Sophelia neraňajkovala už tretí deň po sebe. Stále jej bývalo zle, a nechápala prečo, keď väčšinu svojich problémov ako-tak dala do poriadku. Už bola opäť doma v Južnej Zemi, vo svojom vlastnom paláci. Kráľ Cornelis jej síce nepomohol získať knihu späť, ale už aspoň vedela viac. Keď odchádzala a lúčila sa s ním, poradil jej:

„Na svojej rade si musíte byť hlavne istá sama sebou. Nepochybujte o sebe a nedovoľte nikomu inému pochybovať. Je to vaše kráľovstvo a vaše rozhodnutia. Na obavy máte tajomníka alebo priateľov, nie členov rady."

„Všetci moji priatelia z okolia sú v Sato Madri," odvetila Sophelia smutne.

„Ja verím, že sa vrátia."

Sophelia si taká istá nebola, ale nechcela sa hádať, pretože nádej v Tellyho návrat jej dávala silu čeliť všetkému, čo ju čakalo. Vrátila sa domov, do svojej komnaty nad riekou, trochu sebaistejšia.

Dala zvolať radu a povedala im, čo zistila.

„Zatiaľ budeme držať obranné línie ako doteraz. Musíme počkať na to, s čím sa vráti princezná Amanda. Upokojte ľudí, zatiaľ by nič vážne hroziť nemalo. Ak sa Amanda nevráti do dvoch týždňov, vyšleme prieskumníkov a uvidíme. V tejto chvíli sa nedá robiť nič."

Na jej veľké počudovanie nikto z rady tentoraz neprotestoval.

Bola rada, že zasadnutie netrvalo dlho, lebo zase pocítila nevoľnosť. Vrátila sa do komnaty a ľahla si na posteľ, snažiac sa ustáliť obraz, ktorý sa jej mihal pred očami.

Prevrátila sa na Tellyho stranu postele. Chýbal jej, a bála sa oňho, chcela byť zase s ním v tejto komnate, v tejto posteli... Prudko sa posadila, keď jej náhle niečo napadlo. Zatočila sa jej hlava, ale zavrela oči a po chvíľke to prešlo.

Žeby...?

Chvíľu sedela a uvažovala. Možno majú jej ranné problémy s Tellym spoločného viac, než sa zdá. Chvíľu v duchu počítala a rozpomínala sa. Potom vstala a zamierila do hradnej nemocnice.

...

Bežali čo najrýchlejšie, ako v úzkych chodbách dokázali. Potrebovali sa v prvom rade skryť, až potom premyslieť únikový plán, a na to museli zmiznúť z väzenia čo najďalej. Keď už mali pocit, že sú dostatočne zašití, zastali.

Christopher mal očividné problémy s dýchaním, bolelo ho viac, než bol ochotný priznať. Telly ho nenápadne sledoval.

„Zvládaš to?" spýtal sa opatrne.

Christopher naňho len zazrel vražedným pohľadom. Telly prevrátil očami a radšej to viac nekomentoval. Ozvala sa Amanda.

„Urobím nás neviditeľnými, ale bude to riskantné. Chris, musíš nás poviesť do tej obradnej siene."

„A čo chceme urobiť?" nechápal Nick.

„Minimálne zistiť, čo sa deje," s námahou odvetil Christopher. Snažil sa potláčať bolesť, ale bolo vidno, že nie je v poriadku.

Tellymu sa nepáčilo, že sa budú zdržiavať ďalšou nebezpečnou misiou, ale nemal na výber. Ak sa princ chcel silou-mocou vystavovať nebezpečenstvu, mohol sa ho iba pokúsiť obrániť, keď veci pôjdu zlým smerom.

„Ale ako máme nasledovať Chrisa, keď ho nevidíme?" spýtal sa Nick.

Všetci na chvíľu zmĺkli, potom Telly zdvihol zo zeme nejaký kamienok. Nick naňho nechápavo pozrel.

„Je to kúsok tehly. Dá sa odierať o stenu, je to menej nápadný zvuk, než reč a okrem toho, keby sme zablúdili, budeme vedieť, kde sme už boli."

Nick prekvapene nadvihol obočie.

„Vždy bol taký inteligentný?" spýtal sa, obzerajúc sa po ostatných.

Nikto však neodpovedal, Chris len zobral úlomok od Tellyho.

„Poďme na to, Amy."

Amanda mávla rukou a všetci štyria zmizli. Chris išiel prvý, a keď nikto nablízku nebol, kreslil na stenu čiaru. Občas okolo nich znepokojene prebehli muži so zbraňami, pátrajúci po utečencovi z väzenia. Všetci štyria sa vždy sa pritisli čo najbližšie k stene, ale aj tak sa stalo, že jeden černokňažník do nich narazil.

Skôr však, než by niečo stihol spraviť, ho Amanda omráčila zaklínadlom. Teraz však už za sebou nechávali stráže v bezvedomí, a to bolo zlé. Čas sa krátil.

„Ako ešte ďaleko, Chris?"

„Už len chvíľu..."

Vyšli po schodisku a niekoľkokrát odbočili, kým sa konečne dostali do širokej chodby, v ktorej sa ozýval zborový šepot mnohých hlasov.

„Tu je to," zašepkal Chris.

Dvere do siene boli otvorené. Naskytol sa im pohľad na celé zhromaždenie černokňažníkov, ktorí stáli v kruhoch okolo veľkého, nepravidelného fialového kryštálu. Všetci odriekali nejaké formulky s jednou rukou natiahnutou smerom do stredu.

Okolo kryštálu bol drevený kruhový žľab, v ktorom sa leskla krv, veľa krvi. Zhrozene sledovali, ako jeden z mužov do žľabu pridal kúsky čohosi striebristého. Premiešalo sa to s krvou, a černokňažník odstúpil.

„Všetko je pripravené, pane," povedal a úctivo sa uklonil mužovi, ktorý stál ku kryštálu najbližšie.

Nikto zo štvorice nepochyboval, že celé zhromaždenie vedie Paymon a že on dá pokyn na vykonanie kúzla. Amanda mala z toho celého zlý pocit.

„Myslím, že je čas niečo skúsiť," zašepkala na spoločníkov. Jej hlas bol spoľahlivo zakrytý mrmlaním zvnútra sály.

„Ideme neskoro," pokrútil hlavou Christopher. „Nemáme plán..."

„Skúsim ich vyrušiť, vy zatiaľ vypadnite," povedal Telly a zložil si z chrbta luk, aby mu nezavadzal. „Vojdem tam, neviditeľný, skúsim vytvoriť chaos, a kým ma chytia, niečo vymyslíte..."

Vybral sa rozhodne dopredu k dverám, ale pred nimi narazil na niečiu ruku, ktorá ho odstrčila späť.

„Nie. Nebudeš riskovať život," povedal Christopher rozhodne.

„Ale..."

Viac diskutovať nestihli, lebo v sále nastalo hrobové ticho. Všetci černokňažníci sa zamerali na kryštál.

„Sollgation!" ozvalo sa zborové zvolanie a znelo vo veľkej sále ako zahrmenie.

Všetky prísady začali žiariť jasným žltým svetlom, ktoré sa pomaly začalo prelievať do fialového kryštálu a ten, pôvodne tmavý, začínal svietiť. Trvalo to len pár minút, a Amanda si s hrôzou uvedomila, že začína svojich spoločníkov vidieť.

Rýchlo mávla rukou, aby obnovila neviditeľnosť, ale nič sa nestalo. Nick na ňu nechápavo pozrel.

„Neviem, čo sa deje," vysvetlila zúfalo.

„Narušitelia!" ozvalo sa zo sály.

Pohľady černokňažníkov sa upreli k nim. Amanda sa pokúsila vytvoriť tlakovú vlnu, ktorá by ich zmietla zo zeme, ale zistila, že nedokáže vyčarovať nič.

„Amy?" Christopher cúval od dverí a nepokoj v ňom narastal.

„Bežte!" zvolala Amy a všetci sa rozbehli smerom od siene, v ktorej narastal hluk.

Počuli za sebou Paymonove rozkazy svojim spoločníkom, zastať už nemohli.

„Všetky stráže pôjdu po nás," hovoril Nick, kým bežali. „Budeme sa musieť prebojovať von!"

„Ako, keď neviem čarovať?" vykríkla Amanda.

Snažili sa vyhýbať ľuďom, ale to ich zaviedlo iba hlbšie do pevnosti. Niekoľkým strážam sa im podarilo ujsť, ale zdalo sa, že všade sa objavujú nové.

„Sem!" zvolal Telly a zatiahol ich do malej miestnosti pod schodami.

Vošli dnu a Telly zavrel dvere.

„Musíme najprv vyriešiť, čo sa deje," povedal, lapajúc po dychu. „Prečo nevieš čarovať, Amy?"

Pokrútila hlavou. „Netuším, jednoducho to nejde."

Nick vybral meč a opatrne si skúsil zarezať do ruky.

„Au! Do..." škaredo zanadával, odložil meč a rýchlo si krvácajúcu ruku obviazal vreckovkou.

Ostatní to sledovali s narastajúcim zhrozením.

„Nikto z vás nevie použiť schopnosť," povedal Telly nakoniec to, čo všetci už tušili.

Christopher sa vyčerpane oprel o stenu. Mal pocit, že bolesť v hrudníku ho čochvíľa zabije.

„Nedokázal som sa im ubrániť ani so schopnosťou," povedal ostatným. „Nemáme šancu."

Nick a Amanda na seba zhrozene pozreli, nevediac, čo majú robiť. Telly však rýchlo rozmýšľal.

„Máme zbrane," povedal nakoniec. „Nemôžeme tu ostať a čakať na zázrak. Potrebujeme vás dostať von."

„Nás!" zvreskol naňho Christopher, a všetci naňho prekvapene pozreli. „Čo je? Chceme prežiť všetci, nenechávame tu nikoho." Podráždene zazrel na Tellyho.

„Fajn, ako chceš," povedal Telly. „Ale aj tak nevieš zaručiť, že prežijeme všetci."

Podal mu svoj meč. Christopher ho zobral do pravej ruky, kým ľavou si stále držal zranenú časť hrude. Nick tiež vybral meč a Telly si nachystal luk. Jedine Amanda bola bez zbrane.

„Asi nemáte...?" poobzerala sa po mužoch.

„Amy, neblbni," pokrútil hlavou Nick. „Mám dýku, ale s tou nevieš narábať. Ani s mečom, a s lukom len veľmi málo."

„Bez svojej schopnosti si len slečinka v núdzi," uškrnul sa Christopher.

„Za toto ťa zabijem hneď, ako sa dostaneme domov," zavrčala naňho Amanda.

Nemali viac času, otvorili dvere a hneď vyrazili. Telly dokázal lukom ľahko zneškodniť strážcov a černokňažníkov už z diaľky, ale jeho luk sa tiež nesprával tak, ako zvyčajne. Stratil všetku mágiu, ktorá v ňom bola, a už to bol len obyčajný luk.

„Nečarujú," poznamenala Amanda, keď sa rýchlo presúvali k východu. „Prečo nečarujú?"

Nikto tomu nerozumel, ale ani nemali čas to riešiť. Čím boli bližšie k bráne, tým viac strážcov stretávali, a luk už nestačil. V blízkom súboji museli bojovať Nick a Christopher, brániac Amandu medzi nimi. Hoci bol Christopher neuveriteľne schopný šermiar, bolesť mu bránila využiť svoju silu naplno a Nick mu musel často pomôcť.

Keď prišli k padacej bráne, bola zavretá. Koleso, ktorým sa otvárala, strážilo niekoľko ozbrojených mužov. Telly ich zneškodnil a spolu s Amandou dali koleso do pohybu. Kým však spustili most úplne, ozval na Nickov výkrik. Amanda sa vydesene otočila, nad zraneným Nickom stál muž pripravený zabodnúť ho mečom. Než to urobil, trafil ho Tellyho šíp.

„Rýchlo, Amy," súril ju Telly. „Musíme vypadnúť."

Spustili most a všetci štyria bežali von z mesta. Za bránami pevnosti už toľko ozbrojených stráží nebolo, iba mešťania na nich vrhali udivené pohľady. Nikto však nezaútočil, a tak sa dostali až k loďke. Rýchlo nasadli, ale Amanda ju už nedokázala poháňať kúzlom. Telly odrazil loďku od brehu a chytil pádla.

„Nick!" zvolala Amanda a sadla si v loďke vedľa krvácajúceho Nicka.

„Som v poriadku... takmer," odpovedal, snažiac sa znieť upokojujúco. „Zasiahol ma zboku do nohy, mám tam sečnú ranu, ale nie je to až také vážne..."

Amanda mu ranu obviazala, naozaj nebola až taká veľká, ako podľa množstva krvi všade naokolo vyzerala.

„Dopekla," fňukala. „Čo sa to stalo? Takto to nemalo byť..."

Loďka sa po chvíli plavby zatriasla a zastala.

„Bariéra." Chris dýchal so zaťatými zubami. Pomaly sa postavil a nachystal si meč. „Nevieme sa dostať z ostrova."

Amandino srdce preskočilo zopár úderov. Nečakala, že bariéra bude obojstranná, a veľmi dobre vedela, že bez kúziel sa za ňu nedostanú. Všetci sa na seba pozerali a všetci to pochopili. Môžu sa skúsiť brániť, ale na brehu sa už formovala skupina černokňažníkov, ktorí sa určite chystali čarovať.

Nick a Telly sa postavili tiež, Telly nabil luk, pripravený strieľať.

„Amy..." ozval sa Nick. „Milujem ťa."

„Ale..." Amanda si nechcela pripustiť, že koniec by mal byť tu, len kúsok od bezpečnej pevniny. Keď však k nim vystrelili prvé smrtiace lúče, ktorým ledva stihli uhnúť, pochopila, že Nick má pravdu. „Aj ja teba."

Telly strieľal, ale bolo jasné, že šípy sa čoskoro minú. Už sa kúzelne nevracali k ostatným ako predtým, kým bol luk magický.

A vtedy, v čase, keď čakali už len na zázrak, sa za nimi objavilo prenikavé biele svetlo. Najprv si mysleli, že pochádza od černokňažníkov, no tí začali zmätene a vystrašene ustupovať od brehu. Amanda sa obzrela, a to, čo zbadala, jej vzalo dych.

Na hladine vody, akoby na rozvlnenom skle, stál jednorožec, taký žiarivo biely, že osvetľoval všetko naokolo. Otočil k nim elegantnú hlavu s dlhým rohom a chvíľu ich pozoroval. Stáli v loďke ako skamenení, uchvátení obrazom pred sebou.

Jednorožec potriasol hlavou, zahľadel sa znovu na Sato Madri a rozcválal sa dopredu. Špička rohu mu žiarila čoraz viac, až vytvorila bod taký žiarivý, že si museli zacloniť oči. Keď rohom narazil do bariéry, s veľkým zahrmením ju zničil a loďka sa pohla ďalej. Jednorožec však nezastavil, cválal až na pobrežie Sato Madri, odkiaľ černokňažníci utekali, vrhajúc za seba ochranné zaklínadlá.

Telly sa spamätal prvý, znovu chytil veslá a nasmeroval loďku na kontinent. Kým sa dostali na druhú stranu, napäto sledovali dianie pri ostrove, no jednorožec po chvíli obiehania okolo pobrežia zmizol.

Keď loďka konečne zakotvila pri pobreží, všetci štyria vyčerpane vystúpili, sadli si na zem a pozerali na seba, neschopní slov.

„Veď jednorožce neexistujú," vyslovil ich spoločnú myšlienku nakoniec Nick.