V momente, keď som uvidela zbraň, stíchla som a krv v žilách mi stuhla. Na jeho tvári sa objavil zákerný úškrn. Bola to reálna zbraň? Alebo to bola len hračka na zastrašenie? Popravde, vyzerala celkom skutočne... No z kade by mal mladý človek ako on zbraň? Aj keď, nikto nikdy nevie, čo je ten druhý zač.

,,Nejako si zmĺkla, kráska" Povedal a sadol si na posteľ, tesne vedľa miesta kde som ležala a jeho zbraň bola stále zamierená na mňa ,,Vieš, nerád by som zabil alebo čo i len postrelil niečo tak nádherné, no keď mi nedáš na výber" Povedal a nabil zbraň. V tedy sa mi po lícach začali spúšťať slzy. Bol by toho schopný? To nemôžem vedieť, keďže som ho len pred chvíľou spoznala. Miestnosť zaplnili moje hlasné vzlyky a svet okolo mňa sa mi rozmazával v slzách ,,Ale no, žeby sa naša kráska bála zbrane?" Spýtal sa uštipačne a začal sa hýbať. Zrazu sedel na mne, jeho nohy mal zohnuté v kolenách, ktoré mal položené tesne pri mojich bokoch. Neodvážila som sa pohnúť ani prstom, predsa len mal stále v rukách nabitú zbraň, ktorá bola namierená na mňa ,,Tak, spýtam sa znovu, ako sa voláš kráska?" Zopakoval otázku.

,,Mel-l-lis-s-sa" Povedala som pomedzi vzlyky. Len sa na mňa slizko usmial. Pištoľ si prechytil len do jednej ruky a tú druhú presunul k mojej tvári, kde mi palcom začal utierať slzy. Následne prešiel palcom aj po mojich perách, takže som mala po celých perách rozmazané moje slané slzy.

,,Mellisa" S mojim menom sa pohral na jazyku. Z jeho úst znelo moje meno ako jedna z najodpornejších vecí na svete ,,Prestaň revať" Vyprskol, keď mi ešte stále padali z očí slzy. Chvíľu mi to trvalo, no v strachu o môj život sa mi podarilo moje slzy aj vzlykanie zastaviť ,,To je lepšie" Ušknul sa a rukou mi začal zachádzať pod tričko a šiel stále vyšie a vyšie. Pozerala som sa naňho s vydeseným pohľadom. Mala som dosť čo robiť, aby som sa znovu nerozplakala. A potom? Potom sa to stalo... Nemohla som uveriť tomu, že sa to vážne stalo.... Ja.. Ja.. Som bola zachránená! Dvere do miestnosti sa rozletili do korán a ja som opäť videla rozmazane vďaka slzám, ktoré mi opäť začali tiecť po lícach.

,,Vypadni Blake" Zavrčal nejaký chlapčenský hlas. Blakeova ruka opustila priestor môjho hrudníku a zanechala po sebe len nepríjemný pocit a zhnusenie.

,,A čo s tým spravíš?" Spýtal sa naoplátku drzo Blake.

,,Dobre ti radím, vypadni a ty dobre vieš, čo môžem spraviť, ak neodídeš" Prehovoril opäť ten chalan. Blake len nespokojne zavrčal a vstal zo mňa a aj z postele. Naklonil sa k môjmu uchu tak, že som cítila jeho dych a pery len pár milimetrov do môjho ucha.

,,My dvaja sme ešte neskončili, Melliesa. Nájdem si ťa a potom už so mnou zostaneš navždy. Tak zatiaľ, kráska, a užívaj si dni svojej slobody" S úškrnom sa odo mňa odtiahol. Slzy mi začali tiecť ešte viac. Jeho slová vo mne vyvolali pocit úzkosti a strachu. Čo ak sa po mňa vráti a potom ma znásilní a zabije? Alebo horšie, nechá si ma ako svoju hračku keď si chce užiť? Celé moje telo ovládo strach a ja som sa nevedela ani len pohnúť. Počula som ako sa jeho kroky odo mňa vzďalujú a po chvíli som počula aj ako tresol dverami. Slzy mi neprestávali tiecť a ja som sa od strachu stále nevedela ani len pohnúť. Myslela som si, že som v miestnosti zostala sama, až dokým ma okolo krku neobjali dve ruky. Najprv so sa zľakla, no keď som uvidela šticu hustých kudrnatých vlasov, bola som hneď o niečo pokojnejšia a objala ju naspäť tak, že som jej teraz plakala do ramena.

,,Prepáč mi to, nemala som ťa tu nechávať samú. Do šľaka! Však som ťa sem ani nemala donútiť ísť" Povedala naštvane sama na seba a začal ticho vzlykať ,,Prepáč mi to, všetko je to moja vina, len a len moja vina" Začala opakovať stále dookola a už aj jej začali tiecť slzy, ktoré zmáčali moje tričko.

,,Sheila, nie je to tvoja vina, jasné?" Povedala som po chvíli, keď mi slzy prestali padať po lícach, no nechala som ich pre istotu zavreté ,,Len sa proste nevydarila moja prvá párty. Všetko dobre dopadlo, tak sa neobviňuj, dobre?" Prehovorila som kľudne s menším úsmevom na perách. Sheila poslednýkrát smrkla a potom sa odo mňa odtiahla. Otvorila som oči a pozrela sa na ňu. Po lícach jej ešte sem tam stiekla nejaká tá slza, no už skoro vôbec neplakala.

,,Tak to bola teda riadne nevydarená prvá párty" Prehovoril od dverí neznámi chlapčenský hlas. Sheila vstala z postele a usmiala sa na mňa.

,,Ou, vy sa vlastne nepoznáte, toto je Elias" Povedala s veľkým úsmevom na perách. Svoj pohľad som začala dvíhať na chlapca a keď som ho konečne videla, nebola som schopná dýchať ,,Elias, toto je Mellisa" Predstavuje nás ďalej Sheila. Pozerala som sa mu priamo do očí. Do očí, ktoré som tak dlho nevidela a ktoré mi tak chýbali. Nie, toto nemohol byť on. To je určite len nejaká staršne veľká náhoda v podobnosti a mene. No čo ak to je naozaj on? Čo by mi asi tak povedal po toľkých rokoch? Pamätal by si na mňa? Alebo by ma vôbec nespoznal? Hlavou mi výrylo naraz asi milión myšlienok. V tichosti sme si navzájom hľadeli do očí a skúmali jeden druhého. Jeho blonďavé vlasy mal učesané v ofine, no aj tak mu pár vlasov padalo do očí. Keď som ďalej skúmala jeho tvár, objavila som tam malú jazvu na pere, ktorá mi len potvrdila, že to je pravda. Moje zreničky sa v tej chvíli pravdepodobne neskutočne rozšírili a slová, ktoré potom vyslovil, mi dali istotu, že je to naozaj on.

,,Meli? Si to vážne ty?"

Tadaaa! :D
Čo hovoríte na kapitolu?