Cestou do paláca Telly odmietol Nickovu pomoc a trval na tom, že chodiť dokáže, ale všetci videli, že je so silami na konci. Christopher bol na tom lepšie, síce ho rebrá boleli a niektoré zo zranení sa mu otvorili, ale v skutočnosti oveľa horšie vyzeral, než sa cítil. Zbadal svoj odraz v niektorom okne a zhrozil sa.

„Amy? Prečo si sa mi až doteraz nesmiala za to, ako vyzerám?" nadhodil smerom k sestre.

„Nebol čas, ale neboj sa, vynahradím ti to." uškrnula sa a obzrela si ho. Jeho tvár bola inokedy dokonalá, tentoraz ju však narúšali modriny a sčasti zahojené rany. „Podľa mňa s tým vyzeráš drsne."

Christopher sa zasmial, ale oľutoval to, keď ho zase poriadne pichlo v hrudi.

„Už len kúsok," povedala Amanda súcitne.

Keď prišli v bráne, stráže najprv ostali šokovane stáť a zízať na nich. Po chvíli sa spamätali a bežali oznámiť kráľovi, že jeho dcéra a syn sa vrátili.

„Trochu som urazená, že si mysleli, že sa nevrátime," okomentovala to Amanda namrzene.

„Nevrátili sme sa, musel nás sem teleportovať jednorožec," poznamenal Nick a vyslúžil si za to jeden škaredý pohľad.

Vošli do vstupnej siene. Dnu viedli len štyri schody, ale Telly mal pocit, že lezie na najvyšší vrch. Pokračovali do hlavnej sály, keďže očakávali, že kráľ bude v tejto dennej dobe najskôr tam.

Mali pravdu. Vošli dnu a kráľ im išiel naproti. Telly sa spustil na kolená, síce nemusel, ale už skutočne nevládal stáť. Kráľ si však nevšímal nikoho, len Christophera. Prišiel k nemu a objal ho.

„Ahoj, otec... au."

Kráľ cúvol.

„Čo je s tebou?" spýtal sa, skúmajúc stav jeho tváre.

„Nedohodol som sa s niektorými černokňažníkmi, ale nie je to až také zlé."

Kráľ objal aj Amandu.

„Ďakujem," zašepkal jej.

Potom odstúpil a pozrel na všetkých.

„Budete mi musieť povedať, čo sa stalo. Telly, môžeš vstať..."

„Nemôže," skonštatoval Nick pri pohľade na Tellyho, ktorý stále kľačal a zhlboka dýchal, snažiac sa neodpadnúť. „Všetko vám povieme, pane, ale on musí ísť do nemocnice, a Chris asi tiež."

„Mne nič nie je!" hádal sa Christopher, ale zdalo sa, že kráľ verí skôr Nickovi.

Dal zavolať stráže a tie odviedli Christophera, rovnako aj Tellyho, podopierajúc ho z oboch strán.

„Rozprávajte," prikázal Cornelis hneď, ako boli už len traja. Sadli si k dlhému stolu pri stene a kráľ po fénixovi poslal správu Sophelii.

„Ako prvé by som povedal tie zlé správy," začal Nick. „Možno ste si už všimli, že mágia... zmizla."

„Keby som o tom nevedel, môj syn by už bol v poriadku a nemusel by ísť do nemocnice."

„Videli sme, ako sa to stalo," pokračovala Amanda. „Takmer sme sa nedostali von z pevnosti na Sato Madri."

Porozprávali, čo všetko sa stalo po ceste, aj o záchrane vďaka jednorožcovi.

„Vedel si, že existujú, otec?" spýtala sa Amanda.

Kráľ pokrčil plecami.

„Minulé leto som musel uveriť v existenciu pustovníka, takže ma to príliš neprekvapuje. Ale podľa legiend nebývajú takí ochotní pomáhať ľuďom."

„Nenazval by som Michela ochotným," podotkol Nick. „Prečo nechcú pomáhať?"

„Starajú sa o všetko živé, rastliny, zvieratá, ľudí, bytosti... Z ich pohľadu je človek rovnako významný, ako strom v lese."

„To je trochu divné..." hovoril Nick, ale Amanda pokrútila hlavou.

„Prečo? Stromov je tiež veľa, aj ľudí je veľa. Ty si povieš, čo po jednom strome? Presne tak si jednorožec povie – čo po jednom človeku?"

„Presne tak, Amy," potvrdil kráľ. „Preto mu nezáležalo na tom, či Tellyho necháte vzadu. Jednoducho vám navrhoval najlogickejšiu možnosť. Rovnako nerešpektujú rozdiely medzi ľuďmi. Kráľ alebo vojak, všetko je preňho len človek."

„Otázka je, čo teraz?" spýtala sa Amanda. „Chris je naspäť, to je super a tak, ale ako získame späť svoje schopnosti? A čo ak černokňažníci zaútočia?"

„Teraz," povedal kráľ a položil jej ruku na plece. „Teraz si pôjdete oddýchnuť. Zvolám radu a uvidíme. Okrem toho, čoskoro by mala prísť aj Sophelia, budeme hovoriť aj s ňou. Jednak sa to týka aj Knihy všetkých vekov, a okrem toho, jej manžel sa vrátil."

„Chceš jej ho ukázať v tomto stave?" pousmiala sa Amanda.

„Dajú ho v nemocnici do poriadku." Otočil sa k Nickovi. „Ďakujem, že ste išli na pomoc mojej dcére. Ste v paláci vítaný."

„Žiadny problém, ale pozvanie musím odmietnuť. Odchádzam domov."

„Čože?" neveriacky sa ozvala Amanda.

„Prepáč, Amy, ale mám kráľovstvo, ktoré je teraz ohrozené tiež." Prišiel k nej a pobozkal ju. „Musím dávať pozor na ostatných, mám tam sestru a brata..."

Amanda prikývla, že chápe.

„Ozvem sa," povedal Nick ešte pred odchodom. „Skúsim tiež niečo zistiť od svojich alchymistov."

Potom odišiel, ponáhľal sa do Viscerie. Amanda bola trochu sklamaná, chcela s ním stráviť viac času, možno sa skúsiť porozprávať o Ryanovi. Takto bol zase preč a ktovie, kedy sa najbližšie uvidia.

Len niekoľko minút po Nickovom odchode do paláca dorazila Sophelia. Rozbehla sa priamo ku kráľovi, pozdravy odbila najrýchlejšie, ako sa dalo, a hneď sa pýtala na Tellyho.

„Idem ho pozrieť s vami," povedal Cornelis. „Chcem aj tak vedieť, čo je Christopherovi naozaj."

V hradnej nemocnici ležali Christopher a Telly na posteliach hneď vedľa seba. Doktor sa venoval Tellymu, ktorý spal s hadičkou napichnutou v žile na ruke. Keď prišiel kráľ, lekár sa uklonil a začal hovoriť.

„Princ je na tom relatívne dobre, až na prasknuté rebro. Zvyšné zranenia sú v podstate len povrchové, vyliečia sa samé. Za pár týždňov bude ako predtým."

„Čo Telly?" spýtal sa Cornelis, hľadiac na spiaceho rytiera.

„Tiež bude v poriadku, aj keď je na tom horšie. Dal som mu niečo na spanie a do žily dopĺňam potrebné látky... ale už mu nič nehrozí."

Sophelia išla k nemu, Cornelis sa presunul k synovi.

„Kiež by som ťa vedel vyliečiť," vzdychol si a sadol si na stoličku vedľa postele.

„To je jedno, Amy hovorí, že vyzerám drsne. Ale čo urobíme?" hovoril potichu, ale naliehavo. „Nemôžeme byť bez mágie."

„Ja viem, Christopher. Vieš si teraz predstaviť Warlor?"

Christopherovi sa od prekvapenia rozšírili zreničky. Na to vôbec nepomyslel. Jeden z ich spojencov, inak nepreniknuteľný, bol teraz najzraniteľnejším kráľovstvom na kontinente.

„Vieš, čo to bolo vlastne za kúzlo?" spýtal sa.

„Sollgation, uzamknutie mágie. Mysleli sme si, že sa im nepodarí získať srdce jednorožca, ale pripravovali sa na to už dlho. Najprv po Sopheliinej svadbe ukradli knihu, dva mesiace nato teba..."

„Dá sa to kúzlo zrušiť?"

„Neviem, musím o tom hovoriť so Solasom. Odkedy som prišiel na to, že nedokážem použiť svoju schopnosť, je stále v knihách a zisťuje, čo sa dá." Kráľ si zložil hlavu do dlaní. „Keď som to zistil... nevedel som, kde ste. Neviem, či som sa niekedy v živote tak bál."

Christopher prikývol.

„Tiež sme neboli nadšení."

Chvíľu bolo ticho.

„Zasadnutie kráľovskej rady bude večer, zrejme tam chceš byť," zmenil kráľ tému.

„Prídem," potvrdil Christopher. „Aj tak mi tu len obviazali hrudník, inak som v pohode."

Sophelia ostávala pri Tellym celý deň, hoci jej lekár povedal, že sa tak skoro nezobudí. Na kráľovskú radu však išla. V jednej z bočných sál sa za stolom zhromaždilo viac šľachticov, nech zvyčajne, a navyše aj mnoho alchymistov nielen z Tairemonu, ale aj z Južnej Zeme.

Kráľ Cornelis vstal a predniesol všetkým zo zhromaždenia, čo zistili. Keď skončil, ozývalo sa zo všetkých strán znepokojené mrmlanie. Kráľ dal slovo Solasovi, aby povedal, čo vie.

„Ďakujem, vaša výsosť. Zaklínadlo, o ktorom hovoríme, je veľmi zložité a je extrémne mocné. Najprv by som rád vysvetlil, čo presne sa stalo." Na chvíľu sa odmlčal a hľadel po poznámok. „Černokňažníci mágiu nezničili, lebo to ani nie je možné. Navyše, načo by to robili? Veď ju využívajú denne. Oni ju len uzamkli, a podľa všetkých informácií to urobili tak, aby mohli mágiu využívať len oni a nikto iný. Toto uzamknutie má dve časti. Mágiu uzavriete do jedného nosiča, a z druhého nosiča ju môžete čerpať."

„Ten fialový kryštál je nosič?" spýtala sa Amanda.

„Určite je jedným z nich, a aj viem, ktorým. Tento kryštál je veľmi vzácny a nachádza sa hlboko pod povrchom zeme... to vlastne nie je dôležité. Podstatné je, že sa dá využiť ako jeden z nosičov, ktorý vie čerpať mágiu zo zdroja v druhom nosiči."

„Takže ten, kto vlastní kryštál..." začínal chápať Christopher. Solas prikývol.

„Áno, ten môže používať mágiu. Stačí, ak kryštál nesie so sebou. Ak sa ho dotkne, dokáže mágiu dočasne vrátiť jednotlivým prísadám, a tak vykonať kúzlo. Predpokladám, že každý z černokňažníkov si zobral úlomok toho veľkého kryštálu, ktorý ste videli."

Amanda si spomenula na množstvo černokňažníkov v miestnosti, ako aj na tých, ktorí ich prenasledovali. Preto nepoužívali mágiu! Ešte nemali svoj úlomok. Až tí na brehu ním bol vyzbrojení, a magickú bariéru vyčarovali priamo z obradnej sály. Pozrela na Solasa.

„Čo ten druhý nosič?"

„Ten má iný charakter. Musí byť..." odmlčal sa, akoby sa mu hovorilo ťažko. „Musí byť už pôvodne magický, čím silnejšie, tým lepšie. Živé tvory majú v sebe veľa mágie."

„Takže druhý nosič je živý?" ozval sa hlas zo zhromaždenia. „Je to človek?"

„Nemusí byť človek, ale ak chceli čo najmagickejšiu bytosť, podľa mňa si zvolili niekoho s kráľovskou krvou."

Amanda s Christopherom neisto pozreli na seba.

„Vedel by o tom?" spýtala sa Amanda. „On by mohol mágiu používať?"

„Nie, nemohol a nevedel. Zistil by to až po dlhšom čase, keď by jeho telo prestalo zvládať udržiavanie takého množstva mágie." Všetci nechápavo pozerali, tak vysvetlil viac. „Telo normálnej živej bytosti nesie trochu mágie, ale niesť ju všetku nedokáže, začne sa rozpadať. Ten človek potom zomrie."

„Po akom dlhom čase?" spýtal sa Christopher. „Kedy začne cítiť prvé príznaky?"

„Tu nastáva pre černokňažníkov problém. Mal by to vedieť už po niekoľkých dňoch, lebo ľudské telo je krehké. Neverím, že by to černokňažníci nejako nezabezpečili."

„Ak by použili draka?" spýtala sa Amanda. „Sú nesmrteľné..."

„Ani drak by to neprežil, hoci by určite vydržal dlhšie, mesiace, možno aj rok. Lenže potom by museli celé kúzlo vykonávať znovu..."

„Takže takto sa dá zrušiť? Zabiť toho, kto je nosičom?"

„Alebo zničiť druhý nosič." Solas sa ale netváril optimisticky. „Ale keď je v mnohých malých kúskoch... museli by ste zničiť všetky."

Ostatným len pomaly dochádzalo, čo sa vlastne alchymista snaží naznačiť.

„Takže jediná možnosť," zhrnul to Cornelis pomaly. „Je zabiť niekoho, kto je nosičom, a pravdepodobne ide o princa alebo kráľa, a je možné, že to ani nie je človek."

Solas si povzdychol a prikývol.

„A ani nevieme, kto to je," dodal Christopher. „Dopekla. Naozaj nie je protizaklínadlo?"

„Nie, protikzaklínadlá na toto neexistujú a aj keby, bolo by ešte náročnejšie než samotný Sollgation."

„Dobre, mágiu doriešime potom," rozhodol Cornelis. „Zatiaľ sa posilníme obranu na hraniciach a skontaktujeme sa so spojencami. Budeme možno musieť chrániť Warlor..."

Ďalej rada pokračovala bez rozhovorov o mágii, jednalo sa už hlavne o umiestnenie vojsk a obranných línií. Rozoberali ďalšie možné scenáre, počítali aj s možnosťou útoku od černokňažníkov, a preto do lesov v severnej divočine nasadili niekoľko vojakov na sledovanie situácie.

Sedeli v sále niekoľko hodín a keď zasadnutie skončilo, bola už tma. Šľachtici odchádzali, ale Solas sa ešte zastavil pri kráľovi.

„Potrebujem ešte s vami hovoriť súkromne."

Počkali, kým odišli všetci okrem kráľa Cornelisa, jeho tajomníka Charlesa, Sophelie, Amandy a Christophera, potom Solas začal hovoriť.

„Ohľadne druhého nosiča... ide o informáciu, ktorú v žiadnom prípade nesmie dostať nikto, voči komu nemáte stopercentnú dôveru."

„Všetkým v miestnosti verím," odpovedal kráľ. „Hovor."

„Netvrdím, že je to určite tak," začal Solas opatrne. „Ale ak by som bol černokňažník, chcel by som nosičom urobiť takého človeka, ktorý udrží mágiu až do smrti, a zároveň si nikto netrúfne ho zabiť, alebo ho nikto nebude chcieť zabiť."

Nikto neodpovedal, len naňho pozerali s očakávaním zvyšku, tak pokračoval.

„Potrebujú človeka, ktorý sa dokáže liečiť. To bude ten, kto už predtým mal v krvi moc liečiť."

„Ale veď..." začala protestovať Amanda, neochotná prijať, čo počula. „Veď nevie tú mágiu použiť!"

„Mágia je síce uzamknutá, ale ak je uzamknutá v ňom, bude mu prúdiť v žilách. Pane," pozrel na kráľa. „Nedokážete liečiť vedome, ale mágia, ktorá predtým bola vo vašej krvi, vás bude udržiavať nažive. Bude liečiť vaše telo, či chcete, alebo nie, aby vás ten zvyšok mágie nezabil."

Kráľ chvíľu mlčal a premýšľal.

„Si si istý, Solas?" spýtal sa nakoniec.

„Stopercentne nie. Ale... ak by som bol černokňažník, urobil by som to tak. Je to takmer dokonalý plán, nikto by normálne neprišiel na to, že ste to vy. Musel som sa zavŕtať do veľmi starých a nebezpečných kníh, spolu s alchymistami z Južnej Zeme, aby som na toto prišiel, a okrem toho sme potrebovali informácie od princa a princeznej... preto ich prenasledovali na ceste do Tairemonu. Doniesli mi informácie, vďaka ktorým som vedel zistiť... všetko."

Všetci mlčali, neschopní reagovať. Amanda mala pocit, že sa jej svet rozsypáva pred očami.

„Tak potom musíme zvoliť druhú možnosť," povedala rozhodne. „Nájsť všetky kúsky toho kryštálu."

Kráľ sa zatváril trochu pochybovačne.

„Amy..."

„Nie, otec," pokrútila hlavou.

Christopher ju podporil tiež.

„Amy má pravdu, otec. Teba v žiadnom prípade neobetujeme. Nájdeme iný spôsob."