Správy od Michela boli jednoznačné. Černokňažníci postupujú rýchlejšie a už sú blízko. O pár dní budú v meste, a ak sa s nimi Tairemon chce stretnúť na bojovom poli mimo Carborne, je načase, aby sa armáda pripravila. Atmosféra v hrade, ale aj v celej krajine bola napätá a pochmúrna. Spojenci z Warloru prišli, ale najvyšší ochranca Dante vyzeral staro, unavene a zničene.

„Nemáme šancu," hovoril pri súkromnom rozhovore s kráľom. „Bez mágie... neviem si to predstaviť. Warlor nikdy nebol bez mágie, a teraz je krajina úplne iná. Slabšia. Neviem, čo presne sa zmenilo. Ale už to nie je ako predtým."

„Urobíme, čo budeme môcť," odvetil Cornelis a snažil sa dať do svojich slov viac nádeje, než v ňom samom ostávalo.

Vojská Viscerie sa dali na pochod zo západu a prídu zrejme ešte pred bojom, draky sa pripoja až na úplnom začiatku. Napriek spojenectvu štyroch kráľovstiev nikto prevahu necítil. Možno mali väčšie počty, ale oveľa menšiu moc.

Kryštál, jediný zdroj mágie, ostal u alchymistov, ktorí sa utáborili na hranici Dračích hôr. Pripravili si ochranné zaklínadlá proti magickým útokom černokňažníkov, aby mohli chrániť vojakov. Celý bojový plán preberal Solas každý deň s kráľom a jeho radou. Napätie bolo cítiť aj na zasadnutiach.

„Stačilo zabiť Paymona," zavrčal Christopher a zazrel na sestru, ktorá stála z druhej strany stola a skláňala sa nad mapou.

„Mohol si ísť ty, som zvedavá, ako by si si s tým poradil," odpovedala rovnako podráždene. „Ale keďže sme ťa museli ísť na Sato Madri zachrániť, myslím, že vieme!"

„Keby som ja mal tvoju schopnosť..." Christopher zvyšoval hlas.

Amanda by mu niečo odsekla, ale vstúpil do toho kráľ.

„Stačí," povedal rozhodne. „Teraz musíme riešiť, čo bude ďalej, nie, čo by mohlo byť. Christopher, vezmeš si svoj oddiel na toto pravé krídlo..."

Ukázal do mapy. Christopher sa zamračil.

„Nemal som ostať s tebou?"

„Netreba, mám tam dosť ľudí."

„Nejde o to!" rozhorčene pokrútil hlavou. „Si kráľ, potrebuješ ochranu!"

„Nezabijú ma," odpovedal kráľ s povzdychom. „Som nosič mágie, ak by ma zabili, tak by nám len pomohli. V skutočnosti si myslím, že ma budú chrániť."

Amanda si vymenila nepokojný pohľad s generálom stojacim po jej pravici. Vedela, že nie je jediná, kto na to myslí, len nikto nemal odvahu povedať to nahlas.

„Otec..." začala pomaly. „Dúfam, že nemáš v pláne..."

Pozrela naňho. Rozumel, čo má na mysli.

„Všetko je pod kontrolou, Amy."

Neverila mu, a on to vedel. Nechcel sa však k tomu vracať, a nechcel odpovedať na otázky, ktoré by boleli jeho aj ju. Zmenil tému a hovoril ďalej o rozmiestnení vojsk. Sledoval Christopherovu tvár, jeho syn vyzeral ako vždy, napriek tomu sa niečo zmenilo. Nevedel ten rozdiel presne identifikovať, ale už nebolo dosť času na to, aby to riešil. Vyžadovalo by si to viac času, než jeden rozhovor, určite viac, než pár dní, čo ostávalo. Christopher si poradí, a Amanda tiež.

Po skončení zasadnutia odchádzal v spoločnosti svojho tajomníka Charlesa. Bolo medzi nimi ticho odvtedy, čo mu povedal o svojich plánoch. Nemohol sa zdôveriť nikomu inému, a Charles bol jeho najbližší priateľ, a tiež dosť vysoko postavený šľachtic na to, aby ho potom počúvali, keď bude treba.

„Si si istý, že by to nemali vedieť?" prerušil Charles ticho.

„Nie, urobili by všetko preto, aby ma zastavili."

Charles v duchu súhlasil, tiež by ho najradšej zastavil, ale kráľ vyzeral skalopevne rozhodnutý.

„Možno by sa chceli rozlúčiť," poznamenal ešte. „Možno by to pochopili."

„Charles, ja viem, že tiež chceš, aby som žil. Ale môj názor nezmeníš."

Prišli do hlavnej sály. Bola prázdna a tichá, neboli tu ani stráže, presne ako kráľ chcel. Zastali a kráľ sa otočil k svojmu tajomníkovi, ktorý mal stále v tvári nesúhlasný výraz.

„Zavolaj mi ho."

Charles chvíľu vyzeral, že odmietne, ale nakoniec odišiel bez slova. Kráľ Cornelis prišiel k trónu, ale nevyšiel naň, len naň pozeral, akoby sa lúčil. Jeho vláda trvala dvadsať rokov. Jeho následník zasadne na trón o desať rokov mladší, než bol on. Spomenul si, ako sa vtedy necítil pripravený. Sophelia sa necítila pripravená. Nechcel nechať Amandu a Christophera samých, ale nevedel nájsť iný spôsob. Bez mágie nemôžu vyhrať, a občas si víťazstvo žiada obetu.

„Vaša výsosť, volali ste ma," ozvalo sa spoza jeho chrbta.

Otočil sa. Telly sa mu uklonil, oblečený v uniforme ako každý deň, keď prišiel do paláca trénovať spoločne s vojskom. Ako rytier mohol veliť oddielu vojakov, ale odmietol to, chcel bojovať len ako jeden z lukostrelcov.

„Mám pre teba rozkaz," začal kráľ. „A poviem dopredu, že ti nedávam na výber."

Telly nechápal, kam tým kráľ mieri.

„Samozrejme, pane."

„Blíži sa vojna, ktorú nedokážeme vyhrať. Nie bez mágie. To vieš."

Telly neodpovedal a čakal. Vedel to, samozrejme, každý deň sledoval, ako sa jeho manželka bojí čoraz viac.

„Mágia sa dá oslobodiť," pokračoval kráľ. „A ja potrebujem niekoho, kto to urobí."

„Čože?" vydýchol Telly prekvapene. Zobudila sa v ňom iskrička nádeje. „Ako? Urobím to."

„Mágia je zamknutá v nosiči. Tým nosičom som ja."

„A...?" Telly stále nerozumel.

„Ak bude vo vojne naša situácia beznádejná a nebude žiadne iné východisko... musíš ma zabiť."

„Nie."

Telly bol pripravený na čokoľvek, ale na takýto rozkaz nie. Rozhodne pokrútil hlavou. Neprichádzalo to do úvahy.

„Nedal som ti na výber," pripomenul kráľ.

„Nemôžem," odvetil Telly. „Čokoľvek, ale toto nie."

„Závisí na tom možno celá budúcnosť sveta."

Chvíľu bolo ticho, Telly sa tváril neveriacky, ale rýchlo pochopil, že kráľ to myslí úplne vážne.

„A prečo ja? Prečo to nemôže urobiť niekto iný? Nemáte nepriateľov?" začínal byť trochu podráždený a zúfalý. Nie, toto nie. Neurobí to. Nedokáže to.

„Lebo mi to dlhuješ," potichu povedal kráľ a prišiel k nemu bližšie. „Pomohol som ti, keď si to potreboval."

„A preto vás mám zabiť?" rozhorčene sa pýtal Telly.

Nemohol pochopiť, prečo ho o to kráľ žiada, akoby toho bol niekedy schopný. Kráľ mu umožnil zobrať si Sopheliu a vďaka tomu mal šťastný život, v ktorý ani nedúfal. Nevedel si predstaviť ublížiť mu, a hoci by splnil akýkoľvek rozkaz, teraz žiadal priveľa. Radšej by kráľa nechal, nech ho dá popraviť za neuposlúchnutie rozkazu. Otvorene to kráľovi povedal, a čakal hnev, ale kráľ sa tváril ako predtým.

„Ak to neurobíš, nebude už príležitosť dať ťa popraviť. Odsúdiš tým na smrť nielen seba, ale aj všetkých ostatných. Mysli na svoje dieťa."

Telly nahnevane zaťal zuby. Možno mal kráľ pravdu, ale aj tak nemal spomínať dieťa. Dostal ho do situácie, odkiaľ sa už dostať nedokázal.

„Prečo ja?" spýtal sa ešte zúfalo. „Keď to urobím, a vyhráme vojnu, Christopher ma dá zabiť tak či tak."

„Nie, Christopher by dal zabiť kohokoľvek iného. Ty si manžel kráľovnej zo spojeneckého kráľovstva, takže je dosť dobrá šanca, že si to nedovolí. Okrem toho dúfam, že ho Amanda trochu pribrzdí. Môj tajomník vie, že si ten rozkaz dostal, bude teda svedčiť v tvoj prospech." Kráľ naňho hľadel s porazeneckým výrazom. „Nikto iný to nemôže byť, nerozumieš? Moji priatelia radšej dajú život, než aby ma zabili a moji nepriatelia ma nezabijú, lebo vedia, že sa tým odsúdia na smrť."

„Čo ak to odmietnem aj ja? Čo potom?" spýtal sa Telly, hoci vedel, že už len za tú otázku si zaslúži trest.

„Potrebujem ťa." Kráľ už naňho nepozeral ako na poddaného, ale ako na priateľa. Telly si uvedomil, čo to znamená. Je jeho posledná nádej. „Prosím ťa o to. Potrebujem tvoju odvahu, lebo nikto iný ju nemá. Myslím, že už ani ja. Ale ty si sa nikdy nevzdal, tvárou v tvár čomukoľvek."

Telly mlčky stál a snažil sa ovládnuť svoje emócie. Miešal sa v ňom hnev, smútok, pobúrenie... A zároveň sa mu do mysle dobýjalo poznanie, že nie je iná cesta.

„Občas mám pocit, že tá odvaha je prekliatie," poznamenal potichu.

Pozerali na seba v tichu prázdnej haly. Telly stále nechcel súhlasiť, hoci pomaly zisťoval, že nebude mať na výber.

„Kedy?" spýtal sa nakoniec.

„Počas vojny budeš v mojom oddiele. Keď príde ten čas, dám ti rozkaz." Kráľ sa na chvíľu odmlčal a pozrel do Tellyho tváre, v ktorej za zrkadlila bolesť z prijatia toho najťažšieho rozkazu, aký mu kedy dal. „Tiež nechcem umrieť. Ak bude existovať iná cesta, budem rád, ale obávam sa, že ten rozkaz príde. Vtedy to budeš musieť urobiť, bez zaváhania."

„Čo ak umriem skôr?" spýtal sa Telly ešte.

„Neviem," odpovedal kráľ popravde. „Zistíme, keď sa to stane."

Telly stále nebol rozhodnutý. Hoci sľúbiť bolo ľahké, nevedel si predstaviť, že by to skutočne urobil. Malo to byť už o pár dní a čas na premýšľanie nebol.

„Kto bude následník trónu?" spýtal sa opatrne. Vedel, že odpoveď nepozná nikto, ale hľadal čokoľvek, čo by ho trochu upokojilo.

„Ak by som to mal posudzovať podľa celého života, Christopher. Ale v tejto chvíli je vhodnejšia asi Amanda. Takže naozaj neviem." Kráľ na Tellyho pozeral súcitne. „Ja viem, do akého ohrozenia ťa posielam. Viem, že to bude ťažké. Ale niekto to urobiť musí a ty si rytier."

Telly prikývol. Nevedel, či je pripravený, ale odhodlal sa urobiť, čo bude potrebné. Ak to bude poslednou možnosťou, niekto černokňažníkov zastaviť musí, možno aj za cenu svojho aj kráľovho života. Pokľakol.

„Vykonám, pane."

...

Stráže zaviedli Amandu k Sophelii do izby. Podľa všetkých zvyklostí by ju mala stretnúť v prijímacej sieni, ale nikto na formality nemal náladu ani čas. Sophelia v posledných dňoch sedávala vo veži a sledovala rieku, snažila sa upokojiť. Pomaly vzdala pokusy nájsť niečo, čím by mohla svoju armádu ochrániť od kúziel. Nerada posielala vojakov na smrť, a ničilo ju, že nedokáže urobiť nič viac. Dokonca ich nemohla ani sama viesť do boja, nie v siedmom mesiaci tehotenstva.

„Sophie," ozvala sa Amanda, keď k nej vošla. „Alchymisti Tairemonu sú pripravení a čakajú na posily."

„Pošlem ich," prikývla Sophelia a naznačila Amande, nech si sadne.

Stráže odišli a v miestnosti ostali samé.

„Ako sa cítiš?" spýtala sa Amanda.

„Mizerne," priznala Sophelia. „Ty nie?"

„Ale áno."

„Nevidela si Tellyho?"

„Bol u nás v hrade, ale som si istá, že sa čoskoro vráti."

Sophelia si povzdychla a položila ruku na brucho. Cítila pohyby malého následníka trónu.

„Je to nanič, byť kráľovnou v osemnástich," skonštatovala.

Amanda len napäto prikývla.

„Čo sa deje?" spýtala sa Sophelia podozrievavo. Chcela odľahčiť atmosféru, ale zdalo sa, že tou poznámkou ju len viac vyostrila.

„Bojím sa o otca," priznala Amanda. „Bojím sa, že bude chcieť... zariadiť svoju smrť. Aby nás ochránil a vrátil nám mágiu."

„Ak by chcel, asi by to už urobil," s nádejou povedala Sophelia.

„On to sám urobiť nemôže."

„Tak potom sa nemusíš báť. Kto by si dovolil... alebo chcel... zabiť kráľa?"

Amanda pokrčila plecami. Bolo jej jedinou útechou, že nikto by si na to netrúfol.

„A ak by sa to stalo... trochu sa obávam, čo potom."

„Potom budeš kráľovná," prikývla Sophelia. „Viem, čo tým myslíš, že sa obávaš, a úprimne... máš pravdu."

„Nie, nie je to o tom. Teda, trochu aj o tom..." Amanda vyzerala zamyslene. „Ja nechcem byť kráľovnou, a Chris chce. Čo je fajn, ak si to tak vymyslí aj mágia, ale čo ak vyberie mňa?"

Sophelia sa zatvárila nechápavo.

„Si lepšia voľba ako Chris. Určite vyberie teba."

„Ale ja nechcem vládnuť. Mala som v pláne prenechať vládu Chrisovi, aby náhodou nedostal záchvat žiarlivosti a nemal pocit, že mi musí trón zobrať násilím. Chcela som mu o tom povedať čím skôr, lenže potom začal byť... čudný."

Sophelia ironicky nadvihla obočie.

„Aha, čudný? A bolo to predtým, alebo potom, ako ma požiadal o ruku len tak z dlhej chvíle, alebo to bolo až potom, čo Tellyho vliekol na súd..."

„Prestaň," zamračila sa Amanda. „Taký bol vždy, ale odkedy sa vrátil zo Sato Madri, je akoby úplne iný človek. A nezmenil sa k lepšiemu. Skutočne začínam mať pocit, že možno som naozaj lepšia voľba následníka, ale čo potom urobí Chris?"

Sophelia pokrčila plecami.

„Čo by si urobila, keby nebol iný ako predtým?"

„Vzdala by som sa vlády hneď po vymenovaní."

„Tak to urob aj teraz, budeš mať pokoj. Iná voľba nie je, iba ty alebo on."

Sopheliino riešenie bolo jednoduché a pohodlné, keby Amanda necítila zodpovednosť za budúcnosť kráľovstva. Predtým si bola istá, že ak bude v bratových rukách, všetko bude v poriadku, ale prestávala byť presvedčená.

„Dúfam, že to nebudem musieť urobiť vôbec," povedala po chvíli.

Sophelia sa netvárila optimisticky. Žiadna z nich to nevyslovila nahlas, ale tušili to. Kráľ sa bude chcieť obetovať, až príde ten čas.