Sophelia sledovala krajinu za oknom, na ktorú pomaly prichádzala jeseň. Rieka pre ňu vždy predstavovala pokoj, ale tentoraz ani pohľad na pokojne tečúcu vodu nedokázať rozohnať obavy z posledných dní. Položila si ruku na brucho. Uplynulo už pol roka odvtedy, čo zistila, že čaká dieťa. Už cítila jeho pohyby a tešila sa, až ho prvýkrát chytí do náručia.

Lenže je ešte nejaká budúcnosť? Narodí sa vôbec?

Snažila sa nestrácať nádej, ale so zvesťou o prichádzajúcich černokňažníkoch sa doniesla aj pochmúrna nálada. Telly ráno odišiel do Tairemonu spolu s diplomatickým vyslancom, aby sa s kráľom dohodol na vojenskom postupe, a ešte sa nevrátil, hoci slnko už čoskoro začne zapadať. Hnevalo ju, že nemohla ísť ona, ale jazda na koni sa pre ňu stala nepohodlnou a ak by išla v koči, zbytočne by ostatných zdržiavala.

Povzdychla si a odtrhla zrak od okna. V izbe nič nezmôže, možno by mala znovu skúsiť zísť do knižnice a pokúsiť sa nájsť čokoľvek, čo by mohlo pomôcť. Vykročila z komnaty a schádzala po točitom schodisku. Cestou prechádzala okolo pracovne alchymistov. Sedeli a potichu, ale naliehavo sa medzi sebou radili. Vedela, že robia, čo môžu, a rovnako jej bolo jasné, že tiež cítia zúfalstvo z bezmocnosti. Keď nemali mágiu, nemali nič, a to spôsobovalo nervozitu a konflikty.

O chvíľu sa stratila v tichu medzi záplavou kníh. Nechodievala sem príliš často, mala radšej luk ako knihy. Ale nečinnosť a pokusy rozptýliť sa ju v týchto dňoch akurát rozčuľovali. Chcela pomôcť, alebo sa o to aspoň pokúsiť.

Našla niekoľko zväzkov o Tairemone, černokňažníkoch, vojnách a tiež všelijaké mapy. Rozložila všetko na jednom veľkom oválnom stole medzi policami. Nevedela, čo hľadá, ale chcela hľadať tak či tak. Bola to činnosť s nejasným výsledkom, a na chvíľu premýšľala, či by nebolo dobré radšej znovu ísť hore a sledovať tréning vojska, alebo hovoriť s radou. Potom si však spomenula na zovretie hrdla, ktoré cítila zakaždým, keď s niekým riešila momentálnu situáciu, a radšej si sadla, pritiahla si najbližšiu knihu a s povzdychom sa pustila do čítania.

...

„Prestaň ma strkať!"

„Daj to sem!"

„Nič ti nedám!"

„Ty si to mal dosť dlho a na nič si neprišiel, som na rade!"

Chlapci kráčali hradnou chodbou smerom k nádvoriu, kde mal prebiehať ďalší z ich tréningov. Victor zanovito odmietal pustiť ku kryštálu niekoho iného, hoci za tri dni sa mu stále nepodarilo zistiť ani náznakom, na čo by mohol slúžiť alebo aká je jeho hodnota. Roy hľadal v knižnici, ale k ničomu sa nedostal. Leo mal pocit, že by to mal tentoraz skúsiť on, a neplánoval nechať Victora tak.

Avšak, keď vyšli na cvičisko, zmĺkli a prestali sa naťahovať. Na opačnej strane dvora totiž stál Christopher, spolu so svojím spoločníkom. Sledoval, ako chlapci prišli a začali sa pripravovať, ale myšlienkami bol inde.

Ochranca mu o útoku černokňažníkov veľa nepovedal. Zdalo sa, že schvaľuje akékoľvek Christopherove rozhodnutia, a tým dodával princovi sebadôveru a odhodlanie, aj keď vyriešiť problém to nepomáhalo.

„Ak prenecháš tréning deciek niektorému kapitánovi, bude to v poriadku," hovoril mu teraz.

Christophera to veľmi lákalo, naozaj nemal náladu trénovať chlapcov a tváriť sa, že všetko je v poriadku, keď sa v skutočnosti kráľovstvo pripravovalo na vojnu. Aj chalani si to všimli, už sa ho vypytovali, čo prichádza, a on nevedel, čo má povedať. Pravda by bola príliš drsná, klamať nechcel, aby si nerobili zbytočné nádeje. Najradšej by ich nechal tak a riešil s otcom bojové plány. Napriek tomu prišiel, mal pocit, že chalani by sa bez neho mohli začať obávať alebo robiť hlúposti.

Ochranca nevyzeral, že by mu to vadilo. Chcel v princovi vybudovať neotrasiteľnú dôveru v seba aj v neho, aby uveril, že všetko, čo kedy spraví, bude správne. Darilo sa mu, a neisté časy mu iba nahrávali.

„Tvoja sestra tam je," pripomenul Christopherovi. „Amanda s otcom plánuje. Vieš, čo by to mohlo znamenať."

„Viem," zavrčal Christopher. „Ale ju budem riešiť po vojne."

Dúfal, že ešte bude po vojne príležitosť niečo riešiť. Vojsko sa síce pripravovalo a z Warloru sa už lukostrelci dali na pochod, ale proti mágii boli stále slabí.

Vykročil smerom do stredu dvora. Chlapci si už nachystali, čo mali, a rozcvičili sa. Dnes mali začať tréningom šermu.

„Peter, dotiahni si ten remeň na boku," prikázal jednému z nich.

Peter sa zamračil, ale napravil si ochranný kožený odev, ktorý pri tréningoch museli mať všetci štyria na sebe. Christopher nariadil prvý súboj Lea proti Victorovi. Leo sa potešene uškrnul, Victor si len povzdychol. Tušil, že Leo sa mu bude chcieť pomstiť za to, že mu nedal ten kameň.

Mal pravdu. Hneď, ako ich Christopher odštartoval, Leo robil agresívne výpady a Victor sotva stihol blokovať jeho meč.

„Pomalšie," komentoval Christopher. „Máš nechránenú celú pravú stranu."

Victor to postrehol tiež a svoju výhodu v najbližšej možnej chvíli využil. Sekol Lea do boku, ten sa nestihol uhnúť a pocítil náraz. Nebol však natoľko silný, aby ho vyradil z ďalšieho boja.

„Vo vojne by si už bol mŕtvy," poznamenal Christopher.

Leo nevyzeral, že by ho princove poznámky a rady zaujímali. Chcel jediné, ukázať Victorovi, že je silnejší. Tlačil doňho dovtedy, až kým sa mu predsa len nepodarilo párkrát ho zasiahnuť.

„Au!" zvolal Victor po jednom zvlášť tvrdom údere. Meče neboli ostré, ale kov stále dokázať udrieť. „Brzdi, Leo!"

„Prečo? Lebo ty nestíhaš?" posmešne odvetil Leo a urobil ďalších niekoľko výpadov. Victor sa ubránil, ale musel uskočiť do strany. „Zrazu nie si ten najlepší..."

„Prestaň, ty..." Victor nahnevane hodil meč do Lea, ktorý sa len tak-tak uhol, aby ho netrafil do tváre.

„DOSŤ!" zreval Christopher a postavil sa.

Odstúpili od seba, ale stále zazerali jeden na druhého.

„Čo je s vami?" spýtal sa Christopher otrávene.

„Victor je debil."

„Prosím?!"

„Keď on si stále myslí, že je niečo viac..."

„To nie je pravda!" bránil sa Victor. „Len preto, že ti nechcem dať svoje veci..."

„Nie je to tvoje!"

„Ale áno, je! Ja som to..." zháčil sa, nemohol dopovedať.

„Keby som tam nebol ja, nič by si nemal!"

Christopher usúdil, že je čas zasiahnuť.

„O čo ide?" spýtal sa prísne. „A sypte, nemám na to celý deň."

Zrazu zmĺkli a nebolo im veľmi do reči. Neisto sa na seba pozreli, žiaden nechcel začať, ale pri pohľade na Christopherov výraz v tvári pochopili, že by mali rozprávať.

„No... my sme... našli taký kameň..." začal Leo opatrne, pohľadom naznačujúc Victorovi, aby to nepokazil.

„Ja som ho našiel," opravil ho Victor, ale mal dosť rozumu, aby nepovedal celú pravdu.

„Kameň?" otrávene nadvihol obočie Christopher. „Naozaj sa hádate o kameň?"

„Bol pekný, a Victor si ho chce nechať, aj keď sme tam boli spolu!" hádal sa Leo.

Victor chcel niečo odseknúť, ale Christopherovi došla trpezlivosť.

„Toto riešiť naozaj nebudem. Dajte to sem, dohodnite sa, potom vám to možno vrátim."

Natiahol ruku k Victorovi. Ten neochotne, ale predsa len vybral kryštál z vrecka, neodvažoval sa neposlúchnuť, zvlášť preto, v akých bol nedávno problémoch. Podal ho Christopherovi.

Princ pozrel na kryštál a výraz tváre sa mu okamžite zmenil z otráveného na vystrašený a šokovaný. Zízal na fialový, tvrdý kameň, sledoval jemné svetlo, ktoré z neho vychádzalo, a v prvej chvíli nenachádzal slov. Uprel pohľad na Victora.

„Odkiaľ to máte?" spýtal sa, tentoraz už úplne vážnym a naliehavým tónom.

„Našli sme..."

„Neklam!" zakričal Christopher, naozaj vydesený. „Toto ste nemohli len tak nájsť!"

Victor sa chcel spýtať, čo to je, ale neodvážil sa. Pozeral do zeme a dúfal, že konečne niečo povie aj Leo. Tomu sa však tiež nechcelo.

„Mám ti pomôcť rozhovoriť sa, Victor?" výhražne sa spýtal Christopher a bolo im jasné, že to myslí vážne.

Victor nakoniec neochotne, ale povedal pravdu. Rozprával niekoľko minút bez prerušenia a snažil sa znieť tak, akoby vlastne len bojovali proti krivde.

„Ten chlap v čiernom bol fakt odporný a..." snažil sa vyhovárať, ale zmĺkol, keď uvidel výraz na Christopherovej tvári.

„Si normálny?" zreval Christopher tak, až sa pohľady niektorých vojakov z dvora upreli k nim. „Zase ste kradli, to nemyslíš vážne! A ešte aj od človeka, na ktorom ste mohli vidieť, že je nebezpečný!"

Prehrabol si vlasy prstami, celý bez seba od hnevu a strachu. Mizerné chlapčiská, ak našli černokňažníka, mohol ich zabiť, a oni mu ešte aj ukradnú najmocnejšiu zbraň... Zázrak, že sa nič nestalo. Nehovoriac o tom, že porušili jeho vyslovený zákaz vrátiť sa k správaniu, ktoré mali na ulici, a znovu sa znížili ku krádeži, nech už akokoľvek zdôvodniteľnej. Otočil sa k najstaršiemu, ktorý to celé vymyslel.

„Victor, čo som ti povedal, že urobím, keď ma naštveš ešte raz?" spýtal sa výhražne.

Victor vystrašene pozeral do zeme a neodpovedal. Christopher zovrel kryštál v ruke a snažil sa trochu upokojiť svoj hnev.

„Odchod do hradu, ostaneš v izbe, kým neprídem a nevybavím si to s tebou. A vy traja máte problém tiež!" otočil sa aj na ostatných. „Nemyslite si, že pre vás je to v poriadku, tiež ste tam boli! Odchod!"

Nikto z nich sa neodvážil odvrávať, okamžite poslúchli. Christopher rýchlo premýšľal. Musí nájsť otca a poradiť sa s ním. Ochranca sa k nemu pripojil, keď rýchlo kráčal cez hradné chodby.

„Čo sa deje?"

„Našiel sa jeden z černokňažníckych kryštálov," odpovedal princ. „Ako je možné, že sú v meste, veď máme hliadky, stále ich sledujú, ako je možné, že sa jeden z nich dostal sem a ak sa sem dostal jeden, ako vieme, že sa sem nedostali ďalší?"

Tieto obavy predostrel aj otcovi na narýchlo zvolanom zasadnutí rady. Všetci prítomní členovia vyzerali nadmieru znepokojene.

„Určite ich sledujeme," pokrútil hlavou generál. „Vedeli by sme, keby niektorý odišiel..."

„Čo ak bol neviditeľný už od Sato Madri?" spýtala sa Amanda.

Solas pokrútil hlavou.

„Stálo by ho to veľa prísad... ale ak aj áno, Michel by ho videl prichádzať do mesta..."

„Otázka je, čo tu robia," zapojil sa kráľ. „Nikoho zatiaľ nezabili, zrejme len čakajú na príchod posily zo severu."

Christopher sa prechádzal hore-dolu po sieni, stále neschopný upokojiť sa.

„Ja ho zderiem z kože," mrmlal stále. „Dopekla, čo je to za nápad, ukradnúť od černokňažníka..."

Kráľovi sa na tvári objavil úškrn. Christophera to prekvapilo.

„Niečo je zábavné?" spýtal sa podráždene.

„Ani nie," pokrčil plecami kráľ, ale stále mu nezmizol z tváre jemný úsmev. „Len som si pri tvojom vystrájaní kvôli Victorovi spomenul, ako moje deti pred zhruba rokom a pol vstúpili na najnebezpečnejšie územie v krajine a tvárili sa, že sa vlastne nič také hrozné nedeje."

Amanda sa zatvárila pobavene a previnilo zároveň.

„Ups," nadhodila. „Ale nakoniec to pomohlo, nie?"

„Aj toto možno pomohlo," poznamenal kráľ. „Máme jeden z kryštálov a tým pádom jeden človek dokáže použiť mágiu. To je veľká vec."

„No a?!" Christopher sa konečne posadil, ale rozčuľovať sa neprestával. „Ten chlap ho mohol napadnúť!"

„Aj vás mohol drak napadnúť," odpovedal kráľ. „Náhodou sa to nestalo, ale..."

„Ehm," nesmelo sa ozvala Amanda. „Mňa Perceus napadol, ubránila som sa pomocou čarov."

Kráľ na ňu pozrel prekvapene a zhrozene.

„To mi hovoríš teraz?"

„Neprišla na to reč," pokrčila plecami Amanda. „Skrátka, Chris, neprežívaj to tak. Nič sa nestalo."

Christopher na ňu zízal ako na zjavenie.

„To som nevedel ani ja!" zvolal. „A je zázrak, že sa Victorovi nič nestalo! A okrem toho, netvárte sa, že nám to vtedy prešlo..."

Kráľ sa neprestával usmievať, hoci to Christophera rozčuľovalo.

„Veď ti nehovorím, že ho máš nechať tak. Potrestaj ho, to je jasné, ale nerob z toho koniec sveta." zazrel na dcéru. „Koniec koncov, Amanda nám tak vyhrala vojnu, a keby som vtedy vedel, čo neviem..."

Amanda len ľahkovážne hodila plecom. Už bolo prineskoro riešiť jej chyby z toho obdobia, museli sa zamerať na to, čo ich čaká.

„Radšej hovorme o tom, čo urobíme teraz."

Alchymista Solas si prezeral fialový kryštál. Položil ho pred Amandu.

„Skúste ho použiť," vyzval ju. „Len ho vezmite do ruky a čarujte."

Amanda chytila kryštál a pohýbala prstami druhej ruky. V dlani sa jej vytvoril malý plamienok.

„Funguje to," prikývla. „Tak, ako predtým."

„Vieme ten kryštál nejako rozmnožiť?" spýtal sa generál. „Jeden človek s mágiou je stále málo, a všetci budú útočiť na ňu..."

Solas pokrútil hlavou.

„Žiaľ, nejde to. Viac sa nedá rozdeliť, už by to bol primalý úlomok a prestal by fungovať."

„Nepošlem Amandu ako jedinú čarovať do otvoreného boja," vyhlásil kráľ rezolútne. „V žiadnom prípade."

„Okrem toho, unavím sa," pridala sa Amanda. „Ak sa vyčerpám, ľahšie ma zabijú, a potom by musel kryštál hneď zobrať niekto iný, než sa k nemu dostanú černokňažníci."

Chvíľu bolo ticho, všetci premýšľali. Vôbec to nevyzeralo dobre, jeden kryštál bol stále málo na porazenie celej armády. Amanda bola v čarovaní vynikajúca a mala obrovskú výdrž, ale stále nie neobmedzenú.

„Ostáva nechať kryštál alchymistom," ozval sa Solas. „Vieme čarovať s dostatočnými zásobami prísad a z diaľky. Útočné kúzla nezvládneme, ale aspoň niektoré obranné."

Kráľ chvíľu premýšľal, ale nakoniec prikývol.

„Asi je to najrozumnejšie," uznal. „Tesne pred bojom to ešte preberieme."

Christopher usúdil, že viac jeho prítomnosť nie je nevyhnutná, a vstal.

„Musím si ešte niečo vyriešiť," zahlásil pochmúrne a vykročil k dverám.

„Neprežeň to, Chris," povedal mu ešte otec. „Má štrnásť, koniec koncov."

Christopher prikývol a odpochodoval z miestnosti presvedčený, že toto Victorovi ľahko prejsť nemôže.

...

Všetky písmená sa po dvoch hodinách čítania začínali zlievať dohromady a Sophelia unavene položila hlavu na stôl. Nezistila nič, čo by sa dalo použiť, a bola trochu sklamaná aj napriek tomu, že nemala očakávania. Lenivo otvorila mapy na náhodnej strane. Rozprestreli sa pred ňou Dračie hory, konkrétne ich severná časť.

Kúsok od Sato Madri, pomyslela si Sophelia a zazívala.

Cez dračie územie aj tak neprechádzajú, to vedela. Draky boli nebezpečné a prekročenie hranice znamenalo smrť pre každého nepozvaného hosťa. Ak aj vedel čarovať, draky boli silné a bolo ich veľa. Nikto by zbytočne neriskoval prechod cez hory, okrem toho, ten terén... A Perceova schopnosť...

Chvíľu hľadela prázdnym pohľadom na obraz vrchov. Potom sa zamračila, pomaly zdvihla hlavu zo stola a pozrela sa na mapu poriadne. Na severe sú jaskyne, v ktorých sa dá ľahko ukryť pred zrakom kráľovských hliadok, pomocou neviditeľnosti by bolo možné prejsť popri drakoch a cesta by viedla prakticky k hraniciam Tairemonu, síce trochu východnejšie, než by černokňažníci chceli, ale v Tairemone ich nikto z tej strany nečakal.

A Perceus teraz schopnosť nemá, neodhalí ich!

Sophelii sa rozbúšilo srdce. Ak existuje pre černokňažníkov nestrážená cesta, je skoro isté, že ju využijú. Otázka je, či o nej vedia. Určite treba informovať kráľa Cornelisa. Neváhala ani chvíľu a rýchlym krokom sa vybrala z knižnice poslať po fénixovi správu o tom, že černokňažníci sú možno bližšie, než sa zdá.