Ochranca sledoval Christophera, ako si oblieka brnenie. Vojna s černokňažníkmi mu prišla vhod – nikde inde nie je toľko nenávisti, ako vo vojne. Princ v poslednom čase nemal čas na nič okrem prípravy armády, a Ochrancovi sa preto darilo držať ho od tých chlapcov, kvôli ktorým sa mu vždy vzdialil. Dostal ho za tieto dni pod svoju nadvládu, konečne dokonale, tak, ako to od začiatku chcel. Bolo to ťažké, možno až príliš ťažké, ale zvládol to. Ostával vo svojej fyzickej forme a stále rástol. Mohol princovi radiť čokoľvek a byť si istý, že ho nebude podozrievať. Možno sa občas ešte rozhodne podľa vlastnej vôle, ale už nikdy ho nevytesní zo svojich myšlienok, nikdy sa ho už nebude chcieť zbaviť.

„Budeš so mnou?" spýtal sa ho Christopher zrazu. „Vo vojne... ideš tam aj ty?"

„Budem s tebou, hoci z diaľky," prikývol Ochranca. „Ja nie som bojovník."

V skutočnosti ho rozčuľoval ten sprostý jednorožec. Nebyť jeho, mohol by byť neustále po princovom boku a živiť sa jeho nenávisťou. Za túto vojnu by narástol tak, ako sa mu to nepodarilo za pol roka s ním doteraz.

Christopher sa obliekol, zobral si prilbu a meč a vyšiel z komnaty. Cestou stretol kráľa, už nachystaného do boja, a spoločne kráčali k hradnej bráne. Keď boli neďaleko nej, dobehla ich Amanda.

„Idem s vami," oznámila im rozhodne.

„Ale ostávaš vzadu, to je dúfam jasné," odpovedal jej kráľ. „Môžeš byť na mestských hradbách."

„Nie som taká hlúpa, aby som išla do boja, keď neviem bojovať," prevrátila očami. „Odprevadím vás a vrátim sa k alchymistom."

Christopher na ňu celý čas zazeral a nehovoril nič. Bol by celkom rád, keby išla do boja, bol si istý, že by ju zabili za pár minút a on by mal pokoj.

Za hradom čakala armáda. Vysadli na pripravené kone.

„Christopher," ozval sa kráľ k synovi. „Dávaj si pozor."

Christopher prikývol.

„Jasné, aj ty."

Na Amandu ani nepozrel a odcválal k svojej jednotke. Kráľ so svojím oddielom vojakov vyrazil na sever, zatiaľ s dcérou po boku.

„Amy," oslovil ju, kým šli v relatívnom tichu a pokoji lesom. „Ak ma náhodou zabijú..."

„Nerob to," pokrútila hlavou. „Prosím."

„Ak ma náhodou zabijú," zopakoval, nenechával sa vyviesť z rovnováhy, hoci ho prosba zabolela. „Musíš sa postarať o ochranu kráľovstva. Zem musí mať kráľa."

Prikývla, ale nepáčilo sa jej to.

„Možno to pôjde inak," povedala.

„Kiežby," povzdychol si.

Chvíľu išli v tichu a počúvali len pravidelný dupot kopýt.

„Otec, ja ti to nedovolím," vyhŕkla Amanda nakoniec. „Nemôžeš."

„Nebudem o tom hovoriť, Amanda."

Pochopila, že jeho názor nezmení. Prišli k táboru. Lukostrelci sa rozmiestnili na kopci nad nimi. Približne pred rokom a pol severnejšie odtiaľto bojovali so Severným kráľovstvom. Vtedy boli ich šance oveľa lepšie. Princezná sa rozlúčila s otcom.

„Veľa šťastia," popriala mu, ale nechcela odísť. Hľadela na otca, no nenašla, čo by viac povedala.

„Drž sa, Amy," povedal jej stručne. Chvíľu na ňu ešte hľadel, ale potom jej kývol a otočil sa k vojakom.

So smútkom v očiach pohnala Angela naspäť domov. Nedokázala zniesť ten pohľad a nedokázala si predstaviť, že jej otec a brat budú na bojovom poli bez nej. Zvlášť, ak otec možno plánoval zomrieť. Rozhodla sa, že ak to bude možné, zabráni mu v tom. Vedela, že je to hlúpe a sebecké, ale mala pocit, že nedokáže urobiť nič iné.

Keď sa vrátila k alchymistom na hradby, zazrela draky, ako letia z hôr k boju, ktorý zatiaľ nezačal. Chystali sa dodržať svoje slovo v spojenectve. Perceus, jej najlepší priateľ, je tam tiež. Otočila sa k alchymistom, aby myslela na niečo iné. Stáli na hradbách, obklopení prísadami na kúzla, a Solas mal fialový kryštál priviazaný k ruke tak, ako ona predtým. Iba jeden z alchymistov mohol kúzla vykonávať, ale pripravovať ich mohli viacerí, preto tu boli všetci zo všetkých spojeneckých kráľovstiev.

Situáciu sledovali ďalekohľadmi rozmiestnenými po celej dĺžke opevnenia. Pozrela do jedného z nich. Černokňažníci zatiaľ na obzore neboli, veľkú časť výhľadu zakrýval les, navyše sa dalo očakávať aj to, že zaútočia v noci.

Otočila ďalekohľad iným smerom a zbadala postavu na bielom koni, ktorá rýchlo cválala k hradbám. Podvedome sa usmiala. Keď bol jazdec konečne pri opevnení, zosadol z koňa a pozrel sa hore. Už nepotrebovala ďalekohľad, naklonila sa ponad hradby a pozrela naňho. Stál tam a usmieval sa, chýbali len husle, a bol by ako kedysi. Zakýval jej a prešiel malou bránou, aby sa dostal na vrch hradieb.

„Musel som ťa ešte vidieť," povedal, keď k nej prišiel.

Prekvapilo ju, že nemá na sebe brnenie, iba ľahké kožené oblečenie, ako mávali lukostrelci.

„Bojujeme s mágiou," pokrčil plecami. „Brnenie ma neuchráni."

„Ani nedúfaš, že sa prebijete až k nim?"

Nick sa smutne usmial.

„Dúfam. Ale nie sme tam na to. Hlavne musíme byť rýchli a dokázať sa kúzlam vyhýbať dovtedy, kým ich nezbavíme prísad."

„To môže trvať neskutočne dlho," namietala Amanda.

„Možno, ale lepší plán neexistuje. Tvoj otec s vojskom sa bude snažiť prebiť k nim a skúsiť zneškodniť aspoň niektorých. Ale je ich množstvo. Ostatné oddiely sa budú sústrediť skôr na to, aby černokňažníkov rozptýlili a zamestnali."

Amanda sa nad tým zamyslela a musela uznať, že má pravdu. Bola to jediná vec, ktorá aspoň trochu znela ako plán. Otcove rozloženie síl ako pri každom inom útoku síce znelo dobre, ale Nick pochopil, že žiaden útok nebude. Bude to len obrana, aj to sotva. Budú utekať z miesta na miesto a iba sa pokúšať prežiť.

„Hovoril si s otcom?" spýtala sa.

„Tvojím alebo mojím? Teda, vlastne, hovoril som s oboma. Prečo?"

Amanda sa zasmiala a pokrútila hlavou.

„S mojím, samozrejme. Len či vie, čo plánuješ."

„Samozrejme, spolupracujeme."

„Vieš, čo plánuje on?"

„Ako som hovoril, ak sa podarí, preraziť ich magické línie..."

„To áno," prerušila ho. „Ale nehovoril nič iné? Žiaden... plán B alebo niečo?"

„Nie, nič nespomínal. Tebe áno?"

Pokrútila hlavou. Z lesa sa ozvalo trúbenie rohu.

„Budem sa musieť pomaly vrátiť," skonštatoval Nick. „Dávaj si tu pozor, nerob blbosti, áno?"

Pobozkal ju. Pevne ho zovrela v náručí. Keď si pomyslela, koľko ľudí môže v najbližšej dobe stratiť, a nevie im pomôcť, bolo jej hrozne.

„Ľúbim ťa, Nick."

„Aj ja teba, Amy. Uvidíme sa potom."

Snáď, pomyslela si Amanda, keď Nick znovu vysadal na koňa a naposledy jej spod hradieb zamával. Otočila sa k alchymistom. Potichu sa radili pri veľkých knihách uložených na drevených stoloch. Prišla k nim a oslovila Solasa.

„Budete vedieť vysielať zaklínadlá na takú vzdialenosť?"

„Áno, madam, bude to trochu náročnejšie a budeme musieť použiť viac prísad, ale dá sa to. Používame len ochranné zaklínadlá, tie by mali byť menej problematické."

Amanda prikývla. Obzerala si kotlíky a knihy natlačené k hradbám tak, aby sa okolo nich dalo prejsť.

„Nezabudnite na drakov," pripomenula.

„Myslíme na to. Budeme robiť všetko, čo je v našich silách."

Amanda prikývla a vrátila sa k ďalekohľadu. Zatiaľ bolo ticho a nikde na obzore sa nik neobjavil. Nevidela ani Michela, ale zato našla Christophera a pri ňom toho sluhu, ktorý mu bol stále v pätách. Pomyslela si, že možno práve on je zdrojom všetkých princových divných nálad. Teraz už ale nebol čas riešiť to. Museli bojovať v tomto boji, nezmyselnom a vopred prehranom.

Vždy, keď si spomenula na Paymona a jeho chuť dobyť svet len preto, že sa mu nepodaril iný plán, zachvátila ju zlosť, a zároveň vina. Stále premýšľala, či nemohla v tej jaskyni urobiť viac. Ale aj tak nemohli vedieť, či by Paymonova smrť stačila. Nikto netušil, nakoľko sú jeho spoločníci misii oddaní.

Posadila sa na hradby a prenechala sledovanie bojiska alchymistom.

Čakali dlho, slnko pomaly zapadlo a stále sa nikto na obzore neobjavoval. Zdalo sa, že dôjde k tomu, čo si želali najmenej – k nečakanému útoku v noci. Vojaci zo spojeneckých vojsk, rovnako aj draky, sa striedali na stráži. Amanda chcela ostať na nocovať hradbách tiež, ale Solas ju po dlhom naliehaní presvedčil, že by mala ísť spať. Tak či tak by im nepomohla. Tak sa vrátila do Carbornu, kde našla hrad nečakane a skľučujúco prázdny. Stráže a služobníctvo ostalo, ale vojsko bolo celé preč a hlavne chýbal kráľ. Nevedela, či bude vôbec schopná zaspať, ale aj tak sa vybrala do svojich komnát. Keď prechádzala popri Christopherových dverách, niekto nečakane vyšiel spoza rohu a Amanda doňho skoro vrazila.

„Victor!" zvolala, keď ho spoznala. „Prečo nie si v posteli? Je neskoro."

„Už sa bojuje?" spýtal sa chlapec hlasom, v ktorom jednoznačne cítila strach. „Sú už tam, že?"

Prikývla. Nevedela, čo povedať, aby ho upokojila, keď sama cítila to, čo on. Potom si spomenula, že Victor vlastne trávil veľa času s Christopherom. Možno on niečo vie.

„Počuj, Victor," začala. „Nesprával sa môj brat v poslednej dobe trochu nezvyčajne?"

„Neviem, v poslednej dobe za nami chodí čoraz menej," odvetil Victor smutne. „Občas mám pocit, že sa na nás vykašľal."

„To si nemyslím," pokrútila hlavou. „Nevieš niečo o tom sluhovi, s ktorým stále je?"

„Je to nejaký jeho priateľ, stále s ním hovorí, myslím, že mu dosť verí," pokrčil plecami Victor. „Ale inak neviem nič."

„Dobre, ďakujem. Mal by si ísť spať."

„Vráti sa?" Victor k nej obrátil pohľad s nádejou, na ktorú mu nedokázala dať odpoveď.

„Treba dúfať," povedala nakoniec diplomaticky.

Odviedla ho do izby a prikázala mu ľahnúť si. Rada by preňho urobila viac, ale nešlo to. Nechala ho teda spať a odišla do svojich komnát, kde si ľahla tiež. Dlho však len pozerala do stropu. Prestávala veriť v šťastný koniec.

Spánok prišiel až neskoro, ale keď sa zobudila, slnko už svietilo nad obzorom. Rýchlo sa umyla a obliekla, a o chvíľu už vysadala na koňa. Cválala čo najrýchlejšie k hradbám, aby zistila, či už boj začal. Vybehla hore a našla alchymistov pripravených na boj a viditeľne napätých.

„Čo sa deje?" spýtala sa, zadýchane z toho, ako bežala hore schodmi.

„Teraz sa objavili, madam," odpovedal jej Solas a odstúpil od ďalekohľadu, aby sa mohla pozrieť.

Zazrela šíky zoradených vojakov Tairemonu, Južnej Zeme a Viscerie, na vyvýšenine stáli pripravení lukostrelci Warloru. Draky sa vznášali nad nimi. Oproti nim sa z lesa vynoril zástup mužov v čiernom. Bolo ich množstvo.

„Je ich viac, ako sme čakali," povedal Solas. „Majú aj zbrane, aj kúzla."

Amanda odstúpila od ďalekohľadu. Samozrejme, že černokňažníkov bolo podstatne menej, ako vojakov, ale tak či tak boli ich počty podstatne vyššie, než s akými rátali.

„Neostáva nič iné, len bojovať," povedala. „Začnite s ochrannými kúzlami. Budeme sa musieť brániť veľmi dlho."

...

Nick pozoroval prichádzajúcu záplavu černokňažníkov so sústredeným pohľadom v tvári, ale nedával vo svojich myšlienkach priestor strachu. Ak bolo treba bojovať, nemá zmysel premýšľať nad tým, kto dnes umrie. Napriek tomu ho nahlodávala spomienka na Ryanovu smrť. Bolo to neďaleko. Nechcel sa k tomu vracať, ale podvedomie ho nútilo myslieť na to, koho by mohol stratiť dnes.

V jednotke kráľa Cornelisa zbadal Tellyho. Dúfal, že ho priradia k lukostrelcom, ktorí boli v relatívnom bezpečí, minimálne na začiatku, no nestalo sa tak. Olivia viedla armádu, takže bola po jeho boku. Aldair nikdy nebol vojak, ostal vo Viscerii pre prípad, že by kráľovstvo potrebovalo nového vladára. Amanda bola s alchymistami na hradbách. Takže v podstate všetci jeho najbližší boli buď pri ňom, alebo v bezpečí. Okrem Tellyho. Stále nechápal, načo ho zaradili k pešiakom, a bol z toho nervózny.

Prestal nad tým premýšľať, keď sa černokňažníci priblížili. Cornelis s vojskom začal postupovať dopredu. Olivia sa od neho oddelila a vydala rozkaz na nájazd z východnej strany. Černokňažníci boli v obkľúčení, ale nevyzerali, že by im to prekážalo.

Prvé kúzlo k nim vyletelo v záblesku červenej žiary rýchlejšie, než by ktokoľvek stihol reagovať. Letelo smerom ku Christopherovmu oddielu, ale narazilo do neviditeľnej bariéry, po ktorej sa rozplynulo do všetkých strán a zmizlo.

Všade sa ozvali výzvy do útoku. Draky sa spustili nižšie a začali chrliť gejzíre plameňov. Černokňažníci ich ľahko odrazili a vysielali ďalšie kúzla. Niektoré sa obrannej bariére podarilo zachytiť, iné však prešli až k vojakom.

Mali obrovskú silu, niektoré vyvolávali oheň, niektoré zemetrasenia, alebo tlakové vlny, ktoré vojakov zmietli z nôh. Nepoužívali kúzla, ktoré by vojakov zabíjali po jednom, boli by príliš komplikované a trvali by dlho. Radšej si na pomoc zobrali slabšie, ale celkovo účinnejšie sily, ako napríklad oheň.

Útočili aj na draky, hoci väčšina z nich bola nesmrteľná. Snažili sa ich spútať a niekoľko drakov sa skutočne ocitlo v zajatí zvláštnych zlatých vlákien, ktoré vyzerali, akoby boli čisté svetlo, no nedali sa pretrhnúť a drakovi úplne znemožnili let.

Lukostrelci vysielali záplavu šípov každú chvíľu, ale mali len malý efekt. Černokňažníci používali vlastnú obranu a nepotrebovali ani, aby bola veľmi silná. Kým bola mágia uzamknutá, warlorské luky boli zbrane ako každé iné a cez magickú bariéru sa nedostali. Lukostrelci to v pravidelných intervaloch skúšali, ale neskôr začali viac šetriť šípmi, keď zbadali, že výsledky sa nedostavili.

Peší vojaci postupovali len veľmi pomaly. Boli pod stálym útokom čarov, a veľa z nich bolo zranených po opakovaných pádoch alebo zásahoch horiacimi guľami plameňov. Najďalej sa dostal kráľov oddiel, na ktorý útočili málo. Kým černokňažníci odrážali útok viscerijskej armády, podarilo sa im dostať dostatočne blízko, tak blízko, že mohli bojovať s niekoľkými černokňažníkmi obyčajnými zbraňami a odstaviť ich od mešcov s kúzlami. Niekoľko černokňažníkov padlo, ale oproti stratám na strane vojsk to bolo iba malé číslo. Zdalo sa však, že Paymon s tým spokojný nie je. Nahnevane pozrel na jednotky, ktoré sa dostali príliš blízko.

Bol čas na trochu iné obranné kúzla. Nemohol dovoliť, aby sa niečo stalo tairemonskému kráľovi. Toho potreboval dostať živého. Zobral potrebné prísady a zmiešal ich v kamennej mise pred sebou. Vyslovil zaklínadlo a namieril rukami na Cornelisa. Najprv sa nedialo nič, potom okolo kráľa začala rásť zlatá klietka z podobných vlákien, z akých boli dračie putá. Cornelis sa pokúšal prebojovať von, ale zistil, že svetelné vlákna sú pevnejšie než oceľ. Paymon sa spokojne uškrnul a kúzlom preniesol celú vytvorenú klietku s kráľom ďalej od vojska a nabok, aby ho neohrozovali ani kúzla černokňažníkov.

Amanda to sledovala z hradieb ďalekohľadom. Zaťala nahnevane zuby. Na jednej strane bola celkom spokojná, lebo otec bol v bezpečí, na druhej strane... Vedela, čo by chcel, aby urobili. Nepáčilo sa jej to, ale stále mala pocit, že musí rešpektovať jeho priania, aj za cenu toho, že ho možno stratí. Černokňažníci ho nezabijú, takže ak umrie, bude to jeho slobodná voľba.

„Osloboďte kráľa," rozkázala alchymistom.

Musí mu tú voľbu umožniť. Myslela si, že to nedokáže, ale musí.

Alchymisti sa pustili do práce a keď bolo všetko pripravené, Solas vyslal zaklínadlo. V rovnakom čase sa však prerušil ochranný štít a vojsko dostalo plný zásah zaklínadiel od černokňažníkov. Amanda to sledovala s rastúcim nepokojom. Klietka okolo kráľa sa však roztrhla a mohol ustúpiť späť medzi svojich vojakov. Všimla si, že ustupuje ďalej, neostáva na čele ako predtým. Srdce jej zovrel strach, keď si uvedomila, čo urobila. Dala mu možnosť umrieť. Ľutovala to, najradšej by ho vrátila späť do bezpečia Paymonovho väzenia, ale už sa nedalo nič robiť. Snažila sa upokojiť aspoň myšlienkou na to, že tak by to chcel.

Keď bol kráľ znovu pri vojsku, obranné kúzla sa obnovili a vojsko, hoci so stratami, znovu mohlo skúsiť útočiť. Niekoľkým líniám sa zase podarilo prísť dostatočne blízko. Visceria plnila svoju úlohu a odpútavali pozornosť. Obiehali okolo početnej skupiny černokňažníkov z rôznych strán, niekoľkokrát fingovali ústup a zatlačili znovu. Draky sa priblížili vždy, keď to bolo aspoň trochu možné. Mali výhodu v lietaní, mohli sa kúzlam lepšie vyhýbať, ale málokedy ich černokňažníci pustili dostatočne blízko na to, aby sa pre nich stali hrozbou.

Bitka trvala dlho a straty na oboch stranách boli vzhľadom na počet mužov vyrovnané. Bolo to lepšie, než očakávali, ale stále sa nerysovala žiadna nádej na víťazstvo. Navyše, vojsko po niekoľkých hodinách začalo cítiť únavu, ktorá černokňažníkov zasiahla podstatne menej. Vysielať zaklínadlá ich nevysiľovalo, využívali mágiu prísad a kryštálu. Na rozdiel od Amandy dokázali čarovať celý deň a nebolo to namáhavé o nič viac, než sedenie v knižnici. Do fyzického boja sa dostali jedine vtedy, keď sa niektoré línie dostali až k nim.

„Možno by som mala zobrať kryštál na chvíľu ja," navrhla Amanda. „Som mocnejšia..."

„Radím vám skôr to nerobiť, madam," oponoval Solas. „Dokážete kúzliť silnejšie, ale ak by odtiaľto cítili ohrozenie, začnú útočiť na nás, a potom sme stratení."

Musela uznať, že má pravdu.

„Potrebujeme viac kryštálov," zamrmlala.

Sledovala boj v diaľke. Bol to šialený nápad, ale bol čas na radikálne riešenia. Rozhodla sa a rozbehla sa dole z hradby. Vysadla na koňa a cválala k boju. Nerobila si priveľké nádeje, že niektorý kryštál skutočne získa, ale chcela sa aspoň pokúsiť. Aspoň prísť bližšie.

Medzitým sa Olivia na východnej strane zastavila pre Nickovi.

„Na jedného mŕtveho černokňažníka pripadá sto našich mužov!" zvolala. „Nevyzerá to dobre, Nick, vojaci začínajú byť unavení!"

Nečakala na odpoveď, pokračovala v jazde ďalej. Nick si uvedomoval, že má pravdu, sám so znepokojením sledoval, ako vyrovnane boj prebieha. Vedel, že rovnováha sa pravdepodobne čoskoro naruší, ak sa nič nestane.

Ako na zavolanie sa pri lese zjavilo biele svetlo, silné, prenikavé. Do boja sa v rýchlom behu zapojili dva žiarivo biele jednorožce. Černokňažníkmi prebehla výrazná vlna nepokoja. Jednorožce sa dostali medzi nich, bez problémov prelamujúc magické opevnenia. Útočili svojimi vlastnými kúzlami a černokňažníci museli na chvíľu prestať bojovať s vojskom, aby sa sústredili na dve mocné magické bytosti, ktoré ich začali likvidovať jedného po druhom. Zmenili však taktiku a čoskoro sa im podarilo jedného jednorožca zhodiť z nôh. Druhý mu prišiel na pomoc skôr, než by dokázali vyslať smrtiace kúzlo, ale donútili ich trochu ustúpiť.

Medzitým sa však vojsko dostalo ďalej. Vojaci začali útočiť na černokňažníkov a prvýkrát sa dostali do malej prevahy. Černokňažníkom trvalo nejaký čas, kým znovu obnovili svoje kúzla a pozbierali sily na boj s novým nepriateľom, a za ten čas utrpeli významné straty.

Vo všetkých spojencoch začínala rásť nádej, že možno ešte nie je všetko stratené. Potom sa však ozval zvuk, ktorý donútil celé bojové pole stíchnuť. Bol ako pekelný rev démonického zvieraťa, a vychádzal z Paymonovho vnútra.

Vodca černokňažníkov vyzeral sám prekvapený. Nevysielal žiadne kúzlo, no napriek tomu sa vzniesol niekoľko metrov do vzduchu a začal žiariť temným červeným svetlom. Nad zemou vyzeral, akoby sa rozdvojil – akoby z jeho tela vyšiel červený duch. Chvíľu ostal takto rozdelený, potom telo padlo na zem a duch začal rásť a zväčšovať sa, až nakoniec prerástol do svojej definitívnej podoby.

Pred šokovaným a vydeseným vojskom stál obrovský, desaťmetrový červený démon. Vyzeral ako veľký býk postavený na zadné nohy, s ohnivým dychom, žeravými červenými očami a obrovskými rohmi. V ľudských rukách zvieral horiacu bojovú sekeru väčšiu ako drak.

Paymon ležal na zemi, síce pri vedomí, ale zmätený a prekvapený ako všetci ostatní. Nemal nad bytosťou žiadnu kontrolu. Démon bol vonku, nikým neovládaný a nebezpečný. A zaútočil.