D A M I Á N

Chytila kyticu. Ani sa nestačím tešiť, že sa napokon stalo tak, ako som predpovedal, keďže Hanine oznámenie pôrodu vyvolalo medzi pozvanými ošiaľ. Vytvára bolestivé grimasy, zhlboka dýcha a chudák August pri nej iba nečinne postáva a masíruje jej chrbát.

„Hana, len dýchaj. Zavezieme ťa do nemocnice, vydržíš to," chlácholím ju prinajmenšom ja, keď tomuto truľovi došla reč v ten najnevhodnejší moment. Hana prevracia očami a keby mohol pohľad zabíjať, určite by som tu už teraz nestál. Čo také zlé som jej povedal? Snažil som sa ju ukľudniť.

„Vydržíš to. Uhm, fajn, počúvaj, Nina, mohla by si sa zdržať v mojej maternici o nejakú hodinu, dve dlhšie? Tvoj strýko si je istý tým, že by si to mohla pre neho urobiť," natŕča sa mi ako nejaké oduté decko a napodobňuje môj hlas. Nesmiem ju ani viniť za infantilnosť, keďže sa chystá priniesť na svet ľudského človeka vážiaceho v priemere do troch kíl. A to ani nebudem pomýšľať o spôsobe, ktorým to dieťa privedie na svet.

„Hana, zlatko, bude to dobré. Zvládneme to spoločne, chodili sme na tie kurzy, pripravujeme sa na ten pôrod posledné dva mesiace. Okamžite ideme do nemocnice a ja sa od teba nepohnem ani na minútu. Prisahám, že budem celý čas pri tebe. Pri každej kontrakcii stlač moju ruku. Na tom sme sa dohodli, pamätáš?" hrdinsky prehovorí po kratšej odmlke a hodí mi svoje kľúče do ruky. Zbytočne neotáľam, rozbehnem sa k parkovisku a auto mu prinesiem presne ku mojej zúfalej sestre. Zakláňa hlavu dozadu a striedavo priviera oči.

„Ja tu rodiť nebudem. Nie sme u nás, mala som mať pri pôrode svojho doktora. Odvezte ma domov!" zavelí si a usádza sa na sedadlo spolujazdca.

„Hana, poznám tento výraz a myslím, že to až domov nevydržíš a porodíš skôr, než tam prídete," dohovára jej aj Elena a dáva jej napiť zo slamky. Netuším, odkiaľ vzala plastový pohár s vodou. Som vynervovanejší, než August, ktorý na prekvapenie pôsobí teraz celkom pokojne a triezvo.

„Ale ja tu nikoho nepoznám. Nechcem, aby Ninu privádzal na svet doktor, ktorému nedôverujem!" protestuje aj naďalej a jej kontrakcie sa zrejme zmiernili, pretože aj dýchanie sa spomalilo a ona prestala útočiť na úbohú Augustovu ruku.

„Chápem ťa ako matka matku. V deň môjho pôrodu môj doktor tiež neslúžil, bol odcestovaný na nejakej hlúpej dovolenke v Tanzánii, nemala som na výber. Ubezpečujem ťa, že nespoznáš rozdiel. Bude ti to vo vrcholiacich bolestiach takpovediac jedno a najviac ti bude záležať iba na Nininom zdraví."

„Ach, švagriná, správam sa nemožne. Ale bojím sa, čítala som si začínanie pôrodu a tak nejako už tuším, že ten môj je v nedohľadne. Ešte zo mňa ani nie je matka a už som príšerná. A k tomu všetkému som ti skazila a zruinovala svadbu, Vivien. Odpustite mi," kajúcne sa ospravedlňuje, po nenávistnom pohľade niet viac ani stopy, naopak sa rozcítila a mihnutím oka začína smokliť. Dokonalá zmena nálad v priebehu niekoľkých minút. Ja už radšej nepoviem nič, aby som si to zas neodskákal.

„Hana, neblázni, máme s Oliverom úžasnú historku z našej svadby, ktorú budeme opisovať na staré kolená pred našimi deťmi. Ničoho sa ty neobávaj, dôležité je maximálne to, aby ťa čo najskôr odviedli do nemocnice a pripravili."

„Okej, máte pravdu, ide sa do nemocnice. Ani dar sme vám nestihli odovzdať."

„Dáš nám ho neskôr. No tak, mali by ste vyraziť."

„Stretneme sa v nemocnici, dobre? Vy choďte na vašom aute a my s Elenou vás doženieme."

„Neprichádza do úvahy! Načo by ste tam chodili s nami aj vy dvaja? Ste na svadbe, tak sa zabavte a neohrdnite Vivien ešte aj vy! Keď bude niečo nové, August vám zavolá. Na sále so mnou bude aj tak len on. A mám taký dojem, že to bude na dlhšie. Podľa maminho rozprávania som z jej útrob vychádzala celých dvadsaťštyri hodín. Dúfajme teda, že malá Nina sa nepodá na svoju matku s jej húževnatosťou."

„Si si istá, že nás pri sebe nechceš?"

„Boli ste svedkami mojich výkrikov a tie budú ešte intenzívnejšie. Myslím, že najlepšie bude, ak ich svedkom bude už len môj manžel a nemocničný personál."

„August, keď už si toto spôsobil mojej malej sestričke, prikazujem ti, aby si ma priebežne informoval a okamžite mi volal!"

„Máš to mať. Veríš tomu, dopiče, o chvíľu sa zo mňa stane otec!" nadšene mu až teraz dochádza jeho rola a ako ho poznám, skutočne mu to po celých deviatich mesiacoch v tej gebuli docvaklo až práve teraz v tomto momente.

Pribuchne dvere na Haninej strane a prejde okolo auta, aby sa mohol posadiť za volant. Naštartuje a pohýna sa smerom na cestu. Hana nám máva z okna a na jej tvári okrem úsmevu nachádzam aj čiastočnú nervozitu. Hryzie si do spodnej pery. Nie som jediný, ktorý si jej čiastočného znepokojeného stavu všíma. August ju pobozká na temeno hlavy a niečo jej hovorí. Dokáže sa o ňu postarať. Po rokoch verím tomu, že je s ním moja malá sestra v dobrých rukách.

„Ja to asi nevydržím, pôjdeme za nimi, František," nenápadne zavelí matka a nervózne pobehuje.

„Matka, nepočula si Hanu? August jej úplne stačí, mala pravdu, neboli by sme jej osožní. A čakať na správy môžeme aj tu."

„Súhlasím s Damiánom, Katarína. Neboli by sme jej tam nápomocné. Pôrod je náročný proces, pri ktorom je úplne postačujúca prítomnosť otca," postaví sa Elena na moju stranu a s Tobiaskom odkráča ku môjmu autu. Vlastne ani neviem, ako mám túto jej odpoveď chápať. Naznačovala mi tým niečo? Potrebovala ma pri svojom pôrode a ja som tam pre ňu nebol.

Hádzal som vinu na ňu, že mi o Tobym nepovedala, ale po čase mi dochádza, že som mohol byť tiež vytrvalejší. Nechal som ju ísť bez toho, aby som sa ju snažil prinútiť k zmene jej postoju. Ďalej som ju nevyhľadával a doprial jej slobodu. Pri Tobyho pôrode som nemohol byť z rozličných dôvodov. Nebudem polemizovať o tom, kto z nás dvoch bol viac na chybe. Jednoznačne na tom máme podiel obaja.

Dejisko konania oslavy obradu pôsobí dojmom starých diskoték, na ktoré sme v mladosti v trojici chodili. Obrovské retro diskogule trčiace zo stropu nad tanečným parketom s čiernobielymi dlaždicami, svetelné reťaze a farebné reflektory. No nepôsobí to gýčovito, Vivienin vkus som obdivoval od prvého zoznámenia.

„Tatino, bude teta Hana v poriadku? Bojím sa o ňu, začala veľmi kričať."

„Šampión, teta Hana je silná. Ono je to tak, že tie ženy toho vždy viac vydržia, ako my muži. Tvoja sesternica sa pýta na svet, ujo August ju odviezol do nemocnice a zanedlho ju prvýkrát uvidíme."

„To preto tak veľmi kričala? Moja sesternica spôsobila tete Hane bolesti?"

„Nie úmyselne, Sladká tvárička. Detičky sa vyvíjajú v maminom brušku a po deviatich mesiacoch je im v maminom brušku proste natesno a pýtajú sa na svet sem medzi nás ostatných. S tým tete Hane pomôže doktor. Premiestni tvoju malú sesternicu z bruška tety Hany a zabalí ju do perinky, aby sme sa na ňu mohli pozrieť," primieša sa do našej konverzácie aj Elena a zachraňuje ma z vysvetľovania o privádzaní detí na svet. Úprimne, nemám šajnu, čo by som mu povedal, ale dozaista by to nevyznelo tak rozumne, ako to jej vysvetlenie. Trepol by som pičovinu a potom by som sa to snažil zachrániť tým, že by som povedal ešte väčšiu pičovinu. Keby bol starší, urobil by som to tým klasickým spôsobom, samozrejme však teraz nepotrebuje počuť, že deti sa rodia na svet tlačením sa von cez matkine vaginálne útroby.

Nasleduje prvý tanec. Od parkoviska som nemal možnosť s Vivien hovoriť, bola okupovaná ostatnými hosťami, ktorí jej rad radom chodievali gratulovať a fotili sa. Podobne to vyzeralo aj na našej svadbe. Na pár minút sme sa vytratili na chodbu a užívali si prítomnosť jeden druhého. Bolo to niekedy pred polnocou, mal nasledovať únos nevesty, nakoniec sme sa stratili obaja a zadržiavali sme smiech, keď sme počuli naše ohlasované mená. Neozvali sme sa. Boli sme len sami dvaja a to nám stačilo. Ten Oliver vyzerá byť ako muž na mieste. Schvaľujem jej ho.

Hanin neplánovaný odchod strhol všetky povinnosti svedka na mňa. Mám predniesť príhovor. Ironické. Spoznal som Elenu pred takmer siedmimi rokmi a takto ďaleko sme sa nedostali. Môj zásnubný prsteň si dole nedala. Stále ho nosí. Aj teraz sa s ním hrá. Pozorujem ju, hľadí neprítomne na parket s tancujúcimi hosťami a karátový prsteň si obkrúca okolo štíhleho prstenníku. Zaujíma ma, o čom premýšľa. Je možné, že myslíme na to isté? Čaká nás dvoch niečo podobné?

„Zdravím všetkých svadobčanov, Vivien a Olivera predovšetkým. S touto úžasnou ženou som bol pred časom tiež zasnúbený a mal som tú česť nazývať ju na istú dobu svojou manželkou. Vivien, poznáme sa dlho, stála si pri mne vždy, keď som ťa potreboval a som vďačný, že som ťa mohol spoznať. Nám dvom to nevyšlo a konečne už aj chápem, prečo tomu tak bolo. Mala si stretnúť svojho vyvoleného. Asi si hovoríte, ako nehorázne divné je, že som ako jej bývalý manžel svedkom na jej druhej svadbe a som poverený predniesť tradičný príhovor, no so svojou exmanželkou k sebe neprechovávame žiadne negatívne emócie a ja jej prajem z celého srdca len to najlepšie. Vivien si zaslúži byť šťastná a mať po svojom boku muža, ktorý ju bude bezhlavo milovať. Na Vivien a Olivera!" nadvihnem svoj pohár a lovím v pamäti slová prednesu, ktoré som si doma nacvičoval. V zálohe ho mám pre istotu aj napísaný vo vrecku saka, ale nebol zas až tak náročný na zapamätanie.

„Ďakujem za prípitok, na chvíľu si ťa uchmatnem. Zatiaľ sme nemali príležitosť prebrať pikošky tvojho života," vyzdvihuje si ma Vivien po prednesení príhovoru a vedie ma za ruku na parket. Očami hodím letmý pohľad k Elena, ktorá diskutuje pri stole s Tobym a Gabrielom. Nechal som ich osamote a ona tu okrem nich dvoch pozná potom už len moju matku a otca.

„Je to tak. Miriam mi ho celých sedemnásť rokov tajila. Vedela si o tom, prečo odišla? Nikdy ma nenapadlo spýtať sa ťa na ňu. Boli ste najlepšie kamarátky, ty si mi ju predstavila a ja som ju zničil. Jej sa už ospravedlniť nemôžem, ale napravím to aspoň pri tebe. Je mi to ľúto, Vivien," spovedám sa jej zo svojich minulých hriechov počas toho, ako sa pomaly kníšeme do rytmu slaďáku. Obďaleč zazriem skúmavý pohľad jej novomanžela, ktorý ju ochranársky sleduje.

„Povedala mi o tom, že chce odísť a nechať tento život a hlavne teba za sebou, ale dôvod mi neprezradila. Vyhovorila sa, že je pre ňu vzťah s tebou nezvládnuteľný a že tak pokračovať ďalej viac nedokáže. Snažila som sa ju prehovoriť, aby kvôli tebe nezahadzovala celý svoj život, nedala sa prehovoriť a prinútila ma sľúbiť jej, aby som ti nepovedala nič o tom, kam sa chystá. A pri tebe to nebolo náročné. Vyzeralo to tak, že si si jej odchodu nevšimol. Rešpektovala som jej prosbu a usúdila som, že pre ňu nie si dobrý. No a potom som si ťa vzala, veľký to paradox. To je minulosť. Radšej mi povedz, ako Gabrielov príchod ovplyvnil tvoj vzťah s Elenou."

„Boli sme v sračkách pred jeho príchodom a ostávame v nich aj naďalej. Nič sa nezmenilo, Elena je tvrdohlavá ako vždy."

„Obaja ste. Vy dvaja to vyriešite ako vždy. Dnes chytila kyticu," mrkne na mňa a zoširoka sa usmeje. Pristane jej to. Nemá závoj, ani biele šaty, ale nejakým spôsobom vyznie šťastnejšie, než na svadbe nás dvoch.

„Prosím, je celá tvoja. Gratulujem vám. Dobre sa o Vivien postarajte."

„Nič iné som ani nemal v úmysle," preberá si ju odo mňa jej nový manžel a ja si prisadnem naspäť k Elene.

„Žiadne nové správy o Hane?" starostlivo si to u mňa skontroluje a odpije si z pomarančového džúsu. Nepila ani pri prípitku.

„Nič, vôbec nič. Serie ma, že nie sme pri nich. A ohľadom tvojej poznámky, serie ma aj to, že som nebol pri Tobyho pôrode."

„To patrí do minulosti. Nech ťa to neserie. Bola pri mne Rita."

„Raníš moje city, Karlová. Pre dnešný večer ti to odpustím."

„Tie kontrakcie boli neuveriteľné. Nasledovali jedna po druhej a ničili ma. Stálo to za to. A tvoje meno bolo niekoľkokrát spomenuté, to sa neboj."

„Predpokladám, že len v dobrom."

„Keď myslíš."

„Ulovila si kyticu."

„Mám skvelé reflexy."

„Požiadam ťa o tanec a ty neodmietneš."

„Prečo by som ťa akože mala poslúchnuť?"

„Si moja snúbenica a pesnička ani nie je pomalá. Dotyky nie sú nevyhnutné. A sme na svadbe, nemala by si presedieť celú noc pri stole ako nejaká ohrdnutá stará dievka, keď si bezmála tá najpríťažlivejšia žena v sále."

„To sú skvelé pripomienky," chytá sa na moje komplimenty zo zúfalosti a ladne vykročí k preplnenému tanečnému parketu.

Vyzlečiem si sako a sledujem ju, ako sa necháva pohltiť uvoľnenou atmosférou rýchlej hudby. Odviaže sa a smeje. Idem s vlnou a na jej pokyny sa púšťam do všelijakých nemožných tanečných krokov, vyzeráme ako dvaja blázni, ale ona sa úprimne smeje. A to mne stačí. Som pridbaný pajác, ktorému ku celkovej spokojnosti stačí Elenin úprimný smiech a jej odviazaná stránka. Vykrúcam ju a držím si ju blízko pri tele. V tejto fáze neodmietnem žiadnu príležitosť na to, aby som sa jej mohol dotknúť.

„To je August, píše, že Hana pred chvíľou porodila."

„Ideme za ňou!" rozkáže a cestou von zo sály túto správu oznámime aj mojim rodičom. Matka sa nesústredila celý večer a otec ju ledva udržal, aby nebežala za Hanou do nemocnice.

*****

„Nina Mária Fajnorová, vitaj na svete, láska moja. No nie je nádherná?" predstavuje nám Hana svoju dcéru a so zasnívaným pohľadom z nej nedokáže spustiť zrak. Nutné podotknúť, že to žiaden z rodiny Oswaldovcov.

„Gratulujem ti, dcérka. Bez najmenších pochýb z teba bude tá najlepšia matka. Moja vnučka je nádherná," rozplýva sa aj naša matka a rozcítene smoklí nad obrazom drobného dievčatka patriaceho mojej sestre.

„Vy dve ste to najcennejšie, čo v živote mám. Milujem ťa, Hana, a ďakujem, že si na svet priviedla našu dcéru," v rozcítení pokračuje aj môj najlepší kamarát a prítomnosť tohto drobného stvorenia núti k slzám aj jeho. Som za nich dvoch šťastný, ale nedokážem sa ubrániť myšlienkam, že za niekoľko mesiacov sme my dvaja mohli tiež vítať na svet naše druhé dieťa. A jediný pohľad na Elenu ma utvrdzuje v tom, že myslíme na to isté.