Kúsok od pobrežia sa začali chystať na cestu domov. Postarali sa o svoje kone, ktoré bez problémov našli tam, kde ich nechali. Nick si zranenú nohu obviazal poriadne, neustále nadávajúc, a Christopher sa prezliekol do čistých šiat, ktoré mu priniesla Amanda z domu. Doniesla aj jeho meč, takže ten od Tellyho už nepotreboval. Prišiel za ním a podal mu ho.

„Tu máš, ďakujem za požičanie."

Telly sa otočil ku Chrisovi, ale meč si nevzal. Obzrel sa na Amandu a Nicka, boli dosť ďaleko na to, aby ich nepočuli. Obrátil sa späť na Chrisa.

„Prečo si ma chcel chrániť? Prečo si ma nenechal, aby som sa dal zabiť?" spýtal sa trochu podozrievavo.

Chris sa ľahkovážne zasmial.

„Nenamýšľaj si. Si obyvateľ Tairemonu a ja som budúci kráľ, chránim svojich poddaných, nič viac. Vezmeš si láskavo ten meč?"

Telly ho vzal a radšej sa už viac nepýtal. Keď boli nachystaní na cestu, museli sa ešte dohodnúť na jednej podstatnej veci. Ako vyriešiť, že majú len tri kone.

„Ja a Amy môžeme byť na jednom koni, ak pôjdeme pomaly," pokrčil plecami Nick a zdalo sa, že situácia je vyriešená.

Ale len dovtedy, kým Christopher nepozrel na more.

„Pozrite!" zvolal a ukázal na vodu, na ktorej sa vlnilo niekoľko lodí černokňažníkov.

„To nie," vydýchla Amanda zúfalo.

„Idú po nás, musíme ísť rýchlo..." dodal Christopher. „Takže..."

„Ja môžem bežať," ponúkol sa Telly.

Nikomu z ostatných sa to príliš nepáčilo, ale Telly sa nenechal presvedčiť.

„Pozrite sa, Nick má zranenú nohu, takže bežať nemôže, Christopher má problém aj dýchať a Amy... no..."

„Ak ma aj ty nazveš slečinkou v núdzi..." výhražne povedala Amanda.

„Skrátka, som momentálne najrýchlejší a vydržím najviac. Vy traja musíte byť na koňoch, ak nebudem stíhať, môžete ujsť aj bezo mňa."

„Ale..." Christopher chcel protestovať, ale Telly len pokrútil hlavou.

„Nemáme šancu ubrániť sa proti černokňažníkom, keď začnú čarovať."

„To doriešime potom, vypadnime odtiaľto," povedala Amanda a popohnala koňa do lesa. Ostatní vyrazili za ňou, Telly na vlastných nohách, ostatní na koňoch.

Potrebovali získať náskok, dostať sa čo najďalej a skryť sa. Lesná cesta bola pokrytá popadaným lístím a stromy poskytovali potrebný tieň, ktorý ich chránil pred teplom. Takto pohodlne však ísť nemohli, černokňažníci by ich našli takmer okamžite.

„Musíme zísť z cesty," zavolal Christopher na ostatných. „Sem!"

Vybočili medzi stromy. Boli na miernom svahu a bežali smerom nadol, vďaka čomu mohli trochu zrýchliť a Telly im stále stačil. V týchto chvíľach bol rád, že odkedy sa stal rytierom, každý deň trénoval spolu s tairemonskou armádou.

Napriek tomu začal čoskoro cítiť únavu a podvedome spomaľoval. Ostatní mu prispôsobili tempo, aj keď sa ich snažil presvedčiť, aby to nerobili. Nikto s ním o tom ani nediskutoval.

„Prestávka," vyhlásil Christopher po tom, čo Telly prvýkrát zakopol a spadol.

Zosadli z koní, Telly sa oprel o strom a napil sa, namáhavo dychčiac. Nick naňho pochybovačne pozeral.

„Nezvládneš to až do Tairemonu."

„To ani nemusím," odvetil Telly. „Stačí, aby sme im zmizli, potom môžeme spomaliť."

Onedlho boli zase na nohách a pokračovali na juh. Striedali beh s chôdzou a večer už boli dosť ďaleko od pobrežia, a dosť hlboko v lese. Utáborili sa na noc.

„Budeme sa striedať na stráži," vyhlásila Amanda. „Chce niekto začať?"

Telly zdvihol ruku, ale ostatní dali jasne najavo nesúhlas.

„Ty spíš, Telly," pokrútil hlavou Nick. „Ja zoberiem prvú stráž."

Noc bola tichá a pokojná, možno až príliš. Zapálili malý oheň, aby niečo videli, hoci im bolo jasné, že sa takto stávajú ľahkým terčom. Nick ostražito sledoval stromy a celý čas zvieral rukoväť meča, pričom sa snažil nemyslieť na to, že proti mágii mu nepomôže.

O niekoľko hodín ho vystriedal Christopher. Nick si veľmi rád išiel ľahnúť a pustil ho na svoje miesto. Christopher však radšej stál a prechádzal sa, aby znovu nezaspal. Pozorne počúval každé puknutie, či niektoré z nich neznamená príchod prenasledovateľov. Nič sa však nedialo dlhé minúty, ktoré pomaly prerástli do hodín.

Ale potom niečo zbadal. Biele svetlo, také, ako videli vtedy na vode. Tentoraz svetielkovalo spomedzi stromov. Zastal a hľadel medzi stromy, hľadajúc bieleho koňa s rohom, no svetlo po niekoľkých minútach zhaslo.

Škoda, jednorožcova pomoc by sa im zišla aj teraz. Zdal sa byť ešte mocnejší, ako hovorili legendy, a jeho ochrana by znamenala aspoň trochu viac bezpečia.

Zrazu sa ozval medzi stromami neprirodzený pukot konárov a lístia. Christopher okamžite vytiahol meč a chystal sa zavolať na Nicka, keď vtom sa spomedzi stromov vynoril jeden jediný muž, a nevyzeral ako černokňažník.

Bol to mladík s tmavšou pleťou, nie celkom hnedou, skôr akoby silne opálenou, dlhšími, trochu zvlnenými čiernymi vlasmi a príjemnou tvárou. Oči mal tmavo hnedé a prenikavo výrazné. Bol veľmi mladý, Christopher by jeho vek odhadoval na dvadsať rokov, možno dokonca menej. Oblečený bol netypicky pre ktorúkoľvek krajinu alebo rasu, v čiernych nohaviciach a jednoduchej, svetlo modrej košeli. Niečo na jeho vzhľade bolo však zvláštne upokojujúce a presvedčilo Christophera, že nie je nebezpečný.

„Kto si?" spýtal sa Christopher, ale meč držal pre istotu pripravený.

„Michel," odpovedal mladík, hľadiac na Christophera stále rovnako prenikavo. „Som jednorožec a služobník mágie."

„Ale... jednorožec je kôň..." zmätene odvetil Christopher.

„Jednorožec môže byť aj človek."

Michel prišiel bližšie ku Christopherovi, položil ruku na čepeľ jeho meča a odklonil ju.

„Sledujú vás. Vodcu černokňažníkov poháňa túžba po pomste a bude vás prenasledovať až po hranicu vášho kráľovstva."

„Tá je ešte ďaleko," poznamenal Christopher. „Ale možno sa nám podarí skrývať dosť dlho."

„Telly cestu nezvládne."

„Odkiaľ poznáš naše mená?"

„Som služobník mágie."

Christopher nechápal, čo to znamená, ale Michel mu nedal viac možností pýtať sa, hovoril ďalej.

„Viem o vás veľa. Preto som vám pomohol, lebo viem, že ste nevinní. Ostatní z ostrova... povedzme, že mám voči nim svoje výhrady."

„Prečo?" nechápal Christopher. „Veď využívajú mágiu..."

„Uväznili mágiu!" vykríkol nahnevane Michel, až sa ostatní zobudili. Zmätene sa obzerali, kým nezbadali scénu pred sebou. „Uväznili mágiu, ktorú nikdy nikto nemal spútať. Je to viac, než len krádež, je to vina, ktorú zo seba nikdy nezmyjú. Ale čo je horšie, zabili môjho brata."

Nick, Amanda a Telly prišli bližšie.

„Zabili tvojho brata? Ako je možné zabiť jednorožca?" spýtala sa Amanda.

„Je to ťažké, ale nie nemožné. Určite ich bolo veľa, museli ho obkľúčiť a mágiou..." Michel pokrútil hlavou, nechcel pokračovať. „Skrátka, môj brat spolu so mnou a ešte jedným bratom sme chránili územie na severe. Táto divočina, v ktorom každý kúsok zeme patrí inej rase alebo bytosti, je nádherná svojou magickosťou... alebo aspoň bola. Už sme na to len dvaja, a mágia je preč."

„Je definitívne preč?" spýtal sa Nick.

„Neviem," odpovedal jednoducho Michel.

„Čo majú v pláne?" spýtal sa tentoraz Christopher.

„Nie som vševediaci. Poznám vaše povahy a cítim vaše emócie, ale neviem, kto si čo myslí alebo plánuje."

„Ste len traja jednorožci?"

„V iných krajinách sú ďalší, ale tu na severe áno. Teda... už len dvaja." Michel znovu vyzeral nahnevane. „Jeho srdce použiť na takú ohavnosť..."

„Vieme pomôcť?" spýtal sa Christopher.

Michel si ho skúmavo premeral, potom ale pokrútil hlavou.

„Vy sa len snažte dostať do bezpečia. Na chvíľu vás dokážem brániť z diaľky, kým sa budem starať o tento les, môžem im zabrániť prejsť a zdržať ich. Ale nie som všade a neudržím ich navždy."

„Ďakujeme aj tak."

„Christopher, poď na chvíľu so mnou," kývol mu Michel a odišiel bez ďalších slov medzi stromy, ďalej od tábora.

Christopher najprv zmätene pozrel na ostatných, ale potom jednorožca nasledoval. Keď sa trochu vzdialili, Michel sa otočil k nemu.

„Bol si dlho v prostredí plnom čiernej mágie. Neostane to bez následkov."

„Čo tým myslíš?" Christopher z toho začínal mať zlý pocit.

„Čaká ťa veľký boj."

„Čo? Myslíš vojnu? S černokňažníkmi?"

„Nie, myslím veľký boj."

Christopher nechápal, ale Michel to hovoril tónom, akoby išlo o najsamozrejmejšiu vec na svete. Pokračoval a ani sa nepokúsil niečo ďalej vysvetľovať.

„Nesmieš stratiť to, kým si teraz. Bude to ťažké."

„Dobre...?" odpovedal neisto Christopher.

Michel len prikývol, stále s nepreniknuteľným výrazom v tvári.

„Odchádzam, skúsim vás zozadu kryť. Choďte čo najrýchlejšie, a... Telly to nezvládne. Nechajte ho vzadu a vy choďte."

„Nie," rozhodne odmietol Christopher. „Nenechám ho tu zomrieť."

„Radšej umriete všetci?"

„Ubránime sa."

Michel len nesúhlasne pokrútil hlavou a odchádzal. Po pár krokoch sa zase zmenil na žiarivého bieleho koňa a odcválal pozoruhodnou rýchlosťou.

Christopher sa vrátil k ostatným.

„O čo išlo?" spýtal sa ho Telly.

„O nič, choďte spať." Zazrel na Tellyho. „Hlavne ty!"

„Fajn!" obranne odvetil Telly, nechápajúc, o čo zase Christopherovi ide. Vrátil sa k ohnisku a ľahol si. Amanda pozrela na Christophera so zdvihnutým obočím, ale ten len pokrútil hlavou. Určite sa o tom teraz rozprávať nechcel, a nechcel im kaziť náladu tým, že pravdepodobne niekto z nich umrie, možno všetci.

Keď prišlo ráno, vyrazili čo najrýchlejšie. Hoci sa mohli čiastočne spoľahnúť na Michelovu obranu, Christopher ich poháňal najviac, ako mohol, akoby dúfal, že ak pôjdu dosť rýchlo, podarí sa im ujsť do bezpečia pred černokňažníkmi, ale aj únavou a vyčerpaním.

Telly v ten deň spadol niekoľkokrát, a hoci mal pocit, že mu pľúca ide roztrhnúť a svaly horia, vždy sa postavil a donútil k ďalšiemu výkonu. Občas sa ostatných snažil presvedčiť, nech sa ním nezdržiavajú, ale nechceli o tom ani počuť. Výčitky ho hnali dopredu aj cez bolesť, triašku a pálenie. Ďalší večer Nick navrhol výmenu.

„Môžem ísť chvíľu ja, nemám tú nohu na tom až tak zle..."

Skúsili to, ale ďaleko nezašli, Nickova rana zase začala krvácať. Amanda bežala podstatne pomalšie, ako Telly, dokonca aj teraz, keď bol na pokraji síl. Navyše, Telly trval na svojom rytierskom sebaobetovaní.

Keď na ďalšiu noc Christopher pozoroval spiaceho Tellyho, začínal mať pocit, že Michel mal možno pravdu. Už teraz večer sa Telly celý triasol a nohy ho boleli od svalovej horúčky tak, že nimi nemohol pohnúť, občas sa objavili aj svalové kŕče. Snažil sa nič nedať najavo, ale všimli si to. Niečo museli urobiť, ak chceli, aby prežil, ale zároveň nemohli spomaliť, ak chceli prežiť všetci.

Nakoniec museli trochu spomaliť. Nemali na výber, Telly mal poruchy koordinácie pohybov a toľko už bežať nedokázal. Od pádov mal odreté kolená aj ruky. Vysadili ho na chvíľu na koňa a Amanda išla pešo, ale napredovali len veľmi pomaly. Potom opäť chvíľu bežal, ale vyčerpanie stále rástlo.

Keď sa večer chystali utáboriť, zase sa zjavil Michel, znovu pribehol v podobe koňa a až pri nich sa zmenil na človeka.

„Som rýchlejší, keď som v svojej normálnej podobe," vysvetlil. „Sú tesne za vami, už ich nedokážem udržať. Bežte."

Všetci pozreli na Tellyho.

„Majte rozum, ste následníci trónu," snažil sa im Telly vysvetliť, pričom sám cítil, že viac behu nezvláda. Celý sa triasol a potil, svet mu plával pred očami. „Ja sa skúsim skryť a možno..."

„Nie," pokrútil hlavou Christopher. „Ak ostaneš, ja ostanem."

„To je nezmysel!" Telly začínal kričať, nahnevaný, že ho nechce pochopiť. „Veď ma neznášaš! Vrazil som ti!"

„A zachránil mi život," pripomenul Christopher.

„Tak o tom to je?" spýtal sa Telly. „Snažíš sa mi to oplatiť, aby si mi nič nedlhoval?"

Christopher len hodil plecom, nezáležalo mu na tom, čo si Telly myslí. Michel ho skúmavo pozoroval.

„Čo je?" spýtal sa obranne Christopher, keď z neho jednorožec už pridlho nespúšťal oči.

„Nič, len si veľmi zaujímavý človek."

Vtedy sa Michel prudko postavil a otočil hlavu do smeru, odkiaľ prišiel.

„Prichádzajú," oznámil. Všetci sa postavili so zbraňami v rukách, ale on ich zastavil. „Neubránili by ste sa. Nenávidím, keď musím nechať les bez ochrany jednorožca, ale..."

Vyzeral, že ho to skutočne rozčuľuje, akoby musel bojovať sám so sebou, aby dopovedal.

„...ale viem vás dostať domov. Nepáči sa mi to, ale urobím to, lebo tvrdohlavejší ľudia od vás neexistujú a všetci by ste umreli kvôli vlastnej hlúposti."

„Toľko úprimnosti som dlho nepočul," poznamenal Nick.

Michel len nahnevane pokrútil hlavou.

„Znamená to les úplne bez mágie a bez ochrany. Môj druhý brat je až na severe, a nepáči sa mi zísť úplne na juh, keď sú černokňažníci tu. Hoci aj na chvíľu."

Zvuky spoza neho sa priblížili natoľko, že už aj ľudia rozoznali hlasy a dupot kopýt. Michel sa prestal rozčuľovať nad tým, že ich musí zachraňovať, a rozhodol sa konať.

„Chyťte sa navzájom. Aj koní."

Urobili, čo im prikázal. Potom, keď sa medzi stromami objavili prví černokňažníci, sa ich chytil aj on a v jednom veľkom farebnom víre zmizli a točili sa, až kým znovu nepristáli, tentoraz na zelenej tráve mimo lesa.

Michel rýchlo vstal, viac na nich nepozrel a rozbehol sa smerom na sever. V behu sa znova premenil.

Ležali na tráve, zhlboka dýchali a obzerali sa okolo seba. Telly ťažko dýchal, obraz sa mu stále pred očami rozmazával a bolesti svalov neprestávali, hoci triaška trochu ustúpila a znovu sa dokázal postaviť.

„Kde sme?" spýtal sa Nick.

Amanda sa pozrela smerom k veľkej bráne, od ktorej boli len na niekoľko krokov.

„Východná brána do Carbornu," vydýchla. „Sme doma!"