som princ, Amy," povedal ešte.

Amanda chcela ešte niečo povedať, ale Michel ju prerušil.

„Máte teraz väčší problém. Ten Kostrah, ktorého sme spolu zabili, Amanda."

„Áno," spomenula si Amanda. „Bol súčasťou Paymona? Ako to? A čo tá jeho podoba?"

„Každý Kostrah je súčasťou hostiteľa. Len ho väčšinou úplne neopustí, ako to urobil tento. Zrejme mal tento pocit, že potrebujú výhrať vojnu, a na to musel byť v plnej fyzickej sile. Preto úplne vyšiel z Paymona. Paymon preto ostal vykoľajený, zrazu uvidel veci tak, ako sú. Neviem, ako dlho bol pod nadvládou, ale ten démon mal minimálne niekoľko rokov. Možno desaťročí. Bol neuveriteľne silný a podľa môjho názoru nemal Paymon ani najmenšiu šancu čeliť mu. Preto aj tá nebezpečná podoba."

„Tak je teda Paymon vinný, alebo nie?" nechápala Amanda.

„Na to neexistuje jednoznačná odpoveď," odvetil Michel. „Na jednej strane konal zo svojej vôle a nemôžete si byť istí, či by tá vôľa nebola rovnaká, ak by bol sám sebou. Ale na druhej strane mal vôľu pod vplyvom extrémne silného démona, ktorý v ňom roky podnecoval nenávisť. Bude to veľmi ťažké rozhodnutie, kráľovná."

Amanda si uvedomila, že tento prípad sa tak ľahko nerozrieši. Na chvíľu sa zamyslela.

„Asi ho najprv vypočujem," rozhodla. „Aj keď neviem, ako, keď s nikým nehovorí."

„Môžem výsluch viesť ja?" spýtal sa Christopher. „Viem si predstaviť, ako sa cíti."

Amanda prikývla, zdalo sa jej to ako dobrý nápad. Michel súhlasil tiež, ale upozornil ich, aby si stále dávali pozor.

„Neviete o jeho skutočnej osobnosti nič a ešte stále je najmocnejší z černokňažníkov."

Zišli do podzemia hneď, nemalo zmysel výsluch odkladať, a kým bol Michel pri nich, vedel im pomôcť v prípade potreby. Dali doviesť Paymona do miestnosti, kde sa zvyčajne vypočúvalo. Stráže ho pripútali ku ťažkej kovovej stoličke v strede miestnosti. Amanda prikázala strážam, aby ich nechali samých, a v miestnosti ostali len oni štyria.

Paymon sedel so sklopeným zrakom a vyzeral, akoby čakal, že z niektorej strany príde úder. Christopher sa posadil presne oproti nemu.

„Vieš, čo je Kostrah?" spýtal sa bez úvodu.

Paymon trochu zmenil výraz tváre, akoby sa mu v nej objavila štipka nádeje, a sotva viditeľne prikývol. Pohľad však stále nezdvihol.

„Kedy k tebe prišiel?"

„Mal som asi desať rokov," zachrípnuto prehovoril Paymon. Jeho hlas, podobne ako jeho tvár, sa úplne zmenil. Arogantný a povýšenecký tón úplne zmizol.

„Desať rokov?" zhrozene sa spýtala Amanda a pozrela na Michela. Ten tiež vyzeral, že naňho tá informácia zapôsobila. „Koľko rokov máš teraz?"

„Tridsaťosem."

Michel sa zatváril neveriacky a Amanda chápala, prečo. Bežne Kostrah ľudí dostane pod nadvládu za pár mesiacov. Ak pol roka u Christophera bola nezvyčajne dlhá doba, aký musel byť démon silný po dvadsiatich ôsmich rokoch?

„Skús nám povedať, ako sa to celé stalo," navrhol jemne Christopher. „Nemusíš sa báť. Nikto ti dnes neublíži."

Paymon sa zhlboka nadýchol a začal hovoriť.

„Keď som bol malý, môj otec, černokňažník, ma bil a ponižoval..." pozrel na Amandu, tá prikývla. Pamätala si, že jej to hovoril. „Vždy mi tvrdil, že zo mňa nič nebude, zatváral ma doma... bol som sám, nikoho som poriadne nepoznal, nemal som priateľov. A keď som mal asi desať rokov, v predstavách a snoch sa mi začal objavovať chlapec v mojom veku. Volal sa Eric, alebo sa tak aspoň predstavil. Ten sa so mnou jediný rozprával, zaujímal sa o mňa... bol mi ako brat."

„Dopekla," vydýchla Amanda a pozrela na Michela, akoby hľadala radu. Ten však len pokrčil plecami, viac jej povedať nevedel.

Christopher s Paymonom súcitil viac, než si ktokoľvek dokázal predstaviť. Démon mu povedal presne to, čo chcel počuť. Vybudoval si u desaťročného chlapca dôveru tak, ako to u Christophera dokázal Ochranca.

„Ďalej?" postrčil ho k rozprávaniu.

„V podstate sa nič nedialo... myslel som si, že sa nič nedeje. Myslel som si, že som vyrástol, stal sa najmocnejším, vodcom všetkých ostatných, a že mám právo na svoju pomstu. Až teraz som si uvedomil, koľko z toho bolo v skutočnosti inak."

„Vedel si, že existuje Kostrah?" spýtal sa Michel.

„Vedel, u nás sa občas objavujú. Hovorí sa, že až raz niekoho posadne, nie je iná cesta, iba zabiť hostiteľa. Myslím, že preto som si nikdy nepripúšťal, že by Eric bol Kostrah. A potom už bolo neskoro..."

Vyzeral zničene a pokorene.

„Ako to teda bolo v skutočnosti?" spýtal sa Christopher. „Keď to už teraz vidíš jasne... povedz, ako to bolo."

„Eric so mnou stále hral nejaké hry, občas trochu nebezpečné a kruté k ostatným" pokračoval Paymon. „Ale bol som rád, že nie som sám. Trval na tom, že sa musím stať iným, ako bol môj otec. Presvedčil ma, aby som prijal iné meno... To on mi dal meno Paymon."

„Ako sa voláš v skutočnosti?" nebolo to podstatné, ale Christophera to zaujímalo aj tak.

„Tristan," povedal Paymon svoje pravé meno prvýkrát po dlhých rokoch. V oku sa mu zaleskla slza. „Tristan Valar. Eric vravel, že sa musím vzdať svojho mena, aj svojho otca. S tým otcom mal asi pravdu, ale ja som nevidel, že sa stávam niečím horším, ako je môj otec. Prvýkrát ma mal niekto rád a ja som mal rád jeho."

Hľadel do zeme a po tvári mu stiekli prvé slzy. Amanda zhrozene hľadela na obraz muža, ktorý vyzeral ako vymenený oproti tomu, ktorého stretli kedysi na Sopheliinej svadbe. Bola si istá, že ho teraz na smrť odsúdiť nedokáže. Nemohla ho ale ani neodsúdiť, veď on spôsobil smrť stoviek vojakov a v konečnom dôsledku aj kráľa Tairemonu.

Christopher sa pýtal ďalej.

„Čo ďalej, Tristan?"

„Presvedčil ma, že musím byť najmocnejší, a aj sa mi podarilo stať sa najmocnejším černokňažníkom. Lenže potom mi začal nahovárať, že mi patrí celý svet. Pod jeho vplyvom som zabíjal... Vlastne neviem, či pod jeho vplyvom," priznal. „Zdalo sa mi, že to chcem."

„Rozumiem," odpovedal Christopher úprimne. „A uzamknutie mágie?"

„Neviem, prečo to odo mňa chcel," pokrútil hlavou Tristan a Amanda sa všimla, že sa začína triasť. „Sollgation bolo strašne ťažké zaklínadlo a... zabil som jednorožca..."

Reťaze zazvonili, keď sa spútaný muž už očividne triasol. Slzy mu stekali po tvári. Michelovi sa v tvári zračila bolesť, ktorej Amanda dokonale rozumela. Pozeral na vraha svojho brata, ale rovnako ako ona si uvedomoval, že mu nemožno pripísať celú vinu.

„Zabite ma," prosil Tristan zrazu. „Nič iné si nezaslúžim a nemôžem s tým žiť. Dajte ma popraviť..."

Christopher si vzdychol a otočil sa k Michelovi.

„Nevieš s ním niečo spraviť? Potrebujem ho ešte schopného odpovedať mi."

Michel bez slova pristúpil k väzňovi a natiahol k nemu ruku. Vychádzalo mu z nej matné biele svetlo, podobné tomu, ktorým ožaroval démona na bojisku. Tristan sa pod jeho vplyvom upokojil, prestal sa triasť a prekvapene pozrel na Michela.

„Bol to môj brat," povedal Michel potichu skôr, než by sa niečo mohol spýtať. „Viem však o moci Kostraha. Nezaslúžiš si smrť, zatiaľ nie."

Ozval sa znovu Christopher.

„Na bojisku z teba vyšiel sám od seba?"

„Áno."

„Čo si cítil potom?"

„Najprv som nechápal, čo sa deje. Vedel som, prečo a ako som sa dostal tam, kde som. Len som tomu nemohol uveriť. Zrazu akoby niekto nadvihol oponu z mojich očí a všetko som videl. Neviem ten pocit opísať."

„Netreba," odpovedal Christopher namrzene. Presne vedel, o čom hovorí. „Čo s tebou?"

Pozrel na Amandu, ale tá len pokrútila hlavou. Všetci mysleli na to isté. Kto je teraz vlastne vinný?