Nasledujúce dni sa jej opäť zlievali jeden do druhého, opäť boli tak bezútešne podobné a zdanlivo nekonečné. Znepokojovalo ju, že od toho dňa, keď sa zoznámila s Elmerom, nepadlo o úteku ani jediné slovo. Čo ak už ho Elmer nikdy nespomenie? Čo ak si to rozmyslel, utečie odtiaľto sám a ju tu nechá?

Alebo čo ak rozhovor, ktorý s ním viedla, vlastne vôbec nebol skutočný? Možno sa odohral len v jej hlave, možno tak veľmi podvedome túžila po úteku, až z toho začala mať halucinácie... Nedokázala sa ubrániť pochybnostiam.

Jedine jej mapa, ktorú starostlivo strážila, ju dokázala aspoň trochu upokojiť.