Priblížil sa čas odchodu domov. Ďalší rok na Rokforte bol za mnou a ja som to ľutovala, pretože bol skvelý. Urovnala som svoj vzťah s Aldenom, začala som chodiť s Charliem a Tonksová bola stále moja najlepšia kamarátka.

Cestou vlakom som premýšľala. Aj Dora bola výnimočne ticho, niečo si čítala v Dennom Proroku. A tak ma nikto pri mojich úvahách nevyrušoval.

Pred rokom som nemyslela na to, že trvalý odchod z Rokfortu sa hrozivo blíži.
O chvíľu odídem a už sa tam nevrátim. Je to smutné. Ale smutnejšie by bolo, keby som sa už nemohla zúčastňovať na niečom, čo robia čarodejníci. Keby sa Rokfortom všetko skončilo. Na to som nechcela ani pomysleť.

Chcela som sa znovu ocitnúť v prvom ročníku tohoto úžasného príbehu. Lenže to by sa dalo len s pomocou časovratu, a aj to nie úplne. Nemohla by som to znovu prežiť. Iba vidieť.
Nechcela som odísť, ale musela som. Bolo zbytočné sa trápiť.
Koniec príde a nič ho nezastaví. Mala by som sa prestať obávať a prijať to. Aj keď sa to zdá ťažké. Veľmi ťažké.

Lenže aj keď sa na Rokfort už po siedmom ročníku nevrátim, stále mi ostane Charlie a Dora a všetci moji priatelia, ktorých ešte mám. A to ma utešovalo.

Doma ma privítala mama s otvorenou náručou. A to doslova.
Moja izba mi nikdy neprišla tak cudzia.
Chcela som sa vrátiť na Rokfort a ostať tam naveky. Ale nedalo sa. Uvedomila som si, že bude lepšie tešiť sa na ďalší rok bez ohľadu na to, že bude posledný.

~~~

Ahoj! Trochu emotívna kapitola, snáď mi prepáčite. Hopine myšlienkové pochody sú tu síce často, ale toto je kapitola venovaná jedine im.
Páči sa vám to?

Sophie