„Povedzte mi o sebe niečo, slečna Letum."

„Čo chcete počuť?"

„Čokoľvek, čo máte na srdci. O rodičoch, o minulosti, o prítomnosti."

Vrzgot kresla, tichý povzdych.

„Moji rodičia sú mŕtvi, minulosť nemám a prítomnosť nie je vaša starosť. Vlastne nechápem, čo tu robím, toto je taká somarina..."

„Nemôžem vám pomôcť, keď to nebudete chcieť, Mia."

„Samozrejme, že to nechcem! Som absolútne v poriadku, nepotrebujem žiadneho cvokára."

„Vaša matka si to nemyslí."

Opovržlivé zasyčanie.

„To nie je moja matka."

„Toto sme už riešili."

Prevrátenie očí a nechty, čo sa zaboria do kresla.

„Fajn, ak vám poviem, čo chcete počuť, môžete ma pustiť skôr? Mám ešte niečo."

„Zvážim to."

„Fajn. Volám sa Mia Letum, mám šestnásť rokov. Moji rodičia zahynuli pri dopravnej nehode, keď som mala tri roky. Najprv ma vychovávala stará mama, ale kvôli zdravotným problémom som nakoniec skončila v pestúnskej rodine. Mám dvoch nevlastných súrodencov, dievča a chlapca, oboch starších. Chodím na gymnázium do tretieho ročníka a občas trpím záchvatmi nervozity a depresiami. Dalo sa to zvládnuť, dokým sa moja „mama" nerozhodla, že potrebujem cvo...psychológa."

„Slovami „Dalo sa to zvládnuť" popisujete svoje sebapoškodzovanie?"

Dlhé rukávy od košele, hoc je vonku teplo. Kŕčovitý výdych.

„A čo keď áno? Každý nejako reflektuje stres."

„Ubližovanie si nie je dobrý ani vhodný prostriedok. Čo keď sa to raz vymkne spod kontroly? Čo keď tam raz nebude nablízku nikto, kto by vám pomohol, Mia?"

„Povedala som vám, že..."

„Teraz nemyslite na seba. Myslite na ľudí, ktorým by ste tým ublížila. Ktorým by ste chýbala."

„Ale ja by som nikomu nechýbala!"

Rozšírené oči, výkrik a tupé ticho.

„Ako to myslíte?

Uhýbanie pohľadom.

„Rozveďte to, slečna. Prečo si myslíte, že by ste nikomu nechýbali?"

„A prečo aj? Babička je chorá, už ma nespoznáva. A oni si ma vzali len preto, lebo...lebo...no neviem prečo, ale z čistej lásky to určite nebolo. Najskôr chceli peniaze. Každý v tomto zasratom svete chce len peniaze."

„Vnímate medzi správaním k vám a k ich biologickým deťom nejaké rozdiely? Dávali im vo vašom veku viac financií alebo slobody? Zakazujú vám viac?"

Preloženie nohy cez nohu a povzdych.

„A čo ja viem? Nie...asi nie."

„Vychovávajú vás prísnejšie? Nedovoľujú vám chodiť na rôzne akcie? Alebo vám zakazujú stretávať sa s kamarátmi?"

„Nie. O čo vám ide?"

Šuchot papiera.

„Snažím sa prísť na to, prečo svojich adoptívnych rodičov tak nenávidíte, slečna Letum."

„To nie je tak, že ich nenávidím. To je strašne silné slovo. Ja len..."

Napnutie svalstva, a zrýchlený tep.

„Len?"

„Čím som staršia, tým je to horšie. Proste už sa na nich nedokážem pozerať tak, ako predtým. Oni sú rovnakí, ale ja...ťažko sa to vysvetľuje."

„Skúste to."

„Ako to mohli urobiť? Proste si len tak zobrať ďalšie decko, keď mali doma dve. A nič nechcieť! Ešte vtedy by som to chápala. Ale oni nič nechcú ani teraz. Ani ma netlačia na vysokú, ani do roboty. Všetko nechávajú na mne, nič nechcú a sú vždy takí dobrí, doriti, akoby súťažili o cenu „Najlepší adoptívny rodič roka". Vytáča ma to."

„Nevytáča vás skôr niečo iné?"

„A čo?"

„Možno vaša predstava, že im musíte tú dlhoročnú láskavosť splatiť. Sama ste povedali, že je to horšie, čím ste staršia. Možno ste čakali, že budú po vás žiadať niečo na oplátku a oni nechcú nič, ako ste sa vyjadrili. Nie je práve toto problém?"

Ticho. Otvorenie zložky a šuchot papiera.

„Vaša mama sa vyjadrila, že sa s vami pokúšala rozprávať. Chcela vedieť, prečo sa v posledných mesiacoch oddeľujete od rodiny. Pochopila presne to, čo ste mi teraz povedali a snažila sa vám vysvetliť, že ste plnohodnotný člen domácnosti. Prečo ste s ňou nehovorili, Mia?"

Mlčanie. Tvrdohlavý pohľad, upretý do zeme.

„Nemôžem vám pomôcť, ak nebudete rozprávať. Prosím."

Šepot.

„Ona je pre mňa príliš dobrá."

„Vaša mama?"

„Mama. Otec. Rodina. Všetci sú takí dobrí. Nehodím sa k nim. Všade kam prídem, robím len problémy. Jack a Suzan boli premianti ročníka, viete? A ja ledva prechádzam. Vkuse vyvolávam bitky. Musela som zmeniť školu, lebo som zbila riaditeľovho syna!"

„Prečo?"

„Čo prečo?"

„Prečo ste ho zbila?"

Myknutie plecami.

„Skákal do Suzan. Koledoval si."

Mierny úsmev.

„Tak vidíte. Všetci z vašej rodiny sú veľmi mierni a laskaví ľudia. Občas jednoducho potrebujú niekoho, kto sa ich zastane. Aj keď je najmladší z nich."

Pomrvenie sa.

„Takže čo?"

„Takže...vy by ste mohla byť ich ochrancom. Je to vaša prirodzenosť a zároveň by ste takto mohla splatiť aj pomyslený dlh, o ktorom hovoríte."

„Policajt."

„Prosím?"

„Váš syn je policajt. Máte jeho fotku na stole. Mohla by som byť policajtom."

„Nemyslel som to takto doslovne, ale prečo nie? Ak vás to bude napĺňať..."

Hodina ubehne skôr, než bežne. Keď ju odprevádza ku dverám, prvýkrát za celú ich terapiu mu poďakuje.

„Za čo?"

„Vlastne neviem. Musím si to nechať prejsť hlavou. Ale cítim sa lepšie."

Jeho mierny úsmev. Otvorenie dverí.

„A Mia..."

„No?"

„Vyhoďte tie žiletky. Prosím."

Prikývnutie.

„Zvážim to."

Keď o niekoľko týždňov kráča po meste, uvidí v uličke niekoľko policajných áut. Okolo postáva skupinka ľudí, tak zmení smer a nenápadne sa k nim pripojí. Malý priestor okolo bedien je ohraničený páskou s nápisom Zákaz vstupu a dookola pobehuje niekoľko mužov v uniforme. Na zemi leží nezakryté telo, pri ktorom kľačia dvaja muži, jeden vysoký ako hora a druhý šťúply ako žienka. Mia skúma okolie, vidí pištoľ, ktorú vkladajú do plastového vrecka a počuje mužov, ako sa rozprávajú. Potom, po chvíli váhania, podlezie pásku a poklope obrovskému mužovi na rameno, kam ledva dosiahne. Keď sa muž otočí, z očí mu šľahajú blesky. Ak by bola trochu viac všímavá, možno by zahliadla aj ľahký vánok citov, ktorý mu preletí cez tvár, keď ju uvidí.

„Toto je miesto činu, slečna! Okamžite odíďte."

„Chcem sa stať policajtkou," povie Mia pokojne.

„Vy ste mi nerozumeli?"

„Slečna," začne ten menší. „Tento muž tu spáchal samovraždu a vy..."

„To nebola samovražda," pokrúti hlavou. Vražedný pohľad obra na jeho spoločníka ignoruje. „Guľka je na ľavej strane hlavy a on je pravák."

Obor sa zamračí, následne mu pohľad zíde k mŕtvole, ktorá je už zakrytá.

„Ako to viete?"

„Má hodinky na pravej ruke," pokračuje Mia. „Ľaváci majú hodinky vždy na pravej ruke. Nie je to samovražda, ako váš kolega tak nerozumne vykecal, ale vražda. Tak, už sa môžem stať policajtkou?"