E L E N A

Prvé minúty nového roku a ja porazenecky odchádzam od spoločnosti ľudí, ktorí mi prinášali celý ten minulý pohodlie a komfort. Nechcem čeliť ich pohľadom, pretože Ritin podrezaný jazyk ma prinútil k priznaniu, ktoré som ešte na tých pár dní chcela nechať len medzi mnou a Damiánom. Samozrejme, že tú pauzu som navrhla ja a momentálne sa necítim na to, aby som komukoľvek z nich vysvetľovala svoje dôvody. Jediný, ktorý ma zaujíma a moje stanovisko si vypočuť musí, je náš syn. Nemám pripravenú žiadnu reč. Rozhodla som sa improvizovať.

Znie to ako neuvážená voľba. Veď sme sa predsa zasnúbili a presťahovali do spoločného domu, speli sme k obrazu typickej vzorovej rodiny. Tobiasko po tom túžil. Bol nadšený, že sme sa s Damiánom pomerili a spĺňame tú ideu dvoch rodičov nažívajúcich si idylicky v jednej domácnosti. Začínali sme sa podobať tej klasike, ktorá je v dnešnej dobe skôr výnimkou z pravidla. Samozrejme, že sa muselo stať niečo, čo ten hladký priebeh muselo narušiť. Keby tu existovalo iné riešenie, bez premýšľaní by som sa ho chytila. No nie je.

Nebudem mu klamať, som človek, ktorý neznáša byť ťahaný za nos a aj keď je môj syn malý, zaslúži si, aby sme boli k nemu úprimní. Päť rokov som mu zatajovala jeho otca, to už neodčiním, ale keby som ho kŕmila ďalšími lžami, skôr či neskôr by ma znenávidel. A v tejto chvíli si nemôžem dovoliť, aby ma nenávidel ešte niekto ďalší, keď túto vec bravúrne zvládam sama za seba.

„Počkáme do rána, zoberieme ho domov a zajtra mu všetko povieme," zastaví ma pri dverách Damián a položí si ruku na môj driek. Robí to opatrne, akoby si už ani nebol istý tým, či má povolené siahnuť na mňa. Ani sa mu po tej scéne z kúpeľne nečudujem. Chovala som sa mimo zdravo fungujúcej logiky. Sama som za ním liezla, aby sa ma dotkol, a po tých nekonečných dňoch moje telo žiadostivo a úpenlivo túžilo po intímnosti. No v okamihu sa všetko vyplo a ja som odtiaľ potrebovala čo najskôr vypadnúť.

„Nie som až také monštrum, ktoré by svojho syna zobudilo naschvál s úmyslom, aby na neho zvalilo bombu o našej oddelenej domácnosti," odseknem mu dotknuto a pohnem kľučkou, no on ma stačí ešte predtým otočiť tvárou ku sebe. Ako keby vycítil, že od neho bočím pohľadom a že mi ide o to, aby som sa vyhla očnému kontaktu.

„Elena, neútočím na teba. Prijímam tvoje rozhodnutie, síce ho absolútne nechápem, avšak rešpektujem, že potrebuješ odstup. Ak máš pocit, že som ťa svojimi slovami napadol, tak mi to prepáč, celkom úprimne, som z toho jeleň, netuším, ako mám ku tebe pristupovať, aby som ti neublížil. Žiadam len to, aby sme to urobili správne a pokiaľ je možné, Tobyho ranili len minimálne," hovorí ráznym hlasom, z ktorého vycítim starosť. Tak nejako mi imponuje, že mu na našom synovi záleží. Bez ohľadu na všetko, na moje minulé predsudky voči nemu, od samého začiatku je z neho úžasný otec. Jeho správanie voči Tobiaskovi je skutočne posledná vec, ktorú by som mu kedy mohla vyčítať.

„Mne ide o to isté. Nechcem, aby kvôli nám... kvôli mne trpel. No je dôležité, aby sa dozvedel pravdu. My dvaja sme ľudia, ktorí neznesú, keď im niekto bezočivo klame do očí a súdiac podľa génov, ktoré sme mu odovzdali, náš syn je rovnaký. Vysvetlíme mu, že sa sťahuješ a budeme bývať sami, ale neznamená to kompletný rozchod. Dávame si pauzu, nevieme presne, kedy sa skončí, no dávam si ju kvôli tomu, aby som sa spamätala z určitých vecí a dala sa naspäť dohromady."

„V poriadku. Nebudeme mu klamať do očí a povieme mu jemne pravdu o tom, že z nás dvoch je pár na prestávke," prikývne a odtiahne si ruku, ktorou ma zastavoval v tom, aby som stisla kľučku. Na znak odsúhlasenia len myknem hlavou a otvorím dvere na izbe, v ktorej spí.

Leží vo svojej typickej póze, trčí mu noha spod pokrývky, jedna ruka pod hlavou, a pôsobí tak mierumilovne. To je ten pohľad, ktorý som si myslela, že si už nikdy viac neužijem. Chcem, aby sa mi polepšilo kvôli nemu. On je jedným z dôvodov, pre ktorý sa bezpodmienečne musím dať dohromady. Zastaneme v strede miestnosti a popri praskajúcich a farebných ohňostrojoch sa mlčky prizeráme vo dvojici na syna, ktorý zišiel z nás dvoch.

„A Elena? Tak šťastný nový rok. Nezabúdaj, čo sa hovorí. Ako na nový rok, tak po celý rok," uchmatne si na moment moju pozornosť a frajersky sa uškrnie. Stojí s oboma rukami vo vreckách na tmavých džínsoch a mne sa pri jeho slovách rozbúcha srdce. Beriem to na vedomie. Neprestala som ho milovať, ale v súčasnosti je byť pri ňom pre mňa až príliš bolestivé.

„Šťastný nový rok, Damián," odpoviem mu bez sarkastickej poznámky, pretože i keď som si zvykla myslieť, že jeho detinský úškrn z duše nenávidím, priala som si ho počas tých dňoch odlúčenia vidieť. Nie je to naozaj vec, ktorú by som mohla nenávidieť.

Tak tu stojíme, pozeráme sa na svojho syna a prežívame jednu z posledných nocí, ktorú strávime v tejto trojčlennej zostave. Povedal, že na mňa počká, no to by odo mňa bolo pravdepodobne nesmierne sebecké, ak by som žiadala, aby čakal na to, kým sa spamätám. Dávam mu voľnosť.

*****

„Znovu mi budete niečo oznamovať? Zase sa k nám niekto sťahuje alebo mamina čaká ďalšieho súrodenca?" háda a podopiera si zvedavo bradu rukami. Posadili sme ho na sedačku v obývačke a zavolali sme si ho s úmyslom, že mu musíme niečo oznámiť. Nasucho preglgnem pri zmienke o súrodencovi. Nerozumie, že tým reže do živého, preto nasadzujem čo najtvrdšiu predstieranú masku a tvárim sa, že som jeho slová prepočula.

„Nie, Sladká tvárička, týka sa to rozhodnutia, ktoré sme učinili s tvojím tatinom. Chceme, aby si vedel, že ty za to nemôžeš, nechceme, aby si sa začal obviňovať. Zažívam v poslednej dobe trochu náročnejšie obdobie, nemusíš sa o mňa báť, som zdravá. No okrem fyzického zdravia, do ktorého patrí napríklad taká chrípka alebo kašeľ, tu existuje aj iné zdravie, také to mentálne, ktoré súvisí so psychikou človeka. Nebudem ťa zaťažovať odbornými termínmi a detailnými popismi, ale jednoducho sa mentálne necítim až tak dobre. S tvojím tatinom sa máme radi, ale na to, aby sa mi polepšilo, je nevyhnutné, aby sme si dali na určitý čas od seba pauzu. Tatino sa od nás na istú dobu odsťahuje, to ale neznamená, že vy dvaja sa už nebudete stretávať. Bude ťa navštevovať, aj ty jeho, nepopieram, že to bude máličko iné, ako keď sme bývali všetci traja spolu, ale budete sa vidieť často," prehovorím a snažím sa zniesť optimisticky. Celé ráno som sa pripravovala, ako ho oslovím a prakticky som improvizovala. Nič som si nenacvičila, pretože všetko v mojej hlave vyznelo hlúpo.

„S tatinom ste sa rozišli? Nemilujete sa? Ja nechcem, aby išiel tatino preč!" vstane a rozčertí sa. Spája ústa dokopy a objíme Damiána okolo pásu.

„Šampión, nie je to vôbec tak, ako si povedal. Mamina sa trochu trápi, potrebuje čas, aby sa uzdravila, my dvaja ju milujeme a mali by sme jej pomôcť, nie? Alebo chceš, aby sa nám trápila aj naďalej? Nerozchádzame sa. Zle si to pochopil. Dávame si prestávku. Ako keď dlho bežíš a potom nevládzeš s dychom, si celý zadýchaný a potrebuješ sa posadiť a napiť vodu, aby si načerpal ďalšie sily. Aby si mohol ďalej bežať, musíš si najprv oddýchnuť, však?" dohovára mu a kľukne si dole k nemu. Tobiasko hľadí do zeme a pozorne počúva, ako mu vysvetľuje našu situáciu na vzorovom príklade. To Damián by mal byť skôr unavený zo mňa, nie ja z neho. Opäť sa mu na mňa podarilo zapôsobiť rodičovským dohovorom.

„Mamina si musí od teba oddýchnuť? A ako dlho bude oddychovať? Mne sa páčilo, keď si býval spolu s nami. Bolo to lepšie. Boli sme všetci pokope."

„Šampión, dospelí sa niekedy musia odhodlať aj ku komplikovaným riešeniam, no keby bolo všetko také jednoduché, to by sme si potom nič nevážili, nie? Nevieme, ako dlho bude trvať naša pauza, no chcem, aby si si vždy spomenul na to, že sme tu obaja pre teba kedykoľvek nás budeš potrebovať. Tvojimi rodičmi ostaneme navždy. Si pre nás najdôležitejší na svete a preto ti úprimne hovoríme o situácii, do ktorej sme sa dostali. Je lepšie, keď vieš celú pravdu, však? Považujeme ťa za to najinteligentnejšie dieťa na svete a to posledné, o čo by nám kedy šlo, je to, aby si sa kvôli nám trápil a trpel."

„Sladká tvárička, prosím ťa, nehnevaj sa na mňa. Tvojho otca milujem, neprestanem ho milovať, no my dospelí niekedy konáme veci, ktoré sa vymykajú z logického premýšľania. Neopúšťa nás, iba sa presťahuje, aby som si mohla utriediť myšlienky a my traja by sme tu mohli bývať znovu spolu."

„A nemôžeš premýšľať aj keď bude bývať doma s nami?"

„Môžem, ale ako už spomínal tvoj tatino, je pre mňa nevyhnutné načerpanie nového dychu a to dosiahnem čisto tým, že na nejaký čas budeme od seba."

„Ale mne sa to tak nepáči. Ja to tak nechcem! Prečo musí tatino odchádzať? Vravel si, že keď sa mamina vráti, budeme všetci pokope! Sľúbil si mi to!" vyhadzuje mu na oči a odsotí ho od seba. Na takéto správanie u neho nie som zvyknutá.

„Šampión, je mi to ľúto, ale musíš nás chápať. Neodchádzam ďaleko, budem od teba len na pár metrov. Zavoláš mi a prídem si po teba. Jeden deň môžeš spať u mňa, jeden u maminy. No tak, pozri sa na mňa a nerozčuľuj sa," utišuje ho, zatiaľ čo ja sa iba mlčky prizerám.

„Rozhodli ste sa bezo mňa a ja to tak nechcem! Dajte mi pokoj, neznášam vás!" zakričí a rozbehne sa po schodoch do svojej izby. To zabolelo. Takéto slová z jeho úst počujem po prvýkrát. Môj syn nemá takéto záchvaty zlosti. Nepatrí k tej skupine rozmaznaných deciek s amokmi a hysterickými záchvatmi.

„Nechaj ho, prekvapilo ho to. Nemôžeme mu to mať za zlé. Posledné týždne mu dali zabrať, nemyslel svoje slová vážne," zastavuje ma v tom, aby som šla za ním a posadí sa.

„Rozumiem, a všetko je to kvôli mne. Nemusíš mi to vyhadzovať na oči, to posledné, čo by som chcela, je ubližovať mu," nezdržím sa defenzívneho komentára a prejdem do kuchyne. Počúvnem jeho radu, pretože sama neviem, čo by som mu mohla povedať, aby som túto situáciu zlepšila. Dotklo sa ma to. Kazím život všetkým naokolo.

„Elena, neobviňujem ťa. Keď si bola preč, správal som sa ako skurvený podliak. Nevenoval som sa mu, keby nebolo mojej matky, náš syn by bol sám. Máme na tom podiel obaja, keď už chceš niekoho obviňovať."

„Takže sme obaja nahovno rodičia."

„Robíme, čo môžeme, Elena. Toby sa z toho dostane, je naštvaný, ale prejde ho to. Vieš, čo som si počas svojho ročného pôsobenia v úlohe otca všimol? Zabúdajú a odpúšťajú rýchlo. S nami dospelými sa už toho veľa narobiť nedá, keď sme skazení, proste skazenými neprestaneme byť, ale on je nepoškvrnený. Ťahá nás dvoch, kvôli nemu sa stávame lepšími ľuďmi, i keď ja nikdy neprestanem byť sviniarom a ty mrchou. Sme čo sme, hlavné je, aby si sa dala naspäť dokopy. A ja čakám, na to nezabúdaj."

„Kľudne aj ďalších šesť rokov? Neviem, kedy a či vôbec budem pripravená pustiť si ťa na naspäť do života."

„To je len na tebe. Ako som však už povedal, ja nebudem tým, kto sa ťa bude doprosovať. Tak sa tu zatiaľ majte, dúfam, že si si vedomá toho, ako často ma tu aj napriek môjmu odchodu budeš vidieť."

„Je to tvoj dom."

„Nateraz je len tvojím a Tobyho. Kúpil som ho pre teba, ani na to nezabúdaj. Večer ti zavolám, aby som zistil, ako na tom Toby je. Zvládneme to, Karlová. Aby si vedela, neopúšťam ani teba, som tu pre vás dvoch dvadsaťštyri hodín denne. Maj sa dobre."

„Maj sa dobre, Damián."

„Pobozkám ťa na rozlúčku a zamietam akýkoľvek nesúhlas z tvojej strany. Tieto tvoje prekliate pery mi budú chýbať. Rovnako ako zadok, prsia a tvoja..." nedopovie, pretože ho umlčím svojimi perami. Bozk na rozlúčku bol dobrý nápad. Posledná výhovorka pre to, aby som mohla prijímať jeho pery a bozkávala ho do bodu, v ktorom sa mi z neho zatočila hlava. Je to náročné na pochopenie. Nemala by som sa Tobiaskovi diviť. Nevyznám sa v tom ani ja sama. Celé moje telo si ho žiada, ale hlava s tou žiadostivosťou zápasí. V tejto chvíli sa skladám z dvoch ľudí, ktorí majú protichodné názory a nedokážu sa zhodnúť. A kvôli tomu musím byť sama.