S hroziacim útokom mal Christopher na chlapcov z ulice oveľa menej času, ale neplánoval ich režim prerušiť. Trénoval s nimi, kedykoľvek mohol, a keďže usúdil, že potrebujú aj vzdelanie, kontroloval, či sa zúčastňujú vyučovania. To síce nemali v hrade, ale v mestskej škole, ale postaral sa, aby mal nad nimi vždy niekto dozor.

Potom, čo ich priviedol, bol sám prekvapený, ako rýchlo ho začali rešpektovať. Pôvodne si myslel, že z toho nič nebude a po pár týždňoch to vzdá a pošle ich späť do sirotinca, alebo do väzenia. Lenže napriek tomu, že bol občas tvrdý a viedol ich veľmi pevnou rukou, žiaden z nich nevyzeral výnimočne nespokojný. Keď dostali trest, samozrejme šomrali, ale väčšinou robili, čo povedal. Niekedy mal pocit, že sa ho trochu boja, hlavne dvaja menší, vtedy vedel, že musí ubrať a chvíľu byť miernejší. Victor bol už predtým vodcom a mozgom tejto malej bandy, a po príchode do hradu ho stále nasledovali. Preto bolo najviac problémov práve s ním, hoci si ho Christopher obľúbil najviac. Okrem neho boli v skupine dvanásťroční bratia Roy a Peter, dvojičky, hoci si neboli veľmi podobní, a trinásťročný Leo.

Niekoľko dní po Michelovej neočakávanej návšteve s nimi trénoval tiež. Najprv posilňovacie cvičenia a beh, potom ich učil šerm. Väčšinou trénovali na dvore hradných kasární, ktorý bol miestom tréningu aj pre vojakov a stráže. Tentoraz nechal dvoch najmladších, aby na tráve bokom od hlavnej časti dvora bojovali proti sebe. Meče ostré nemali, tie by boli nebezpečné.

„Trochu ustúp, Roy," zavolal na jedného z nich. Ten urobil nesmelý krok dozadu, ale súper ho napadol veľmi bojovne.

Roy uskočil do strany.

„Nie... zablokuj ho," skúsil navrhnúť Christopher.

Sledoval ich s občasnými poznámkami, ale bez zvyčajného zápalu. Victor a Leo sedeli vedľa neho na niekoľkých drevených debnách, ktoré kedysi asi mali nejaký účel, ale teraz sa už len povaľovali na tráve a nemal ich kto odložiť, tak slúžili ako miniatúrne hľadisko.

„Čo sa deje, Chris?" spýtal sa Victor po chvíli. „Si naštvaný?"

Od incidentu na plese už prebehlo veľa času a Christopher chlapca hneď na druhý deň uistil, že je všetko v poriadku, takže Victorovi nešlo do hlavy, prečo znovu vyzerá, akoby niekto niečo urobil.

„Nič, kráľovské veci," odpovedal Christopher. „Nie som naštvaný, len mám toho veľa na mysli."

Roy odskočil od brata, ktorý ho zasiahol mečom do boku, a škaredo zanadával.

„Hej! Desať klikov za to vyjadrovanie!" zvolal Christopher a postavil sa.

Roy neochotne urobil, čo mu princ prikázal, ale keď mal odložiť meč, len ho naštvane odhodil. Christopher si povzdychol a podišiel k nemu.

„Čo je?" spýtal sa priamo.

„Nič." Roy namosúrene odchádzal.

Christopher ho drsne chytil za plece a otočil k sebe.

„Čo sa deje?" spýtal sa znovu, dôraznejšie.

„Prečo sa musím učiť ten hlúpy šerm, keď mi vôbec nejde?" vyliezlo z neho nakoniec. Nahnevane kopol do najbližšej debny.

„Máš len dvanásť, to sa zlepší."

„Peter má tiež dvanásť a je dobrý!" Roy vyzeral, že má slzy na krajíčku. „A ja nechcem, aby sa to zlepšilo, mňa to nebaví!"

Christophera to trochu zarazilo. Chalanov trénoval za vojakov, lebo predpokladal, že ich to bude baviť a zároveň naučí disciplíne.

„A prečo mi to hovoríš až teraz?!" Christopher skoro kričal, a uvedomil si, že to asi nie je dobrý nápad, tak stlmil hlas. „Roy, ak nechceš, nemusíš robiť šerm. Nájdeme niečo iné, čo ťa bude zaujímať viac."

Roy zanovito pokrútil hlavou a snažil sa zakryť prvé slzy. Princ ho zobral posadiť sa, keďže usúdil, že to bude na dlhšie. Mal pravdu, až po desiatich minútach, pri ktorých z neho slová musel ťahať ako z chlpatej deky, z neho vyliezlo:

„Ja by som radšej išiel do knižnice, baví ma čítať o alchymistoch a výrobe elixírov a kúziel."

Christopher sa pousmial a utrel mu slzy. Vedel, že Roy si myslel, že bude sklamaný, lebo bol špičkový šermiar, ale skutočnosť bola iná. Bol celkom rád, nikdy neplánoval chalanov pretvoriť na svoj obraz.

„Aj princezná Amanda rada číta," poznamenal. „Určite by ti niekedy rada ukázala jej obľúbené knihy. A máme úžasných knihovníkov, kričia len na mňa, a aj to len vtedy, keď robím hluk."

Roy sa nesmelo zasmial a pozrel spýtavo na Christophera.

„Nemusíš trénovať šerm, ak nechceš," zhrnul to Christopher. „Kým my budeme trénovať, môžeš byť v knižnici."

Chlapec si utrel oči do rukáva a vyzeral, že mu odľahlo. Hodil sa Christopherovi okolo krku. Ten to nečakal, rozpačito ho objal a odtiahol sa. Radšej ho poslal uložiť veci z tréningu, a pohľad sa mu stretol s Victorovým, ktorý ich stále sledoval. Keď bol Roy dosť ďaleko, Victor nadhodil:

„Tak konečne ti to povedal?"

„Ty si vedel, že nechce trénovať?" spýtal sa Christopher prekvapene.

„Iba šerm nechce trénovať, zvyšok mu nevadí."

„Prečo si mi nič nepovedal?"

„Lebo sa mi vyhrážal, že ak ti to vykecám, tak ma nakope."

Christopher sa zasmial pri tej predstave, Victor bol od Roya dvakrát väčší. Ten sa tiež uškrnul a pokrčil plecami.

„Nechcel som mu brať ilúzie," dodal.

Cez trávnik ku Christopherovi pribehol jeden zo sluhov.

„Pane, volá vás kráľ."

Christopher prikývol a zberal sa na odchod.

„Všetky veci na miesto, zvyšok dňa máte voľno," povedal Victorovi. „Ale žiadne blbosti."

Victor prikývol a snažil sa tváriť neutrálne, ale keď princ odišiel, nepotlačil výkrik radosti.

„Máme voľno!" nadšene zavolal na ostatných. „Celý deň! Kto ide do mesta?"

Vyskočil na rebrík opretý o stenu dreveného prístrešku, v ktorom jeho kamaráti zatiaľ odkladali zbrane. Vystrčil meč do výšky.

„Za slobodu! Konečne bez nadvlády despotického princa!"

„Keď ťa raz pri takýchto vyhláseniach bude počuť, donúti ťa naučiť sa tri knihy naspamäť a odzadu," varoval ho Leo so smiechom a strčil do rebríka.

Victor sa chytil pevnejšie, aby z roztraseného rebríka nespadol.

„Smrť nepriateľom slobody!" vyhlásil a namieril naňho meč. „My ostatní ideme do mesta, pozrieme na trh, zaspomíname na staré časy..."

„Potiahneme jablko?" nadšene vystrčil z hlavu Peter.

„Ale ak ťa chytia, ja som s vami nebol!" vyhlásil Leo.

So smiechom odložili zbrane a výstroj, radšej poriadne, aby im Christopher zase nevyčistil žalúdok. Nasledovali Victora von z cvičiska, s chodníkmi si ťažkú hlavu nerobili, preliezli plot a prebehli krížom cez záhrady. O chvíľu sa ocitli na námestí a odtiaľ vykročili k trhovisku pri východnej bráne mesta. Trhy boli preplnené ako vždy, množstvo ľudí sa prepletalo pomedzi stánky s najrôznejším tovarom. Kedysi chlapcov zaujímalo hlavne to, čo sa dalo nenápadne ukradnúť a zjesť, alebo predať. Poznali už nejedného z predajcov, vedeli, ktorý má pohľad ako orol a ktorý sa nechá ľahko rozptýliť.

Victor zastal a kývol na stánok s pečivom kúsok od nich.

„Pamätáte si naňho?" narážal na starého predavača, ktorý sa na všetkých prívetivo usmieval a prial im pekný deň. „Myslíte, že o nás celý čas vedel...?"

Leo prikývol, chápal, čo Victor myslí.

„Tiež som mal občas pocit, že sa iba tvári, že nevidí."

„Vždy mal niekoľko kúskov podozrivo na kraji..." skonštatoval Victor, sledujúc pult. „Už nemáva."

Pozreli sa rozpačito jeden na druhého.

„Mali by sme sa mu poďakovať?" nesmelo sa spýtal Roy.

„Za čo?" zasmial sa Leo. „Pane, ste super, že ste nás nechali kradnúť..."

Skôr, než by sa stihli rozhodnúť, či sa predavačovi prihovoriť, sa k stánku dostal muž v čiernom plášti. Vyzeral ako všetci ostatní, až na ten plášť, ktorý prezrádzal, že je cudzinec. Najprv sa netváril ani v najmenšom nepríjemne. Dal sa s predavačom do reči a zdalo sa, že ho veľmi zaujíma život v meste. Kládol otázky, ktoré boli spočiatku nenútené, no s postupom času bol čoraz dotieravejší. Chlapci nepočuli všetko, ale videli, že starý pán sa začína odťahovať a odpovedá skôr vyhýbavo.

„Poďme bližšie," navrhol Victor. „Chcem vedieť, o čo mu ide."

Urobili zopár krokov, ale k stánku sa nedostali. Do cesty sa im postavili dvaja strážcovia a tvárili sa prinajmenšom podozrievavo, ak nie priamo obviňujúco.

„Zase vy?" hrozivo sa spýtal jeden z nich. „Čo máte za lubom tentoraz?"

„Nič!" bránil sa Victor. „Len tu sme, nič viac!"

„To určite!" drsne chytil Victora za rameno. „Tak mi ukážte, čo máte vo vreckách!"

„Nič sme neurobili," zapojil sa Leo. „Prišli sme sa len pozrieť..."

Strážcovia im neverili a dali si námahu, aby ich prehľadali. Nič nenašli a boli z toho zúriví, ale zatknúť ich nemohli. Victor by sa s nimi najradšej pobil, ale držal sa uzde vediac, že teraz sa do problémov dostať nemôže.

„Dáme si na vás pozor," zavrčal strážnik nakoniec a aj so spoločníkom odkráčali, neustále po nich pokukujúc.

Lenže kým sa chlapci zaoberali strážnikmi, nevšímali si dianie pri stánku. Keď tam znovu pozreli, uvedomili si, že muž s čiernym plášťom sa s predavačom pohádal a zdalo sa, že ho už otvorene zastrašuje. Kým sa však Victor dostal dosť blízko na to, aby zakročil, muž nahnevane udrel do pultu, z ktorého zhodil väčšinu tovaru, niečo výhražne zakričal predavačovi a nahnevane odišiel.

„Čo to malo byť?" spýtal sa Peter pošepky, sledujúc predavača zbierajúceho tovar zo zeme.

Victor dobehol k stánku.

„Pomôžeme vám," ponúkol sa.

Predavač sa pozrel hore a neskrýval prekvapenie. Victor sa trochu začervenal, ale pomohol mu dostať škatule a košíky späť na pult.

„Dlho som vás nevidel," poznamenal predavač s úsmevom.

„Čo chcel tamten? Prečo to urobil?" zisťoval Victor.

„Pýtal sa najprv na život v meste, potom však začal klásť veľmi zvláštne otázky. O rozmiestnení stráží, o kráľovskej rodine... radšej som nechcel odpovedať, a to ho nahnevalo."

Victor rýchlo premýšľal. Najradšej by toho chlapa našiel a vytmavil mu to. Obťažovať starého pána kvôli niekoľkým nepodstatným informáciám, ktoré sa môže dozvedieť kdekoľvek...

„Dúfam, že sa už nevráti," povedal Victor predavačovi nakoniec. „Môžeme zavolať stráže, ak chcete..."

„Nie. Ďakujem za pomoc."

Stále sa prívetivo usmieval, a Victor sa z toho cítil nesvoj, zvlášť potom, čo od neho kradli minimálne tri mesiace každý deň.

„My... pôjdeme," povedal po chvíli ticha a otočil sa na odchod.

„Držte sa," odvetil predavač a vrátil sa do stánku akoby nič.

Victor odchádzal a ostatní chlapci ho nasledovali. Roy však po pár krokoch zastal. Otočil sa a pobehol späť k stánku.

„Ďakujeme," zašepkal predavačovi.

Viac nevysvetľoval, ale predavač len chápavo prikývol, a Roy bežal späť za Victorom, ktorý prevrátil očami.

„Načo?" nechápal. „Aj tak mu nenahradíš to všetko, čo sme mu urobili."

„Lebo som mal výčitky," zamrmlal Roy. „A daj mi pokoj, nerozkazuj mi, inak si to s tebou vybavím!"

Victor potlačil smiech. Roy bol najmenší a najmenej schopný v boji, ale vyhrážať sa vedel. Už-už chcel niečo v tom zmysle odvetiť, ale vtedy chlapa v plášti zbadal opäť. Ponevieral sa po trhoch, ale nevyzeral, že by mal záujem niečo kúpiť, skôr sa obzeral po okolitých budovách a skúmal všetko naokolo.

„Vybavíme si to s ním," rozhodol Victor.

„Čože?" zvolal Leo. „Zbláznil si sa? Čo chceš robiť? Vyzerá nebezpečne."

„Ak on môže zničiť predavačovi polovicu tovaru, ja mu môžem ukradnúť pár mincí, aby to zaplatil," rozhodol Victor a vykročil.

„Chceš kradnúť?" zhrozil sa Peter. „Chris ťa zabije, ak..."

„Po prvé," prerušil ho Victor. „Chris sa to nedozvie. Po druhé, nebude to krádež, iba od neho zoberieme platbu za stánok s pečivom. Potiahneme zopár drobných a donesieme ich predavačovi, jednoduché."

„Ale..."

„No tak, chlapík si to zaslúži. Poďme na to."

Nacvičenými pohybmi sa poobzerali po okolí, kde sú stráže. Najbližšia hliadka stála ďaleko a bola otočená chrbtom, takže sa nemuseli znepokojovať. Potom sa nenápadne priblížili a chvíľu sa motali okolo muža, ktorého čoskoro plánovali okradnúť.

Potom použili starý, overený spôsob. Leo akoby náhodou vrazil do muža v plášti.

„Och, prepáčte," hovoril úslužne a oprašoval ho, kým mu Victor zozadu siahal do vrecka.

Tentoraz však Leo rýchlo ustúpil pár krokov. Pohľad muža bol oveľa hrozivejší, než pohľad ostatných mešťanov, a nahnevaný vyzeral strašidelne.

„Čo si to dovoľuješ, decko?!" zreval chlap, chytil Lea a hodil ho o najbližšiu stenu.

Roy a Pete sa rýchlo skryli, Victor s očami rozšírenými od strachu hľadel na Lea a premýšľal, čo robiť. Našťastie, chlap si ho len hrozivo premeral a zrejme usúdil, že mu od trinásťročného chalana nič nehrozí.

„Nelez mi do cesty," zavrčal a rýchlym krokom sa vzdialil.

Všetci si vydýchli.

„Čo to bol zač, dopekla?" zvolal Leo vydesene.

„Netuším," odpovedal Victor. „Nikoho podobného som tu ešte nevidel. Si v poriadku?"

„Jasné, ale asi poďme domov. Pomsta nám príliš nevyšla..."

Victor sa uškrnul. Leo naňho šokovane pozrel.

„Ty si to stihol? To nemyslíš vážne!"

„Bohužiaľ, nemal vo vrecku peniaze," povzdychol si Victor. „Ale snáď mu bude chýbať aj toto... Neviem, čo to je."

Z vrecka vytiahol úlomok fialového, jemne svetielkujúceho kryštálu.

„Ukážeme to Chrisovi?" spýtal sa Roy opatrne.

„A ako mu vysvetlíš, odkiaľ to máš?" zasmial sa Victor. „Nie, v žiadnom prípade mu to nesmiete vykecať, po tom fiasku s plesom mi sľúbil, že si ma podá, ak niečo zase pokašlem. Ale chcem vedieť, čo to je. Skryjem to u seba a uvidíme, možno niečo zistíme."

„Ak budem v knižnici, môžem pozrieť niečo o kryštáloch!" nadšene zvolal Roy.

„Dobrý nápad," súhlasil Victor.

Chvíľu si kryštál prezerali, rozmýšľali, čo spôsobuje jeho zvláštne svetlo, ale zdalo sa im, že nič nerobí. Bol to len pekný kus kameňa a svietil.

„Počujte... vypadnime," povedal po chvíli Leo. „Ak zistí, že to stratil, a povie to strážam..."

„Máš pravdu," súhlasil Victor a strčil kryštál do vrecka. „Padáme."