E L E N A

„Zastavíme sa u tety Rity, dobre? Vtesnala nám jeden termín a naozaj potrebuješ ostrihať," prehovorím na Tobiaska počas cesty autom zo školy, kde som ho pred chvíľou vyzdvihla. Niežeby som musela Ritu prehovárať, dala by nám dvom termín aj keby mala plný salón ľudí a žiadnu voľnú stoličku. Normálne by z nej niekoho vyhodila, len aby mohla môjho syna ostrihať.

„Podľa teba sa môj nový účes bude Bianke páčiť?"

„Nebude to nový účes, dáme ti ten, ktorý si mal už aj na začiatku roka. Teta Rita ti len niečo uberie z ofiny, aby ti neprekážali pri očiach. Ale keď už sme pri tom, ako je to s tebou a tou Biankou? Páči sa ti?"

„Mamina, s tebou sa o tom nemôžem rozprávať!" rozpačito si prekryje oči dlaňami a ja sa nad jeho podarenosťou nenútene zasmejem. Odľahlo mi, že sa ku mne správa tak, ako pred mojím zmiznutím. Na tom mi zo všetkého záležalo najviac. Tobiasko je vrcholom mojej pyramídy. Návratu do práce som prikladala dôležitosť, ale rozhodne sa nedala porovnávať s tou, ktorou pre mňa bolo udobrenie si ho.

„Prečo nie? Náhodou som otvorená a pripravená mať s tebou priamočiary rozhovor. Nemusíš sa predo mnou hanbiť, my dvaja si môžeme povedať všetko," presviedčam ho k zdôvereniu sa. No čo, mám právo spoznať svoju potenciálnu nevestu. Alebo prinajmenšom prvú reálnu priateľku svojho syna.

„Mám ju rád, pravdaže. Je zlatá a milá, v triede je dobrá na všetkých. U našich spolužiakov je obľúbená, pretože keď niečo nevedia, rada im pomôže. A vieš, aká je múdra? My dvaja sme vždy prví, ktorí vyriešime príklad pred ostatnými spolužiakmi. Je ako ja. To mám na nej najradšej," rozplýva sa nad osobnosťou toho malého nenápadného dievčatka a mňa zahreje teplý pocit vo vnútri. Je to obyčajná detská láska, na ktorú si z vlastných skúseností až tak dobre nepamätám. Z jeho hovorenia ale vyznie pomerne čarovne. Teší ma, že má v sebe stále tú neškodnú detskosť a nie je poznačený hriechmi minulosti, ako my dvaja s jeho otcom.

„Ach, Sladká tvárička, to je krásne. Teší ma, akú skvelú kamarátku si si našiel. Dúfam len, že ti nezlomí tvoje krehké srdce, potom si to s ňou osobne vyriešim. Prajem si pre teba len to, aby si bol navždy šťastný a takýto usmievavý, ako si práve teraz."

„Bianka by mi neublížila. Aj ona ma má rada. Viem to, lebo mi to povedala. A tiež hovorí, že keď budeme starší, zoberie si ma. Stanem sa jej manželom a budeme žiť navždy spolu, ako Malý princ s jeho ružou."

„Naozaj v to veríš? Ja nič nevyvraciam, iba sa pýtam."

„Áno, pretože ma pozná a keď spolu sedíme, nemusíme sa rozprávať. Mamina, mne jednoducho stačí, že je pri mne. Pretože je to moja Bianka," cituje mi jednu z replík v jeho obľúbenej knižke zamenenú za meno jeho drobnej kamarátky. Bodaj by to tak bolo. Nech by našiel svoju osudovú ženu už tak skoro a nemusel by prežívať všetky pády, porážky a rozdelenia, ktorými si od nášho zoznámenia prechádzame my s Damiánom.

Pred niekoľkými dňami sa u nás zastavil v noci. Zamrazilo ma, keď som začula tak neskoro zvonenie prichádzajúce od dverí. Zdráhala som sa postaviť a ísť skontrolovať, kto by to o takom pozdnom čase mohol byť. Prekonala som sa a postavila sa aj napriek strachu, pretože som si zaumienila, že viac nebude kontrolovať každý môj krok. Predchádzajúca verzia môjho ja by sa nikdy nezamýšľala nad tým, či má ísť otvoriť. Vzala by si so sebou ostrý nôž alebo nejakú vázu a k tým dverám by sa postavila odhodlane. Necítila by sa v ohrození. Ten strach by nevyhral nad jej zdravým úsudkom.

Neviem, z akého dôvodu bol opitý. Nepýtala som sa. Nemohla som ho nechať jazdiť v takom stave, vyčítala by som si, keby sa mu niečo stalo, ale dohodou bolo nemiešať sa do záležitostí toho druhého. On sa naučil prísť na chuť mojim stanoveným podmienkam. Pre mňa platia pravidlá tiež. Nie sú jednostranné. Počas pauzy si nemôžeme liezť do kapusty a narúšať svoj osobný priestor. Damián to čiastočne porušil. Nabúral sa do nášho domu a urobil to k tomu ešte v totálne nevhodnom čase, ale viním z toho alkohol.

Rozčúlilo ma, keď som ho zbadala. Veď to aj bolo neohľaduplné. Lenže moja druhá polovica, tá silnejšia, bola nadšená z toho, že ho vidí. I keď v nepoužiteľnom stave, ale predsa. Uložila som mu periny na sedačku, pripravila na stôl tabletku s vodou a zaliezla hore do svojej postele. Nemohla som zaspať. Sčasti kvôli nočným morám, sčasti aj vďaka tomu, že sme spali v jednom dome a on bol znovu tak blízko. Premáhala som sa, aby som nezliezla naspäť dole a nevotrela sa pod perinu ku nemu. Skončilo by sa to na polceste. Nie som pripravená na milovanie s ním. Chcem to, ale necítim sa na to. To by nebolo fér.

Nezažmúrila som oka a keď odchádzal, pozerala som sa na neho z okna. Vstala som na naštartovanie motoru. Nerozlúčil sa. Odišiel bez rozlúčenia. Len spĺňal moje rozkazy. Sama som mu nakázala, aby odišiel pred Tobiaskovým vzbudením. Mal by nádeje. Myslel by si, že je všetko dobré, keď som ho tu nechala prespať. Iba by sme ho raz a znovu poplietli.

Musíme myslieť predovšetkým na neho. Nepovieme mu nič špecifické dovtedy, kým my dvaja nebudeme definitívne spolu alebo definitívne od seba. Nie, nevzdala som sa predstavy, že to spolu ešte raz skúsime. Tajne dúfam, že to ani on. Som vcelku sebecká, nie? Ja ho neprijmem, no napriek tomu si na neho robím stále nároky. Protiví sa mi totižto čo i len samotná myšlienka toho, že bude mužom inej ženy. Zároveň som mu však tvrdila, že mu nebudem vyčítať, keď si nájde druhú. To bola lož. Štvalo by ma to nekonečne.

„Sladká tvárička, vysadáme. Teta Rita sa nás už nemôže dočkať, máva na teba s balónmi?" zaostrujem pred seba na obraz mojej nízkej najlepšej kamarátky, ktorá stojí pred budovou salónu s dvomi farebnými balónmi na šnúrkach. Tá žena je vážne šialená.

„Tie sú pre mňa?" Tobiasko sa na jej lákajúce praktiky ihneď chytí a za ruku ma ťahá cez cestu. Ani si nestihnem vybrať kabelku, ledva zavriem z toľkého náhlenia svoje auto.

„Máš dojem, že balóny boli nevyhnutné, potvora moja?"

„Samozrejme, je to Téčkove prvé strihanie v mojom nádhernom salóniku, to si pýtalo niečo veľkolepejšie. Nekaz nám dvom radosť, vo vnútri mám prichystanú aj menšiu tortu," hrdo sa zveruje a posúva môjmu rozbláznenému synovi dva balóny.

„Rita, to ako fakt? Keby som vedela, že z toho urobíš takéto haló, ani by som ho nedala strihať. Si si vedomá toho, že takéto oslavy bude vyžadovať pri každom strihaní, všakže?"

„Vôbec nerozumiem tomu, prečo by v tom mal byť problém. Ak si zabudla, rada ti pripomeniem, že som neoficiálne hlavnou zábavnou tetou Téčka a mojou nepísanou povinnosťou je urobiť z každej veci veľkú vedu. Mrška moja, neostáva ti nič iné, len sa s tým zmieriť. A ty, Téčko, sadaj do kresla, postaráme sa o frizúru, na ktorú budú letieť všetky tie pojašené malé pobehlice."

„Rita!" ohriaknem ju a pustím Tobiaska do vnútra, aby som ochránila jeho uši pred nediskrétnym slovníkom jeho zábavnej tety Rity.

„No čo! Je to nefalšovaná a odborníkmi stále nepotvrdená pravda. O niekoľko rokov z tých copíkatých dievčatiek s lízankami a mašličkami vyrastú pobehlice, ktoré si klipkaním a flirtovaním podmania každého úbohého hlupáka. Jednou takou som bola a pozri, čo zo mňa vyrástlo. A nič v zlom, miláčik, ale netvár sa, že si nebola rovnaká. Z každej mrňavej lolky raz vyrastie nenásytná veľká lola!"

„Tým pádom si ešte v procese toho rastu?" narážam na jej výšku a ona sa ihneď ofučí so svojou navretou žilkou na čele.

„Ty mrška! Doberanie si z mojej výšky prenechaj láskavo svojmu prachatému snúbencovi. A inak, dneska si robíme dámsky večer, napíšem ti do správy adresu baru, neopováž sa odmietnuť. Od tejto chvíle som voči tvojmu nie hluchá!" nakáže mi so svojím štíhlym prstom a prešmykne sa cez dvere do salónu. Jej príchod okamžite zaznamenáva ten príšerný pohybový senzor s čidlom. Z toho nepríjemného zvuku dostávam normálne migrénu.

Keď dverami prejdem aj ja, Tobiasko už poslušne sedí v kresle a má na sebe prehodený ružový plášť. Tvári sa ako nejaký dospelý chlap a vôbec jej nesťažuje prácu zbytočným hýbaním sa. Ani ho nemusí napomínať, aby držal hlavu rovno. Aká to zmena oproti prvému strihaniu. Kmital sa do všetkých strán, ja som ho držala, zatiaľ čo sa Rita činila so svojimi nožničkami. Výsledkom bolo, že som sa s ním dva týždne radšej neukázala na verejnosti. Jedno šťastie, že bola zima a o ten čerstvý vzduch nebol až tak razantne ukrátený.

„Téčko, si jediným pánskym návštevníkom tohto salónu. Zvyčajne moje kreatívne ručičky slúžia len pre ženské vlasy. Čo by som ale neurobila pre svojho úžasného synovca a nepokrvnú sestru?"

„Zaráža ma tvoja skromnosť. Ale áno, ďakujeme za tvoj čas. Obrovsky si to vážime," zahlásim s vážnym hlasom a pokloním sa jej. Rozčúli ju to a šmarí po mne natáčku. Sme v salóne samé, ostala dlhšie kvôli nám dvom.

„Musíš poznať svoju hodnotu, miláčik. Načo sa hrať zbytočne na skromnú?" lomcuje rukami a hrebeňom prechádza po Tobiaskovej dlhej ofine a zarovno ju zastriháva.

„Nemám chuť niekam ísť. Preložíme to, okej?"

„Téčko, spomínal si, že dnes si pre teba príde starý otec, zmenilo sa na tom niečo?"

„Nie, idem si domov pre pyžamko a potom ma tam mamina odnesie."

„Ešteže ťa tu mám. Žiadne výhovorky, Elena! Celú večnosť sme spolu nikde neboli, neodmietaj ma. Dobre sa zabavíme a ty sa potrebuješ uvoľniť. Nejdeme na dvadsaťštyrihodinovú raw party! Dáme si niekoľko drinkov, poklebetíme, posťažujeme sa. Ako za starých čias!"

„Fajn, tak pôjdem. Maximálne na hodinu!"

„Na hodinu... alebo aj dve," tichým hlasom doplní a krčí svojím pehavým nosom. S Tobiaskom sa naraz rozosmejú a ja si metaforicky búcham čelo o stenu, že som sa ňou nechala spracovať.

*****

Odviedla som Tobiaska k Damiánovým rodičom a zastavujem pred adresou baru, ktorú mi poslala Rita v správe. Vôbec sa mi tam nechce. Neznášam bary a hlúpe vysedávanie pri nich. Mala som si to vypočítať tak, aby sme dorazili spoločne, teraz mi buď ostáva sedieť v aute ako nejaký stalker alebo vystúpiť a posadiť sa k baru bez spoločnosti. Nejaký drink by som si dala. Som tu autom, poprípade si objednáme taxík. Aspoň nám obsadím miesta.

Po dlhšom čase som sa výraznejšie nalíčila, použila lícenku, krém na kontúrovanie a červený rúž. Skontrolujem si svoj mejkap v spätnom zrkadle a rukou si naformujem objem do voľne spadnutých vĺn vo vlasoch. Cítim sa žensky. Je to už doba, čo som naposledy pôsobila príťažlivo sama pre seba. Vytiahnem si rúž z kabelky, pretriem si ním pery a vystúpim von. Pritiahnem si kabát ku krku, vonku je čerstvo, začína aj niečo padať. Rozbehnem sa smerom ku rozsvieteným dverám, ktoré, usudzujem, slúžia pre vstup. Už keď som si so svojím zovňajškom dala toľkú námahu, nech to kvôli tomuto nečasu nepadne navnivoč.

Od vstupu ma privíta klasická miestnosť zodpovedajúca barom v našom okolí, podsvietený barový pult so stoličkami, pohármi trčiacimi za stopky dole hlavou, stena s nadštandardnou ponukou drahých alkoholových fliaš a koketujúci chlapi so ženami. Odložím si svoj dlhý hnedý kabát na vešiak a uchmatnem si miesto na pravej strane podlhovastého baru. Tam sa to zdá byť najprázdnejšie.

Kabelku si položím na barový pult a netrvá dlho, kým mi barman položí otázku, čo mi prinesie. Začínam jemne. Pravdaže by som mu mohla povedať, aby mi priniesol celú fľašu Jacka, ktorú by som stiahla na posedenie, ale povedala som si, že s pitím alkoholu počkám do Ritinho príchodu. Dám si len nealkoholické mojito a zoberiem si do rúk mobil, aby som vyzerala zamestnane.

Po piatich minútach mi príde správa od Rity, že bude trochu meškať, pretože René práve umiera na chrípku a ona sa o neho musí postarať. V duchu si zanadávam, že som sa ňou nechala presvedčiť a prišla na miesto, ktoré neznášam. Dopijem si svoj drink a padám odtiaľto. Bohvie, o koľko sa to jej staranie o Reného predĺži, a ja ju tu nebudem čakať celú noc ako nejaká úbohá zúfalka. Dosť, že sa tak cítim, nemusím ešte aj tak vyzerať.

Obsah môjho pohára sa urýchlene vyprazdňuje, keď sa vtom pri mne pristaví cudzí chlap a obsadí voľnú stoličku, ktorú som držala pre Ritu. Prevrátim nad jeho drzosťou očami a ďalej si ho nevšímam, on si ma ale na ten priek začína obzerať a jeho očividné zízanie by uniklo maximálne slepému. Pokukuje po mne, uškŕňa sa. Čo si to dovoľuje? Mám po krk toho, že sa na mňa muži pozerajú ako na prekliaty objekt!

„Nemám ani ten posledný nanometer záujmu, takže s tým láskavo okamžite prestaňte a odstúpte odo mňa!"

„Prosím?"

„Nehrajte sa na hlúpeho, obzerali ste si ma a k tomu ešte dosť očividne. Nie som slepá."

„Ospravedlňujem sa vám. Nepopieram, že som si vás obzeral, ale zrejme úplne z iných dôvodov, než ktoré máte na mysli vy, doktorka Karlová," osloví ma po mene s mojím titulom. Je to jeden z mojich bývalých klientov? Nepamätám si na neho. Na tváre mám dobrú pamäť a on rozhodne nebol jedným z mojich pacientov.

„O čom mi to tu vykladáte? Prejdite k veci alebo ma nechajte na pokoji."

„Odpusťte mi, kde sa podeli moje maniere? Moje meno je Marko Dobrovič, editor pre vydavateľstvo Dakar," predstaví sa mi a spolu so svojím menom k predstaveniu pripája aj svoju vizitku.

„A dôvod, pre ktorý si ma už dvadsať minút nechutne prezeráte?"

„Sledujem vašu prácu, doktorka, čítam vaše rady v magazíne. Keď som vás tu náhodne zazrel sedieť, ľutoval by som premárnenú šancu. Som tu, aby som vám ponúkol spoluprácu. Na knižnom trhu sa už dlho neobjavila kniha o vzťahoch z pohľadu psychologičky. Ponúkam vám jedinečnú príležitosť pretaviť vaše poznatky ohľadom partnerského života na atrament v papierovej väzbe."

„To akože len tak? Ste si vedomý toho, že nie som spisovateľka a nikdy som nenapísala nič obsiahlejšie, ako je text na dvadsať strán?"

„Vyznáte sa vo vzťahoch. Hľadám talent na tému, písanie je už tá ľahšia časť. Nemusíte mi dať odpoveď hneď teraz. Premyslite si to a ozvite sa mi. Teraz vás už nechám, aby ste si náhodou nemysleli, že som šialený stalker. Dovidenia."

Nuž, čo, dopekla, to bolo? Ponuka na napísanie knihy? Ako mám písať nejaké poznatky o vzťahu, keď môj vlastný sa topí v sračkách? Nepopieram však, že ma ten návrh postavil zo stoličky. Predstavuje to novú výzvu, ktoré v minulosti posúvali moje hranice. Ako inak sa dostanem ku svojmu starému ja, keď budem aj naďalej odmietať výzvy? A ako sa prestanem cítiť ako väzeň, keď nerobím nič preto, aby som sa vyslobodila? Je načase konfrontovať toho, kto ma sklamal najviac. Nebudem jeho obeť. Navštívim Adriána v base a raz a navždy ukončím túto beznádejnú frašku padavky, ktorou som sa kvôli ním stala. Až potom môžem začať riešiť tento predložený návrh od neznámeho Marka.