E L E N A

Sťažka si vzdychnem a opriem sa chrbtom o dvere. Nerada ho vidím odchádzať. Respektíve neznášam aj to lúčenie. Nie som slepá a samozrejme som si všimla, že mi chcel povedať aj niečo iné, no musela som ho odbiť, aby sme tú osobnú interakciu skrátili na čo najmenšie časové trvanie. Po mobile mi to ide jednoduchšie. Pri telefonovaní ho aspoň nevidím. Neustále si opakujem, že toto odlúčenie je nevyhnutné kvôli väčšiemu obrázku. Dnešný výstup z kancelárie mi len potvrdil, že stále nie som v poriadku. Ak mám byť s ním, jedine pod podmienkou, že sa vrátim k svojmu starému ja.

Tobiasko sa mi pozdravil, keď ho priniesol, a dokonca sa na mňa aj pozrel. Nevenoval mi jeden zo svojich zamračených pohľadov, ani neotŕčal pery a nepôsobil namosúrene. Pohnem sa do kroku a chystám sa ho osloviť. Posledné dni sa so mnou nerozpráva. Pokúšam sa nadviazať konverzáciu, ale on ma zakaždým odbije a otočí sa mi chrbtom. Začínam byť zúfalá zo všetkého. Obidvoch nás odmietal. Keď som navrhovala, že by mohol ísť niekam aspoň s Damiánom, hneď mi to zatrhol. Som taká neschopná, že si nedokážem poradiť ani s vlastným synom.

„Tobiasko, povieš mi, aký si mal deň?" oslovím ho a prisadnem si k nemu. Na moje prekvapenie nezašiel okamžite do svojej izby, ale sadol si pekne na sedačku a vyzerá to tak, že tam na mňa čakal.

„Tatino ma vyzdvihol v škole, potom som ho porazil na motokárach a neskôr mi pomohol s domácimi úlohami. Zabavili sme sa," zdôveruje sa mi a ja by som ho s najväčšou radosťou ihneď vystískala.

„Tatino ťa vzal na motokáry? Nebolo to nebezpečné? Dúfam, že ste mali prilbu a nešli ste prirýchlo, ešte si to s ním vybavím."

„Nie, mamina, ja som ho o to požiadal a nešli sme až tak rýchlo. Boli tam aj ostatné deti, vieš, aké to bolo vtipné. Tatino bol na dráhe jediný dospelý, ledva sa tam zmestil, nohy mu trčali vonku ako nejakému obrovi. Potešil ma, nehádajte sa kvôli mne," obraňuje ho a pri premietaní spoločného zážitku mu svietia oči nadšením. Tú iskierku som u neho nezazrela už dlhšiu dobu a je to jedna z vecí, po ktorej som v tej hnusnej miestnosti neuveriteľne túžila. Za tento pohľad by som urobila čokoľvek. Nič nie je krajšie, ako vidieť svojho Tobiaska takto šťastného.

„Okej, tak to teda nechám tak, ale nabudúce budem spokojnejšia, keď ma dopredu informujete. Nie som pokojná, keď viem, že by ti mohlo hroziť nebezpečenstvo."

„Mamina, hneváš sa na mňa, však? Mrzí ma to, ja som ťa nechcel uraziť, je mi veľmi ľúto, že som ti svojimi slovami ublížil. Nepremýšľal som o tom, čo hovorím," pritúli sa ku mne a objíme ma rukami okolo pásu. Nadskočí mi srdce radosťou kvôli jeho úprimnosti a priviniem si ho bližšie k telu. Cnelo sa mi po tomto výnimočnom a slovami neopísateľnom materinskom kontakte. Držím ho tak silno, ako keby na tomto objatí závisel život nás oboch. Z určitého hľadiska ten môj závisí od šťastia môjho syna.

„Sladká tvárička, ani na moment som sa na teba hnevala. Bola som smutná, to nepopieram, ale rozumela som tomu, prečo si sa so mnou nechcel rozprávať. Nehodlali sme ťa s tvojím tatinom raniť, chápem, že si z nás dvoch zmätený."

„Aj tak som sa k tebe tak nemal správať. Nebolo to odo mňa pekné, si moja krásna mamina, ktorú veľmi, veľmi ľúbim. Odpustíš mi, prosím ťa? Nebaví ma byť na teba nahnevaný, je to otrava," podráždene si odfúkne a vzhliadne hore ku mne. Plavé vlasy mu siahajú až ku čelu, zrejme by sme mali venovať Rite jednu návštevu jej salónu. Odhrniem mu ich a pobozkám ho na temeno hlavy.

„Záleží len na tom, že sme znovu zadobre a sľúbme si, že sa už nikdy nebudeme hádať, ani sa na seba hnevať. A žiadna ďalšia tichá domácnosť, je tu obrovská nuda, keď sa s tebou nemôžem rozprávať. Vieš, Tobiasko, tvoja mamina bola človek, ktorý sa bál mať deti, prišla som o svojich rodičov veľmi skoro a starali sa o mňa starí rodičia, neskôr ma v opatere mala už iba stará mama, bála som sa, že z nedostatku materinskej lásky nebudem dobrou matkou. Nevravela som ti to, hlavne kvôli tomu, aby som ťa zbytočne nezaťažovala svojimi problémami, ale zľakla som sa, že sa moje obavy potvrdili, keď si sa so mnou prestal rozprávať. Už nikdy mi to neurob, sme mamina a Sladká tvárička, zabudol si? Nie je tu nič, čo by sme my dvaja spoločne neprekonali," pripomínam mu naše motto z jeho detstva, ktorým som dodávala sebavedomie ja jemu alebo on mne pred učinením razantných krokov.

„Si tá najsamlepšia mamina na celej zemeguli. Zlostil som sa, lebo od nás tatino odišiel, preto som povedal, že vás nenávidím. Ale to nebola pravda, mamina, sľubujem ti to. Tatina aj teba mám najradšej. Bol by som smutný, keby som vás nemal."

„Aj my by sme boli nesmierne smutní, keby sme nemali teba, Sladká tvárička. Znamená to teda, že sme uzavreli mier?"

„Uzavreli sme mier," uznanlivo mi prikývne a rozosmeje sa svojím stovatovým úsmevom budúceho lamáča ženských sŕdc. Na znak mieru si symbolicky potrasieme rukou a mne to nedá, musím si ho niekoľko minút ešte vystískať. Pomerenie s mojím synom je najväčším úspechom posledných dní. Niečo mi nahovára, že v tom má nepochybne prsty Damián. Ak áno, len si u mňa opäť švihol.

„Mamina, ľúbim ťa, ale nerozpuč ma," ozýva sa spod mojich rúk, keď som ho ani na moment neuvoľnila zo svojho zovretia.

„Jasné, prepáč mi to, trochu som sa nechala uniesť. Rastieš, no pre mňa budeš navždy ten maličký roztomilý chlapček, ktorý na svoju ochranu potrebuje svoju maminu."

„To mi neprekáža, som rád, keď ma objímaš."

„Sladká tvárička, môžem sa ťa na niečo spýtať?"

„Spýtaj sa," súhlasne pokyne a pobozká ma na líce.

„To je jedno, nezáleží na tom. Podstatné je, že sme sa konečne udobrili," zamietam svoju dotieravú zvedavosť a nechám svoje nevyslovené otázky čisto v zákutiach svojej mysle. Zamýšľala som položiť mu otázku, či táto jeho náhla zmena správania súvisí s dnešným stretnutím Damiána, avšak čo na tom záleží. Pomyselný bod pre neho, keďže ma ako druhého rodiča podržal a nešiel tou druhou cestou, ktorá by bola opodstatnená. Udivuje ma, aký človek sa z neho stal. Neviem, či som stále Elena Karlová, ale v poslednom čase mám pre egoistickehého Damiána Oswalda len samé slová chvály. Niekto z nás dvoch sa rozhodne zmenil.

„Uložíme ťa do postieľky. Ráno máme školu. Mám skontrolovať, či si si urobil všetky úlohy alebo si si na sto percent istý, že ste s tatinom zvládli všetky?" opýtam sa pre istotu, aby sa domov nevrátil s poznámkou kvôli tomu, že náhodou obaja niečo prehliadli.

„Pravdaže, mamina. Tatino ma donútil prezrieť si to trikrát, kým mi uveril, že sme na nič nezabudli."

„Fajn, tak teda budeme veriť tomu, že ty aj tvoj tatino ste si dávali pozor. Ide sa umyť si zúbky a prezliecť do pyžamka!" zavelím a on sa na môj popud rozbehne hore sklenenými schodmi s chichotom. Zakrátko bude deväť. Priniesol ho o hodinu neskôr. Mohla som to spomenúť a pripomenúť mu, že na čase sme sa dohodli preto, aby ho dodržiaval, ale rozhodla som sa nebyť za takú mrchu. V tejto fáze dokážem byť aj ústupčivá. Keď už nám to nefunguje ako snúbencom, nech si navýšime to skóre minimálne tým, že sme dobrými spolurodičmi.

*****

Pozriem na hodinky. Sú sotva štyri hodiny, prehadzujem sa v posteli a striedavo sa odkrývam a vykrývam. Som celá spotená a zalieva ma horúčava. Môj typický úvod do každého nového dňa. Budím sa s neopísateľným hromadiacim strachom, ktorý sa utíši až v momente, keď otvorím oči a obhliadnem sa okolo seba. Nepamätám si, o čom som snívala. Žiadne ani len matné spomienky, ktoré by mi pomohli vylúštiť nočnú hádanku. Alebo skôr nočnú moru. Bez ohľadu na to, ako túžim zabudnúť na ten únos, som natrvalo poznačená.

V prstoch som preberala tú malú vizitku niekoľkokrát, vyťukám si to číslo, no pri prvom pípnutí to stihnem vždy vypnúť skôr, než sa mi niekto z druhej strany stihne ozvať. Stále sa presviedčam tým, že si z tejto situácie pomôžem sama. Zamietam vkročiť do psychologickej ambulancie a potvrdiť tým, že na mňa tí traja zvrátení zmrdi majú aj naďalej vplyv. Už viac nechcem byť ich väzňom. Hoci tak to je. Aj keď som naspäť v tomto dome a pohybujem sa svojvoľne, aj naďalej ma sužuje obmedzenie a paranoja ma sprevádza na každom kroku.

Som v dome sama, Tobiasko prespáva cez víkend u Damiána. Toto som si vybrala. Namiesto toho, aby sme tu všetci traja boli pokope, žijeme oddelene. Radšej na nás dvoch nemyslím, musela by som prejsť do fázy rozhodovania a zvažovania, na to sa zatiaľ nedám. No tiež si zo svojho prstu ani neskladám zásnubný prsteň. Nosím ho na svojej ruke nepretržite. Je to akési potvrdenie, že náš vzťah je len stopnutý a nie úplne odstavený a ukončený. I keď si nie som istá tým, pre koho to potvrdenie je. Či sa ním utvrdzujem ja sama alebo presviedčam druhých, ktorí sa pohybujú v mojej sfére.

Ležím s otvorenými očami a pozerám sa do stropu. Je zbytočné ďalej ležať, naspäť už nezaspím a popravde, spánok je pre mňa utrpenie. Naháňa mi hrôzu dostať sa do svojho spánkového podvedomia a bojovať s tými démonmi, ktorí ma ničia a nedávajú mi slobodného spánku. Nie je to pre mňa oddych. Nie, líham si do postele s predzvesťou zla, ktoré má na mňa dosah až keď upadnem do spánku.

Postavím sa z postele a zatiahnem závesy na otvorenom okne. Počas noci ich striedavo otváram a zatváram aj napriek tomu, že vonku panujú mínusové teploty. Moje telo reaguje zvláštne, v jednom okamihu sa trasiem a drkocem zubami, no v tom druhom doslovne horím a potrebujem príval čistého vzduchu, ktorý by mi umožňoval slobodného nádychu. Posttraumatická stresová porucha. Je nad slnko jasné, že ňou trpím. Ešte šťastie, že mám za sebou hodiny a hodiny učením psychológie, z ktorej mám koniec koncov aj ten červený diplom. Je však omnoho jednoduchšie pomáhať tým, ktorí ňou trpia, ako úspešne vyliečiť seba.

Zaleziem pod sprchu, cítim sa nechutne, musím zo seba vymyť tento slabošský strach. Ako sa z Eleny stala dokonalá padavka. Napäté svaly sa pod horúcou vodou pomaličky začínajú uvoľňovať, hladím si telo a predstavujem si, že sú to Damiánove ruky, ktoré práve prechádzajú po mojich prsiach a dodávajú mi príjemné teplo. Chýba mi náš intímny život. No nie som presvedčená o tom, že by som sa s ním dokázala milovať. Mala by som na to ísť postupne. Nestrpím cudzí dotyk, ale možno by som mala oprášiť služby starého dobrého priateľa na baterky. Samozrejme, že sa to nevyrovná tomu, čo mi pri našom milovaní dával Damián, ale na začiatok to postačí.

Odtiahnem zaťahovacie dvere a nahnem sa do spodnej skrinky. Brala som ho sem so sebou najmä kvôli tomu, aby som ho dráždila. Nevyužívala som ho, pretože mi celkom postačil Damiánov materiál. Náš sexuálny život som kvôli hlúpej stávke odstavila, čiže som ho používala pred tým, ako som zmizla, dosť často.

„Osožný priateľ na baterky, znovu sa stretávame!" poviem si nahlas a zapínam ho. Baterky vybité nie sú, je použiteľný. Zavriem sa naspäť do sprchy a nechám ho robiť robotu, na ktorú bol tento nenápadný pomocník stvorený. Zapieram sa rukami o stenu a prostredníctvom spomienok na všetky sexuálne zážitky s mojím egoistickým narcisom prichádzam ku vrcholu.

*****

Čítam si otázky čitateliek, ktoré mi boli doručené magazínom a premýšľam o odpovediach, ktoré by pre nich boli naozaj nápomocné. Tieto ženy sa na mňa spoliehajú. Z nejakého dôvodu vo mne stále vidia osobu, ktorá nie je zlomená a dokáže konať racionálne. Je druhoradé, že sama by som si mala zájsť o pomoc, pretože čitateľky tohto magazínu veria, že sa im odo mňa dostane uváženej rady partnerskej poradkyne s dlhou praxou a skúsenosťami.

Cítim sa dôležitejšie, keď viem, že môžem byť užitočná. Ten výstup z poradne ma priviedol do rozpakov, dávam si záležať na tom, aby moje duševné rozpoloženie viac neohrozilo moju prácu. Zvonenie od dverí ma ale odrádza od myšlienky, že dnes budem osožná a využijem svoj voľný deň.

„Švagriná, počula som, že si doma sama, tak som si pomyslela, že by som ťa mohla navštíviť!" po otvorení dvier na mňa vyskočí Hanin zadychčaný hlas a veselo sa na mňa usmieva.

„Hana, zdravím ťa. Vitaj!" pozdravím ju a pozvem do vnútra. Je pravda, že som sa chcela pustiť do práce, ale je milé, že ma prišla pozrieť. I keď je dosť možné, že ma len kontroluje na Damiánov povel.

„Rada ťa vidím! Odpusť mi, že som u teba od Silvestra nebola, ale popravde nemám veľkú chuť s týmto obrovským bruchom niekam chodiť. Radšej sedím zavretá doma a chronicky sa obžieram. Prisahám, že do pôrodu sa ani cez tie dvere nepretlačím! Ale dosť môjho sťažovania, prišla som ti niečo ukázať. Včera sme boli s Augustom na tridsaťtýždňovom ultrazvuku a doktor mi ponúkol novinku, ktorú momentálne skúšajú. 3D ultrazvuk!" bez prestávky melie a z kabelky vyťahuje čiernu snímku, na ktorom je skutočne vyobrazené dieťa so zavretými očami a s rukami pri malej hlavičke.

„To je úžasné," prinútim sa do reakcie a srdce mi ide v hrudi vyskočiť. Tvrdo naráža o hrudný kôš a aj na svojich rukách badám toto rozrušenie.

„Kriste, Elena, prepáč, vôbec som si to neuvedomila. Ako najväčšia krava ti tu ukazujem svoje dieťa, keď ty si..." okamžite si to všíma a prevezme si odo mňa snímku so svojím dieťaťom.

„Neblázni, Hana, teším sa s tebou. Som rada, že si sa so mnou podelila. Máš právo tešiť sa zo svojho dieťaťa. Nemusíš sa obmedzovať kvôli tomu, že ja som o svoje prišla," presviedčam ju a trpká príchuť neodznieva. Ja som nedostala nikdy šancu, aby som sa zoznámila so svojím dievčatkom. A to bolí. Prekliate to bolí.