Vlny narážali s veľkým hukotom na skalnaté pobrežie. Nick na ne nedôverčivo hľadel, a pokúšal sa v diaľke rozoznať obrysy ostrova černokňažníkov. Nad morom sa vznášala jemná hmla a ranné nebo bolo zamračené. Amanda zozadu pristúpila k nemu a objala ho. Nick sa pousmial.

„To more nevyzerá veľmi bezpečne," podotkol.

„Voda je náš najmenší problém," odpovedala Amanda.

Stáli a hľadeli na more, až kým k nim neprišiel Telly.

„Nechcem rušiť, ale ak chceme ísť, mali by sme."

Amanda prikývla. Prvýkrát cítila zovretie strachu, ale nenechávala sa ním zastaviť. Pripomínala si, že vie predsa čarovať, a to silnejšie a rýchlejšie než ktorýkoľvek černokňažník. Nastúpili do loďky, ktorú Amanda vyčarovala ešte deň predtým. Vyčerpalo ju to, ale v noci nabrala nové sily a mohla svoju schopnosť používať ďalej.

Nasadli do loďky a Amanda ju kúzlom dala do pohybu. Kone nechali na pobreží, dúfali, že sa vrátia čoskoro. Napäto sledovali blížiaci sa ostrov a počuli len špliechanie vody okolo loďky.

„Podozrivé ticho," poznamenal Nick.

Nikto neodpovedal, len stáli v hojdajúcej sa loďke s nervami napätými na prasknutie. Potom loďkou zrazu šklblo a zastala. Jednoducho sa odmietala plaviť ďalej, len sa vznášala na jednom mieste na hladine.

„Je tu bariéra," povedala Amanda. „Prvý stupeň ochrany, proti všetkému hmotnému."

„Vieš ju prerušiť?" spýtal sa Telly neisto.

„Možno, ale to by mohli zistiť..." Amanda položila ruky na bariéru. Cítila ju akoby stenu vytvorenú zo vzduchu. „Takmer určite ich niečo upozorní, ak sa ochranné zaklínadlá porušia."

„Takže...?" nadvihol obočie Nick a čakal na riešenie.

„Skúsime to tak, že my sa zmeníme na nehmotných. Na chvíľu."

Obaja boli príliš prekvapení na to, aby sa zmohli na odpoveď. Mávla rukou k nim, a hoci oni necítili žiadnu zmenu, loďka sa pomaličky rozbehla a pokračovala na ceste k ostrovu. Po prekročení bariéry Amanda kúzlo zrušila.

„Neuvidia nás?" spýtal sa Telly znepokojene.

„Máš pravdu, radšej by sme mali byť neviditeľní, ale potom sa neuvidíme ani navzájom. Skúsim nás zatiaľ len zamaskovať, neviditeľnosť použijeme až potom."

Po ďalšom kúzle nevideli žiadnu zmenu, ale Amanda tvrdila, že sú spoľahlivo skrytí, lebo je nad nimi ochrana, ktorá splýva farbou s okolím, v tomto prípade s morskou vodou. Neostávalo im nič iné, len veriť jej.

Keď sa priblížili k pobrežiu, zbadali hliadky ozbrojených mužov s lukmi v rukách.

„Načo majú luky?" zašepkal Telly. „Veď vedia čarovať..."

„Sú len prvá línia, bránia ostrov len pred obyčajnými ľuďmi, nie pred alchymistami. Nepotrebujú mať so sebou kúzla." Amanda tiež šepkala, hoci cez zvuk vĺn rozbíjajúcich sa o pobrežie by ich pravdepodobne nepočuli.

Naviedla loďku na miesto medzi skalami, ktoré síce nebolo na vylodenie ideálne, ale boli tam menej nápadní.

„Musím nás urobiť neviditeľnými," povedala, keď vystúpili na breh. „Nebudeme sa vidieť ani navzájom, takže sa držte plánu, dobre?"

Prikývli.

„Nemôžeme sa len zamaskovať? Aby sme v pevnosti už nemuseli byť neviditeľní?" spýtal sa Nick.

„Až keď prejdeme za stráže."

Po ďalšom kúzle všetci traja zmizli. Šeptom sa mohli dorozumievať, kým boli dostatočne ďaleko od stráží, ale keď sa priblížili k bráne do mesta, zmĺkli a každý z nich sa musel spoliehať na seba.

Mesto bolo veľmi blízko pri pobreží, takže nemuseli ísť ďaleko. V hradbách bola obrovská čierna brána, ktorá sa otvárala len pre tých, ktorých stráže poznali. Černokňažníkov v meste bolo málo, takže sa poznali takmer všetci navzájom, a to trochu kazilo plány trojici narušiteľov. Zastali pred bránou.

„Ste tu všetci?" zašepkala Amanda, keď prišli k bráne a boli mimo dosluchu stráží.

„Áno," ozval sa Telly.

„Jasné, som snáď neviditeľný?" odpovedal aj Nick.

Amanda sa uškrnula. Prezrela si bránu. Bude ju pravdepodobne musieť znehmotniť, ako to urobila so stenou vo väzení kedysi. Problém bol, že si chcela čo najviac šetriť sily.

Tento problém sa vyriešil za ňu, keď sa brána začala otvárať.

„Ideme," zavelila Amanda.

Prekĺzli dnu, kým niekoľko ľudí s plným vozom vyšlo von k pobrežiu. Mesto bolo tmavé, väčšina budov bola v sivej alebo čiernej farbe a na malom návrší na čnela kamenná pevnosť.

„Je obrovská," zašepkal Nick. „Ako chceš v tamtom nájsť Chrisa?"

Amanda neodpovedala, sama nevedela, ako sa k bratovi dostane, dúfala, že to vyriešia na mieste. Po polhodine chôdze prišli k padaciemu mostu do pevnosti. Bol spustený, černokňažníci sa očividne neobávali útoku, nepočítali s tým, že niekto sa dostane cez ich prvé línie.

Museli sa však prešmyknúť pomedzi niekoľko stráží. Amanda seba a svojich spoločníkov zviditeľnila, až keď boli chvíľu sami v prázdnej chodbe.

„Zázrak, že nás nikto nepočul," poznamenal Nick.

Prezliekli sa do tmavých plášťov s kapucňou, ktoré si zobrali ako maskovanie. Napriek tomu úplne nenápadní neboli.

„Ľahko to nepôjde," upozorňovala Amanda. „Ak sa aj dostaneme ku Chrisovi, dostať sa von nepozorovane... potrebovali by sme zázrak."

Kráčali chodbami, občas míňajúc ľudí v čiernom. Niekoľko z nich na nich vrhlo začudované pohľady, ale nikto ich nezastavil. Všetky chodby si boli navzájom podobné, tmavé, osvetlené fakľami, s malými oknami umiestnenými veľmi vysoko a odbočkami, ktoré z pevnosti tvorili hotové bludisko.

„Takto sa nikam nedostaneme, Amy," pokrútil hlavou Nick.

„Máš lepší nápad?" zasyčala späť, ale rýchlo zmĺkla, lebo sa k nim blížila skupina troch nebezpečne vyzerajúcich mužov nesúcich veľké dymiace čaše.

Nick sa rozhodol, že je čas niečo skúsiť. Zložil si kapucňu a veselo vykročil k nim. Amanda s Tellym prekvapene zastali a neisto ho sledovali.

„Zdravím," povedal Nick akoby nič. „Hľadám Paymona, mal som sa s ním stretnúť v podzemí pri žalároch, ale tuším som sa stratil... naozaj by ste tu mali mať smerové tabule alebo tak..."

Traja muži si Nicka bez slova premeriavali, a netvárili sa ani náhodou dôverčivo.

„Musíš byť dôležitý, ak sa máš stretnúť s ním," odpovedal nakoniec jeden z nich.

„Som veľmi dôležitý," prisvedčil Nick a v podstate neklamal. „Poznám sa s ním osobne."

Amanda s Tellym, ktorí stáli obďaleč, si vymenili znepokojené pohľady. Toto neskončí dobre.

„Taký dôležitý človek by sa nemal po hrade ponevierať sám," zamračil sa muž. „A už vôbec nie takto zvláštne oblečený, akoby sa chcel skryť." Podal času zo svojich rúk svojmu spoločníkovi vedľa seba.

„Počkaj," zašepkal mu ten, keď od neho bral čašu. „Čo ak je naozaj...?"

Prvý černokňažník najprv zaváhal, ale potom pokrútil hlavou. V zlomku sekundy vybral z vrecka mešec, zovrel ho v dlani a zvolal zaklínadlo.

Nick vyletel do vzduchu a neviditeľná sila ho pevne pritlačila k najbližšej stene. Chcel vytiahnuť meč, ale nemohol sa ani pohnúť. Našťastie Amanda už konala. Jedným mávnutím poslala všetkých troch černokňažníkov do bezvedomia. Spadli na zem a tekutina z čaší sa vyliala na zem, bola zelená a okamžite sa začala vyparovať a syčať.

„Výborný nápad, Nick, fakt výborný," okomentoval to Telly. „Nie sme o nič múdrejší, a navyše už budú vedieť, že sa niečo deje."

„Najprv musíme vypadnúť, poďte!"

Rýchlo si nasadili kapucne a snažili sa zmiznúť, ale cestu im zahatali ďalší z černokňažníkov, ktorí vyšli spoza rohu. Amanda si za to nadávala, ale uvedomila si, že musí skúsiť Nickovu hru ešte raz.

„Napadli ich!" zavolala na prichádzajúcich už z diaľky.

Černokňažníci išli rýchlo kontrolovať situáciu, na Amandu ani poriadne nepozreli.

„Kto to bol?" spýtal sa jeden z nich.

„Neviem, utekali smerom k žalárom... vraveli, že chcú niekoho dostať z väzenia..."

Dvaja černokňažníci sa po tejto informácii len pozreli na seba a rozbehli po chodbe späť do smeru, odkiaľ prišli. Amanda, Nick a Telly bežali za nimi, dúfajúc, že ich navedú na správnu cestu.

Skutočne po pár chvíľach prišli k širokému schodisku. Zbehli do podzemia a odtiaľ ešte hlbšie, zahli doprava, prešli dlhou chodbou a po točitom schodisku sa dostali do najtmavších a najnepreniknuteľnejších častí pevnosti. Pred dverami vedúcimi k žalárom stáli stráže. Amanda chytila Nicka aj Tellyho za rukáv a zatiahla ich pod točité schodisko do tieňa, kým černokňažníci zisťovali od stráží, či niekoho nevideli prichádzať.

„Asi nás znovu urobím neviditeľnými," navrhla pošepky.

„Nie," pokrútil hlavou Telly. „Popri nich neprejdeme, budú nás počuť, alebo do nich vrazíme. Aj keby si nás urobila nehmotnými..."

„Asi už budeme musieť bojovať," doplnil Nick.

Amande sa táto myšlienka nepáčila.

„To znamená podstatne menej času."

„Nevieš ich uspať ako tých predtým?"

„Je to príliš namáhavé. Musíme sa aj dostať von, a na to budem potrebovať veľa energie."

Chvíľu stáli, sledovali z tieňa strážcov, ako sa dohadujú.

„A čo tak odpútať pozornosť?" spýtal sa Telly. „Mohol by som im možno utekať dosť dlho na to, aby ste oslobodili Christophera..."

„Ani náhodou," prerušil ho Nick rozhodne.

„Nebudeme riskovať tvoj život, kým nemusíme," pokrútila hlavou Amanda. „Ale... mám iný nápad."

Počkali, kým dvaja černokňažníci neodídu a stráže neostanú zase chvíľu osamote. Dvere do hlavnej časti žalárov boli malé a drevené, s tými nebude problém, len stráže musia na chvíľu odísť. Keď bol zase čistý vzduch a stráže sa začínali nudiť, Amanda vyčarovala na točitom schodisku ohnivý mrak.

„Čo to...?" strážnici okamžite vyštartovali preveriť, čo sa deje.

Mali iba pár sekúnd, ale to stačilo. Amanda položila ruku na dvere, ktoré sa v tej chvíli stali nehmotnými, a všetci traja cez ne prešli. Keď boli na druhej strane, dvere sa vrátili do normálu a nikto si nič nevšimol.

Teraz sa nachádzali vo vlhkých, studených priestoroch väznice. Amanda znovu využila neviditeľnosť, pretože tu by im už nepomohlo ani prestrojenie, nemali tu čo robiť. Pomaly kráčali popri stene úzkou chodbou, až kým sa nedostali k celám. Tie vyzerali ako kamenné bloky s mrežami postavené náhodne uprostred veľkej podzemnej haly. Priveľkej na to, aby mohli ostať neviditeľní a nestratiť sa jeden druhému. Amanda žiadnych strážnikov nevidela, tak zrušila zaklínadlo.

„Prečo tu nikto nestráži?" spýtal sa znepokojene Telly.

„Lebo ich strážia kúzla," odvetila Amanda. „Musíme nájsť Chrisa. Opatrne a potichu, je dosť možné, že niekto tu predsa len je."

Ciel bolo veľa a niektoré z nich boli plné, väzni však trojicu v prestrojení považovali len za strážcov. Hľadanie trvalo dlho a Amanda začínala byť pri prechádzaní okolo ciel nervózna. Potrebovali viac času, černokňažníci už určite tušili, že sa niečo deje. Po minútach, ktoré im pripadali ako hodiny, sa ozval Nickov tlmený hlas.

„Tu je!"

Christopher ležal v cele otočený chrbtom k mrežiam, ale na Nickov hlas sa prudko posadil.

„Nick?!" spýtal sa nechápavo.

O chvíľu už dobehli aj Amanda a Telly. Na Christophera nebol pekný pohľad, jedno oko mal opuchnuté s veľkou modrinou pod ním, spodnú peru mal preťatú a vlasy zlepené od krvi, takže rozbitú hlavu mal očividne tiež. Vstať však dokázal, aj hovoriť, a nejavil známky vážnych zranení.

„Amy!" zvolal Christopher. „Zbláznila si sa? Prečo si prišla ty? Otec ťa..."

„Psst!" zahriakla ho. „Prišla som, lebo viem čarovať. Otec to vie."

Natiahla ruku k cele, ale mreží sa nedotkla, zastala na neviditeľnej bariére. Chvíľu ju rukami skúmala a tvárila sa trochu znepokojene.

„Vieš to prelomiť?" spýtal sa Nick neisto.

„Áno, ale nie nenápadne," odpovedala Amanda. „Keď to urobím, budeme musieť rýchlo zmiznúť..."

„Počkaj ešte, musím vám niečo povedať," zastavil ju Christopher.

Oprel sa o stenu cely, stáť bolo namáhavé, zvlášť potom, čo mu včera večer skoro zlomili holennú kosť a zasadili úder do rebier, kvôli ktorému ešte stále nemohol poriadne dýchať.

„Najprv povedz, čo je s tebou," prerušila ho Amanda, keď sledovala jeho stav.

„Som v pohode, nie je to nič vážne, len ma všetko bolí. Máme väčší problém. Majú Knihu všetkých vekov a plánujú ju použiť. Dnes."

„Čo chcú urobiť?"

„Neviem, nezdôverovali sa mi so svojimi plánmi, ale dosť často, keď mi brali krv, som zachytil útržky rozhovorov, hlavne vtedy, keď si mysleli, že som v bezvedomí. Dnes sa niečo chystá, majú všetko, čo potrebujú k nejakému veľkému zaklínadlu."

„Naznačuješ, že by sme to mali prekaziť," skonštatoval Nick. „V pohode, zastavíme sa aj u Paymona, keď už sme tu."

Na prekvapenie všetkých Christopher pokrútil hlavou.

„Nemáme šancu stáť proti všetkým. Všimli ste si, ako ich je tu málo? Najmocnejší černokňažníci bývajú v podzemí a stále potrebujú väzňov, takže sem chodia každých pár minút, ale dnes tu nie je skoro nikto. Všetci sa už zhromaždili, alebo čoskoro zhromaždia, v obradnej sále."

„Vieš, kde to je?" spýtala sa Amanda.

„Áno, ale všetkých ich neporazíš ani ty, Amy. Potrebujeme vymyslieť niečo, čím ich odlákame, alebo niečo podobné, nesmú dokončiť to zaklínadlo. Neviem, čo to je, ale podľa toho, čo hovorili, to zmení tvár sveta."

Amanda musela súhlasiť, že to neznie dobre. Poobzerala sa po ostatných.

„Každopádne musíme vypadnúť. Keď preruším túto bariéru, určite sa to stráže dozvedia. Je ich tu málo, ale stopercentne zavolajú posily."

„Takže ideme najrýchlejšie, ako dokážeme," prikývol Christopher. „Možno je to aj dobre. Kvôli utečencovi z väzenia by mohli to zhromaždenie prerušiť."

„Ale ak nie," ozval sa opatrne Telly. „Priorita je dostať vás odtiaľto."

Christopher naňho zazrel, ale Amanda súhlasila.

„Prišli sme po teba, Chris. Nemôžme zvládnuť všetko naraz." Zhlboka sa nadýchla. „Poďme na to. Dokážeš bežať, Chris?"

Christopher prikývol. Amanda vystrela ruku a s vypätím všetkých síl začala tlačiť svojou vlastnou mágiou na bariéru. Tá sa o pár sekúnd s veľkým hlukom rozbila a zmizla.