Štrkom vysypaná cesta príliš nahlas škrípala pod nohami, kým sa Amanda snažila nenápadne prejsť cez vchod do jaskyne, lepšie povedané, malú trhlinu v skalách. Nikdy predtým tento tunel nepoužila a nevedela o ňom, a dosť ju rozčuľovalo, že sa to dozvedela až teraz. Pred rokom by jej ušetrilo kopu problémov, keby mohla prekĺznuť za Perceom tadiaľto a nechodiť k hranici.

Dokonca ani jej otec o prechode nevedel, správou od Sophelie bol prekvapený tak, ako aj všetci ostatní. Očividne sa jaskyne nikdy výnimočne nepoužívali, a po Ohnivej vojne bol prechod nimi absolútne vylúčený, navyše, zasypali ho skaly a všetci si mysleli, že sa tadiaľ na druhú stranu dostať nedá. Napriek tomu si teraz boli istí, že prechod existuje. Bolo to jediné možné vysvetlenie prítomnosti černokňažníka v Carborne.

Amanda trvala na tom, že preskúmať túto cestu pôjde sama, len s čarovným kryštálom. Odmietla pomoc vojakov, a všetci ostatní uznali, že by jej skutočne nepomohlo, keby musela chrániť ešte aj tých. A hoci ju nikto nepúšťal rád, podarilo sa jej kráľovskú radu presvedčiť. Na jej počudovanie sa Christopher postavil na jej stranu, možno až príliš zapálene. Prečo sa o ňu nebál a poslal ju priamo do nebezpečenstva? Amanda sa znepokojovala bratovým správaním čoraz viac. Akoby sa pomaly menil na niekoho iného.

Zastala a poobzerala sa. Chodba pred ňou sa prudko rozšírila, keď konečne obišla spadnuté skaly. Takto vyzerala chodba pred mnohými rokmi – široká kamenná jaskyňa s niekoľkými kvapľami trčiacimi zo stropu. Presunula svetlo viac dopredu. Na koniec chodby tak či tak nedovidela. Mohla by jaskyňu jednoducho zablokovať, zničiť strop a navŕšiť sem hromadu skál, ale ak černokňažníci používajú mágiu, nie je vylúčené, že sa cez obyčajné skaly dostanú. Rozhodla sa radšej pokračovať ďalej a preskúmať celú cestu až k Dračím horám. Podvedome skontrolovala, či má kryštál stále pripevnený na zápästie a vykročila. Z útrob skál bolo občas počuť kvapkanie vody, ale inak bolo ticho a jedinou spoločnosťou jej bol zvuk vlastných krokov na nerovnom podklade.

O niekoľko minút prišla ku križovatke. Na jednej zo stien kúzlom nakreslila červený kríž a vybrala sa smerom, ktorý označoval. Stratiť sa skutočne nechcela. Táto cesta bola krátka, zatočila sa prudko doľava a čoskoro Amanda prišla k podzemnému jazierku. Svetlo vznášajúce sa jej nad hlavou sa odrážalo od pokojnej hladiny. Žiadne ďalšie chodby od jazierka neviedli, steny boli bez prasklín a nevyzerali ani v najmenšom nezvyčajne. Vrátila sa teda naspäť k značke, aby si mohla zvoliť druhú cestu.

Avšak, skôr, než vyšla spoza rohu, začula zvuky krokov. Boli náhlivé, ale neohrozené. Ktokoľvek tu okrem nej bol, žiadne nebezpečenstvo neočakával. Zhlboka sa nadýchla a vyšla spoza rohu, aby sa s neznámym stretla. Vyčarovala si neviditeľný štít hneď, ako sa postavila do chodby, ešte skôr, než by vôbec pozrela na neznámeho.

Svetlo osvietilo chodbu a v diaľke rozoznala obrysy postavy. Oči sa mu v svetle zaleskli, ale do tváre mu nevidela. Začula výkrik a o pár sekúnd k nej doletelo kúzlo. Narazilo do štítu a neublížilo jej. Neznámy sa priblížil a vstúpil do svetla. Oblečený v čiernom plášti, presne ako naposledy, keď ho videla. Paymon.

„Dlho sme sa nevideli," poznamenala, ale ani na sekundu sa neprestala sústrediť na svoju magickú ochranu. Bola možno mocnejšia ako on, ale trochu sa ho bála tak či tak. Tento chlap spútal mágiu!

„Ako je to možné?" zašepkal neveriacky a prišiel k nej bližšie, skúmajúc ju. Potom si všimol kryštál, ktorý mala pripevnený koženým remienkom na zápästie. „Aha."

Vyzeral nespokojný a nahnevaný, nerátal s tým, že sa zdroj mágie dostane k nepriateľom.

„Prečo útočiť na Tairemon?" spýtala sa Amanda, aj keď nedúfala v odpoveď.

„Koľko ich máte?" kývol smerom ku kryštálu.

Amanda neodpovedala, len sa pousmiala. Určite si nemyslel, že mu čokoľvek povie.

„Dobre, tak odpoveď za odpoveď. Pôvodne som nechcel útočiť na Tairemon. Koľko ich máte?" uprene hľadel na princeznú. Nevyzeral vyvedený z miery.

„Jeden," odpovedala stručne.

„Hlúpa odpoveď," odfrkol Paymon. „Vieš, prečo je hlúpa?"

Bola to len rečnícka otázka, o tom Amanda nepochybovala, tak len čakala.

„Lebo je pravdivá," dokončil po chvíli pohŕdavo. „Vy s tou vašou pravdovravnosťou... hlúpe, hlúpe, hlúpe. Tairemon by mohol byť najväčšie a najsilnejšie kráľovstvo na svete, keby mu nevládli hlupáci."

Amande sa oči prudko zúžili. Jedným lusknutím prsta odhodila Paymona k stene. Nenarazil do nej však, bol dostatočne rýchly, aby stihol svoj let zastaviť.

„Čakal som to," skonštatoval, keď znovu stál na zemi. „Môžeme sa pobiť, samozrejme, ale nikto z nás nevyhrá."

„Tebe sa minú prísady."

„Ty sa unavíš."

Chvíľu sa prebodávali vražednými pohľadmi.

„Sám by som vojnu nevyhral," povedal Paymon. „Ani ty sama vás neubrániš."

„Ale ak sa ubránim teraz..."

„Ťažko," nepríjemne sa zasmial. „Som najmocnejší čarodejník na svete."

„Vec názoru," pokrčila plecom Amanda, aj keď tušila, že má pravdu. Keby mal neobmedzené množstvo prísad, porazil by ju.

„Nechcel som dobyť svet," začal rozprávať a oprel sa plecom ležérne o stenu. „Vôbec mi o to nešlo. Potreboval som len tú knihu, aby som niekoho... priviedol späť. Niekoho mŕtveho."

„Čože?" Amandino prekvapenie rezonovalo v prázdnej chodbe. Nemohla uveriť predstave, že by Paymon niekoho miloval.

Ten sa však uškrnul a prevrátil očami.

„Nie, žiadnu stratenú milenku. Chcem priviesť späť svojho otca."

„To dáva zmysel," odpovedala Amanda a stále nechápala.

„Ten bastard mi celý život hovoril, že zo mňa nič nebude, zhadzoval ma pri každej možnej príležitosti. Chcel som mu dokázať, že sa zo mňa stane najmocnejší černokňažník zo všetkých, a tu som. Lenže on predtým zomrel... zlyhalo mu srdce. Trápne."

„A chceš, aby to videl?" dodala Amanda. „Že si sa naozaj niekým stal?"

„Nie. Našiel by spôsob, ako ma zhodiť a vysmiať sa mi aj tak. Ale kedysi som sa rozhodol, že sa stanem najmocnejším, aby videl, s kým sa zahrával celý ten čas... a potom ho zabijem."

„Počkaj..." Amanda sa zamračila, keď jej to pomaly začalo dochádzať. „Ty ho chceš priviesť naspäť, aby si ho mohol zabiť?"

„Presne tak!" Paymon sa tváril nadšene.

„To nemyslíš vážne! To je..." nenachádzala slov. „Hlúpe! Ako to, že pravda sa ti zdá hlúpa, ale toto nie?"

„Lebo nemal právo pokojne umrieť na zlyhanie srdca," Paymonov hlas znel znovu nahnevane a nebezpečne. „Mal som ho zabiť ja, a pozerať sa na to, a užiť si to."

„A akú rolu v tom celom hrá naše kráľovstvo?"

„Och, žiadnu," pokrčil plecami. „Len som po krádeži knihy zistil, že privolať mŕtvych späť sa naozaj nedá. Tak som si povedal, že aspoň dobyjem svet. Nie je to ono, ale..."

Amanda neveriacky pokrútila hlavou. Takže on vlastne nič nechcel, bol len trucovité decko, ktorému niekto zobral hračku, tak sa rozhodlo zničiť hračky všetkým ostatným.

„Nedovolím to," povedala jednoducho a zrušila svoj štít. Bola pripravená bojovať a zbaviť svet jeho hrozby.

On sa tiež vystrel a niekoľkými krokmi sa presunul do stredu jaskyne, aby stál presne oproti nej. Vedel, že sa schyľuje k boju, ktorý bol nevyhnutný od prvej chvíle, čo sa stretli. Boj, v ktorom zaváži jediné – či má viac prísad, ako princezná energie. Siahol po jednom z mešcov.

Amanda zaútočila. Vyslala kúzlo, ktoré sa však Paymonovi podarilo odraziť. S veľkým červeným zábleskom jej energia v kúzle zmizla. Netrvalo dlho a nasledovalo ďalšie. Po každom odrazenom zaklínadle vznikali svetelné záblesky, pri silnejších aj výbuch alebo sa zem pod ich nohami zatriasla.

Po chvíli boja začali skaly hrozivo pukať. Amanda si uvedomovala, že by ich to tu mohlo zasypať oboch, a všetko skončí skôr, než vôbec začalo. Rýchlo rozmýšľala, či by nemohla používať slabšie kúzla a poraziť Paymona aj tak.

On však začal útočiť, nenechal jej žiaden čas na úvahy. Hneď, ako videl, že prestala vysielať kúzla, prešiel do ofenzívy a používal všetko, čo mohol, nebral ohľad na otriasajúcu sa jaskyňu. Amanda používala obranné kúzla a začala pomaly ustupovať.

„Ak sa tento prechod zasype, ako sa chcete dostať do Tairemonu?" zakričala naňho.

Paymon sa však len zasmial. Na chvíľu prestal vysielať kúzla k nej a rozprestrel ruky vedľa seba, dlaňami otočenými ku kamenným stenám.

Vyslovil pár slov a ozval sa ohlušujúci hukot. Kamene začali praskať a Amanda pochopila, že Paymon ukončí tento boj bez víťaza.

„Nie!" vykríkla frustrovane a vrhla sa dopredu, ale len tesne ju minul padajúci kameň.

S výkrikmi zlosti ustúpila. Keby bola trochu rýchlejšia, mocnejšia... mohla ho poraziť a vyhnúť sa celej vojne. Ale Paymon nebol hlúpy a vedel, kedy bol čas ustúpiť. Nemal čo stratiť, nemusel sa ponáhľať, dobre si uvedomoval svoju prevahu.

Amanda bežala k východu. Nad hlavou si vyčarovala ochranu, aby ju nezasiahol žiadny z padajúcich úlomkov. Čoskoro sa dostala zase do úzkej pukliny, ktorou prešla a vynorila sa späť na slnkom zaliatej tráve. Zažmúrila do jasného svetla a obzrela sa na puklinu. Valil sa z nej hustý mrak prachu.

S ťažkým povzdychom a s pocitom porazeného vysadla na Angela, ktorý ju čakal neďaleko a s nezáujmom chrúmal trávu. Amanda mu trochu závidela, nemusel riešiť vojny a mágiu, bol spokojný s pár steblami trávy a nevedel, že jeho majiteľka práve zlyhala na plnej čiare.

Do hradu sa vrátila až za neskorého súmraku. Pomaly padala tma a strážnici v meste zažínali lampy. Amanda uprela pohľad na hradné veže. Pocítila hrču strachu v krku. Ak neporazila Paymona, keď bol sám, ako porazia mnohých černokňažníkov bez mágie? Nechcela ísť domov, nechcela otcovi a bratovi povedať, čo sa stalo. Sklamala ich a hlavne seba. Mala ho poraziť, mala sa snažiť viac.

Pred bránou zosadla z koňa a dala si ho odviesť. S ťažkým srdcom vykročila do vstupnej siene.

„Amy!" počula Christopherovo zvolanie. „Si späť!"

Prišiel k nej, ale v jeho očiach nevidela jeho zvyčajné ľahkovážne sebavedomie. Vystriedala ho ostražitosť, akoby mu stále niečo hrozilo, na každého hľadel s odtieňom podozrievania v očiach.

„Ahoj, Chris," povedala smutne. „Nedopadlo to najlepšie."

Spoločne išli za kráľom, ktorého našli v jednej zo siení študovať nejaké spisy. Keď uvidel Amandu, odložil prácu nabok.

„Vyzeráš zničene," poznamenal.

Amanda prikývla.

„Myslím, že som to pokazila."

Porozprávala obom o stretnutí s Paymonom a súboji, po ktorom zablokoval prechod do Dračích vrchov.

„Už tú cestu aj tak nepoužije," hovorila trpko. „Vedel, že sa ma potrebuje zbaviť, a rovnako mu bolo jasné, že k jaskyni postavíme stráže a že ďalšie jej využívanie by pre nich bolo príliš riskantné."

Kráľ súhlasil.

„Hlavné je, že sme to včas odhalili," skonštatoval. „O zvyšnej časti černokňažníkov máme prehľad. A dôležité je, že si v poriadku, Amy."

„Ale..." začala namietať, ale otec ju prerušil.

„Nikto od teba neočakával, že ho porazíš. Nikto nečakal, že ho vôbec stretneš. Mala si len preskúmať a možno zablokovať cestu. To si urobila. Dobrá práca, Amanda."

Christopher sa tváril, akoby chcel namietať, ale nakoniec si to rozmyslel. Koniec koncov, iba kráľ si myslí, že odviedla dobrú prácu, skutočnosť je iná. Nemal náladu sa hádať, aj keď si myslel svoje.

„Musím ísť," povedal, rýchlo sa s nimi rozlúčil a odišiel.

Kráčal po prázdnej chodbe a miešal sa v ňom hnev na sestru, sklamanie a trochu aj zmätenosť. Ešte stále nedokázal svoju sestru prestať mať rád, tak prečo jej zrazu prial neúspech? Bolo to len tým, že od nej očakával viac? Alebo očakával menej?

Po chvíli sa k nemu pridal Ochranca. Princ si všimol, že jeho spoločník je oproti ich prvému stretnutiu výrazne vyšší. Pripisoval to mágii a príliš to neriešil, ale začínal sa cítiť v jeho prítomnosti trochu neisto a občas si nebol istý, kto vlastne velí.

Ochranca sa však tváril spokojne.

„Vidíš, nezvláda to. Ty s jej mocou by si už dávno doniesol Paymonovu hlavu."

„Hm," odpovedal Christopher neutrálne. Síce s ním súhlasil, ale niečo mu bránilo priznať to nahlas.

„Kam ideme?" spýtal sa Ochranca so záujmom, nespúšťajúc oči z princovej tváre. Skoro ho mal, teraz nemohol povoliť. Ešte chvíľku, a bude ho ovládať úplne.

„Neviem," zamrmlal Christopher. Naozaj nevedel, kam má namierené, chcel sa len vytratiť zo sestrinej prítomnosti. Zastal a na chvíľu sa zamyslel. „Pôjdem pozrieť chlapcov," rozhodol sa nakoniec.

Chcel vykročiť, ale Ochranca ho rázne zadržal.

„Nie," povedal tvrdo. „Prestaň riešiť nepodstatné veci."

„To nie je..."

„Ale áno. Uvedomuješ si, akú veľkú úlohu máš pred sebou?"

„Čo tým myslíš?" nechápal princ.

„Už od začiatku je jasné, že uväznená mágia neurobí správne rozhodnutie pri voľbe nového kráľa, keď príde ten čas."

„No... a čo ja s tým?" neisto sa spýtal Christopher, trochu nesvoj.

„Niekedy musíme urobiť aj veci, ktoré nie sú ostatným milé. A ktoré sú ťažké pre nás samých. Nemyslíš?"

„Áno, to je pravda..."

„Jedna taká úloha ťa čaká. Len či máš dosť odvahy..."

Christopher nemal rád, keď niekto pochyboval o jeho odvahe, a znovu v ňom začínal rásť hnev.

„Urobím, čo treba," zavrčal. „Ak ma mágia a kráľovstvo potrebuje, budem zaň bojovať."

Ochranca sa zatváril pochybovačne a nehovoril nič, len slabo pokrútil hlavou, akoby si rozmyslel svoj plán povedať Christopherovi o úlohe.

„Čo mám urobiť?" naliehal Christopher. „Povedz mi, a urobím to."

Ochranca znovu pozrel naňho s vážnym výrazom v tvári.

„Ak chceš ochrániť kráľovstvo, mágiu aj korunu," povedal nakoniec. „Musíš zabiť Amandu."