„Vaša výsosť, jedného sa nám podarilo zatknúť!"

Amande chvíľu trvalo, kým si uvedomila, že vojaci prehovorili k nej. Odtrhla pohľad od Christopherovej tváre, ktorá ešte viac potemnela, ale neprezrádzala nič viac. Teraz nestíhala riešiť svojho brata, ale vedela, že problémy prídu. Otočila sa k vojakom a uvidela, že vedú Paymona, ktorý sa z nejakého dôvodu nepremiestnil späť na Sato Madri, ani nezneviditeľnil. Všimla si, že vyzerá inak. Netváril sa povýšenecky a arogantne ako kedykoľvek doteraz. Vyzeral zničený a porazený.

Neverila mu. Tušila, že niečo chystá, že celé jeho vzdávanie sa je len kamufláž nejakého veľkého a zákerného plánu, ale momentálne nemala nič, čím by to dokázala.

„Poriadne ho prehľadajte, zoberte mu všetko, čo by mohol použiť ako zbraň alebo kúzlo, a umiestnite ho v najstráženejšom väzení." Potom kývla smerom k Tellymu. „Jeho do väzenia tiež."

Telly v prvej chvíli chcel protestovať, ale rozmyslel si to a nechal sa spútať.

„Načo?" zasyčal Christopher, keď ho odviedli. „Načo to predlžuješ, Amanda? Je vrah kráľa, ak ho neodsúdiš na smrť..."

„Pravdepodobne to nebude také jednoduché, Chris!" odvetila rázne. „Mala som pred vojnou dojem, že otec svoju smrť plánuje, a Telly vravel niečo o rozkaze."

Christopher neveriacky pokrútil hlavou.

„Si slaboch a nikdy nebudeš dobrá kráľovná!" vyhlásil nahnevane a odchádzal, na nikoho sa ani nepozrel. Vysadol na koňa a odcválal.

Amandu jeho slová zranili, a najviac asi to, že nevedela, kde sa v Christopherovi zobrali. Nick vedľa nej vyzeral rovnako znepokojený.

„Nepáči sa mi to, Amy," skonštatoval a odložil meč. Zasyčal pritom od bolesti.

„Musíš ísť do nemocnice," povedala Amanda pri pohľade na jeho zranené rameno.

„Nechem ťa tu nechať samú."

Nick na ňu hľadel s pohľadom plným pochopenia a súcitu. Uvedomila si, že on nedávno tiež niekoho stratil v boji, a vedela, že najlepšie chápe jej bolesť. Aj tak však nechcela, aby zbytočne ostával.

„Zvládnem to." Poobzerala sa po horiacom okolí. Draky sa vznášali na oheň a menšie ložiská udupávali. „Vezmem otcovo telo a vrátime sa do hradu. Choď sa dať ošetriť, Nick."

Nakoniec súhlasil, pred odchodom ju ešte pobozkal a potom sa vrátil k svojim vojakom a sestre. Amanda dala rozkaz na prevezenie otcovho tela do hradu. Vysadla na koňa a poobzerala sa okolo seba. Po boji ostala zem zničená a spálená. So smútkom v očiach sa otočila a vykročila k mestu.

V hrade zatiaľ Victor a Leo sedeli na okne v chodbe otočenej smerom k hradným bránam. Peter a Roy sedeli neďaleko na zemi a hádzali si loptu, ale atmosféra mala od pohodovej ďaleko. Victor bol zo všetkých napätý najviac. Hlavou sa mu hnali pochmúrne myšlienky. Čo sa stane, ak prehrajú vojnu? Čo ak zabijú Christophera? Kam pôjdu? Pozrel na svojich kamarátov a občas závidel dvom menším, že si nebezpečenstvo uvedomovali oveľa menej.

„Victor, pozri!" vyrušil ho z myšlienok vzrušený Leov hlas.

Victor pozrel z okna a uvidel sprievod vojakov vracajúcich sa z boja. Srdce mu poskočilo od radosti, ale hneď potom uvidel niečo, čo mu zlú náladu vrátilo.

„Čierne zástavy," povedal zhrozene.

Pozrel na Lea a obaja si mysleli to isté. Len nie Christopher. Roy a Peter tiež vyzerali vystrašene. Všetci ako na povel vybehli z chodby a bežali ku vstupnej hale. Zastali na plošine so zábradlím na vrchu bočného schodiska. Po chvíli začali ľudia vchádzať do hradu.

„Je tam!" nadšene vykríkol Victor. „Christopher je tam..."

Premkla ho úľava a radosť. Potom však vošla Amanda.

„Má kráľovskú korunu," poznamenal Leo.

„Ach," povzdychol si Victor, keď si uvedomil, čo to znamená.

„Kráľ je mŕtvy," zašepkal Leo.

Smútok bolo vidieť v tvárach všetkých, čo prichádzali do hradu. Christopher prešiel vstupnou halou s Ochrancom v pätách. Nehovorili spolu a zlú náladu bolo vidieť na oboch. Chlapci im nesmelo vyšli v ústrety. Keď ich princ uvidel, smutne sa usmial.

„Ahojte. Nedopadlo to najlepšie."

Všetkých štyroch krátko objal. Ochranca celý čas zazeral, ale nepovedal nič.

„Potrebujem byť chvíľu sám, ale prídem potom za vami, dobre? Poslúchajte."

Victor prikývol. Christopher pokračoval v ceste do svojich komnát a mal pocit obrovského prázdna. Keď vošiel do komnaty, sadol si na posteľ a bezducho pozeral pred seba. Ochranca sa prechádzal okolo, nespokojný, ale nechcel princa tlačiť, aby nič nepokazil. Potreboval jeho nenávisť, hnev, ale nie žiaľ, ten bol z úplne opačného konca pocitov. Princov smútok za otcom ho skôr oslaboval, než posilňoval, najmä preto, že nenechával priestor hnevu. Premýšľal, ako ho donútiť sústrediť sa opäť na úlohu zabiť svoju sestru.

„Chris," oslovil ho. „Musíš pomstiť smrť svojho otca."

„Rád by som," odpovedal Christopher. „Ale musím počkať do súdu, a bude to Amandina voľba..."

„Presne to je problém!" zvolal Ochranca. „Amanda stojí medzi tebou a trestom pre kráľovho vraha."

„Nemôžem to urobiť teraz," zavrčal podráždene Christopher.

Ochranca pokrútil hlavou.

„Nehovorím o Amande. Aj to by si mohol, ale teraz mám na mysli niečo iné." Naklonil sa k Christopherovi. „Máš právo zobrať spravodlivosť do vlastných rúk. Ten chlap vo väzení, ktorého tvoja sestra pravdepodobne nechá ísť, je vrahom tvojho otca."

Christopher zaťal ruky do pästí a hnev v ňom zase začínal rásť. Ochranca si musel dávať pozor, aby sa nezačal široko usmievať. Podarilo sa.

„Život za život," zašepkal Christopherovi. „Nikto to nemusí vidieť. Môžeš tam ísť v noci."

Princ sa prudko postavil a prešiel k oknu. Oprel sa o rám a premýšľal. Už nie o tom, či to urobiť, ale o tom, ako a kedy.

...

Amanda dala zvolať radu hneď po príchode všetkých do hradu. Síce narýchlo, ale potrebovala informácie a nemohla čakať. Rozmýšľala nad Christopherom a nad vládou. Chcela svoju korunu prenechať bratovi, to áno, ale to bolo predtým, než sa k nej začal správať nepriateľsky. Jeho prvotný úmysel zabiť Tellyho ju neprekvapil, ale to, že z neho neustúpil ani potom, čo sa upokojil, ju desilo. Christopher nikdy nebol krutý, nebol násilný, vždy sa snažil držať na uzde, preto bol taký úspešný v akejkoľvek diplomacii alebo spoločenskom správaní. To ho predurčovalo na rolu kráľa, lenže teraz akoby celá táto časť bola preč. Ostal hnev, napätie a nepriateľstvo. Amanda musela uznať sama pred sebou, že nechce pre Tairemon takého kráľa. V tejto chvíli si korunu musela nechať pre seba dovtedy, kým sa situácia s bratom nevyrieši. So zažehnanou krízou od černokňažníkov bude viac času venovať sa tomu.

Zasadnutie bolo v rovnakej sieni ako vždy. Amanda musela potlačiť slzy, ktoré jej vstúpili do očí, keď si uvedomila, že jeden člen chýba, a ona zaberie jeho miesto, a on sem už nikdy nepríde. Nebude ich viesť spoľahlivou, skúsenou a pevnou rukou. Ostávalo to na nej, a zachvátil ju skľučujúci pocit osamelosti. Dala by čokoľvek za ešte jeden rozhovor, kedy by jej povedal, čo má robiť, a ona by mu povedala, koľko pre nich všetkých znamenal.

Zatlačila tieto pocity do úzadia. Zodpovednosť ležala na jej pleciach a musela ju niesť. Zasadla za vrch stola a otvorila zhromaždenie, keď sa dostavili všetci. Christopher sedel napravo od nej, ale ani na ňu nepozrel.

„Vážení páni a ctené dámy kráľovskej rady," hovorila čo najpevnejším hlasom. „Môj milovaný otec, kráľ Cornelis, padol vo vojne s černokňažníkmi."

„Bol zavraždený," skočil jej do reči Christopher nahnevane. „Jedným z vlastných mužov!"

V rade zašumel zmätený zvuk hlasov. Amanda sa postavila. Nemohla stratiť kontrolu nad zasadnutím.

„Smrť kráľa nebola vražda ani náhoda," povedala pevne. „Zdá sa, že otec prikázal svojmu rytierovi, aby ho zabil, keď bude situácia beznádejná a bude potrebné oslobodiť mágiu."

„Prečo si to myslíte?" ozval sa jeden zo šľachticov. „Máte nejaké dôkazy?"

„Kráľ vedel, že mágia je uväznená v ňom," povedala Amanda. „To môže viacero ľudí potvrdiť."

„Potvrdzujem," ozval sa Solas.

Christopher nepovedal nič, mračil sa do stola s nesúhlasným výrazom.

„Okrem toho mi už predtým hovoril, čo mám robiť, ak umrie," dopovedala Amanda.

„Tak prečo to nepovedal mne?" dorážal znovu Christopher. „Je zaujímavé, že to vie len jeden z následníkov..."

Amanda chcela niečo odseknúť, ale o slovo sa prihlásil Charles.

„Vaša výsosť," povedal a postavil sa. „Kráľ naozaj ten rozkaz vydal. Nechcel o tom hovoriť nikomu, aby sa ho nikto nepokúsil zastaviť. Celý plán poznal len on, ja a Telly."

V sieni nastalo ticho. Charles všetkým povedal o kráľových úvahách a o jeho pláne na záchranu kráľovstva, keď všetky ostatné možnosti zlyhajú. Vysvetlil prítomným, že nikto iný to nemal vedieť, a hoci princezná Amanda zistila, čo sa chystá, nemala byť súčasťou plánu.

Christopher sa stále tváril odmietavo, ale Charlesovi oponovať nevedel.

„Čo dôkazy?" spýtal sa, keď Charles skončil. „Ako mi dosvedčíte, že je to naozaj tak?"

„Zavolajte ho sem na výsluch. Ak vám povie to, čo ja, máte váš dôkaz. Stretnúť som sa s ním nestihol." Charlesa poburovalo, že si princ vyžaduje dôkaz jeho vernosti.

„Fajn, zavolajte ho."

Amande sa návrh nepozdával, ale ostatní členovia rady si chceli príbeh vypočuť aj z Tellyho úst, a preto dala príkaz strážam, aby ho doviedli z väzenia. Prišiel s napätým výrazom v tvári, očividne neistý svojou budúcnosťou.

Kráľovná nechala šľachticov, aby kládli otázky. Najprotivnejšie prichádzali práve od Christophera, ktorý Tellyho neprestával prebodávať nenávistným pohľadom. Amanda tiež ťažko niesla pohľad na rytiera, hoci vedela, že plnil kráľov rozkaz. Snažila sa s tým však zo všetkých síl vyrovnať, na rozdiel od princa, ktorý to v pláne očividne nemal.

Všetky otázky Telly zodpovedal v súlade s výpoveďou Charlesa. Väčšinu šľachticov presvedčil, zvlášť preto, že mnohí z nich na vlastné oči videli démona, ktorý by bol bez mágie neporaziteľný. Navrhovali ho preto prepustiť z väzenia, keďže nevraždil z vlastnej vôle, ale plnil rozkaz.

„Nechcel som to urobiť," opakoval Telly. „Kiežby to bol niekto iný, ako ja, ale nikto iný..."

„Nemal dosť odvahy," dokončil Charles.

Telly prikývol. Trúfol si jeden krátky pohľad ku Christopherovi, ale rýchlo sklopil zrak. Ak by princ vedel zabíjať pohľadom, Telly by už dávno nebol medzi živými.

„Ja nesúhlasím s prepustením," vyhlásil Christopher nakoniec. „Mal by predtým prebehnúť riadny súd. Ak aj potom rozhodnete o prepustení, fajn. Ale chcem súd."

V skutočnosti jediné, čo chcel, bola ešte jedna Tellyho noc vo väzení. Bol si istý, že k súdu sa vôbec nedostanú. Amanda s ním nakoniec neochotne súhlasila a dala Tellyho odviesť späť do väzenia.

„Ďalšia vec," povedala, keď bol preč. „Vo väzení máme aj vodcu černokňažníkov, Paymona. Zatiaľ s nami vôbec nekomunikuje, na otázky neodpovedá. Nevieme, čo to bolo za démona, ktorý sa objavil na bojisku. Keď sa vráti jednorožec, čo by malo byť onedlho, dozvieme sa viac."

„Nebolo to nič, čo by sme v posledných storočiach videli v Tairemone," dodal Solas. „Možno ešte nikdy. Bola to zvláštna, nebezpečná sila, takmer neporaziteľná. Navyše, nevyzeral vytvorený Paymonom. Správal sa ako samostatná bytosť."

„Nevedia niečo knihovníci?" spýtal sa Christopher.

„Zisťujú, čo sa dá, ale démonov je viacero a každý z nich môže nadobudnúť viacero podôb," odpovedala Amanda. „Michel bude vedieť, čo to presne bolo, aj ako vzniklo."

„A čo s Paymonom?" spýtal sa ďalší šľachtic.

„Rada by som ho vypočula, ak bude hovoriť. A potom bude súd, zrejme skončí popravou, ale to teraz presne povedať neviem."

„Sme si istý, že nás teraz neohrozuje?"

„Nemá ako," pokrčila plecami Amanda. „Je zavretý bez akýchkoľvek magických artefaktov. Sám čarovať nedokáže."

Po skončení zasadnutia Christopher odišiel bez pozdravu, ani sa za seba neobzrel. Lomcovala ním bolesť zo straty a hnev. Ochranca bol spokojný, držal princa dostatočne v moci na to, aby jeho hnev dokázal umocňovať. Stačila iskrička, ktorú rozdúchal na plameň, tak, ako aj dnes. A potom mohol žiť z toho plameňa, ktorý zničí mnoho životov, a nakoniec zničí aj princa samého.

Christopher vošiel do komnaty a zabuchol za sebou dvere. Prázdnota, bolesť a hnev, iba tie cítil. Zložil zo stojana meč a pevne ho zovrel v dlani.

„Dnes, Ochranca," povedal rozhodne. „Dnes večer. Zabijem ho. Pomstím sa mu."

Ochranca s ním zapálene súhlasil.

„Každému bude lepšie, keď zistia, že kráľovrah je spravodlivo potrestaný. A čo Amanda?"

Christopher spustil meč a zamyslel sa.

„Iba ak sa mi pripletie do cesty. Inak si počkám na vhodnejšiu príležitosť. Teraz je dôležitejší ten..."

Zaťal zuby. Nemohol vysloviť jeho meno a obyčajná myšlienka v ňom rástla do nekontrolovateľnej zúrivosti. Nedokázal už svoj hnev ovládať, bol pevne v rukách Ochrancu, ktorý ho už neplánoval nechať pokojného. Jedna vražda. Prvá. Potom už nie je cesty späť.