D A M I Á N

„Ahoj, šampión. Aký si mal deň?" pozdravím sa mu pri školských skrinkách, pri ktorých ho čakám už takmer pol hodinu. Dnes bol jeho prvý deň v škole po vianočných prázdninách, dohodli sme sa, že ona ho sem prinesie a ja ho vyzdvihnem.

„Dobrý," odpovedá mi jednoslovne, hľadí pred seba a so svojím batohom na chrbte ledva vláči nohy za sebou. Dáva mi zreteľne najavo svoju neochotu a to najmenšie možné nadšenie z toho, že ma tu vidí.

„Dobrý deň, ujo Damián. Tobiasko ma poveril, aby som s vami diskutovala namiesto neho. Všetko, čo mu chcete povedať, máte hovoriť mne, pretože on sa s vami nerozpráva," osloví ma znenazdajky blonďavá Bianka a ochranársky sa so zloženými rukami postaví pred môjho syna, ktorý toto drobné dievča poveril rolou svojej hovorkyne. Odvrátim na chvíľu tvár, aby si obaja nemohli všimnúť moje pobavenie, a kľuknem si dole k ním, aby sme mohli byť na rovnakej úrovni očí.

„Šampión, to ma budeš vážne takto ignorovať a zatiahneš do našich sporov aj svoju kamarátku? Mám ťa dnes na starosti, chceš aby nás Bianka všade sprevádzala? Som presvedčený o tom, že má dôležitejšie veci na práci, ako robiť tlmočníka medzi nami dvomi. Alebo sa mýlim?" nasmerujem na ňu spýtavý pohľad a ona je stále vo svojej nekompromisnej pozícii odhodlanej osobnej ochranárky môjho syna.

„Ujo Damián, Tobiasko je môj najlepší kamarát a kamaráti sa o seba starajú. Požiadal ma, aby som mu pomohla, pretože sa na vás hnevá."

„Bianka, povedz tatinovi, že klamárov nemám rád a on mi sľúbil niečo, čo nedodržal," po minúte ticha sa do konverzácie zapojí aj on, s trucovaním však neprestáva, aj naďalej pokračujú vo svojom dohovorenom scenári s posúvaním cez tretiu osobu.

„Ujo Damián, Tobiasko hovorí..." hneď mi odovzdáva to, čo povedal, hoci som ho počul.

„Áno, Bianka, počul som, čo mi povedal. Šampión, ja som ti neklamal, odvtedy sa ale situácia a okolnosti zmenili. S tvojou maminou síce bývame oddelene, ale vidíš, že o teba sa neprestane starať ani jeden z nás. Sme tu pre teba, zbožňujeme ťa a obidvoch nás mrzí, keď sa na nás hneváš a odmietaš sa s nami rozprávať. Niektoré dospelácke veci sú ťažké na pochopenie, ani sa ti nedivím, že si z toho zmätený, sám mám občas problém vyznať sa v tom, no ty si inteligentný a častokrát mám dojem, že nás dokonca svojou chápavosťou prevyšuješ. Chcem s tebou len stráviť deň, zabaviť sa, nepristane ti, keď si takýto mrzutý."

„Dobre, Bianka, budem sa s tatinom rozprávať. Uvidíme sa zajtra, tak ahoj," rozlúči sa so svojou ochotnou kamarátkou a objíme ju okolo pliec. Som prekvapený, že to zabralo a nenápadne sa zasmejem. Pravdupovediac som si myslel, že to s ním pôjde ťažšie.

„Mám to chápať tak, že tvoja mlčanlivosť je u konca?" štuchnem do neho a otvorím mu dvere na skrinke, aby sa mohol prezuť zo svojich prezuviek. Posadí sa na nízku drevenú lavicu a dáva si načas s odpoveďou.

„S tebou sa budem rozprávať, ale s maminou nie. Ona ťa vyhodila z nášho domu, kvôli nej už nie sme rodina," smutne prehovorí a nasunie si nohy do svojich modrých oteplených členkových topánok. Dostal ich na Vianoce, s Elenou sme sa hádali, ktorú farbu mu vezmeme, nakoniec sme mu vzali jedny z každej. Prvýkrát mi dovolila utrácať a neokrikovala ma, že sa so svojimi plnými vačkami nemám predvádzať.

„Nie, Toby, tak to nebolo, a nie je pekné obviňovať za všetko tvoju maminu. Rozhodli sme spoločne, nevyhnala ma. Jednoducho sme usúdili, že bývať pod jednou strechou nám neprospieva. To je celé. Prečo si myslíš, že je to chyba len tvojej maminy? Zabudol si, ako veľmi ti chýbala, keď bola od nás? Elena má za sebou náročné obdobie, my dvaja by sme jej naopak mali pomôcť, aby sa cítila lepšie."

„Chýbala mi, ale teraz je iná. Stará mama vždy hovorila, že je mamina veliteľ, pretože každému rozkazuje a preto si myslím, že rozkázala aj tebe. Kvôli nej si nás opustil a nebývaš s nami," tvrdohlavo si stojí za svojím presvedčením a spája pery dokopy.

„Stará mama nevie, o čom hovorí. Vieš, že sa často s Elenou iba doberajú a tak to niekedy je, dospelí povedia mnohokrát aj to, čo tak v skutočnosti vôbec nemyslia. Presne aj ako deti, nemyslím si, že si myslel vážne, keď si povedal, že nás dvoch nenávidíš. Alebo áno?"

„Nie, hneval som sa na vás, preto som povedal tie nepekné slová."

„Vedel som to. Ale vieš, aký je problém s neuváženými slovami? Dokážu človeka raniť a obzvlášť tvoja mamina sa trápi za to, čo si nám vykričal. Myslíš, že by si sa mohol ospravedlniť? Určite by to nesmierne ocenila a pomohlo by jej to."

„Nechoval som sa pekne. Mamina je kvôli mne smutná, čo ak moje ospravedlnenie neprijme?" náhle prejaví svoje starosti a položí si hlavu na moje plece.

„Si jediný človek, od ktorého to ospravedlnenie ani vôbec nepotrebuje, pretože ti odpustila už hneď, keď si tie nepekné slová vyslovil. No i napriek tomu sa ospravedlniť musíš, aby si to odčinil. Ľudia, ktorých milujeme, stoja za to, aby z našich úst počuli, že nás náš krátkodobý výpadok mrzí," rozstrapatím mu rukou vlasy a metaforicky si vzdychnem od úľavy. Teší ma, že si odo mňa nechal dohovoriť.

Nechcem, aby bol na Elenu nahnevaný a správal sa k nej s neúctou. Nepotrebujem, aby do jej krvavých a boľavých rán sypal soľ ešte aj náš syn, ktorý si síce svoje správanie neuvedomuje, ale o pár rokov z neho vyrastie dospelý muž. Prostredníctvom neho môžem napraviť svoje chyby a vychovať z neho človeka, ktorý za niečo stojí. Nedovolím, aby sa uberal rovnakou cestou, ktorou som vo svojej mladosti kráčal ja.

„Naozaj si myslíš, že mi odpustí?"

„Na sto percent. Si jej maznáčik, nikoho nemiluje tak, ako teba. Zaslúži si, aby si ju rešpektoval, nezabúdaj na to, čo pre teba robí. Stará sa o teba a dáva ti všetko, čo je v jej silách. Samozrejme, že nie je bezchybná, robí chyby tak, ako my ostatní. Podstatné je však, že sa snaží byť ti tou najlepšou maminou a ubezpečujem ťa, že ti ani nebude nič vyčítať."

„Nechcel som mamine ublížiť. Veľmi ju ľúbim a bojím sa, že keď nebudeme všetci traja pokope, opäť nám zmizne. Ja ju nechcem stratiť."

„O to tu šlo? Bál si sa, že keď s vami nebudem bývať, niečo sa jej stane? Len aby si vedel, ľudia, ktorí tvojej mamine ublížili, boli potrestaní a viac sa k nej nedostanú, ani k tebe a už vonkoncom nie ku mne. Neobávaj sa, nedovolím, aby sa vám niečo. Už nikdy sa nič podobné opakovať nebude. Na to si posvietim. Ale dosť o takýchto negatívnych témach. Keď prídeš dnes večer domov, príď k mamine, objím ju, pobozkaj a povedz, že ťa to mrzí. V tomto čase ju neurobí nič šťastnejšou, než to, že sa s ňou znovu rozprávaš. A teraz mi prezraď, čo by si chcel dnes robiť?" prejdem na pozitívnejšiu vlnu, ale jeho obavy ma doviedli k myšlienke, že je načase najať im obom ochranku.

„Pôjdeme na motokáry? Kamaráti v škole spomínali, že na nich boli cez prázdniny a bolo to veľmi zábavné!"

„Tak teda platí! Ide sa na motokáry!" entuziasticky mu pritakám a prehodím si na svoje plece jeho batoh. Som rád, že sme mali tento dohovor. Vyčítal som si, že som ho prehľadal v čase Eleninho únosu. Ani ja už svoje chyby neodčiním a nenapravím, ale aj kvôli nemu chcem byť lepším človekom. Nestane sa zo mňa svätý, ale vzhľadom na svoj odstavený prísun sexu by som snáď mohol aj kandidovať do kláštora. Už len čakám, kedy sa mi nad hlavou zjaví poondiata svätožiara.

Nasadneme do môjho čierneho Audi a do vyhľadávania na GPS zadám miesto najbližšej motokárovej krytej trate. Keď bude starší, prinesiem ho aj na paintball. Mohli by sme si ho zahrať pokope s našou šialenou partiou, i keď by mi vcelku stačilo, keby sme na hracom poli boli len my traja. Nemôžem mu klamať a tvrdiť, že sa dáme naspäť dokopy. Nie som jebnutý na hlavu, väčšinou pauza značí len oddialenie neodkladného. Budem dúfať, že to nie je náš prípad.

Zaparkujem pred nízkou červenou budovou s namaľovanými šachovnicovými vlajkami a prilbami. Toby nadšene zvýskne a okamžite sa prediera von ku vstupným dverám. Chytím ho za ruku a uvažujem, či bol dobrý nápad vziať ho sem. Neoveril som si to s Elenou. No na druhú stranu je to môj syn a trochu zábavy ešte nikomu neuškodilo. Navyše je to detská trať, bude mať prilbu a nepôjdeme rýchlo. Nehrozí mu nebezpečenstvo. Nie som neohľaduplný otec.

V motokárovej zatočenej hale s rôznymi zákrutami v rozličných stupňoch už od príchodu počuť detský smiech, zvuk motorov a hrubé narážanie o červeno-biele šachovnicové zvodidlá. Nie je to trať pretekárov formuly jedna, ale myslím, že už aj tu by sa dalo rýchlo vyzistiť, či má niekto talent presadiť sa aj vo vyššej motoristickej kategórii. Krátko zaváham, či bolo ozaj správne vziať ho sem, ale jeho nadšenie v očiach moje obavy vyvracia. Vyzerá byť naozaj šťastný a to je emócia, ktorú u neho vidím najradšej.

Zapíšeme sa, ďalšia jazda začína o päť minút, dovtedy si stihneme navliecť kožené farebné rukavice a prilbu. Tobymu sedí motokára ako uliata, za to ja som v nej stlačený a moje dva poklady v boxerkách sú stlačené ako také posraté sardinky v náleve. Nie je to moja premiéra, bol som tu už pred pár rokmi s Augustom, podstata sa nezmenila.

Chytím sa pevnejšie okrúhleho volantu a stlačím plyn. Jazdím za Tobym, nechal som ho pred sebou, mohol by som ísť aj rýchlejšie, ale záleží mi na tom, aby som mu urobil radosť. Okolo nás súťažia ďalšie malé deti, tuším som jediným dospelým na trati, seriem to. Nechávam svojho syna vyhrať a mojím víťazstvom je až jeho reakcia po prejdení cieľovou čiarou. To moje je vzácnejšie, ako nejaká márnotratná výhra v hlúpych pretekoch. Zachoval som sa ako otec a podržal som matku môjho syna. Dokázal som ho presvedčiť, aby sa jej ospravedlnil. Má to pre mňa omnoho cennejšiu hodnotu, ako kdejaké súperenie na motokárovej trati.

*****

„Úlohy má spravené, napísali sme asi päť diktátov skladajúcich sa zo slov, respektíve viacmenej len zo slabík má, si, mo, a tak ďalej. Môžeš ho s kľudným svedomím uložiť do postele, na zajtrajší deň v škole je pripravený," hrdo jej oznamujem pri dverách, keď som Tobyho podľa dohody priniesol domov načas.

„No páni, precvičoval si s ním diktáty, aby si ma ohúril? Alebo si ho so svojím škrabopisom opäť raz presviedčal, že tvoje písané l je vlastne písané s?" pýta sa ma s úškrnom a opiera sa o zárubňu dverí so založenými rukami. Dnes bol jej prvý deň v práci od toho únosu. Zvažujem, či sa jej mám spýtať, ako to šlo a pritom nevyznieť ustráchane a zúfalo.

„Aký bol návrat slávnej Eleny Karlovej do jej uznávanej partnerskej poradne?" načnem nenáročky a predstieram nezáujem.

„Šlo to," odpovedá krátko a uhýba mi pohľadom. Stiahne si ruky dokopy a narovná chrbát do vzpriamenej pozície.

„Iba šlo to?" natrčím sa jej a zopakujem po nej jej strohú odpoveď.

„Čo viac chceš počuť? Mala som ti spísať celý svoj harmonogram a následne ti ho odrecitovať ako nejakú básničku? Radšej mi povedz, aký deň ste dnes mali vy dvaja."

„Spočiatku mal v pláne využiť Bianku ako svoju osobnú hovorkyňu, pretože interakciu so mnou odmietal, ale nakoniec sme našli spoločnú reč a myslím, že sme na dobrej ceste. Nejaké veci pochopil."

„Mňa si od tvojho odchodu absolútne nevšíma. Aj keď mu niečo vravím, len ma odignoruje."

„Mám taký pocit, že to sa zanedlho zmení. Elena, si si vedomá toho, že to, čo nám povedal, nemyslel vážne, však? Si skvelá matka a on ťa miluje. Na to nezabúdaj," podporím ju, pretože mi neuniklo, ako odrazu posmutnela. Pravdaže ju bolí, že sa s ňou náš Toby nechcel rozprávať.

„Ďakujem, vážim si to. Tak dobrú noc, Damián."

„Dobrú noc, Elena," ukončujeme našu debatu pri dverách domu, v ktorom sme ešte pred niekoľkými dňami bývali spolu. A hoci je tu asi milión vecí, ktoré jej mienim povedať, rozhodnem sa nepovedať jej ani jednu z nich a radšej netlačím na pílu. To ona bola tá, ktorá ma žiadala o odstup a ja nemám právo zasahovať do jej života. Už viac nie.

*****

„Pán Oswald, na recepcii čakajú tí chlapi od tej bezpečnostnej firmy, môžem ich poslať do vašej kancelárie?" Monika mi oznámi príchod chlapov, ktorých si plánujem najať pre bezpečie ľudí, ktorých milujem.

„Samozrejme, pošli ich za mnou," odobrím jej. Neprenechám viac nič na náhodu. Keby som to urobil hneď, ako mi to August navrhol, mohol som predísť Eleninmu únosu a jej potratu. Možno ma zabije, keď sa to dozvie, ja som ale odhodlaný to risknúť. Nech radšej skapem ja, akoby sa malo v budúcnosti stať niečo im dvom. Fajn, tak je to narúšanie jej slobody, ale nedozvie sa o tom. Budú ju sprevádzať na každom kroku bez toho, aby si to všimla. Najal som si profíkov. Pre moju diablicu len to najlepšie v okolí. 

…………………………………………………

Drahé čitateľky HS 3 - Navždy tvoja, ja aktuálne dopisujem posledné kapitoly, rozhodujem sa či dať príbehu 68 alebo okrúhlych 70 kapitol. V poslednom čase je tu akosi mĺkvo, preto by som si rada vypočula váš úprimný názor na priebeh súčasného deja. Máte ten dojem, že príbeh stratil svoje čaro a čítate ho už len zo zotrvačnosti? Spätná väzba čitateľov je pre mňa dôležitá, preto by som bola veľmi rada, keby ste sa vyjadrili. Ďakujem.