Michel tvrdo dopadol na zem a potlačil výkrik bolesti. Nedokázal poraziť toľkých, to dobre vedel, ale nehodlal sa tak ľahko vzdať. Postavil sa znovu na nohy, zmenil formu na bieleho koňa a rozbehol sa vpred proti nepriateľom.

Ďalšie zaklínadlo sa mu podarilo odraziť a černokňažníka zničiť jedným dotykom rohu. Potom však pocítil náraz do nohy, ostrý a bolestivý. Zaklínadlo, ktoré použili, ho v tejto forme zraniť nemohlo, ale pokúšajú sa ho donútiť, aby sa premenil na človeka. Pomyslel si, že tak určite dostali aj jeho brata – zraňovali ho, až kým sa pod vplyvom bolesti nepremenil na človeka, aby sa vyliečil. Potom ho zajali a zobrali mu srdce.

Michel cúvol a rozbehol sa preč. Neviditeľná bariéra ho však zastavila skôr, než by sa skutočne vzdialil, a únik mu prekazili. V duchu ich preklínal, ale po chvíli sústredenia zo seba dokázal znovu vyžiariť záplavu jasného svetla, ktoré černokňažníkov oslepilo a umožnilo mu pozbierať sily na rozbitie bariéry. Keď sa prelomila, bežal. Neznášal útek, ale nemal na výber.

Mieril na juh. Keď uvidel pohyb z ostrova černokňažníkov, rozhodol sa, že ich zdrží, kým bude môcť. Lenže prišlo ich oveľa viac, než predpokladal, a ledva im unikol. Teraz neostáva nič iné, len varovať prvé kráľovstvo južne od divočiny, na ktoré by si mohli robiť zálusk – Tairemon. Ich hliadky černokňažníci zabili ako prvé, skôr, než by stihli čokoľvek urobiť. Doniesť správy kráľovi ostávalo na Michelovi. Cesta tam bude rýchla, hneď ako nájde miesto na chvíľu odpočinku. Nevládal by sa premiestniť hneď teraz, potreboval nabrať sily, ktoré mu odčerpal súboj s černokňažníkmi.

Bol dostatočne ďaleko, keď na chvíľu zastal a premenil sa na človeka. Sadol si k stromu a oddychoval, pokúšajúc sa nájsť kdesi hlboko v mysli aspoň úlomok nádeje, že toto skončí dobre.

...

„Dobré ráno," pozdravil Ochranca Christophera, keď ráno vstal z postele.

Christopher si pretrel oči a pozrel naňho. Sedel v kresle oproti a tváril sa akoby nič, tentoraz opäť oblečený v bielom. Kým bol v komnate, nemusel sa prezliekať za hradného sluhu.

„Si späť," skonštatoval Christopher a musel uznať, že mu dosť odľahlo.

„Niekto ťa predsa viesť musí."

Christopher prikývol. Potom sa v myšlienkach vrátil k včerajšiemu večeru.

„Čo si myslíš o Victorovi?" spýtal sa Ochrancu.

Ten prekvapene, ale potešene nadvihol obočie.

„Mal som pocit, že na toto názor počuť nechceš," poznamenal, ale vnútri bol spokojný, že Christopher je zvedavý na jeho pohľad. „Myslím si, že chlapčisko bude robiť problémy a treba naňho ísť tvrdo."

Princ nevyzeral, že by príliš súhlasil, ale neodpovedal, išiel sa prezliecť. Kým bol vo vedľajšej miestnosti, Ochranca sa zadíval na svoje ruky. Opäť bol plnohodnotný hmotný človek. Musí to udržať za každú cenu a ovládať svoj hlad. Raz sa zlomí každý, aj princ, skôr alebo neskôr ho ovládne úplne. Chce to len trpezlivosť.

Christopher prišiel oblečený a učesaný a zase vyzeral ako princ, navyše jeden z najkrajších mužov v kráľovstve. Ochranca naňho skúmavo hľadel, už sa mu pokúšal dostať do hlavy cez pýchu, ale zdalo sa, že to nestačí a musí skúsiť ešte niečo viac.

„Neboj sa, s Victorom to zvládaš výborne," poznamenal akoby mimochodom.

„Myslíš?" neisto sa naňho otočil Christopher.

Ochranca sa v duchu pousmial. Pochybnosti sú najľahšou cestou dnu, a princ ich o sebe mal viac než dosť. Stačilo udrieť na správnu strunu, a tou bolo jeho budúce poslanie ako kráľa a... starostlivosť o chlapcov.

„Jasné, nemusíš mať výčitky. Robíš všetko, čo môžeš, a robíš to pre nich."

Christopher bol omnoho pokojnejší, keď to počul od neho.

„Občas naozaj neviem, či z nich niečo bude, alebo..." povzdychol si a nedopovedal.

„Aj keby nebolo, nebola by to tvoja chyba. Snažil si sa, to stačí." Ochranca sa postavil. „Výčitkami si nepomôžeš. Ideme?"

Opäť sa zamaskoval ako sluha a všade nasledoval ho von z komnaty. Na raňajkách stretli Oliviu, ktorá na Christopher žmurkla a prisadla si k nemu.

„Zase som sa nevyspala," nadhodila. „Takto to nepôjde ďalej."

„Chceš tým povedať, že si musíme nájsť čas cez deň?" uškrnul sa Christopher.

„Nie, myslím tým..." zamyslene hrabala vidličkou v tanieri. „Čo si od toho sľubuješ, Chris?"

„Nič."

Olivia naňho prekvapene pozrela, akoby čakala, že žartuje. On bol zase prekvapený, že očakávala niečo iné.

„Čo si sľubuješ ty?" spýtal sa opatrne.

„Neviem," pokrčila plecami. „Len som myslela, že to možno niečo znamená."

„Niečo to znamená," zasmial sa Christopher.

„Vieš, čo tým myslím."

„Olivia, onedlho odchádzaš do Viscerie a ktovie, kedy sa vrátiš."

„Nickovi a Amy to nevadí," Olivia začínala byť nahnevaná, aj keď sa to snažila skryť.

Christopher chcel niečo odpovedať, ale zachránil ho príchod jeho sestry a Nicka. Trochu ho zarazilo, že prišli naraz a ako poslední. Zamračene si Nicka premeriaval.

Ten si to po chvíli všimol.

„Čo je, Chris?" spýtal sa bezstarostne. „Bojíš sa o svoju sestru?"

Christopher nedôverčivo pozrel na Amandu, ale tá si len povzdychla.

„Neprovokuj, Nick," povedala po chvíli.

„Boli ste spolu v noci?" zisťoval Christopher.

„Áno." Nick začal jesť, akoby sa ho celá vec netýkala, a Amanda prevrátila očami. Vedela, že sa na Christopherovom ochranárskom postoji veľmi dobre baví.

„Neboj, sa Chris, nespali sme spolu," povedala nakoniec, aby predišla konfliktom.

„Počkaj, v skutočnosti..." protestoval Nick. „Sme spolu spali."

„Nie! Teda, áno, ale..." Amanda si chytila hlavu do dlaní, zatiaľ čo Nick sa potichu smial. „Skrátka, Chris, Nick ťa len provokuje."

Z ničoho nič si k nim prisadol kráľ Cornelis. Nikto si nevšimol, kedy prišiel, tak všetci rýchlo premýšľali, koľko toho počul. On im však len poprial dobré ráno a tváril sa, že o ničom nevie. Amanda sa ešte raz zamračila na Nicka a ten sa neprestával nenápadne pochechtávať.

Olivia po chvíli dojedla a bez slova odišla, na nikoho ani nepozrela. Nick tušil, že sa niečo deje, ale rozhodol sa, že to radšej zistí od nej neskôr. Aby nebolo ticho, začal radšej rozprávať o plese.

„Chris, máš úžasné decko, mimochodom."

Princ naňho zazrel.

„Nie je moje decko, len sa oňho starám."

„Staráš sa oňho, živíš ho a dohliadaš naňho, podľa toho, čo mi hovorila Amy," odpovedal Nick s úškrnom. „Je tvoje decko."

„Nejaký si dnes príliš optimistický," poznamenal Christopher, aby sa vyhol konverzácii o Victorovi.

„Dobre som sa vyspal."

„Ty..." Christopher sa pred otcom ovládol, aby nedokončil myšlienku, ale Nick si veľmi ľahko domyslel, čo chcel povedať.

„Chris, nejaký si dnes podráždený. Tvoj spánok nebol dosť dobrý?"

Amanda sa síce tešila, že Nick je znovu sám sebou, ale vedela, že to súčasne znamená neprestávajúce poznámky, ktoré dokázali slabšie povahy dosť rozčúliť.

Radšej rýchlo dojedla a rozhodla sa ho odtiahnuť.

„Poď, Nick, musíš sa pripraviť na... niečo, veď vieš."

„Viem, protijed proti tomu, keď ma Chris otrávi. Idem."

Všetkým kývol a odišiel tiež. Vyšli s Amy do vstupnej siene, držiac sa za ruky, ale tam mu Amanda začala dohovárať, neustále krútiac hlavou.

„Že provokuješ Chrisa, ti schvaľujem, ale pred otcom?"

„Prečo by som neprovokoval hneď dvoch ľudí naraz?" nechápal Nick. „Šetrí to čas."

„Ale..."

Nedopovedala, pritiahol si ju a umlčal ju dlhým bozkom.

„Mám lepší nápad, pôjdeme sa prejsť do záhrad a zahrám ti na husliach."

Tento nápad sa jej pozdával, ale kým ho stihla odsúhlasiť, pri vstupnej bráne sa strhol rozruch. Išla to skontrolovať, pre istotu z bezpečnej vzdialenosti. Z jedálne sem medzičasom dorazil aj Christopher s Ochrancom.

„Dopekla," zašepkal Ochranca tak, že ho počul len Christopher, a prvýkrát vyzeral vystrašene.

„Čo je?" nervózne sa spýtal Christopher. „Čo sa tam deje?"

Ochranca pár krokov cúvol a vyzeral skutočne vydesený, hoci sa to snažil zakryť. Pozrel na Christophera a začal rýchlo hovoriť.

„Nikto o mne nesmie vedieť, Chris. V žiadnom prípade. Ten pri dverách by zistil, kto som, ale nemôžeme riskovať vyzradenie... Vrátim sa!"

Viac sa princ nič spýtať nestihol, lebo Ochranca rýchlo zmizol zo siene. Nechápavo uprel zrak späť smerom k vstupnej bráne a po niekoľkých sekundách konečne zistil, o čo šlo. Cez bránu vstúpil Michel, absolútne nerešpektujúc žiadne reči stráží o tom, že ho musia najprv formálne ohlásiť, a že ak pôjde ďalej, príde k úrazu. Odstrčil meče, ktoré mu zahradili cestu, a namieril si to priamo k Amande, ktorá ho prekvapene sledovala.

„Mám správy," hovoril bez úvodu s vážnym výrazom v tvári.

Christopher dobehol k nim.

„Čo sa deje?" spýtal sa.

„Černokňažníci sú v pohybe. Vaše hliadky na pobreží sú mŕtve."

Chcel hovoriť ďalej, ale Amanda ho zastavila.

„Radšej nie tu," povedala, obzerajúc sa po okolí. V sieni bolo veľa sluhov a všetci ich sledovali.

„Máš pravdu, Amy," súhlasil Christopher. „Choďte do hlavnej sály, privediem otca."

Kráľ prišiel po chvíli, vošiel do hlavnej sály spolu s Christopherom a hlavným alchymistom Solasom. Všetci tušili, že ich najhoršie obavy sa potvrdili a blíži sa vojna. Každú dobrú náladu, zamilovanosť a bežné problémy nahradil strach, oproti ktorému bolo všetko ostatné bezvýznamné.

„Počkáme ešte na Sopheliu, chcem, aby to počuli zástupcovia všetkých kráľovstiev, ktoré tu dnes máme," povedal kráľ, keď sa posadil na trón.

Po plese Sophelia a Telly ostali v hrade, nevracali sa večer domov. Spojenci z Warloru pozvanie neprijali, vzhľadom na ohrozenie, v ktorom sa ich krajina ocitla, sa tomu ani nikto nečudoval.

Kráľ pozrel na Michela.

„Zatiaľ by som rád spoznal toho, kto pred troma mesiacmi zachránil život môjmu synovi a dcére."

„Načo?" spýtal sa Michel nechápavo, na prekvapenie všetkých ostatných.

„Nemal by sa ukloniť?" potichu sa divil Solas.

„Neurobí to," pokrútil hlavou Christopher, aby mu odpovedal. „Je jednorožec."

Solas vyzeral šokovaný, prezeral si mladého muža stojaceho sebavedomo pred trónom, a nezdal sa mu nijako magický. Dokonca sa mu zdal príliš mladý na to, aby bol bytosťou staršou, než oni všetci dohromady.

„Poznám málo jednorožcov," odvetil kráľ na Michelovu otázku.

„Jednorožce tu nie sú na spoznávanie."

Rýchlo zistili, že z Michela veľa rečí nedostanú. Hovoril iba to, čo považoval za podstatné a zdalo sa, že všetko ďalšie ho iba zdržuje. Našťastie sa k nim onedlho pridal Telly.

„Sophie nemôže prísť, necíti sa dobre," oznámil im a postavil sa zboku medzi kráľa a Michela.

Christopher naňho zazrel, nebol práve spokojný, že je medzi nimi, ale rozhodol sa neprotestovať. Michel začal hovoriť.

„Blížia sa sem, je ich množstvo. Samozrejme, vaša armáda je väčšia, ale jeden černokňažník si hravo poradí aj s päťdesiatimi vojakmi."

„Takže majú prevahu tisíc na desaťtisíc, hovoríš," poznamenal Nick neveselo.

„Áno," potvrdil Michel s úplnou vážnosťou. „Ale je ich viac, než tisíc."

„Ja viem, to bolo len prirovnanie."

Michel nevyzeral, že by tomu rozumel, ale kráľ ho vyzval, nech pokračuje, tak hovoril ďalej.

„Spojené štyri armády a draky by možno mali šancu, ale úplne bez mágie..." pokrútil hlavou. „Bojovať musíte, ale vyzerá to zle. Ich vodca Paymon dokáže robiť obranné kúzla, ktorých by ani nemal byť schopný. Ak bude chrániť všetkých svojich černokňažníkov a žiaden útok sa k nim nedostane, neporazíte ich."

„Čo tak trochu optimizmu?" nadhodil Telly. „Nejaká šanca byť musí, vždy je."

Michel sa naňho obrátil.

„Otázka je, koľko toho budete ochotní obetovať. Šanca je, ale s vašou tvrdohlavosťou..." zazrel na Amandu a Christophera pri tróne. „Neboli schopní obetovať ani teba, a to pre nich priveľa neznamenáš."

Telly nechápal, čo tým obetovaním myslí, ale skôr, než by sa mohol spýtať, sa ozval kráľ.

„Ak ich udržíme dosť dlho, možno sa nám podarí získať niektoré kryštály."

„Nepodarí."

„Tak sa môžeme vzdať," poznamenala Amanda. Všetci na ňu zhrozene pozreli, ale ona len pokrčila plecami. „Snažím sa ochrániť čo najviac ľudí."

„Nie, princezná." Michel vyzeral prvýkrát skutočne nešťastne. „Krajina v divočine je bez mágie a po nich ostáva spustošená, mŕtva a prázdna. Neviem ju zachrániť, každý deň oživujem, čo sa dá, ale dochádzajú mi sily. Bojoval som s nimi a takmer som umrel. Vzdať sa vás nezachráni."

„Tak čo máme robiť?" spýtal sa Christopher. „Niečo robiť musíme."

„Na to musíte prísť sami." Michel uprel veľavýznamná pohľad na kráľa, ktorý len prikývol. Solas vedľa neho sa nepokojne zamrvil, tušiac, čo zamýšľa.

Michel bez ďalších slov vyšiel po stupienkoch k trónu a odtiahol Christophera nabok, nevšímajúc si pohľady ostatných.

„Nestalo sa v poslednej dobe nič nezvyčajné? Odkedy si odišiel zo Sato Madri?" spýtal sa ho potichu.

„Nie," opatrne odpovedal Christopher, mysliac na Ochrancove slová.

„Nikoho si nestretol? Nikto s tebou nehovoril, alebo nehovorí?" zdalo sa, že Michel je prinajmenšom podozrievavý.

„Nikto nezvyčajný," odpovedal Christopher.

Zdalo sa, že Michel nevie zistiť, či klame, ale stále ho skúmal a tváril sa nedôverčivo. Christopher zistil, že ho to začína nekonečne rozčuľovať.

„Čo je?!" spýtal sa útočne. „Nemusím nič hovoriť o tom, koho poznám a koho nie!"

Michel odstúpil.

„Ako chceš, ale dávaj si pozor. Už som ťa raz varoval."

„Mám všetko pod kontrolou, ďakujem," zavrčal Christopher. Sám nevedel, prečo je taký nahnevaný.

Michel sa vrátil ku kráľovi, ktorý stále sedel na tróne a premýšľal.

„Musím sa vrátiť do divočiny, chrániť aspoň niektoré územia."

„Ďakujem za varovanie," odvetil kráľ. „Kedy prídu?"

„Netuším. Nepostupujú veľmi rýchlo, cestou si chystajú zaklínadlá, snažia sa získavať čo najmocnejšie prísady. Ale do dvoch týždňov tu budú. Ak budem môcť, budem vás informovať, ale tiež neviem, dokedy prežijem."

„Musíš prežiť!" zvolala Amanda. „Si jediný tvor, ktorému ostali magické schopnosti!"

„Sú dôležitejšie veci ako ja." Michel im len krátko kývol na pozdrav a odchádzal, s lúčením si nerobil veľké starosti.

V hlavnej sále nastalo ticho. Po mesiacoch pokoja prišlo k tomu, čoho sa najviac obávali. Vojna s černokňažníkmi bola za rohom, a oni nemali ani kúsok mágie, ktorý by mohli použiť.