D A M I Á N

Nerozpráva sa so mnou. Nechce počuť k tej téme ani jednu otázku a ja som sa ocitol v bode, v ktorom už ani sám neviem, ako k nej mám pristupovať, aby som náhodou nesiahol na jej citlivé miesto. Tá prekliata tvrdohlavosť ju ovláda a tie múry, ktoré som pred jej únosom pomaličky búral a odstraňoval, sú späť pri nej a ja s ňou začínam opäť nanovo. Nepripustí si k telu, čo sa jej stalo. Čo sa stalo nám. Len ťažko prehltávam stratu nášho dieťaťa. Tá zvrátená kurva nás pripravila o našu dcéru. Požiadala ma, aby som sa v tom ďalej nehrabal. Mám to nechať tak. Lenže ja sa potrebujem revanšovať. Ako to mám nechať len tak do rúk zákona, keď som sa zaprisahal, že ja budem ten, ktorý sa im za ten prijebaný sprisahanecký plán pomstí?

Dnes ju púšťajú domov. Je slabá, rana sa jej stále hojí, ale keď sa jej opýtam, ako sa cíti, urputne zapiera akékoľvek známky a prejavy bolesti. Nie, nemyslím si, že ju to nezasiahlo. Vo svojom vnútri zažíva presne rovnaké peklo, ktoré sa odohráva vo mne. Ona len svoju zlosť a zármutok nedáva najavo. Zrejme aby som ju nepovažoval za slabú. Snaží sa ma oklamať svojou tvrdou maskou na povrchu, aby zamaskovala tú psychickú záťaž a utrpenie, ktoré jej strata a obmedzenie jej slobody spôsobili.

„Slečna Karlová, váš stav je primeraný podmienkam, odporúčam vám však pár dní pokoja v domácom režime. Vaše telo je stále pomerne slabé, spamätáva sa z podmienok, ktorým bolo na dlhší čas vystavené. Nepreháňajte to a šetrite sa. Je to síce dosť háklivá téma, ale môžem vám dať kontakt na psychológa, pre matky je vždy bolestivé, keď prídu o svoje dieťa. Pomohlo by vám, keby ste sa vyrozprávali. Do ničoho vás nenútim, je to len návrh, považoval som za dôležité, aby som vás aspoň informoval. Tento rozhovor je diskrétny, proste vás oboznamujem s vašimi možnosťami," započujem doktorove slová pred dverami a zastavím sa v chôdzi, aby som si ich konverzáciu mohol vypočuť.

„Ďakujem, pán doktor, sama som psychologička a uznávam, že v takýchto situáciách sú bežné návštevy cvokárov, ale ja k takým ľuďom nepatrím. Zvládam to, považujem to za minulosť a posúvam sa ďalej. Z vlastnej skúsenosti viem, že nikdy nikomu nepomohlo, keď niekto silene omieľa tú istú vec donekonečna. Som v absolútnom poriadku a som si vedomá toho, že to sú presne slová, ktoré by vám povedal človek, ktorý nie je ani v tom najmenšom poriadku, ale vezmite ma za slovo, keď vám hovorím, že nie som súca na psychologickú pomoc."

„Ako som povedal, je to len nezáväzná propozícia, ak by ste nezvládali svoj žiaľ osamote a nedokázali ho preberať s vašimi blízkymi. Pre prípad, žeby ste zmenili názor, dávam vám vizitku, nemusíte ju využiť, ale zároveň sa môže aj zísť."

„Som si istá, že ostane nevyužitá, ale aj tak ďakujem."

„Tak sa s vami rozlúčim a snažte sa dodržiavať moje rady, videl som, že ste si s prácou nedali pokoja ani tu na našom lôžku, ale ten oddych si vaše telo pýta. Práca vám nikam neutečie, i keď rozumiem, že je šikovným pomocníkom pri zahnaní nechcených myšlienok." Utíšia sa, ďalej mu neodpovedá, u nej abnormálne nevídaná reakcia. Viac sa nerozprávajú, preto sa rozhodnem vojsť do vnútra a tváriť sa, že som žiadnu časť z ich rozhovoru nezačul.

„Prichádzam si pre svoju papuľnatú snúbenicu. Priznajte, doktor, celý kolektív sestričiek je šťastím bez seba, že si slečnu Karlovú odnášam po dlhom týždni naspäť domov?" uštipačne zahlásim po vstupe do jej nemocničnej izby a nachádzam ju zbalenú postávať pri okne vo svojom bielom kabáte a s prekríženými rukami pri prsiach.

„Netvrdím, že budú plakať, ale rozhodne to ani nebolo také zlé. Mali sme tu aj horších pacientov."

„Už nemusíte klamať, oddnes slečna Karlová znepríjemňuje len ten môj život."

„Och, niekto si dnes dal z vtipnej kaše? Nebodaj ti ju uvarila tvoja drahocenná matka? A vlastne prepáč, moja chyba. Tvoja matka by tak maximálne uvarila blato s tekutým prídavkom botoxu."

„Tak ja vás už radšej nechám. A pevne verím, že sa budete držať mojich rád, slečna Karlová."

„Akých rád?" bezočivo sa spýtam aj napriek tomu, že som všetko počul. Skúšam, či sa mi zdôverí alebo sa bude hrať na svoju typickú nedobytnú pevnosť.

„Však to poznáš, nie? Pred niekoľkými mesiacmi si dostával podobné pri svojom prepúšťaní, mucinko," panovačne ma zotrie a prejde okolo mňa. Chytím ju za pás a pritiahnem si ju bližšie ku sebe. Pošteklím ju nosom a pobozkám letmo na pery.

„A teraz na vážnejšiu nôtu. Ako sa máš? Ocenil by som úprimnú odpoveď."

„Môžeš sa ma na to prestať pýtať každých posratých päť minút? Mám sa vynikajúco, konečne vypadnem z tohto sterilného špitálu, vyspím sa vo svojej posteli, nebudú ma kontrolovať každú sekundu. Mám milión dôvodov cítiť sa úžasne, nie som duševne nespôsobilý človek, ktorého by si sa musel pýtať, či to zvláda."

„Milujem ťa, Elena, je normálne, že javím záujem o tvoj stav," bránim sa pred jej typickým prednesom. Ani neviem, prečo som si myslel, že to bude práve teraz iné. Je to napiču, ale až teraz mi dochádza, že ku mne nemá vybudovanú dôveru. Sme zasnúbení, ale nezdôverí sa mi s tým, čo sa odohráva v jej myšlienkach.

„Už som ti hovorila, že kvôli jednému momentu neprestanem žiť svoj život tak, ako som ho žila predtým. Nenechám sa poznačiť primitívnosťou a labilnosťou tvojou hlúpej bývalej snúbenice."

„Vieš ty čo, Elena? Nebola si jediná, ktorá pred siedmimi dňami o niečo prišla. V poriadku, nebudeme to ďalej preberať. Hraj sa aj naďalej na tvrdú a rezervovanú, poznám ťa už za ten čas ako výbavu svojho auta. Nemusíme sa k tomu vracať, predstierajme, že sa to nestalo a ty si nikdy naše druhé dieťa nečakala. Potom si ale spomeň na to, že doma na nás čaká šesťročný inteligentný syn, ktorému sme tvoje tehotenstvo oznámili a ktorému budeme musieť vysvetliť, prečo naraz žiadny súrodenec do nášho nového domu nepribudne," porazenecky na ňu prehovorím, odtiahnem si ruku z jej pásu a s taškou, v ktorej má uložené svoje oblečenie, vychádzam pred dvere na nemocničnú chodbu. Sklopí zrak a mlčky ma nasleduje k výťahu.

Pred chodom už stoja novinári, neviem, od ktorého prašivého kokota alebo suky sa znovu dozvedeli, že Elenu dnes prepúšťajú, ale postávajú tu so svojimi pridrbanými foťákmi a diktafónmi okolo celého vchodu. Povolal som do služby svoju ochranku, tým lúzrom sa nevyhneme, ale aspoň by sme sa cez nich mali rýchlejšie predrať. Inak to nejde. Nie v mojom prípade.

Kráčame vedľa seba bez slov. Nemienil som ju uraziť, ani jej nič vyčítať, ale bolí ma, že mi neverí. Sme dvaja partneri, ktorí spolu plánujú budúcnosť, figuruje v mojich plánoch, mali by sme byť schopní hovoriť o veciach, ktoré nás trápia. Kurva, hovorím ako nejaká ženská namotaná na romantické slaďáky. Nedokážem ju prinútiť otvoriť sa mi. Čím viac budem pri Elene tlačiť na pílu, tým rezervovanejšia sa stane. Bude si odo mňa držať odstup. Nemalo to takto dopadnúť. Azda má právo sa ku mne takto správať. Koniec koncov, keby nebolo môjho romániku s tou vyšinutou kurvou, nič z toho by sa nestalo. Vravel som, že sa nebudem čudovať, keď ma z toho obviní.

Pozdravíme sa na recepcii a cez vestibul sa blížime ku zaťahovacím bielym dverám, z ktorých už z diaľky vidieť tie otravné novinárske hyeny. Impulzívne sa postavím pred ňu, no ona ma prekvapuje a prepletie si so mnou svoje studené prsty. Dvaja holohlaví chlapi idú pred nami a razia nám cestu cez kŕdeľ otázky chrliacich debilov, ktorí nemajú štipku úcty a bezočivo jej kladú otázky, aké sa cíti po nechcenom potrate a či si dokáže predstaviť, že by znovu otehotnela.

Dávno by som zakročil, keby som na jej tvári a v sile toho stisku, ktorým mi stláča ruku, nezazrel očividnú bolesť, ktorá ju ťaží a dusí ju v sebe. Spolieha sa na to, že sa zachovám rozumne, hoci každá bunka v mojom tele kričí, aby som nechal tomu monštru vo vnútri slobodnú cestu a nebojoval s ním. Už dávno by som si na týchto podradných hyenách zgustol, keby sa tu pri mne nenachádzala aj ona so svojou skrývanou zraniteľnosťou. Pôsobí na mňa tak krehko a zlomene. Ako keď som ju našiel pri tej chate v snehu. Ponáhľam sa smerom k odstavenému autu a držím si ju čo najbližšie pri tele.

Neodpovedali sme ani na jedinú ich otázku, prešli sme cez nich v úplnej tichosti a až v aute som si ju privinul do svojho náručia. Nechala sa. Nenamietala, že ju emancipovaná a nepotrebuje mužský komfort. Prijala moje objatie, dokonca sa hlbšie pritúlila k mojej hrudi. Trasie sa. Jemné záchvevy pociťujem aj pod vrstvami látky, ruky má studené ako mŕtvola. Netrápim ju tým, aby mi povedala, čo sa deje. Tak nejako to chápem. Rozumiem tomu, že toto je jej prejavovanie smútku. Musím tu byť pre ňu. Potrebuje mať istotu, že nikam neodchádzam.

*****

„Vitaj doma, švagriná! Tvrdila si nám, že žiadnu oslavu nechceš a presne z toho dôvodu sme ti jednu urobiť museli. Bola to proste povinnosť! Neuveriteľne si nám všetkým chýbala, musíme osláviť a niektorí aj zapiť, že si opäť tu pri nás!" zhurta entuziastickým hlasom kričí Hana po tom, ako vstúpime do obývačky v našom dome. Vyzdobovali to celý deň, kadejaké balóniky a pičoviny. Upozorňoval som ich na to, že sa ich snaha s veľkou pravdepodobnosťou nestretne s prílišným nadšením mojej snúbenice, ale boli neodbytné.

„Moja najkrajšia mrška, Hana má obrovskú pravdu. Nevedeli sme sa dočkať, kedy ťa privítame medzi nami a uvidíme aj v inom oblečení, než v tom hnusom nemocničnom. Bez urážky. Mimochodom máš termín u mňa v kaderníctve, trochu menšie úpravy na tvojom účese nebudú na škodu, tým ti ale nechcem naznačiť, že by si nevyzerala nádherne. Si jediná žena, ktorú môžu uniesť a ona bude vyzerať stále báječne a lepšie ako nejaká, ktorá strávi štyri hodiny v kresle u špičkových vizážistov," dopĺňa ju aj krpatá Rita a pojašene sa z vrchu sklenených schodov ponáhľa dole k užasnutej Elene. Hneď na to schádza zo schodov dole aj René. Stavím sa, že tá krpaňa sa nechala prefíknuť v našom podsvietenom sprchovom kúte.

„Môj nápad to nebol, ale vitaj znovu doma, Elena!" dopredu sa bránim, aby som zas nebol jediný, ktorý si odnesie nevinne následky jej hnevu.

„To je od vás milé, ale naozaj ste mi nemuseli organizovať žiadnu oslavu."

„Samozrejme, že museli. Mrška moja, čo si myslíš, čo by som si bez teba počala? Keby nebolo teba, asi by som už dávno tancovala a žúrovala na druhom svete. Si môj dozorca, išla som sa zblázniť, keď som nevedela, kde si a čo s tebou je. Som najšťastnejší človek na svete, že si sa mi znovu vrátila."

„Všetci sme radi, že si sa vrátila. Očividne náš darobný pán Oswald asi najviac, úplne bol mimo, môžem ti povedať, Elena, že ho tvoja strata zasiahla. Pokús sa viac nestratiť," žartuje August a ja ho kopnem do nohy. Nie práve správny čas na vtipy.

„August, keď nemusíš, radšej nehovor nič!" upozorní ho aj Hana s takým tým prísnym rodičovským pohľadom a so svojím guľatým bruchom sa teperí po poháre na stoloch, ktoré nám podáva do rúk.

„Prepáč, Elena, len tak trepem," ihneď sa na Hanin povel ospravedlňuje a vyleje do seba šumivý sekt aj bez prípitku.

„Mamina, ja som úplne najšťastnejší, že si sa nám vrátila. Obrovitánsky si mi chýbala, ako Malému princovi jeho ružička. Už nikdy mi neodíď, dobre?" prehovorí na ňu aj Toby a ona sa automaticky zohýna dole k nemu, aby ho mohla objať. Mám taký dojem, že on je jediný, ktorého pri sebe práve teraz potrebuje.

Sme pokope. Traja. Tento moderný a priestranný dom som kupoval pre štyroch. Pôvodne sme sa mali rozrásť o ďalší prírastok do rodiny. Je náročné sa s tým zmieriť. Prišli sme o nášho nepomenovaného drobca a keď vidím Hanu, je to pre mňa len pripomienka toho, že sa nikdy nedozvieme to, či to bola dcéra alebo chlapec. A bude chcieť Elena ďalšie dieťa? Ja viem s istotou, že áno. Obávam sa toho, že to nezáleží odo mňa. Dúfam, že tí traja budú zdochínať pomalou smrťou. A my dvaja musíme pokračovať ďalej.