Nick sa ochranársky postavil pred Amandu, hneď ako začul hluk, takže ho musela odsunúť, aby videla, čo sa stalo. Na nalomenom stole ležal medzi kúskami jedla a črepov zo skla chlapec s dlhšími blond vlasmi a orlím nosom. Spoznala ho okamžite, bol to jeden z Christopherovej skupiny chlapcov z ulice.

„Au, sakra," zaskučal chalan a zbieral sa zo stola.

Amanda pozrela hore. Z balkóna nad sálou videlo lano, roztrhnuté tesne nad úrovňou stola. V duchu pokrútila hlavou – nikdy nemalo šancu udržať ho, načo to skúšal? Našťastie však z veľkej výšky nespadol.

Prebleskla jej mysľou spomienka na to, ako Chris tie decká dovliekol do paláca. Boli to štyria chalani, najmladší mal dvanásť rokov, a tento najstarší mal štrnásť. Prichytil ich kradnúť na trhu a po krátkom vyšetrovaní zistil, že všetko sú to deti bez domova, ktoré ušli zo sirotinca a skrývajú sa, kde sa dá. V sirotinci robili len problémy a neprestali, ani keď odišli. Neprebehol deň, aby ich niekto zo strážcov nenaháňal cez mesto. Nikto ich však nechytil, až raz Christopher, ktorý na rozdiel od strážcov vedel predvídať ich kroky. Boli prekvapení, keď sa im postavil do cesty, a úplne zamrzli na mieste, keď zistili, že je princ. Chcel ich odovzdať strážam, aby ich odviedli do hradu, ale niečo ho zastavilo. Možno ten vzdorovitý, odhodlaný pohľad, keď mu najstarší hovoril, ako bez problémov ujdú aj z hradného väzenia.

Tak sa ich ujal, rozhodol sa, že z nich skúsi vycvičiť vojakov, aby svoju energiu usmernili nejako užitočnejšie, než kradnutím a odvrávaním princovi. Samozrejme, zo začiatku sa vzpierali, ale nakoniec si ho obľúbili a on ich tiež. Amanda niekedy sledovala ich tréningy šermu. Venoval sa im s obrovským zápalom, povzbudzoval ich, nadával im, ak nemali poriadne upratané veci alebo neboli pripravení... Nahrádzal im autoritu, ktorú nemali, a hoci to pred Amandou nepriznal a tváril sa, že to robí len z dlhej chvíle a aby ich odpratal z ulice, vedela, že ich má rád.

A občas sa, samozrejme, zaplietli do problémov. Niekoľkokrát dokonca nahnevali samotného kráľa, ale Christopher vždy otca presvedčil, že to s nimi vybaví sám a nech ich nedáva trestať. Väčšinou to pre nich neznamenalo, že obišli bez trestu, ale Christopher nechcel, aby mali pocit, že ich v tom nechal samých a vykašľal sa na nich.

Teraz najstarší z nich, Victor, spadol z balkóna priamo doprostred kráľovského plesu. Najprv sa všetky pohľady upierali naňho, ale potom najprv kráľ a za ním všetci ostatní pozreli na Christophera. Ten sa tváril, akoby v duchu krútil hlavou a chytal sa za hlavu, ale nehovoril nič.

Zozadu k nemu pristúpil Ochranca a začal mu šepkať.

„Chris, potrebuješ byť kráľovský. Všetci pozerajú na teba, ukáž, že si tvrdý."

Veľmi sa mu do toho nechcelo, najradšej by chalana len skontroloval, či je celý, a poslal do izby, kde si to s ním vybaví neskôr. Lenže Ochranca vyzeral skalopevne presvedčený o tom, že teraz je čas prejaviť Christopherovo najdrsnejšie ja.

„Chceš raz vládnuť, alebo nie?" spýtal sa netrpezlivo.

Christopher sa nakoniec nechal presvedčiť, koniec koncov, aj tak si to ten fagan zaslúži. Prešiel cez miestnosť, v ktorej bolo nečakané ticho, až kým nezastal pri zlomenom stole.

„Čo to má znamenať?!" zvreskol, až Victorom trhlo.

„Ja... som..."

„Ticho!" otočil sa k najbližším strážam. „Odveďte ho do väzenia, už mám toho dosť!"

Stráže urobili, čo hovoril, ale Amanda sledovala brata s nedôverčivým pohľadom. Nepodobalo sa mu to. Nebolo prekvapivé, že bol nahnevaný, ale nikdy ho nevidela takto jednať s chlapcami, ktorí pravdepodobne len zase vymysleli nejakú hlúposť. Už videla, ako niektorým švacol po hlave alebo na nich kričal, ale nikdy by ich neposlal do väzenia a nenechal tak.

Tentoraz bola situácia iná. Keď chlapca odviedli, ospravedlnil sa prítomným s jemným úsmevom a vyzval ich, aby pokračovali v zábave, situácia je pod kontrolou. Keď sa hostia zase rozptýlili po sále, prikázal sluhom, aby stôl odniesli a dali všetko do poriadku. Keď ho odnášali, všimol si na obruse niekoľko krvavých fľakov.

„Bol zranený," zamrmlal, v podstate sám pre seba.

„Na tom teraz nezáleží," povedal Ochranca. „Museli sme ukázať, že si silný."

Viac nepovedal, lebo sa k nim priblížila Amanda.

„Chris?" oslovila ho opatrne. „Je všetko v poriadku?"

„Vyzerá byť všetko v poriadku?" spýtal sa podráždene, odtrhol pohľad od stola a pozrel na sestru. „Neboj sa, Amy, všetko zvládam aj bez tvojej pomoci."

Obišiel ju a naštvane sa vzdialil. Rozumela jeho správaniu čoraz menej a menej. K nej bol občas protivný, to ju až tak nezarazilo. Ale ten sluha, čo mu bol stále v pätách, a ten krik na Victora... rozhodla sa, že to spomenie otcovi.

„Všimol som si to aj ja," prikývol, keď mu za stolom potichu povedala o svojich pozorovaniach, kým hrala hudba a ostatní tancovali a nevšímali si ich. „Ale neviem, čo sa deje, a či vôbec niečo."

„Prečo je stále s tým sluhom?"

„Možno sa s ním len spriatelil, to nemusí nič znamenať. Nemôžem s ním o tom veľmi hovoriť, nemám mu čo vytknúť." Zamyslene sledoval tanečný parket. „Samozrejme, jednanie s tým chlapcom bolo zvláštne, ale nie neprimerané. Keby bol na tom mieste ktokoľvek iný, dopadol by rovnako. Aj tak sa musím porozprávať so strážami hore pri balkóne. Chalan tam nemal vôbec vliezť."

Amanda si povzdychla a musela uznať, že otec má pravdu. Christopher nerobil vlastne nič podozrivé, ani nesprávne. Napriek tomu v nej narastal pocit, že sa niečo deje.

...

Po dvoch hodinách, počas ktorých sa snažil tancovať s Oliviou a pokračovať v zábave akoby nič, musel skonštatovať, že to takto nepôjde. Požiadal Oliviu o chvíľu strpenia a sľúbil, že sa čoskoro vráti, a vytratil sa zo siene. Ochranca ho nasledoval, viditeľne nespokojný.

„Nechaj ho tam, Chris, zaslúži si to," presviedčal ho, kým smerovali ku schodom do podzemia.

„Zaslúži si pár faciek, ale dostane ich odo mňa. Nezaslúži si noc vo väzení, ani súd, ani to, čo bude po ňom." Vedel, že pravdepodobne by ho dali zbičovať, hoci relatívne mierne, čo bol pre takýchto nepodstatných narušiteľov bežný trest. Nebolo to dosť podstatné, aby rozhodoval senát alebo dokonca kráľ, stačil jeden sudca a zákony.

„Si budúci kráľ," nevzdával sa Ochranca. „Kráľ musí byť tvrdý a pevný, inak s ním budú všetci mávať."

„Ako to ty skúšaš so mnou?" Christopher prudko zastal a otočil sa k Ochrancovi.

Ten sa trochu zháčil.

„Len chcem pomôcť. Potrebuješ moje rady, a mágia..."

„Mágii verím, ale v tomto si poradiť nenechám. Vypadni, daj mi chvíľu pokoj." Christopher pokračoval v ceste k žalárom bez neho. „Vidíme sa ráno!" zakričal ešte.

Ochranca ostal stáť. Keď Christopher zmizol z dohľadu, so znepokojením pozrel na svoje ruky, ktoré začínali byť znovu priesvitné. Strácal sa. Prehnal to, príliš ho tlačil, a znížil jeho dôveru. Ak chce prežiť, musí podporovať aj jeho dôveru, nielen jeho nenávisť. Potichu zavrčal do prázdnej chodby. Nepáčilo sa mu to. Princ bol nakoniec oveľa ťažší oriešok, než si pôvodne myslel. Teraz sa musí na chvíľu stiahnuť a postupovať opatrne.

Christopher bol rád, že ho spoločník nechal na chvíľu osamote. Prešiel bránou väzenia a rovno vošiel do pracovne hlavného strážnika.

„Je v cele dvadsaťtri," povedal strážnik, sotva sa postavil.

„Ďakujem."

Christopher rovno zobral kľúče od cely a išiel k nej. Victor sedel na posteli a rukami si objímal kolená. Tváril sa tvrdohlavo, takmer ako v ten deň, keď ho videl prvýkrát.

„Čo to malo znamenať?" spýtal sa Christopher už normálnym tónom, keď zastal za zamrežovanými dverami cely.

Nedostal žiadnu odpoveď.

„Niečo som sa pýtal," tentoraz zvýšil hlas.

„Daj mi pokoj," zavrčal Victor. „Čo ťa potom, aj tak si taký, ako všetci, len ma odhodiť do väzenia..."

„Okamžite si uvedom, s kým sa rozprávaš!" skríkol Christopher a udrel rukou do mreží. „A postav sa, keď so mnou hovoríš, a pozeraj mi do očí!"

Chlapec sa neochotne postavil, neodvážil sa viac odvrávať.

„Spýtam sa ešte raz," povedal Christopher dôrazne. „Čo to malo byť?"

„Stavili sme sa s chalanmi," zamrmlal Victor s pohľadom upretým do dlážky. „Či sa dostanem na ples bez toho, aby ma prichytili."

Christopher si vzdychol a pokrútil hlavou. Hľadel na chlapca a nenachádzal slov.

„To sa ti zdalo ako dobrý nápad?" spýtal sa nakoniec. „Vieš, ako si si mohol ublížiť, nehovoriac o tom, že si porušil zákon?"

Victor neodpovedal. Vyzeral smutne a zničene, a Christopher vedel, že čiastočne cíti zradu z toho, že ho poslal do väzenia.

„Zoberiem ťa do izby a porozprávame sa."

„Nechaj ma tu," odvetil Victor drzo. „Aj tak ti je to jedno."

Christopher prešiel túto poznámku nebezpečným mlčaním a otvoril dvere. Kývol chlapcovi, nech ide von, a ten nesmelo vyšiel a nechal sa odviesť do komnaty o niekoľko poschodí vyššie, do časti hradu, kde bývalo služobníctvo.

„Krívaš," skonštatoval Christopher, kým kráčali po chodbách. „Si zranený?"

„Nie," zaklamal Victor, ale po jednom chladnom pohľade si to radšej rozmyslel. „Mám nejaké odreniny a do nohy sa mi zabodol nôž, trochu to krvácalo, ale už je to v pohode!"

„O tom rozhodnem ja."

Prišli ku komnate, kde bol ubytovaný. Bola maličká, keď sa tam dala posteľ a skriňa, ostalo už len trochu miesta na všetko ostatné. Christopher mal vo svojich komnatách len šatník o veľkosti tejto izby. Ale Victorovi stačila, a mal ju koniec koncov zadarmo, tak sa nesťažoval.

„Sadnúť na posteľ, a chcem vidieť to zranenie."

Nôž sa zabodol do lýtka, nie príliš hlboko, ale krvi odtiaľ vytieklo veľa, o čom svedčili nohavice, roztrhnuté a s obrovským červeným fľakom. Christopher mu zranenie vyčistil a obviazal, ale nezdržal sa komentárov.

„Ako vám mohlo napadnúť niečo také hlúpe?! Nemáte čo robiť?"

Victor sa tváril previnilo a neodpovedal. Christopher vedel, že v komnate sa už zase cíti v bezpečí a viac sa nebude agresívne brániť drzými poznámkami. Preto ho chcel dostať z väzenia ešte dnes večer. Keď ho prvýkrát stretol, bol útočný ako hnané zviera, ktoré uhryzne každého, kto sa priblíži, bez ohľadu na úmysly. Väzenie by mu mohlo tento obranný postoj vrátiť, a ktovie, či by si k nemu znovu vybudoval dôveru.

„Ešte nejaké zranenia?" spýtal sa, keď bola noha obviazaná.

„No... vlastne..."

„Odpovedaj!" zvreskol.

„Mám nejaké odreniny na chrbte," priznal. „A na rukách, ale to nie je nič podstatné..."

Christopher si to pre istotu skontroloval, ale naozaj boli ostatné zranenia len povrchové. Pritiahol si stoličku a posadil sa presne oproti Victorovi.

„Čo mám s tebou spraviť?" spýtal sa.

Neočakával odpoveď, a Victor len nervózne žmolil v prstoch roh košele, nepozerajúc naňho.

„Si najstarší a mal by si mať najviac rozumu," pokračoval Christopher prísne. „Nedržím nikoho z vás zavretého niekde v komnate celé dni, ani nemáte celé dni tréningy. Máte voľný čas, ale očakávam, že ho budete tráviť rozumnejšie."

Victor len ticho prikývol.

„Ak ten voľný čas budete zneužívať, budem vám ho musieť vyplniť ja, a nebude sa vám to páčiť." Christopher sledoval chlapcove reakcie a uvedomil si, že sa začína príliš báť a je načase skončiť. „Teraz sa choď umyť a spať, a môžeš si byť istý, že ti zajtra na tréningu dám zabrať."

„To... to je všetko?" prekvapene sa spýtal Victor.

„Tentoraz," povedal Christopher a vstal. Chytil ho za bradu a pozrel mu do očí. „Ale skús ešte raz niečo podobné, a zmlátim ťa ako žito. Jasné?"

„Áno."

Ešte raz ho poslal spať a odišiel. Keď sa vracal na ples, cítil sa omnoho uvoľnenejšie. Všimol si, že Ochranca nie je nablízku, ale bol celkom rád, potreboval trochu oddychu. V kútiku duše sa obával, či Ochranca neodišiel definitívne. Nerád by si mágiu postavil proti sebe, lebo až ju raz oslobodia, bude ju ako budúci kráľ potrebovať. Bude potrebovať aj Ochrancu, lebo vyzerá, že vie, ako sa má dokonalý kráľ správať. Koniec koncov, odkedy je s ním, pomohol mu vo viacerých situáciách a vďaka nemu odhalil veci, na ktoré by inak neprišiel.

Rozhodol sa však, že tým sa bude zaoberať ráno. Zavolal Oliviu tancovať a bol presvedčený, že tento večer bude nakoniec aj tak z tých najlepších.

...

Bolo už skoré ráno, tesne pred svitaním, keď hudba definitívne dohrala. Amanda tancovala s Nickom aj na poslednú skladbu, hoci už bola unavená a nohy ju boleli. V jeho náručí bola dokonale šťastná.

„Odprevadíš ma do komnaty?" spýtala sa, keď doznel posledný tón.

„Veľmi rád," usmial sa a ponúkol jej rameno.

Oprela sa oňho a spoločne vykročili tmavým, pustým hradom. Hoci okolo siene bolo stále dosť ľudí, na chodbách sa ich kroky ozývali v úplnom tichu.

„Kto z vás sa narodil skôr?" nadhodil Nick, aby prelomil mlčanie. „Ty alebo Chris?"

„Odmietli nám to povedať," zasmiala sa. „Pravdepodobne preto, že sa báli, že sa s tými desiatimi minútami bude starší vyťahovať nad mladšieho."

„Takže Chris," skonštatoval Nick s úsmevom.

Amanda prikývla.

„Zrejme, ale to je jedno, tak či tak sme rovnako starí, len bol skôr na svete."

Prišli k Amandiným komnatám. Zastali, aby sa rozlúčili, ale ani jednému sa do toho príliš nechcelo.

„Niekedy sa tam cítim trochu osamelo," skonštatovala Amanda.

„Hm."

„Bol to pekný večer."

„Pozývaš ma dnu."

„Presne."

Nick sa zasmial a objal ju. Pritisla sa k nemu a zhlboka sa nadýchla jeho vône. Milovala tú náruč, mohla by v nej stráviť veky, a predstava spánku v jeho rukách ju lákala ako nič iné.

„Ostaň so mnou," povedala po chvíli.

„Fajn. Ostanem."

Onedlho boli v posteli a ležala mu na hrudi. Konečne boli spolu, chcela si to vychutnať a najradšej by bola, keby tento moment neskončil. Nick ju jednou rukou pevne objímal, ale všimol si, že je stále akási napätá.

„Chceš niečo viac?" spýtal sa po chvíli.

„Vlastne... nie," priznala.

„Ja od teba nič žiadať nebudem. Uvoľni sa a spi."

Vďačne sa naňho usmiala, zavrela oči a zaspala mu na hrudi, počúvajúc tlkot jeho srdca.