E L E N A 

Vôbec ho nezaujíma, že sa stýkam s ďalším chlapom? Odpovedal mi so svojím typickým úškrnom a ani ho nenapadlo ďalej to so mnou rozoberať. Malo by ma to tešiť. Odhalenie Markovej identity pred Damiánom sa zaobišlo bez hádok a doťahovaní. Prečo, dopekla, som teda takáto naštvaná a mám chuť vykričať mu, prečo ho to vôbec neserie? Moja intuícia bola dobrá. Prestala som ho baviť a nielenže už na mňa ani len nežiarli, som mu vrcholne ukradnutá. Mohlo mi to dopnúť aj samej, keď posledný mesiac si ma absolútne nevšíma a neprejavuje ani tú najmenšiu štipku úsilia, aby si ma získal. Egomaniacky narcis!

Posuniem sa na stoličke, odvrátim od neho zrak, pretože on to urobil už dávno, a radšej sa sústredím na dvíhajúcu sa oponu na pódiu s množstvom porozkladaných rekvizít navodzujúcich dojem nejakého začarovaného rozprávkového lesu. Som tu kvôli môjmu synovi. Jeho školské vystúpenie. Toho prvého som sa kvôli decembrovým udalostiam nemohla zúčastniť. Nebudem si robiť hlavu z nepodstatného Damiána Oswalda, ktorý ma svojím nedostatkom záujmu vytáča do enormných noriem.

Svetlá sa stlmujú a dávajú do popredia vysvietené pódium s roztomilými prvákmi navlečenými v identických kostýmoch lesných mužíkov s klobúkmi a hnedými trakmi. Na úvod nás privítajú spoločným vystúpením a vyzvú prítomných k potlesku, ktorý venujú všetkým nachádzajúcim sa ženám v sále.

Tobiasko mal pred začiatkom trému, ale keď ho teraz vidím uvoľneného a šťastného spolu s ostatnými deťmi, cítim sa ako tá najhrdšia matka. Šiel aj cez svoj počiatočný strach z množstva cudzích očí, ktoré ho v dnešný večer budú sledovať. Dosahuje veci, ktoré si zaumieni. Nemám o neho strach. Ak by sa mi niečo v budúcnosti stalo, zvládol by to. V živote sa nestratí.

Keď nás v hľadisku zazrie, venuje mi krátky vzdušný bozk a veselo nám zamáva. Okuliare mu viac nespôsobujú problém. Navykol si aj na ne. A v budúcnosti môže prejsť na šošovky rovnako ako ja. Alebo pôjde na operáciu. Mohli by sme ísť spolu. Ja som to odďaľovala. Nespomínam si, z akého dôvodu. Sprvu z finančného, starala som sa o starú mamu a neskôr som o tom prestala premýšľať. Nebolo to pre mňa nejako špeciálne podstatné.

*****

„Bol si úžasný, Sladká tvárička. Svoj text si krásne odrecitoval naspamäť. Sme na teba všetci hrdí," chválim ho po jeho vystúpení a stískam ho ako presne ten druh šialenej matky, ktorá svojho syna z niekoľkominútového odlúčenia ide rozpučiť vlastnými rukami.

„Mám tu pre teba a starú mamu dve kytice. Všetko najlepšie k vášmu sviatku. Ste krásne dámy a ja vás obe veľmi ľúbim!" Preberie si od Damiána dve obrovské kytice, ktoré ledva udrží v rukách a ako správny gavalier nám ich podáva s nutným bozkom na líce.

„Tobiasko môj zlatý, ďakujem ti veľmi pekne. Ešte nikdy som krajšiu kyticu nedostala," Katarína necháva svoju teatrálnosť vyjsť naplno na povrch a narúžovanými perami zanechá na líci môjho rozkošného syna odtlačok s perami. Zasmejem sa a nenápadne sa k nemu zohnem, aby som mu tú nechcenú pečiatku zotrela vlhčenou utierkou.

„Je od teba milé, že si na nás dve takto myslel. Vieš, Sladká tvárička, mne by celkom stačilo tvoje krásne vystúpenie. Vážim si, že si mi ho venoval. Vďaka tebe je sviatok žien omnoho krajší a špeciálnejší. Tam hore si sa mi neuveriteľne páčil. Svedčalo ti to na tom pódiu."

„Mal som trému, ale potom som si spomenul na tatinove a tvoje slová. Obaja ste mi povedali, že si mám predstaviť len svoju rodinu a ostatných ľudí si odmyslieť. A mamina, fungovalo to! Pozrel som sa iba do prvého radu a nikoho okrem vás som si nevšímal. Naozaj sa ti to páčilo? Veľmi som si želal, aby som ťa mohol potešiť, pretože si bola v poslednom čase taká smutná a neusmievavá. Podľa tatina ti najviac pristane, keď máš na perách úsmev, ja si to myslím tiež. Máš krásny úsmev, mamina. Sľubuješ mi, že už navždy budeš len takáto usmievavá, ako dnes? Ak ti to pomôže, budem ti recitovať básničky aj každý deň," prihovára sa mi so svojou pravou čistou dušou a mne poskočí srdce v hrudi. Mám toho najvýnimočnejšieho syna a aj keby som mala ten najotrasnejší deň a všetko by bolo nahovno, pre neho sa premôžem. Nie je náročný. Ku šťastiu mu stačí aj taká obyčajná vec, ako je úsmev jeho matky.

„Prisahám. Čestné slovo hrdej matky, Sladká tvárička. Nemusia to byť básničky, stačí mi, že si pri mne."

„Nikdy ťa neopustím, mamina. Môžem ísť teraz za Biankou? Mám pre ňu tiež jednu kyticu a chcem ju ešte stihnúť, kým odíde so svojimi rodičmi."

„Pravdaže, bude neskutočne šťastná. Je pekné, že si myslel aj na ňu."

„Je moja snúbenica, ako by to vyzeralo, keby som na ňu nemyslel?" frajersky mi odpovie a mne takmer z rozčarovania vypadnú oči z jamôk.

„Snúbenica? Tak o tomto sa ešte porozprávame, Sladká tvárička. Vedela som, že ste si blízki a máte sa radi, ale kedy to stihlo zájsť až takto ďaleko? Zasnúbenie je závažný a veľký krok. Doma to preberieme, nech ťa nezdržujem. Nikdy nie je pekné nechať snúbenicu dlho čakať," dohováram mu a ešte raz ho pred jeho odchodom objímem. Keď sa postavím zo svojho pokľaku, narážam o cudziu postavu, ktorá nepatrí nikomu inému, ako môjmu drahocennému Damiánovi Oswaldovi.

„Si si istá svojím tvrdením? V mnohých prípadoch je zasnúbenie formalita, ktorá absolútne nič neznamená. A je to skôr naopak, tá snúbenica necháva čakať chudáka snúbenca," zákerne sa chytá na môj rodičovský dohovor, ktorý bol predovšetkým smerovaný iba Tobiaskovi a nie jeho bezočivým ušiam.

„S tebou som nehovorila," odpálkujem ho narýchlo a otočím sa na opätku v snahe utnúť akýkoľvek dlhší kontakt medzi nami dvomi. Obzvlášť po nezáujme z jeho strany.

„Smola, aj napriek tomu som ťa počul."

„U teba žiadna novinka. Miluješ vypočúvať si cudzie konverzácie, ktoré s tebou nijako nesúvisia."

„Toby je aj môj syn a on so mnou vzhľadom na moje otcovstvo súvisí, takže..."

„Nechytaj ma za slovíčka a daj mi radšej pokoj."

„Nejaký špecifický dôvod k tomu, prečo si dnes taká nevrlá okrem toho, že proste len si svojou klasickou ostrou verziou Eleny Karlovej?"

„Maj sa, Damián."

„Počkaj, nestihol som ti dať svoj darček k tvojmu dňu. Nech sa ti páči." Nahne sa bližšie k mojej tvári, čím ma prinúti myslieť si, že sa ma hodlá pobozkať. Na moju smolu mi do rúk iba odovzdá zamatovú podlhovastú krabičku v slivkovej farbe a moje pery ostávajú aj naďalej nepobozkané.

„Šperk. Aký premyslený darček," prevrátim očami nad jeho dômyselnou kreatívnosťou a trucovito sa od neho vzdialim. Opäť sa len uškrnie, neuteká za mnou a nesnaží sa ma presvedčiť o tom, aby som si jeho hlúpy darček pozrela. A presne kvôli tomu mi to nedá a nadvihnem vrch zamatovej krabičky, pod ktorým sa skrýva brošňa s čiernymi krídlami. Idiot! Obraciam ju v rukách, až na opačnej strane nachádzam vygravírované: Počas milovania odovzdávaš niečo, čo vlastne ani nemáš, niekomu, kto to ani nechce. To je moja obľúbená citácia od Lacana. Ako, dopekla, o nej vie? Čo presne mi tým chcel naznačiť? Prečo, ma, dofrasa, tento chlap v poslednom čase iba metie? Nenávidím ho!

*****

Týždeň po týždni nadobúda moja kniha nové a nové strany s pribúdajúcimi kapitolami. Asi by som si mala poklopať, pretože sa nedostavil ten povestný spisovateľský blok, pri ktorom by som mala problém vypotiť zo seba niečo zmysluplné. Vlastne sa to knihou ani nazvať nedá. Nemám uzatvorený celok, píšem ju postupne a nemám právo na pomenovanie spisovateľ, keďže som s tým začala prednedávnom a ešte k tomu s následkami na popud od Marka bez zábran. Trávi so mnou veľa času. Vídame sa každý deň a nie sme pre seba viac iba neznámymi z baru. Prináša mi nové myšlienky. Jeho prítomnosť z nejakého dôvodu vo svojom živote vítam s nadšením. Nevie o mne všetko, hovorím mu o sebe veci etapovite. Som však dostatočne inteligentná na to, aby som si nadmernú väčšinu po skúsenosti s Adriánom nechala pre seba. Žiadnemu chlapovi už tak ľahko nenaletím.

„Mal som po krk snehu a zimy. Jar je moje najobľúbenejšie obdobie. Mám dôvod na prechádzky s mojimi obľúbenými zverencami," nadšene prehovorí počas rannej prechádzky po parku s práve rozkvitajúcimi ovocnými sadmi.

„Brzdi trochu. Aký zverenec? Nie som neposlušné dieťa, ktoré by ti bolo zverené do starostlivosti. Znovu začínaš preháňať. Radšej mi povedz názor na moju kapitolu. Tie tvoje dramatické pauzy mi výsostne lezú na nervy. Opakovala som ti niekoľkokrát, že ma tým maximálne rozčuľuješ!"

„Máme takéto nádherné počasie a ty si ničíš nervy, drahá Elena. Užívaj si krásy našej matičky zeme. Tie vône, ľahký vánok na pokožke, zhodenie zimného oblečenia. Vôbec sa z toho netešíš?"

„Nemýľ si ma so svojimi senzitívnymi spisovateľmi s básnickým črevom. Ročné obdobia sa menia každý rok, načo by som sa mala zamýšľať nad ich každoročnou striedavosťou?"

„Nuž, mňa to teší. A o svoju radosť sa podelím aj so svojou najobľúbenejšou klientkou."

„Nie som momentálne tvojou jedinou klientkou?"

„No a čo, pointa ostáva rovnaká. Tvoja kapitola o protichodných názoroch dvoch partnerov splnila moje očakávania. Ako keby si sa inšpirovala skutočným životom. Svojím životom," doplní a postaví sa na vysoký betónový múr so zasadenými tulipánmi. Len nad jeho konaním potrasiem hlavou. Neprekvapuje ma jeho odviazanosť, raz za čas by som si z neho snáď mohla zobrať príklad aj ja.

„Švagriná! Ahoj, aké prekvapenie, že som tu na teba narazila!" kričí z diaľky Hana a ponáhľa sa mi ísť v ústrety, tlačiac pred sebou sivo-ružový kočík. Nadšene na nás máva a vzbudí svojím krikom pozornosť ostatných návštevníkov tohto mierumilovného parku.

„Hana, vybrali ste sa na prechádzku? Ako sa vy dve máte?"

„Vonku je krásne, musela som to využiť a uvážila som, že by sme sa my dve mohli trochu prevetrať. To je ten tvoj editor?" upriami svoje bystré modré oči k Markovi, ktorý sa zaujato porozhliada po okolí s prižmúrenými očami, pretože mu do nich svietia lúče slnka.

„Áno, Marko Dobrovič. Bol práve na odchode," zdôrazním nahlas, uprie ku mne spýtavý pohľad s nadvihnutým obočím a potom zoskočí dole. Chápajúc, že naša prechádzka sa s narazením na Hanu končí.

„Iste, mám ešte nejaké obchôdzky. Nebudem vás, dámy, vyrušovať v diskusii a poberiem sa na odchod. Majte krásny slnečný deň," pokloní sa nám imitujúc nadvihnutie klobúka, ktorý sa na jeho hlave ani nenachádza a vzďaľuje sa od nás. Nenútene sa nad ním zasmejem. Je to až k neuvereniu, ale obľúbila som si ho. A obľubovanie cudzích ľudí nie je položkou, ktorá by u mňa bola videnou často.

„Vyzerá to tak, že si rozumiete," komentuje a nahne sa ku svojej dcére, aby jej mohla napraviť uško vytŕčajúce spod čiapky.

„Nie je ťažký na vychádzanie. Povedz mi ale radšej o sebe, ako si užívaš materstvo?"

„August sa so mnou čochvíľa rozvedie, Elena. Dávam tomu maximálne mesiac a potom ma opustí," zveruje sa mi zúfalo a skľúčene sa posadí na prázdnu drevenú lavičku.

„Čože, o tom pochybujem. Radšej som nič nehovorila, ale myslela som si, že to skôr ty opustíš jeho. Ten chlap ťa zbožňuje, prečo si myslíš, že by sa s tebou chcel dať rozviesť?"

„Odkedy sa Nina narodila, neviem si pomôcť. Musím ju kontrolovať nepretržite, pretože sa bojím, že by som náhodou mohla niečo prehliadnuť a potom by som si to neprestala vyčítať. Na druhú stranu však našej dcére venujem svoju stopercentnú pozornosť a keď ju chce August vziať na prechádzku alebo ju proste len držať v náručí, nedovolím mu to. Som si vedomá svojou prehnanou starostlivosťou, ale nedokážem tomu zabrániť. Cítim sa príšerne, pretože naše manželstvo skrachuje len kvôli mne, a to nie som vydaná ešte ani celý rok!" rozplače sa priamo predo mnou a ja ju musím vziať do objatia. Úplne jej rozumiem. Bola som na Tobiaskovu výchovu sama, ale prvé roky som mala problém dôverovať pri jeho starostlivosti okrem seba ešte aj niekomu inému.

„Augusta som spoznala ako nechutné prasa, ktoré sa neostýchalo obchytkávať cudzie ženy v bare, ale môžem ťa ubezpečiť, že teraz má od toho chlapa na míle ďaleko a keď sa mu so svojimi obavami zveríš, som presvedčená o tom, že ťa pochopí. Musí vedieť, ako sa cítiš, aby ste spoločne našli riešenie. Rozumiem ti, na vlastnej koži mám odskúšané rovnaké pocity, si Nininou matkou. Deväť mesiacov v tebe rástla, bolo by nemysliteľné, keby si k nej nemala vybudované špeciálne puto a z tohto hľadiska je dôležité, aby ste na to išli s Augustom pomaly. Dôvera istý čas trvá a spočiatku môžete, čo ja viem, chodievať na prechádzky spolu. Riešenie tu existuje vždy a z tvojich sĺz usudzujem, že o Augusta prísť nechceš. On ťa neopustí, o tom som skalopevne presvedčená. Len sa s ním pozhováraj a uvidíš, že to pomôže."

„Ach, švagriná, vyzniem nemožne. Od pôrodu sa necítim byť vo svojej koži. Čítam fóra a hľadám potvrdenia, že nie som jedinou ženou, ktorá si po pôrode niečím podobným prechádza..."

„Ubezpečujem ťa, že nie si prvou ani poslednou. Sedí pred tebou živý dôkaz. Nič ma nedokázalo potešiť, so všetkým som bola nespokojná... Je to jeden z mnohých problémov, ktorým ako ženy musíme čeliť. Ale nemaj strach, prejde to časom."

„Som taká šťastná, že som ťa stretla. Chcela som ti zavolať a spýtať sa, či by si si na mňa našla čas. Ale keďže je to medzi tebou a Damiánom stále nahnuté, nevedela som, či by si ma chcela vidieť."

„Si moja švagriná. Hocikedy sa budeš chcieť porozprávať, som tu pre teba," povzbudím ju a stlačím ju podporne za ramená.