Delegácia z Viscerie prišla už tri dni pred narodeninami. Hoci sa pôvodne zdalo, že všetko bude prebiehať hladko, atmosféra nebola ani zďaleka taká uvoľnená, ako očakávali.

„Nick, môžeš ma konečne vnímať?" podráždene sa spýtala Amanda pri jednej večeri, keď jej už asi piatykrát neodpovedal na otázku.

„Čo?" Nick na ňu pozrel. Vôbec netušil, o čom je reč, nesústredil sa. „Nie, nemôžem, Amy! Nezaujíma ma to!"

Naštvane vstal a odišiel od stola, sprevádzaný prekvapenými pohľadmi ostatných. Potreboval sa nadýchať čerstvého vzduchu a trochu si urovnať veci v hlave. Nechcel vybuchnúť, nemal dôvod byť nahnevaný a miloval Amandu najviac, ako dokázal, ale Carborne naňho skrátka pôsobil skľučujúco.

Vyšiel pred hrad na nádvorie a zahľadel sa na severozápad. Obloha bola tmavomodrá, celé mesto bolo ponorené v súmraku a iba neurčito rozoznával obrysy stromov v diaľke. Iba kúsok od tohto mesta bola vojna, a iba kúsok odtiaľto Ryan umrel v jeho rukách. Nick nevedel, prečo vlastne súhlasil s účasťou na plese, možno dúfal, že konečne prekoná stratu a bude môcť byť s Amandou bez neprestajných výčitiek a myšlienok na brata, s ktorým sa už nikdy neporozpráva.

Chvíľu stál na tmavom nádvorí, potom za ním vyšla Amanda.

„Už mám toho dosť!" kričala. „Rozprávaj sa so mnou!"

„Nechcem sa rozprávať," zavrčal jej to, čo opakoval každému.

„Ale takto to nikdy nevyriešiš! Prestaň sa konečne uzatvárať pred celým svetom!" prišla k nemu a chcela ho chytiť za ruku, ale odtiahol sa. „Neviem, čo to má znamenať, Nick. Chceš byť so mnou, alebo nie?"

Nick na ňu nepozeral. Chcel by, naozaj by bol rád šťastný, ale nešlo to.

„Je to zložitejšie."

„Tak o tom rozprávaj."

Pokrútil hlavou. Amanda si vzdychla a odstúpila.

„Pozri, ak to má byť medzi nami takto... nikdy to nebude fungovať."

„Ja viem," priznal potichu a pohľadom zase zablúdil k lesu.

„V tom prípade je to tvoje rozhodnutie," skonštatovala smutne. „Je mi to ľúto, Nick, naozaj je. Obávam sa však, že som toho k tebe cítila viac, než ty ku mne."

Odišla skôr, než by stihol čokoľvek ďalšie povedať. Chcel by jej vysvetliť, že to nezvláda, ale nedokázal pred ňou priznať, že o Ryanovi potrebuje hovoriť. Nevedel by s ňou o tom rozprávať, pretože vedel, že keď sa tomu konečne postaví tvárou v tvár, zosype sa.

Pomaly sa vrátil do hradu, nepozeral na nikoho, iba zamieril do hosťovskej komnaty, v ktorej dočasne býval. Stretol Oliviu, ale nič nehovorila, len prešla okolo, sledujúc ho ustarosteným pohľadom. Zavrel za sebou dvere a opäť sa uzavrel pred vonkajším svetom.

Olivia chvíľu hľadela na zatvorené dvere, ale z Nickovho pohľadu pochopila, že nie je vhodná chvíľa na rozhovory. Videla predtým aj Amandu, ako sa vrátila do hradu so slzami v očiach a povedala, že medzi nimi dvoma je koniec. Bolo to hrozné, hlavne tesne pred jej narodeninami, ale nič sa nedalo robiť. S Nickom sa nikto nedokázal rozprávať natoľko, aby ho presvedčil o tom, že Ryanova smrť nebola jeho vina a musí ísť ďalej.

„Stále je na tom rovnako?" ozval sa Christopherov hlas a Olivia sa otočila.

„Žiaľ," prikývla.

„Vieš, nepomôžeš mu, ak si to neželá," povedal jemne a chytil ju za ruku. „Aj keď viem, že robíš všetko, čo je v tvojich silách."

Olivia sa pousmiala.

„Snažíš sa ma zbaliť?"

„Pekná a inteligentná," okomentoval to Christopher a pritiahol si ju bližšie. „Len ťa pozývam na prechádzku."

„Nie je neskoro na prechádzky?" spýtala sa, ale kráčala vedľa Christophera, ktorý ju viedol preč od izby.

„Je najvyšší čas na prechádzky." Christopher sa usmial tým neodolateľným spôsobom, ktorý používal na všetky ženy, a hoci Olivia vedela, čo skúša, aj tak nevedela odolať.

Zobral ju na najvyššiu vežu, až úplne hore, na plošinu, kde väčšinou stáli stráže.

„Kam si ich poslal?" spýtala sa so smiechom Olivia.

„Strážia vchod do veže, aby sme mali súkromie," odpovedal. „Kedy si sa naposledy pozerala na hviezdy, princezná?"

Ukázal na oblohu. Olivia venovala hviezdnemu nebu jeden pohľad, potom pozrela znovu na Christophera.

„Keď som sa podľa nich riadila pri plánovaní nočného útoku," uškrnula sa. „Princezná vojvodkyňa, ty môj krásavec s otrepanými frázami."

Sledoval ju a nenechal sa vyviesť z rovnováhy. Bavil sa, a jej imponovalo, že sa jej odvahy nezľakol.

„Ak chceš, môžem aj zaútočiť," odpovedal a priblížil sa k nej tak, že sa im telá skoro dotýkali. „Ale čo ak sa neubrániš?"

„Čo ak nebudem chcieť?" provokovala tiež.

„Kašleme na hviezdy?"

„Kašleme na hviezdy."

Splynuli v jednom dlhom vášnivom bozku, ktorý začal dlhú vášnivú noc na veži pod hviezdami.

...

Ráno bolo svieže a na tráve sa držala rosa, a keď Nick vysadal na koňa, ruky mal od chladu trochu skrehnuté. Na nikoho nečakal, chcel jednoducho vypadnúť nepozorovane a sám. Na sedlo pripevnil vak s vecami na cestu a vyrazil.

Prebehol južnou bránou Carbornu a pôvodne chcel zamieriť na západ k pobrežiu, odkiaľ by sa preplavil do Viscerie. Cesta by mu, samozrejme, trvala niekoľko dní, ale oficiálny odchod odmietal, nevedel si pri sebe predstaviť spoločnosť strážcov. Nechal v hradnej izbe krátky list pre Oliviu s vysvetlením, že odišiel späť do Viscerie a praje si byť sám. Vedel, že Olivia mu bude za to nadávať, ale bol kráľ a toto bola jedna z tých krajších vecí na vládnutí – mohol urobiť, ako on uzná za vhodné, a nikomu sa nezodpovedať. S Cornelisom to Olivia vybaví, a tom nepochyboval.

Avšak, keď prešiel bránou, uvedomil si, že ďalej na juhu je ešte niekto. V Južnej Zemi, iba hodinu jazdy odtiaľto, je Sophelia a hlavne Telly, ktorého od vojny považoval za najlepšieho priateľa. Nick zastal a musel sa premáhať. Ísť na juh, alebo nie? Chcel sa so stratou Ryana vyrovnať, ale zároveň mal pocit, že si to nezaslúži. Chcel s niekým hovoriť, ale nechcel, aby ho ten druhý presviedčal o jeho nevine. Z nejakého dôvodu mal pocit, že Telly bude vedieť, čo má robiť.

Čiastočne presvedčený, že robí hlúposť, pohnal koňa smerom na juh. O hodinu neskôr zastavoval pri paláci v Castle v Južnej Zemi. Stráže oznámili jeho príchod a zavolali ho do paláca, ale odmietol ísť dnu. Chcel hovoriť len s jediným človekom, a o oficiality nemal záujem, aj oblečený bol neformálne, aby ho nikto nespoznal.

Telly vyšiel z brány o pár minút. Vyzeral prekvapený, že vidí Nicka, ale podal mu ruku.

„Čo to oblečenie? Zase robíš trubadúra?"

„Nie," zasmial sa Nick. „Len nechcem, aby všetci vedeli, že som z vyššej šľachty."

„Z čoho?" nadvihol obočie Telly. „Degradovali ťa?"

„Ticho," zavrčal Nick a poobzeral sa okolo seba. Niektorí sluhovia si ho obzerali, uvažujúc, koho by mohli do vyššej šľachty degradovať.

„Čo tu robíš?" spýtal sa Telly. „Nemal si byť v Tairemone?"

Nick pozeral na Tellyho a nevedel nájsť slová, ktorými by vysvetlil, načo vlastne prišiel. Keď to už trvalo pridlho, Telly dodal:

„Dobre, čo tak zobrať kone a ísť niekam, kde je menej ľudí?"

„Dobrý nápad," schválil to Nick a nasadol na koňa.

Telly si dal osedlať koňa tiež, odmietol sprievod stráží a vyrazili. Ľudia sa cestou Tellymu zdravili a nechápavo pozerali na Nicka v obyčajnom, trochu ošumelom oblečení.

„Si populárny," uškrnul sa Nick.

„Som manžel kráľovnej a otec následníka trónu," pokrčil plecami Telly. „Poznajú ma, hlavne tu v meste."

Chvíľu išli v tichu. Nick viedol a podvedome zamieril na sever, hoci sa do Tairemonu vlastne nechcel dostať. Išli však pomaly a kým sa dostanú až do Carbornu, môžu kedykoľvek zmeniť smer.

„Povieš mi, čo je vo veci?" spýtal sa Telly, keď sa mu ticho zdalo pridlhé.

„Rozišli sme sa s Amy," odpovedal Nick.

„Aha."

Telly to viac nekomentoval a Nick bol za to vďačný. Nechcel počúvať ani poučenia, ani prejavy súcitu.

„Kvôli tomu, že som sa stále nevyrovnal s Ryanovou smrťou." Odmlčal sa, nepozeral na Tellyho, sledoval len stromy okolo cesty. Sem-tam minuli obchodníkov s vozmi alebo iných cestujúcich na koňoch, ale väčšinu času boli sami. Telly neodpovedal, nechal ho rozprávať. „Chcem sa s tým vyrovnať, len neviem... ako."

S pohľadom stále upretým na cestu začal rozprávať o tom, čo prežíval za posledný rok. Cítil sa trochu ako slaboch, ale potreboval to zo seba dostať von, lebo mal pocit, že sa tým udusí.

„Cítim sa vinný, stále. Nedokážem sa Ryanovi ospravedlniť, lebo viem, že on by mi odpustil, ale ja si to nezaslúžim."

„Blbosť." Telly sa ozval prvýkrát po dlhom čase.

„To hovorí aj Olivia a... vlastne všetci. Ale ja sa bojím, že ak raz zo seba dostanem ospravedlnenie, odpustím si, a tým urazím jeho pamiatku."

„Stále blbosť. A keď to preformuluješ ešte raz, aj tak to bude blbosť."

„Tak čo mám robiť?" spýtal sa Nick trochu zúfalo.

„Veď vieš, čo máš robiť. Ideme na to hneď teraz. Pridaj." Telly pohnal koňa, predbehol Nicka a cvalom zamieril do Tairemonu.

„Hej, počkaj!" zvolal Nick, ale nasledoval ho.

Vo dvojici precválali cez hranice a pokračovali na sever. Nick sa chvíľu obával, že ho Telly zavedie do Carbornu k Amande, kde ho donúti sadnúť si so všetkými do kruhu a rozprávať o pocitoch, ale našťastie to nebol Tellyho plán. Obišli Carborne, ani doň nevstúpili, a pokračovali na sever.

Telly zastavil až na mieste, kde cez vojnu stál tábor spojeneckých vojsk. Otočil sa k Nickovi.

„Ďalej cestu poznáš ty. Ja som bol zranený."

Nick zaťal zuby a pozrel sa smerom, ktorý mal Telly na mysli. Chcel ho doviesť tam, kde Ryan zomrel. Nick pomaly zamieril na to miesto a Telly ho ticho nasledoval. Nakoniec prišiel na planinu, kde bolo bojisko, a ku stromom, medzi ktorými na malej čistine bojoval Ryan vo svojich posledných chvíľach. Zastal a pozeral na ten kus zeme. Obaja zosadli z koní a spravili pár krokov dopredu.

„Nie som si istý, či som pripravený na zmierenie sa," pokrútil hlavou Nick. „Asi by som mal jednoducho ísť nazad. Bol to blbý nápad."

Otočil sa a chcel sa vrátiť naspäť ku koňovi, ale Telly ho zastavil, otočil späť k čistine a drsne postrčil dopredu. Stále nehovoril nič.

Nick si povzdychol a zavrel oči. Keď ich otvoril, spomenul si, kde presne stál. Podišiel tam. Obraz sa mu z mysle vynoril, akoby to bolo včera. Stál tu, bojoval s vojakom v čiernom brnení, a keď otočil hlavu, Ryana akurát prebodli.

„O sekundu skôr," zašepkal. „Jednu sekundu skôr..."

Videl, ako Ryan klesol na kolená. Bežal k nemu, chytil ho do rúk, a počul jeho posledné slová. Ďakujem, že si bol môj brat.

Nick urobil ešte niekoľko krokov, až kým nestál presne tam, kde v ten deň. Zviezol sa na kolená do trávy.

„Prepáč, Ryan," dostal zo seba konečne. „Prepáč, bola to idiotská zhoda okolností. Sprostý deň a sprostá jedna sekunda..."

Po tvári mu začali stekať slzy a nesnažil sa ich zastaviť ani zotrieť. Vedel, že Telly ho sleduje, ale nezáležalo mu na tom. Zvolil si Tellyho práve preto, lebo vedel, že ho za to nebude odsudzovať.

„Keby som mohol vrátiť čas, zachránil by som ťa, ale nemôžem," hovoril Ryanovej spomienke ďalej. „Vieš, že by som ťa zachránil. Nikdy na teba nezabudnem."

Viac slov nemal. Ostal na kolenách a plakal, a ostal tak dovtedy, kým slzy neprestali tiecť a neupokojil sa. Mal pocit, akoby sa z neho niečo vyplavilo, akoby mu z pliec zmizla celá tá váha posledného roka. Stále nevedel, či si to zaslúži, ale teraz si už bol istý, čo by mu na to povedal Ryan. Olivia to pochopila oveľa skôr. Pochopila, že riešením nie je utápať sa v žiali, ale zmieriť sa a odpustiť sebe samému.

Nick pomaly vstal a vrátil sa ku koňom, pozerajúc do zeme. Chytil uzdu svojho hnedáka, ale nevysadol. Donútil sa pozrieť na Tellyho, ktorý tam celý čas stál bez slova a bez pohnutia. Presne podľa očakávaní sa netváril odsudzujúco, ani ho neľutoval, vyzeral len chápavo.

„Ďakujem," povedal Nick nakoniec.

Telly ho povzbudzujúco pobúchal po pleci, potom vysadol na koňa.

„Vidíme sa na tom plese."

Nick vysadol tiež a prikývol. Odcválali spoločne, rozdelili sa pri bráne do Carbornu bez ďalších veľkých rečí. Nick sa vrátil do komnaty skôr, než by si niekto všimol jeho neprítomnosť.

Vzal list zo stola, skrčil ho a zahodil. Bolo načase ísť ďalej.

...

Michel nepokojne hľadel na obrysy Sato Madri. Hliadkoval v tejto časti lesa už nejakú dobu, ale stále sa nič nedialo. Znervózňovalo ho to a bez prítomnosti mágie sa cítil sám. Vedel, že kontinent ochrániť nedokážu, a hoci sa ľudia určite postavia na odpor, bude to vojna, akú ešte nevideli.

Sám pozoroval účinky temnej mágie na viacerých, ktorí ostrovom Sato Madri prešli. Každý si niečo odnášal, temná mágia posadla mysle aj tých najstatočnejších. Stále v ňom hlodal obraz tairemonského princa, odvážneho a férového, ktorý bol uväznený v Sato Madri pridlho. Vedel, že bude potrebovať pomoc, a rád by chránil Tairemon, ale ak odíde z pobrežia, kto ich varuje, aby sa pripravili na boj? Ich ľudské hliadky? Tých sa černokňažníci zbavia hneď, ako prekročia more.

Nie, nemohol princa Christophera varovať viac, než to už urobil. Ostáva dúfať, že je silnejší, než ostatní pred ním.