D A M I Á N

„Tak toto si si u mňa posral, kamarát. Ako ste sa mohli vziať bez toho, aby som pri tebe stál? A čo ma serie viac, už aj keď si si tú svoju kosatku vzal, ako si sa mohol ženiť bez toho, že by som ti ako tvoj svedok usporiadal poriadnu rozlúčku so slobodou? Moje krehké ego najlepšieho kamaráta ja ranené s hlbokými jazvami," dramatizuje August po zvestiach o našej svadbe. Nemali sme šancu oznámiť im to ako prví, moji kamaráti od tých hyenských novinárov nás v tom predbehli. Zastihli nás vychádzať z dvier mestského úradu, do minúty fotky obleteli celý slovenský internet s aktualizujúcimi správami s minutážnym priebehom.

„Ty pako, myslel si si, že som to mal v pláne? Elena sa zjavila pred mojimi dverami, požiadala ma o ruku a oznámila mi, že je pripravená konečne to oficiálne uzavrieť. Chopil som sa šance a vieš, ako sa stále hovorí. To posraté železo sa musí kuť za horúca. Máš dojem, že som mal ten luxus pomýšľať o nejakej debilnej rozlúčke? Beztak som už jednu mal, v tvojom podaní mi raz stačila. Repete s vreciami na hlavách a únosom som vynechal s radosťou."

„Svadba na matrike? Koho z vás dvoch to napadlo?"

„Zhodli sme sa na tom obaja, ale aby si toľko nevyplakával, o päť dní máme ďalšiu. Chceme to osláviť s vami všetkými, a preto sme si šli najprv pre oficiálny zdrap papiera, ktorý by naše manželstvo potvrdzoval. S Elenou sme sa dohodli na tom, že si želáme, aby ste nás oddali vy štyria. Ty, Teo, Hana a Rita. S Teom to ešte dohodnem, ale najprv sa pýtam teba, keďže si sa svojvoľne vymenoval za môjho svedka."

„Kurva, Damián, to vážne? Vy chcete, aby sme vás oddali my všetci?"

„Hej, ty bábovka, ešte sa mi tu rozplač! Nebuď taký rozcítený, samozrejme to tak chceme. Patríte do nášho života, bez vás by to asi ani nešlo. Hlavne ty sa všade nasáčkuješ," strieľam si z neho, aby som odľahčil túto sentimentálnu chvíľku.

„Doprdele, ty naozaj chceš, aby som smoklil ako taká precitlivená ženská, ktorá práve dostala krámy. Ale ak by som si mal brať zásluhy, hlavne mojím pričinením si na ostrú slečnu Karlovú narazil. Keby nebolo mojich rúk, nevybral by si si ju."

„Vážne sa vyťahuješ s tým, že si bez dovolenia siahol na zadok mojej manželky? Z tej svadby ťa môžem ešte stále odvolať, nič nie je konečné. Keď tak nad tým uvažujem, nikdy som ti za to ani nezmaľoval ciferník. Mal by si dostať priúčku."

„Damián, veď to už bolo dávno. Navyše v tom čase bola Elena slobodná a vy dvaja ste spolu nič nemali. Ja som bol ožratý, nevedel som, čo robím," bagatelizuje to a ihneď sa sťahuje do defenzívy. Rozvaľuje sa na mojej posteli, zatiaľ čo ja si balím svoje oblečenie. Sťahujem sa naspäť do nášhu domu.

„Osem rokov, dlhá doba... veci sa zmenili. Máš to odpustené. Dobre vieš, že keby si to skúsil ešte raz, tie ruky by som ti odťal sekerou. A to ani nechci vedieť, čo by som ti spravil za to, že siahaš na cudzie ženy, keď si manželom mojej malej sestričky. Keď už sme pri Hane, na čom si stojíš? Ešte stále je bláznivo posadnutá starostlivosťou o Ninu?" Šmarím sa vedľa neho na posteľ a ukladanie oblečenia prenechám na chyžné. Načo by som to robil sám, keď tu na to mám personál?

„Lepší sa to. Nedá sa povedať, že by mi s ňou dôverovala na sto percent, na prechádzky chodíme spoločne, ale prinajmenšom mi k nej v noci dovolí vstať a utíšiť ju. Priznala, že od nej nebolo spravodlivé venovať celú pozornosť iba Nine a uvedomuje si, ako nevhodne sa správala. Sme na dobrej ceste. Mohol som jej to vyčítať, ale obdivujem ju za všetko, čo pre našu malú Ninu robí. Hana je úžasná matka a nič iné som od nej ani neočakával. Zvládneme to. Damián, my dvaja sme boli presvedčení o tom, že nie sme stvorení na svadby, ale to bola len zámienka, aby sme si s nikým nič nezačali. Žiadna iná tu pre mňa okrem Hany nebude existovať," zdôveruje sa mi so zasnívaným pohľadom, ktorý ma usvedčuje v tom, že je pre moju sestru naozaj ten pravý. Teda za podmienok, ak pojem ten pravý skutočne existuje.

„Mal si pre moju sestru vždy slabosť?" Drgnem do neho lakťom, keď zasnene hľadí do stropu a pridrbane sa usmieva s rukami založenými za hlavou.

„Tomu ver!" odsekne s úškľabkom.

„Všetky tie narážky, zaliečal si sa jej. A ja debil som to bral ako žartovanie. Dialo sa mi to pred očami!"

„Ale vedel som, že by som u nej nemal šancu, preto som si najprv musel dať svoj život dohromady. A ako si bol svedkom, svoje predsavzatie som splnil. Mimochodom, tú rozlúčku ti zorganizujem s tvojím alebo aj bez tvojho dovolenia. Vyhoď si z hlavy, že vstúpiš do chomúta bez toho, aby si zažil noc plnú odviazania. Ja si svoje povinnosti plním!"

„Fajn, ty pako. Nestarám sa, u Eleny to budeš ale potom žehliť ty, to si zapíš za uši!"

„To dám. Elena dokáže byť aj jemná, keď chce."

„Keď myslíš," myknem plecom a uškrniem sa.

*****

„Chýbala mi táto posteľ, hodvábne periny, vysoké stropy..." vymenúvam v našej manželskej spálni a zachádzam k nej pod perinu. Naša prvá spoločná noc v úlohe manžela a manželky.

„Ty si taký narcis, Oswald. V pohode, vymenuj všetky predmety z tejto izby, veď ja som nepodstatná. Načo by si spomenul mňa," otrčí ústa a prehrnie sa na druhý bok, aby mi nastavila len svoj porcelánový chrbát v saténovej nočnej košielke. Malého Damiána zo samotného obyčajného pohľadu ide v gatiach rozpučiť.

„Nuž, je náročné zvoliť si len jednu položku..." doťahujem ju a pricucnem sa jej na obnažené plece. Mykne hlavou a od rozkoše ju strasie, ale predstiera, že ju moje dotyky zanechávajú chladnou. Odtiahne sa ešte ďalej a prikrývku si posunie vyššie, pričom ma od seba odsotí.

„Chrapúnske hovädo. Obávala som sa, že tvoja samoľúbosť za čas vstúpi do našej manželskej spálne, ale že to bude ani nie celých dvadsaťštyri hodín po svadbe? To je dosť aj na tvoje narcisistické pomery."

„Tieto pridrbané predmety s tebou nemôžu súťažiť. Elena, ani po tých ôsmich rokoch si neprišla na to, že nemáš v mojich očiach konkurenciu? Chýbala si mi, tvoja pokožka, pery, zadok, prsia... celá tvoja otravná osobnosť."

„Hana a Rita súhlasili s tým, že nás oddajú," prestáva sa hrať na urazenú a obkročmo si sadá do môjho lona.

„August súhlasil tiež. Za podmienok, že mi zorganizuje rozlúčku so slobodou."

„Och, to pre teba musí byť strašná otrava splniť. Chudáčik Damián. Chľast, štetky... doslovné utrpenie."

„Nepopieram, že tieto spomínané položky budú na zozname, ale dôveruj mi, ja budem celú noc premýšľať iba o tom, ako stonáš, keď ťa pobozkám sem," komentujem a zároveň obrazne znázorňujem pritlačením svojich pier na kľúčnu kosť, predkláňa hlavu dozadu a mimovoľne zo seba vypúšťa ľahký ston.

„Nebojím sa, že by ma tie ženy mohli ohroziť. Žiadna z nich nie je Elena Karlová, Damián. Iba ja viem, ako ťa mám dať do pucu a zraziť ti krídelká."

„Takže ti to nevadí?"

„Nie. Dokážeš ho predsa udržať v nohaviciach, či nie? Mám si ťa poistiť reťazou na zámok?"

„Dokážem. Žiadnu inú nechcem, len teba, Karlová."

„Milujem ťa, Damián. Naozaj ťa milujem."

„Nie tak, ako ja teba. Berieš si vo svojej knihe inšpiráciu z nás dvoch?"

„Keby sme my dvaja neboli, nikdy by som žiadnu knihu nenapísala. Bez ohľadu na to, v akých sračkách náš vzťah bol, kvôli tebe sa môžem nazývať skúsenou. Viem, ako to funguje, keď niekoho miluješ, ale zároveň to nestačí na to, aby si si mohol dovoliť s ním byť."

„Bude skvelá. Chcem si ju prečítať."

„Nie je dokončená. K tebe sa dostane až v momente poslednej kapitoly."

„Okej, ako povieš," prikývnem a z ramien jej pomaličky sťahujem úzke ramienka tej rajcovnej košielky. Prižmúri oči a ja si ju beriem. Strácam sa v jej tele. Je náročné byť drsným Damiánom Oswaldom pri milovaní Eleny Karlovej. Eleny Oswaldovej Karlovej.

*****

„August, kam ma to vláčiš, dopiče? Obidvaja sme na dranc, ďakujem za rozlúčku, ale ja odtiaľto padám!" trmácam sa popri brehu, kde ma doviedol môj idiotský svedok. Pijeme od rána, cítim, že na mňa alkohol začína účinkovať. A nie je to ľahké podguráženie.

„Je to moja posledná zastávka. Prejdeme sa po Dunaji na lodi! Vidíš to, žiadne štetky! Symbolické odplávanie lode z prístavu slobody. No tak, je to poetické. Nepochváliš ma?"

„Keď to tako hovoríš... Jedna plavba hore dole."

„Tak sa toľko nevláč a poď za mnou. Čakajú na nás!" Potiahne ma za lem saka a ledva sa doterigá cez vstupné mólo k odstavenej drevenej plťke.

Sme na mol a táto skutočnosť prispieva k tomu, že na tento debilný plán pristupujem, a podľa Augustových pokynov vstupujem najprv jednou a potom druhou nohou na kývajúci a nestabilný predmet na hladine vody. Vzďalujeme sa od brehu, chlapík usilovne vesluje a my dvaja sa udrbávame na všetkom. August nás pritom ešte aj nahráva a káže mi zdraviť Elenu pre prípad, že by si naše živé vysielanie zapla.

„No nie je to tá najlepšia rozlúčka so slobodou? Keby si chcel, hocikedy sa môžeme vypariť. Nemusíš sa ani ženiť."

„Ja už som ženatý."

„Naozaj?" overuje si to, ako keby túto informáciu počul po prvýkrát. Možno sme ten alkohol nemuseli kombinovať.

„Damián prekliaty Oswald, chceš zo mňa urobiť vdovu po štyroch dňoch od svadby?! Okamžite zlezte z tej sprostej plťky a kráčaj domov!" ziape po mne znenazdajky z prichádzajúceho videohovoru hlas mojej právoplatnej manželky a na všetko počudovanie, ihneď ma preberá aj z opitosti. Normálne som vytriezvel.

„Láska moja, sme na brehu, ale strácam signál. Za chvíľu som doma," sťahujem chvost a vyhovorím sa na zlé pripojenie.

„Si si istý, že sme na brehu? Mne sa zdá, že ten je aspoň o sto metrov ďalej," háda sa so mnou August a zaostruje pred seba do diaľky.

„Musel som jej povedať niečo, aby bola pokojná."

„A to chceš ísť už fakt domov? Nie je ani jedna hodina."

„Nie, urobíme si ešte jednu zastávku. Musím niečo spraviť predtým, než si svoju diablicu zajtra druhýkrát vezmem."

*****

Stojím na červenom koberci, oproti mne stojí naša šialená banda, a bez akéhokoľvek hudobného podmazu sledujem mojím smerom kráčať Elenu v sprievode Rity. Ach, dokelu s touto ženskou! Vyzerá skurvene dobre. Žiadne obyčajné biele a fádne šaty. Hana ma varovala, že z nej nebudem schopný spustiť oči a moja sestra sa nemýlila. S červeným rúžom, uhladeným drdolom, diamantovým náhrdelníkom a čierno-bielymi šatami bez ramienok, ktoré naplno nechávajú prejaviť dve presne sediace poklady v dekolte. Dlane sa mi potia a nohy ledva udržiavajú stabilitu. Padám z nej do kolien. Od prvého momentu z tejto ženy padám do kolien.

„Raz jej ublížiš a vytrhnem ti semeníky. Dávam ti svoju mršku, pretože verím, že ju urobíš šťastnou, no neopováž sa jej skriviť ani jeden dokonalý vlások, Damián. Varujem ťa!" prehovorí na mňa krpatá Rita v čiernych úzkych šatách, keď mi ju odovzdáva.

„Neopovážil by som sa," nenáročky zo seba vydávam a pritom z nej nedokážem spustiť zrak. Vezmem ju za ruku a pobozkám ju na líce. „Tak čierna, hm?"

„Ružová je farba jemnosti, sladkosti a nežnosti, nehodí sa k môjmu čiernemu charakteru," cituje môj prvý dojem z jej nekompromisnej povahy a natočí sa stranou ku mne.

„Takže ľudkovia, ak by vám to nebolo dostatočne jasné, pre istotu vám to zopakujem ešte raz. Nachádzate sa na svadbe Eleny Karlovej a Damiána Oswalda a verte mi, že dostať ich až sem nebolo vôbec ľahké. Moja mrška je niekedy tvrdohlavá a zakázala si milovať. No tento domýšľavý pracháč jej to neuľahčoval. Poznám svoju El najlepšie zo všetkých a kým sa nestretla s Damiánom, voči láske nebola otvorená. Nemala za potreby vpustiť do svojho života chlapa. Ale on ju dopĺňa. Nevzdal to s ňou a ona sa nevzdala jeho. Nie som na zamilované prejavy, ale týmto dvom želám len krásny život. Ďakujem za to, že tu dnes môžem byť s vami," začína ako prvá Rita a číta svoj predslov z malej kartičky.

„Elena, Damián... patríte k sebe. Môj brat pri sebe potreboval tvrdú ženskú ruku a nikde by nenašiel nikoho lepšieho. V podaní vás dvoch je toto len sladký koniec do nikdy sa nekončiaceho začiatku. Švagriná, braček... je tu asi milión slov, ktoré by som mohla povedať, ale k čomu by to bolo dobré? Nepotrebujete to počuť. A som si vedomá toho, že na žiadne poetické básničky nie ste stvorení. Prajem vám všetko najlepšie do vašej spoločnej cesty životom," pridáva sa aj Hana a takmer sa jej kvôli hromadiacim slzám nepodarí jej reč dokončiť.

„Berieš si svoju dlhonohú diablicu, čo k tomu by sa dalo ešte dodať? Ako tvoj nepovolaný cvokár som si povzdychol úľavou, pretože sa ku mne viac nebudeš chodiť sťažovať. Lenže na druhú stranu, potom mi doplo, že sa neprestanete hašteriť a keby aj áno, asi by sme vás oboch museli dať zavrieť niekde do mentálnej inštitúcie. To by ste už neboli vy. Som za vás dvoch rád a naozaj vám to prajem, decká. Všetko dobré."

„Asi je nemiestne to spomínať, hlboko som svoje chlípne správanie oľutoval, ale keby som vtedy na Elenu nesiahol, vy dvaja by ste sa zrejme nedali nikdy dokopy. Damián by si možno zvolil inú spoločníčku, s ktorou by nemal ani náznakovo rovnakú chémiu a ktovie, podarilo by sa mu naspäť získať Vivien. Čiastočne sú teda tieto svadobné zvony aj mojou zásluhou."

„Hej, no tak pozor, bezo mňa by sme sa nikdy nevydali do Ilúzie! Keď tu chceš hovoriť o zásluchách, pravdaže nesiem najväčší podiel ja," zastará sa Rita a prerušuje Augustovu namyslenú reč.

„Jasné, lenže keby nebolo mňa, Elena by bola do dnešného dňa presvedčená o tom, že tie fotografie poslal jej šéfke Damián a zradil ju, takže sa nechcem vyťahovať, ale dosť to v Eleniných očiach ovplyvnilo pohľad na môjho brata," nenechá to tak ani Hana a pridruží sa do toho, kto z nich má najväčší podiel na našom sobášení sa.

„Tak zas, pŕ, pŕ! Ja som prišla s návrhom, že by sme ich mali zavrieť do jednej miestnosti, aby si všetko vysvetlili a..."

„Decká, prestaňte! Je to ich svadba a vonkoncom nezáleží na tom, kto ich dal dohromady. Hlavne, že tu stoja a všetci budeme mať pokoj od ich drámy," vtipkuje Teo a prerušuje hádku, ktorá sem do tohto momentu nepatrí.

„Teo má pravdu, na tom nezáleží. Podstatné je iba, že ste sa našli, pomerili a stojíte pred nami, a my vás z neudelenej moci tohto štátu vyhlasujeme za manžela a manželku. Žite spolu šťastne až do smrti. Damián, pobozkaj svoju nevestu a konečne si vymeňte tie obrúčky, ktoré stoja viac, ako môj celoživotne nadobudnutý majetok!" Rita luskne prstom a hlavou mykne Tobyho smerom, aby nám priniesol naše pravé obrúčky, ktoré by sme od dnešného dňa mali pre symbol uzavretého manželstva niesť na svojich rukách.

„Sme naozaj zvrátení, keď sme si vybrali takúto svadbu s týmito ľuďmi."

„Prečo sme si ich vybrali za priateľov, pripomeň mi ešte raz?" kontrujem jej a za potlesku ostatných prítomných hostí sediacich za nami jej nastoknem obrúčku s vygravírovanými iniciálkami.

„Patria k našej šialenosti, zrejme preto."

„Mám pre teba ešte jeden darček," zahlásim a rozopínam si košeľu.

„Damián, práve sme sa zobrali pred očami našich kamarátov a známych. Vyzliekanie nechaj do spálne."

„Posledné mesiace som strávil chodením na kliniku kvôli odstráneniu svojho tetovania. Nahradil som ho pravdivejším citátom," komentujem a stiahnem si košeľu cez chrbát.

„Vážne, niečím ešte viac egoistickým?"

„Prehral som stávku, pri tom všetkom, čo sa dialo, sme zabudli. Ale ja som si nedávno spomenul."

„Pod Eleniným velením, Karlovej majetok?" číta prekvapene kurzívou slová z môjho chrbtu a krúti hlavou. „Máš to zapálené a červené."

„Dal som si ho robiť len včera. Myslel som si, že by sa ti mohlo páčiť."

„Vieš ale, že v tú noc sme sa nemilovali?"

„Ale ja som sa vzdal. Keby sa nestalo to, čo sa stalo, vymiloval by som z teba v tú noc dušu."

„Chceš to mať permanentne na chrbte?"

„Chcem ťa mať permanentne pri sebe. Si permanentne moja."

„Znieš ako najväčšie klišé."

„Vadí ti to?"

„Pre dnešný deň nie. Som tvoja."