Vstúpil som trochu hanblivo,

ešte som tu nebol.

Toľko strán, listov, príbehov,

zaplnených vášňou a nehou...

Cítim to pokušenie,

keď končekmi prstov,

pohládzam oddelenie,

mýtov a faktov.

Nesprávna ulička.

Niekto tu je!

Mal by som ukryť sa.

Alebo nie?

Má ruku v policiach,

niečo tam hľadá.

Zjavne sa zasekla.

Je taká mladá...

Prekonám hanblivosť,

víťazí pokušenie.

Vábi ma jej telo,

sľubuje potešenie.

Zvádza ma vôňou, keď pristúpim bližšie.

Rukou ju objímem okolo pása.

Zachvie sa, keď dlaňou prechádzam vyššie.

Čo teraz príde? V napätí čaká.

Nemôžem odolať, na krk ju pobozkám. 

Od túžby stratil som rozum. 

Len jemne vzdychne, nechá sa unášať

a tým mi zveruje svoj osud do rúk. 

Telom ju pritisnem k regálu s knihami,

musím ju cítiť každou bunkou.

Jej pery sa náhle k tým mojim dostali

a stále tuhšie ju stískam rukou.

Vpletiem si prsty do jej vlasov,

pevne ju uchopím za hlavu.

Dravo ju zbavím nechcených šatov,

strácam aj poslednú zábranu. 

Dotyky presuniem na nižšie miesta,

hrám na nej prstami, ako na harfe.

Bozkávam kľúčnu kosť, jej hruď, aj prsia.

Myseľ mi pláva v červenej farbe.

Nechce viac čakať, rýchlo ma odzbrojí,

berie ma do rúk a zabúdam dýchať.

Zrazu sme v jedného človeka spojení,

cítim len extázu, keď do nej vnikám.

Je mokrá, ako kvapky dažďa.

Sme ako dve lode v búrke.

Lietajú blesky, keď do nej vrážam,

strácam sa spolu s ňou v zmyselnej hĺbke.

Neviem sa ovládať, riadia ma pudy,

svet zmizol, ostal len rozkoše pocit.

Krv v žilách vrie a do srdca prúdi,

nevnímam okolie, iba jej oči. 

Hádžeme iskry, ako dva kamene.

Vzbĺkli knihy, horia aj police.

Vzduch je tak horúci... mení sa v plamene.

Zostal len popol z červenej knižnice.