Amanda napísala dlhý list Sophelii, v ktorom jej vysvetlila všetky okolnosti kráľovej smrti aj dôvody Tellyho dočasného pobytu v tairemonskej cele. Vedela, že Sophelia bude nahnevaná za uväznenie manžela, ale snažila sa v liste zdôrazniť, že ide o krátkodobú nevyhnutnosť a že pevne verí, že Telly je nevinný.

Nevinný, skutočne. Amanda si unavene pošúchala oči. Uvedomovala si, že ich hnev by mal smerovať na Paymona, ktorý to celé spôsobil, a nie na Tellyho. Zdalo sa však, že jej brat to pochopiť nedokáže. Ona v skutočnosti necítila hnev. Na chvíľu ho pocítila, to áno. Ale neskôr sa do jej vnútra vkadol žiaľ a prázdnota. Otec je preč. Oči sa jej znovu zaliali slzami a znovu ich odhodlane utrela. Kedysi bol on silný pre ňu, keď zomrela mama. Teraz musí byť ona silná pre kráľovstvo. Lebo v ňu veril.

Si silnejšia, ako si myslíš, povedal jej vtedy na plese.

Vtedy o jeho slovách pochybovala, a nebola si istá ani v tejto chvíli. Každú chvíľu mala pocit, že sa zosype, ale držala sa zo všetkých síl. Charles bol stále pri nej a pomáhal jej. Bol obrovskou oporou, mal skúsenosti, ktoré jej chýbali a ohľaduplnosť k jej citovému rozpoloženiu, ktorá ju dojímala.

Pozrela sa z okna. Bolo už chvíľu po polnoci a v celom kráľovstve bola tma a ticho. V hrade ešte ustával ruch z predošlého dňa, pripravoval sa pohreb kráľa aj padlých vojakov, zranení boli prenesení na ošetrenie a ich blízki ich chodili navštíviť. Amanda bola vďačná, že dnes nie je v noci ticho ako zvyčajne. Nemohla by ísť spať, cítila to. Vedela, že by otca videla v snoch a nechcela znovu prežívať bolesť z jeho straty. Mysľou jej preletela spomienka na ten moment, keď otca prebodol šíp. Podvedome sa chytila za srdce. Cítila to bodnutie tak, ako aj vtedy.

Rozmýšľala, ako sa cíti Christopher. Je ešte stále nahnevaný? Doteraz nijako nezareagoval na voľbu následníka. Jeho tvár neprezrádzala nič viac, než hnev, ktorý cítil už predtým. Trochu sa začínala obávať jeho reakcie.

Potom sa jej myšlienky presunuli k Tellymu. Bolo to už druhýkrát, čo sa ocitol vo väzení, a ani tentoraz to nebolo úplne právom. Doma, v Južnej Zemi, mal manželku a nenarodené dieťa. Musel sa v cele cítiť neskutočne sám. Povzdychla si. Mala ho dať prepustiť napriek Christopherovmu názoru. Vedela si predstaviť, ako sa bojí. Vražda kráľa bol zločin, ktorý sa bežne trestal smrťou, a ona sa mohla rozhodnúť nebrať ohľad na to, že kráľ si svoju smrť želal. Vstala od stola a pozrela na posteľ vo vedľajšej izbe. Bola unavená, ale donútila sa nemyslieť na spánok, rozhodla sa ísť radšej za Tellym. Pochybovala, že by on dokázal spať.

Vyšla z komnaty a zamierila dole schodiskom.

...

Christopher si zobral meč. Oblečený bol v čiernom, a oblečenie mu zvýrazňovalo nenávisť v peknej tvári. Keď sa pozrel do zrkadla, musel si všimnúť, že hnev a nenávisť mu na kráse skôr pridávali, ako uberali.

„Vyzeráš ako kráľ," potvrdil mu Ochranca. „Ktorým by si mal byť."

Pre princa už neostal priestor na vlastné myšlienky. Ochranca cítil, že kdesi v podvedomí mu stále víri svedomie a výčitky, stále tam existovalo dobro a varovný signál, že to, čo ide urobiť, je nenapraviteľné. Ochranca sa však už nemusel báť. Vďaka jeho práci boli princove dobré stránky spoľahlivo preč a posledné záblesky vlastnej vôle po prvej vražde zhasnú definitívne.

„Čo ak sa to nepodarí?" otočil sa k nemu ešte Christopher.

„Musí. Ak chceš byť kráľom, nesmieš zlyhávať. Nesmieš sa už obzerať späť."

Christopher prikývol a vykročil. Nerozmýšľal. Cítil len hnev a v hlave mu kolovala jediná myšlienka, myšlienka na vraždu, ktorú by si predtým nikdy nedokázal pripustiť. Ochranca išiel s ním a dával si pozor, aby sa nič nepokazilo. Boli v cieľovej rovinke.

Hrad bol ešte stále plný ľudí náhlivo prechádzajúcich chodbami, ale princa s mečom si nikto nevšímal. Kadekto ešte chodil so zbraňami a v povojnovom chaose nebol čas pozerať si navzájom do tváre. Christopher so svojim spoločníkom zišiel po schodoch do vstupnej haly, odtiaľ po malom bočnom schodisku do podzemia. Lampy na stenách osvetľovali podzemné chodby mihotavým svetlom. Kráčali v tichu, zišli ešte o trochu nižšie a ocitli sa v priestrannej chodbe s celami pozdĺž nej. Christopher pozrel na hliadkujúce stráže. V tejto časti väzenia to boli len dvaja muži.

„Potrebujem súkromie," povedal im. „Odchod. Vráťte sa o hodinu."

Stráže sa uklonili a odišli do iných častí väzenia.

„Budú vedieť, že som tu bol," poznamenal Christopher.

„Aj tak by vedeli, kto ho zabil," odvetil Ochranca. „Musíš ukázať svoju silu, Chris, nie je čas váhať."

Christopher prikývol. V kancelárii stráží našiel správny kľúč a vybral sa popri celách. Srdce sa mu prudko rozbúchalo. Kdesi v mysli mu vírili neurčité myšlienky, akoby ho varovali, ale nevedel ich zachytiť. Boli ako za dymovou clonou, a nedokázal prečítať, čo mu chceli povedať. Konečne zastal pri správnej cele. Otočil hlavu dovnútra a pohľad sa mu stretol s Tellyho očami.

Telly vstal, ale neuklonil sa, akoby cítil, že toto nie je žiadna oficiálna návšteva. Tušil, prečo princ prišiel, a z výrazu v jeho tvári bolo jasné, že má pravdu. Nepovedal ani slovo, kým Christopher odomykal celu. Hlavou mu prebehla myšlienka na útek, ale uvedomil si, že by to nestihol. Strach ho paralyzoval a nemohol sa ani pohnúť, len sledoval princa v úplnom tichu.

Potom však tento zdanlivý pokoj skončil. Christopher ho schmatol za predok košele a zúrivo vytiahol von z cely.

„Mal som ťa zabiť oveľa, ovľa skôr!" zvreskol. „Nikdy si za nič nestál! Zradca." Hodil ho o stenu a pritisol ho jednou rukou k nej, kým v druhej zvieral meč.

„Chris, nie... prosím..." Telly sa snažil odtiahnuť, odstrčiť ho, ale držal ho príliš pevne.

Christopher zdvihol meč k Tellyho krku.

„Chris... mám dieťa..."

Princ sa len zasmial.

„Decko je len bastard. Si nikto. Ak si niekedy veril, že si čokoľvek viac, mýlil si sa."

Sekundu predtým, než by ho prebodol, sa ozval z konca chodby výkrik.

„Christopher, nie!"

Princa neviditeľná sila odsunula od Tellyho k stene oproti, ale nie natoľko, aby do nej vrazil. Telly sa pozrel, kto je jeho záchrancom, a zbadal kráľovnú, ako beží k nim. Christopherov sluha vyzeral nahnevaný ako nikdy predtým.

„Nesmieš sa nechať zastaviť," naliehal na Christophera. „Dokonči to!"

Christopher znovu zdvihol meč. Amanda zase vyslala zaklínadlo, ale Ochranca sa postavil medzi princa a ňu a odrazil ho vystretou dlaňou.

„Dokážem ju chvíľu udržať, ale iba krátko," povedal mu. „Musíš zabiť najprv ju, tento ti nikam neujde, je neozbrojený."

Amanda dobehla k Ochrancovi a vyslala k nemu ďalšie zaklínadlo. Vrazilo doňho a tvár sa mu skrivila od bolesti, ale vydržal stáť na nohách. Urobil prudký výpad k Amande a chytil ju, pritlačil ju k stene a ruky jej zadržal pri stene nad hlavou.

„Čo to má znamenať?" zvolala. Skúšala vysielať ďalšie kúzla, ale nemali žiaden účinok, Ochranca ich pohltil. „Čo si?" kričala na Ochrancu.

Ten sa však venoval Christopherovi.

„Nemáš veľa času, Chris! Konaj!"

Christopher znovu pevnejšie zovrel meč a zahľadel sa na Amandu, ktorá sa zúfalo snažila vyslobodiť. Telly sa pokúsil pohnúť k nemu, ale meč ho zastavil.

„Chris!" kričala Amanda. „Nerob to, neviem, čo je tento chlap, ale nevidíš, čo ti urobil?"

„Nehovor s ňou," naliehal Ochranca. „Rýchlo..."

Amande sa po silnom zaklínadle podarilo Ochrancu na chvíľu od seba odstrčiť, ale rýchlo ju znovu ovládol. Znovu sa prosebne zahľadela na brata.

„Chris, nerob to. Mysli na tých, ktorým si vzorom. Mysli na Victora..."

Princ prudko zastal a zreničky sa mu rozšírili. Bol to len krátky moment, akoby jeho myseľ osvietil prudký záblesk, keď si predstavil Victorovu tvár. Na vyjasnenie myšlienok to nestačilo, ale stačilo to na krátky popud k činnosti. Nevedel, prečo to robí, netušil, prečo svoju misiu celkom zmenil, ale hoci samému mu pripadalo svoje konanie absurdné, to náhle svetlo ho prinútilo urobiť to. S výkrikom bodol mečom pred seba.

Ostrá čepeľ prenikla telom Ochrancu, prebodla ho zboku až do srdca. Ochranca zvreskol hlasom, ktorý sa nepodobal ľudskému, a okolo rany sa objavil oheň namiesto krvi. Na pár sekúnd začal celý Ochranca horieť, a Christopher rýchlo ustúpil a meč mu vytiahol z tela. Vtedy jeho spoločník zhasol a prudko sa rozpadol v oblaku prachu a popola.

Všetci šokovane hľadeli na scénu pred sebou v zhrozenom tichu. Christopher ťažko dýchal, oprel sa o stenu a s výrazom úplnej hrôzy sa obzeral okolo seba. Celý čas si myslel, že koná z vlastnej vôle a že má všetko pod kontrolou, teraz však akoby zdvihli z jeho mysle závoj a všetko sa vrátilo naspäť. Vrátilo sa aj to, o čom si myslel, že nikdy neodišlo. Nerozumel tomu, sledoval popol, ktorý ostal z Ochrancu a snažil sa zistiť, prečo vlastne konal podľa jeho príkazov.

„Chris," ozvala sa po chvíli Amanda. „Čo to bolo?"

Vyzerala vystrašená a hľadela naňho opatrne, akoby mohol každú chvíľu vybuchnúť.

„Ja neviem," Christopher sa stále nedokázal upokojiť, dych sa mu čoraz viac zrýchľoval. „Bol so mnou pol roka, hovoril, že ho poslala mágia, aby..."

Nedokázal dopovedať. Zhlboka sa nadýchol a donútil sa odtrhnúť zrak od kôpky popola na zemi. Pohľad mu padol na Tellyho.

„Neublížil som ti." Bola to čiastočne otázka a čiastočne uľahčené vyhlásenie. Telly len prikývol.

Christopher si uvedomil, že bol iba sekundy od zničenia nielen seba samého, ale niekoľkých nevinných životov. Panika ho zachvátila a nedokázal hovoriť, hoci by rád všetko vysvetlil. Našťastie sa vedenia ujala Amanda.

„Musel to byť démon," vyhlásila presvedčene. „Neviem, aký. Ale démon. Oklamal ťa."

„Ako som sa mohol nechať oklamať?" vybuchol Christopher. „Prečo som ho nezastavil, keď bolo jasné, že ťa idem zabiť?"

„Zastavil si ho," ozval sa Telly tichým hlasom.

Christopher sa znovu zahľadel na zem. Chcel namietať, že to bolo príliš neskoro, chcel namietať, že predsa konal z vlastnej vôle... ale sám si nebol istý, čo sa stalo a či jeho vôľa bola naozaj jeho.

Znovu prehovorila Amanda.

„Jediný bude vedieť, čo sa presne dialo." Nikdy neskúšala privolať jednorožca, ale dúfala, že to bude fungovať. „Michel? Potrebujeme ťa."

Chvíľu sa nič nedialo, potom sa vzduch pri nich rozvíril a objavil sa Michel v svojej ľudskej podobe. Najprv vyzeral otrávene.

„Načo ma..." vtedy však zbadal scénu pred sebou, Christophera a popol na zemi. „ČO SA TU DOPEKLA STALO?" vykríkol s očami prekvapenými asi viac, než boli všetci ostatní.

Rýchlo prebehol k popolu a preskúmal ho. Prehrabol ho rukou, potom sa znovu vystrel.

„Čo sa tu... ako..."

Amanda sa ujala slova. Opísala mu, ako tesne zastavila Christophera, ktorý chcel pod vplyvom svojho spoločníka zavraždiť Tellyho, aj ako Christopher nakoniec prebodol jeho namiesto Amandy.

Michel vyzeral najviac prekvapený práve tou poslednou časťou.

„Ty si ho zabil? Skutočne si ho zabil... ty... sám?" spýtal sa Christophera s dôrazom na ty.

Christopher bol ešte zmätenejší, než predtým. Vynorili sa v ňom obavy, čo ak ho nakoniec nemal zabiť? Hovoril celý čas pravdu a naozaj bol Ochrancom?

„No... áno," vykoktal.

Michelovi sa na tvári objavilo čisté ohúrenie. Amanda vyzerala netrpezlivo.

„Michel... čo to bolo?"

„Démon. Veľmi špecifický typ démona. Kostrah." Michel nespúšťal pohľad z Christophera. „Žijem tisícročia, a ešte som nevidel, aby ho zabil jeho vlastný hostiteľ."

„Čože?" Amanda nerozumela.

„Kostrah je démon, ktorý sa živí emóciami svojho hostiteľa. Objaví sa, získa si jeho dôveru a rastie z nenávisti, hnevu a zla. Ak ho hostiteľ nechá pri sebe dostatočne dlho, získa si ho pod nadvládu." Michel kývol na pozostatky démona. „Je takmer nemožné ho zabiť, je na to potrebná extrémne silná mágia. Existuje iba jeden spôsob bez mágie, ako zabiť Kostraha a nechať hostiteľa žiť. Keď je démon dostatočne silný, aby mal fyzické telo, a zavraždí ho jeho hostiteľ, vtedy umrie a hostiteľ prežije. Ten je však väčšinou už ovládaný. Už sa to predtým stalo, ale je to extrémne zriedkavé."

Michel pozeral na Christophera skúmavo a trochu obdivne, ten sa však cítil mizerne a jednorožcove slová nepomáhali.

„Nechal som ho, aby ma ovládal." Znovu v ňom rástla zlosť, ale tentoraz na seba samého. „Nikdy som to nemal dovoliť."

Michel nevyzeral, že by ho Christopherove myšlienkové pochody zaujímali. Skôr sa naňho pozeral ako na výnimočný exemplár nejakého živočíšneho druhu.

„Musím sa porozprávať s vami oboma," vyhlásil. „Ale nie hneď teraz. Musím k tomuto zistiť viac. Všetko vám poviem zajtra, keď sa vrátim."

„Počkaj," zastavila ho Amanda, keď sa zberal na odchod. „Čo máme robiť teraz?"

Michel pokrčil plecami.

„Christopher už nie je nebezpečný, takže... čokoľvek chcete."

Ďalej si ich nevšímal, urobil niekoľko krokov a potom znovu zmizol vo farebnom víre.

Christopher pozeral do zeme, s mečom stále v ruke, ale spusteným dole. Znechutene hľadel na čepeľ, ktorou práve takmer zabíjal svojich priateľov. Svoju sestru. Nedokázal pochopiť, ako mohol na niečo také myslieť.

Amanda sa otočila k Tellymu.

„Choď domov."

„Určite?" spýtal sa neisto.

„Je to rozkaz."

Uklonil sa, rýchlo si zobral veci a náhlivo odchádzal z väzenia. Amanda a Christopher ostali v prázdnej chodbe sami. Chvíľu stáli bez slova. Christopher nemal odvahu pozrieť sestre do očí, ona naňho hľadela súcitne.

„Chris, vysvetlí sa to," snažila sa ho povzbudiť.

„Ako ma môžeš obhajovať," slabým hlasom prehovoril Christopher. „Po tom, čo som skoro urobil?"

„Ale neurobil si to. Okrem toho, neviem, či si si všimol toho démona, ktorý ťa ovládal, ale..."

„Ja som ho pustil dnu," prerušil ju. „Je to moja chyba."

Odložil meč, sklamaný sám zo seba, ako nikdy predtým.

„Otec by bol zo mňa zhnusený."

S bolesťou v tvári odišiel, nechcel počuť jediné ďalšie slovo. Chcel byť konečne úplne sám.