Ljudmila sa vrátila domov, ľahla si do postele a zaspala. Tri dni, zavolali k nej doktora:„Nie, nezomrela. Zobudí sa." Mala 23 rokov, mala sny. Prišla k nej babička, v šatách, v ktorých ju pochovali. Stojí tam stromček. „Prečo tu mame stromček? Je leto."

„Za chvíľku príde tvoj Vaysa. Vyrástol medzi lesmi." 

Druhý sen, prišiel k nej Vaysa, bol v bielom a volal Natašu. Holčičku, ktorú ešte neporodila. Bola veľká, divila sa, kedy takto vyrástla? Vyhadzuje ju a obidvaja sa smejú. Dívala sa na nich a myslela, že šťastie môže byt tak proste. Pravdepodobne jej dával znamenie, prosil ju, aby neplakala, z hora jej ich dával. 

Za dva mesiace prišla do Moskvy, zo stanice išla hneď na cintorín. Za ním. Tam ju chytili pôrodné bolesti, zavolali jej sanitku, dala im adresu. Rodila tam, v nemocnici č 6, u Angeliny Guskove. Predtým ju varovala:„Rodiť prídeš k nám." Pôrod prišiel o dva týždne skôr.

15.8. 1986 porodila dcéru Natašu Ignatenkovu.

Ukázali jej ju, dievčatko. „Nataško, tatinko tá pomenoval Nataška." Povedala Ljudmila, zdravé dieťa, na prví pohľad, ručičky a nožičky.  Mala cirhoziu pečene, 28 rem, vrodená srdečná chyba.

„Zachránila vás, vzala na seba všetko." Povedala Guskova, Ljudmila stratila v tej chvíli všetko. Nechceli jej ju dať ale Ljudmila po nich začala vykrikat:„Ako to, že my ju nedáte? Ja Vám ju nedám! Chcete ju iba pre vedecké účely, ale ja tu vašu vedu nenávidím! Nenávidím! Najprv mi vzala jeho. Nedám Vám ju. Pochovám si ju sama. Vedľa neho." Nedala im ju, priniesli jej ju v drevenej škatuli. Zabalenú v plienkach, položili mu ju k nohám.

„Povedzte, že to je naša Nataška." 

Na hrobe nie je napísané Nataša Ignatenkova, je tam iba jeho meno. „Nebola pokrstená, nemala meno, nemala nič. Iba dušu. Dušu som tam pochovala." Hovorí Ljudmila, chodí na cintorín vždy s dvoma kyticami, jedna pre neho a druha pre ňu. Vždy je pri hrobe na kolenách.

„Je možné zabiť niekoho láskou? Takou láskou! Prečo idú spolu, láska a smrť?? Kto mi to vysvetli?" 

Ako obeť Černobyľskej katastrofy dostala Ljudmila v Kyjeve byt. V dome kde bivaju všetci z jadrovej elektrárne. Všetci sa poznajú. Byt je veľký, dvojizbový, o takom s Vasilijm snívali. V každom rohu, kde sa pozrela ho videla, musela niečo robiť. Dala sa do oprav, dva roky jej to trvalo.

Mala sen, šli spolu a on je bosí:„Prečo si bosí?" 

„Nemám nič." Zašla do kostola a opýtala sa kňaza, ten jej poradil:„Kúp veľké topánky a daj ich niekomu do truhly, nápis lístok pre koho sú." Urobila to, prišla do Moskvy, leží na Mitinskom cintoríne, povie to kňazovi, on jej to vysvetli čo má urobiť, pochovávali starého dedka. Dala ich do truhly, pýta sa jej:„Napisala si lístok?"

„Áno, ale nenapísala som kde leží."

„Nevadí, všetci sú tam spolu. Nájdu ho."

Nič v živote nechcela, to čo chcela, to o čom snívala už bolo preč. Čo teraz?
V noci stojí u okna, diva sa na nebo:„Vasyo, čo mám robiť? Nechcem žiť bez teba." Cez deň ide okolo materskej školí, zastaví a diva sa. Chce dieťa.
V noci ho prosila: „Nevidržim to. Vayso, porodím dieťa. Už sa bojím byt sama. Vayso, nepotrebujem muža. Lepší než ty neexistuje. Chcem dieťa."  
Muža našla, nič mu netajila, povedala mu celu pravdu. Stretávali sa ale nikdy ho nepozvala k sebe. Do domu nemohol, tam bol Vaysa.

Pracovala ako cukrárka, často bola v prací smutná, niekedy aj plakala. Dievčatá o jedno prosila:„Nelutujte má. Keď má budete ľutovať, odídem." Chcela byt ako ostatní, nemusia ju ľutovať, kedysi bola šťastná.

Otehotnela, doktori sa báli:„Váš organizmus to nevydrží."
Potom jej povedali, dieťa bude bez ručičky, pravej ručičky, prístroj to tak ukázal.
Porodila chlapčeka, Anatolij, Toyla.

Toyla 1 rok

Toyla sa tiež narodil chorí, má problemi, ťažkú astmu. Postihnuté dieťa, stále choré a cele mesiace na infúziách.
Tatyana Ignatenkova ho považuje za svojho vnuka.

„Keby nebolo Toyli, nemám dôvod žiť, nemám dôvod dýchať."

Toyla mal štyri roky, keď bol pri Vasilijho hrobe. Bolo to v zime, napadlo vtedy veľa snehu, Ljudmila začala sneh odhadzovať a jej syn jej pomáhal.

Učil sa na samé výborne známky, bol vždy veľmi chápaví a šikovní, rozumel, že pri svojej matke musí stať a byt jej oporou v živote.
„Maminko, keď odídem k babičke na dva dny, budeš môcť dýchať?" Opýtal sa Toyla svojej mamy, ona mu odpovedala:„Nebudem."
Ljudmila sa s ním boji rozlúčiť na jediní deň.

Ljudmila sa snaží dať svojmu synovi všetko čo len potrebuje, úplne všetko. Aj keď je aj ona označená ako jedna z obetí Černobyľskej katastrofy, nikto jej nič nedá.

Šli spolu po ulici a Ljudmila cíti, že padá, mŕtvica. Toyla sa jej hneď opýtal:„Maminečko, mám ti doniesť vodu?"
„Nie, stoj pri mne. Nikam nechoď." Držala ho za ruku, prišla pomoc. Ljudmila sa prebrala až v nemocnici, svojho syna držala tak silno, že lekári mali problém jej roztvoriť prsti. Ruku mal celu modrú.
Vychádzajú z domu a Toyla hovorí:„Maminko, len má nechytaj za ruku. Ja od teba nikam nepôjdem."
Ljudmila podstúpila niekoľko operácii a mala niekoľko infarktov, jej syn má slabé zdravie, dva týždne v škole a dva doma s doktorom. Tak žijú, boja sa jeden o druhého.

Ljudmila verí, že jej syn patrí medzi skupinu ľudí, ktorí sa poučia z chýb.