E L E N A

„Slečna Karlová, ospravedlňujem sa vám, že vás vyrušujem o takomto čase, keby to nebolo dôležité, nevolala by som. Jedná sa o Tobiaska, poškriepili sa so spolužiakom, obom sme dohovorili, ale Tobiasko sa s nami teraz odmieta zhovárať a zaťato sedí v lavici. Nereaguje na naše oslovenia a stanovil si podmienky, že bude rozprávať iba v prípade, že za ním prídete vy s pánom Oswaldom. Skúšali sme ho prehovárať, nám však nič nepovie. Mohli by ste sa pre neho zastaviť?" ozve sa hlas triednej učiteľky môjho syna po tom, ako mi ju Petra prepojí z pevnej linky. Dala som im aj svoje pracovné číslo v prípade, žeby som nebola dosiahnuteľná na tom osobnom. Je to prvýkrát, čo mi kvôli nemu volajú priamo zo školy. Och, Sladká tvárička, do čoho si sa zaplietol? Materinské inštinkty sa ihneď automaticky spúšťajú, ak sa necíti príjemne a želá si moju prítomnosť, musím pre neho prísť.

„Samozrejme, oznámte mu, že o chvíľu sme pri ňom. Budem sa ponáhľať," dávam jej kladnú odpoveď a už aj píšem druhou voľnou rukou Damiánovi správu, aby sa dostavil do školy, pretože Tobiasko si nás oboch žiada.

Možno je to z trucu a týmto spôsobom sa dožaduje našej pozornosti. To deti robia často, zvyknú si na to a naučia sa, za aké citové nitky musia potiahnuť, aby svojich rodičov prinútili skrátiť im ich stanovený denný rozvrh hodín. A i napriek tomu, že to môže byť jedna z potenciálnych možností Tobiaskovho trucovania, ja sa aj tak rozhodnem neignorovať toto detské inteligentné prešpekulovanie. Podľa môjho názoru sa v ňom skrýva omnoho viac a s ohľadom na nedávne odhalené skutočnosti sa mu ani nečudujem.

Petre nakážem premiestniť mi klientov, ktorí sú objednaní na sedenie o desať minút, na zajtrajšie ráno, ktoré som mala mať voľné a plánovala ho využiť na písanie sľúbenej kapitoly pre drzého editora Marka. Zatiaľ v mojom súbore vo Worde stojí akurát tak veľkým tučným Kapitola prvá, nehľadiac na to, že názov nemám ani len v päte. Stále musím niekomu niečo dokazovať a potom to dopadá takto.

Byť matkou je zložité. Správať sa ako matka ešte náročnejšie. Neviem, čo sa odohráva v hlave môjho syna, ale zrejme je z nás a celej našej rodiny zmätený. Neprejavujeme dostatok záujmu? Nerada sa spochybňujem. Preč s tými hlúpymi pochybnosťami! Tobiasko ich zo mňa vycítiť nemôže. Potrebuje mať vo mne istotou, nielen vo mne! Aj v neho. Na rodičovstvo sú potrební dvaja a ja na to nie som sama. V minulosti som si myslela, že to zvládnem aj bez partnera, ale teraz je podľa mňa dôležité, aby mal náš rastúci syn po svojom boku aj oporu v podobe otcovskej figúry.

Damián mi odpovedal do minúty. Ako keby čakal dopredu s mobilom v rukách. Ihneď som tam. Nevymyslel si výhovorku. Nenapísal, že nemá čas a nemôže prísť. Jednoducho ako starostlivý otec potvrdil, že splní Tobiaskove požiadavky. Dalo by sa povedať, že z toho robíme drámu, ale takmer vždy je u deťoch takéto správanie alarmujúce. Niečo nie je v poriadku a náš syn rozhodne nie je jedným z tých, ktorý by medzi druhými robil rozbroje. V škôlke vychádzal bezproblémovo s každým. Nikdy sa s nikým o žiadnu hračku nepobil, akceptoval všetkých.

Zaparkujem pred školskou bránou, v areáli nikoho nevidieť, zvonec práve ohlasoval záver tretej hodiny. Len čo vystúpim z auta, na mojom páse pristáva jemne druhá cudzia ruka. Reflexívne sa načiahnem po slznom spreji vo vrecku žltého kabátu a som pripravená ho použiť, až kým na mňa neprehovorí a ja pochopím, že sa správam ako bláznivá. Tieto dotyky zo zadnej strany mi nerobia dobre. I keď sa snažím zabudnúť, chvíľkový pocit neznámej mi prinesie naspäť trpké spomienky.

„Elena, pokoj. Nemienil som ťa vystrašiť. Si v poriadku?" všíma si moje sekundové vykoľajenie a odstúpi o dva kroky dozadu.

„Nerieš to. Ideme dovnútra, Tobiasko na nás čaká," nedovolím mu v tom hrabať sa ďalej a otočím sa na opätku smerom ku vstupnému vchodu školy.

„Ďakujem, že si mi zavolala," akceptuje moje slová a mení tému.

„Sú to že vraj Tobiaskove podmienky. Nebude sa rozprávať s nikým, pokým pre neho my dvaja neprídeme."

„Napadá ťa niečo, prečo by sa takto správal? S Tobym od začiatku školského roka žiadne problémy neboli. Došľaka tam, ten chlapec sa tam dokonca aj tešil, na žiadneho spolužiaka sa nesťažoval," komentuje a kopíruje moju trasu. Nahlásime svoje meno na vrátnici a dostávame voľnú priepustku na prvé poschodie.

„Mám dojem, že chyba nie je v spolužiakoch," šomrem si popod nos a zaraz sa cítim rozčúlene. Toby sa stále spamätával z našej pauzy a on mu bez varovania predstavil svojho dospelého syna.

„Dobrý deň, pani učiteľka. Stále neprehovoril alebo to bol iba planý poplach?"

„Dobrý deň, slečna Karlová a pán Oswald. Žiaľ, nie, Tobiasko na nás nereaguje, respektíve sa vyplazuje a naškiera. U neho na podobné správanie nie sme zvyknutí, vždy berie ohľady na všetkých a aj keď sa objavia menšie šarvátky, je prvým, ktorý sa púšťa do ich riešenia. Nevšimli ste si na jeho správaní nič podozrievavé v porovnaní s jeho bežným?" osloví nás učiteľka a jej slová ma okamžite nútia cítiť sa pod psa. Keby som si totižto niečo všimla, asi by sme tu teraz nestáli.

„Máme za sebou náročné obdobie. S Tobym sa porozprávame, zanedlho ho to prejde. Viete, akí sú chlapci. Niekedy sme proste iba náladovejší," obhajuje ho a pristupuje k celej tejto situácii prístupom lážo-plážo, mám to na saláme. To vo mne rozprúdi jedy o to väčšmi. Kontrolujem sa iba vďaka prostému faktu, že táto inštitúcia slúži na vzdelávanie mládeže a našej budúcej generácie, a rovnako tak nemám za potreby potvrdiť mienku, že ženy sú náladovejšie.

„O tom nepochybujem. Som presvedčená o tom, že to dozaista vyriešite. Bola tu cez prestávku menšia hádka medzi ním a Riškom Bukovským, z ničoho nič do neho Tobiasko strčil a keď som sa ho pýtala na dôvod, odmietol mi ho povedať a otočil sa mi chrbtom. Potom si nakázal, aby ste pre neho prišli vy dvaja. Je mi ľúto, čo sa stalo. Poprosila som ho, aby sa Riškovi ospravedlnil, pretože bitky v našej škole netolerujeme, no bohužiaľ sa to skončilo neúspešne."

„Ubezpečujem vás, že sa niečo podobné viac opakovať nebude. Dohovoríme mu a Riškovi sa ospravedlní. Tobiasko nepoložil ruku nikdy na nikoho, určite je to len nedorozumenie," presviedčam ju s predstieraným úsmevom na tvári a vnútorne ma požiera zlosť z toho, ako ďaleko som to nechala až zájsť. Zabúdala som na svojho syna a zaujímala sa iba o seba.

Keď nás zbadá vo dverách, už je pobalený a okamžite k nám pribehne. Sedel v lavici sám, s ofučanými ústami a zlostným výrazom. Toto nie je výraz, ktorý by som obzvlášť u neho spoznávala. Nepríde mi povedome. Niečo sa muselo stať, že ho to rozčúlilo až do takejto úrovne.

Vedie nás za ruku von dverami, hlavu má sklonenú a ani sa na svojich spolužiakov nepozrie. Neplánuje sa s nimi rozlúčiť. Keby som mu dovolila vyjsť odtiaľto bez pozdravu, bolo by to prvým krokom k upadnutiu mojej rodičovskej autority. Mrzí ma, čo sa stalo, ale stále sú tu veci, ktoré musí rešpektovať a vzhľadom na svoj vek sa musí mojim rozkazom podriaďovať. Zastanem a nakážem mu, aby sa nahlas pozdravil. Zdráha sa, trasie hlavou na znak nesúhlasu, ale ja neoblomne stojím a nevyjdem odtiaľto, dokým nesplní to, o čo som ho požiadala ja.

„Tak ahojte!" odhodlá sa nakoniec a zdvihne svoje tyrkysové oči naspäť ku mne. Uznanlivo prikývnem, že je bezpečné vystúpiť von. Je pravda, že my s jeho otcom sme často považovaní za hulvátov bez manierov, no nesmiem dovoliť, aby náš syn pokračoval po našom vzore.

Rozlúčime sa na chodbe aj s učiteľkou a bez slova odchádzame von k našim odstaveným autám. Nebudeme to riešiť tu. Je čas na rodičovský výsluch za štyrmi múrmi bezpečného pohodlného domova. Som nedočkavá zistiť, čo sa v tej škole vlastne stalo, ale na vysvetlenie si musím počkať. Nebolo by správne, keby som ho do toho tlačila nasilu. A na druhú stranu si rovnako tak musím pripraviť stratégiu, prostredníctvom ktorej nevyzniem príliš tvrdo a zároveň ani benevolentne. Rešpekt spojený s istotou, že sa nám môže zdôveriť s tým, čo ho trápi.

V spätnom zrkadle sa mi vynára strieborná metalíza patriaca môjmu drahému, ktorý aj bez vzájomného dohovoru vopred rýchlo pochopil, že diskusiu si odkladám až na doma. Búri sa vo mne rôzna zmes emócií, pri pohľade na môjho zadumaného syna zrejme smútok asi tou najvýraznejšou z nich. Hľadí do zeme a je potichu.

Odľahne mi, keď sa za niekoľko minút ocitáme pri našom modernom dome so zakrytým bazénom a trávnikom pokrytým bielym snehom s krivým snehuliakom, ktorý má namiesto nosu z mrkvy zelenú uhorku. Ritin nápad, ako inak.

Vystúpim si a otvorím mu dvere, cuknem hlavou na znak toho, aby si odopol pásy a vystúpil z auta aj on. Sťažka si vzdychne a nevoľky urobí, ako mu kážem. Vezmem si na chrbát jeho ruksak a Damián kráča vedľa nás. Ako keby sme sa všetci traja práve poberali na náš posledný súd, ktorý má rozhodnúť o tom, či nás popravia rýchlym spôsobom odseknutím hlavy gilotínou alebo zhoríme zaživa na elektrickom kresle.

„Sladká tvárička, prosím ťa, povedz nám, čo sa dnes v škole stalo. Sľubujem ti, že na teba nebudeme s tatinom kričať. Proste sa len chceme dozvedieť, prečo si sa začal správať tak agresívne," preberám úvodné slovo a zohnem sa k nemu s tým najprívetivejším pohľadom.

„Je to hlúpe, vysmejete sa mi," odpovedá mi trhaným hlasom a šúcha si začervenané oči.

„Šampión, to by sme nikdy neurobili. My dvaja sme tvoji ľudia, prisahám, že nám veriť môžeš, nech je to už čokoľvek. Až do smrti sme na tvojej strane."

„Rišo sa mi posmieval za moje okuliare. Vravel, že som slepý krtko a Bianke sa už takýto páčiť nebudem. Ja som do neho nechcel strčiť, ale nahnevalo ma to. Tie okuliare už nebudem nosiť, nechcem ich," s plačom sa nám zdôverí a mne stisne srdce z jeho ľútostivého pohľadu.

„Sladká tvárička, nikto nemá právo posmievať sa ti za tvoj zrak. Násilím sa nevyrieši nič a pekne ťa s tatinom žiadame, aby si sa Riškovi za to strčenie ospravedlnil, ale rovnako tak si pohovoríme aj s jeho rodičmi. Tie okuliare musíš nosiť, aby sa ti zrak zlepšil. Slúžia pre tvoje zdravie. Vieš, srdiečko, ešte si malý a nebudeš tomu rozumieť, no chcem len, aby si vedel, že v živote tu bude mnoho ľudí, ktorým sa na tebe nebude niečo páčiť, ale zapamätaj si, to je jedine ich problém. Nemôžeme vyhovieť všetkým a ty predsa neprestaneš nosiť okuliare kvôli tomu, že sa na tebe niekomu nepáčia, nie? Nebudeš škodiť svojmu zdraviu kvôli niekoho názorom."

„Mamina má pravdu, šampión. Kašli na názory druhých, nie je najpodstatnejšie, že v nich ty vidíš lepšie? No povedz mi pravdu, nie je obraz na ľudí kvalitnejší, keď sa naň pozeráš cez túto pomôcku? Náhodou, malá rada," dá si ruku na ústa a tvári sa, že mu prezrádza prísne tajné tajomstvo ruskej kontrarozviedky, „ženy letia na mužov v okuliaroch. O Bianku sa ty neboj, to dievča ti leží pri nohách."

„Hneváte sa na mňa? Máš teraz Gabriela radšej, ako mňa, lebo s ním nemáš také problémy?"

„Neblázni, šampión. Mám dvoch synov a nikdy nebudem mať nikoho radšej, než teba."

„Prepáčte mi, ospravedlním sa aj Rišovi."

„Tak sa mi to páči, Sladká tvárička. Nehneváme sa na teba, ale vážime si, že si sa nám ospravedlnil. A teraz si vyber zošity, keď už si dnes doma, budeme sa trochu spolu učiť," navrhnem a on bez okolkov smeruje ku nášmu kuchynskému stolu, kde si vykladá obsah svojej tašky so zelenými štvorlístkami. Tými od neho.

„Už môžeš ísť."

„Chceš sa ma zbaviť?"

„Určite máš na starosti aj niečo iné. Tráv čas so svojím synom."

„Prečo ten tón, bejby? Naštval som ťa?"

„Nič som nehovorila, ale mohol si ísť na to veľkolepé Gabrielove predstavenie jemnejšie. Pletieme Tobiaskovi hlavu a celkom úprimne už toho začínam mať plné zuby."

„Či sa ti to už páči alebo nie, je mojím synom a chcel som, aby spoznal svoju rodinu."

„Už keď si myslím, že ma ničím prekvapiť nemôžeš, ty si vždy nájdeš spôsob, akým toto moje presvedčenie vyvrátiš."

„Naozaj ma viníš z toho, že som mal pred tebou aj iné ženy? Bejby, niekto z nás dvoch sa práve chová iracionálne a ja to nie som. Nechám ťa vychladnúť. Maj sa, Toby. Zajtra ťa prídem vyzdvihnúť," zakričí a bez zbytočných prehováraní sa mi prace z cesty. Tak ľahko sa vzdal? Čo má toto, dopekla, znamenať? Prestávam ho baviť? Nech sa dá vypchať. Narcis jeden.