E L E N A

Je tu prázdno a akési neurčito. Nevnímam svoje telo, ale akýmsi spôsobom dokážem vycítiť, že som neumrela. Registrujem svoju životnú podstatu a mám za to, že ma neopustila. Niečo mi navráva, aby som otvorila oči, lenže mne sa v tejto bezstarostnej nepodstatnosti páči. Keď sa prebudím, budem musieť čeliť následkom, ktoré ma v tej vonkajšej realite mimo mojej fantazijnej nepodstatnosti čakajú. A to ma desí. Obávam sa, že na ne nie som pripravená. Pretože práve sa nachádzam v rovine, v ktorej nemám ani potuchy o tom, čo sa s mojím telom dialo. Stratila som vedomie. Ale neumrela som. Neprešla som žiadnou povestnou bránou, ktorá pretína posmrtný život.

Damiánova tvár bolo to posledné, čo som videla. Klesala som dole, podliehala dotieravej únave, lenže jeho zrak mi priniesol komfort, pri ktorom sa mi dýchalo jednoduchšie. Prišiel za mnou a našiel ma, no bolo už na to príliš neskoro. Podstatná je snaha, nie? A ja už teraz viem, že jeho snaha je neoceniteľná. V našom vzťahu bol od začiatku ten, ktorý sa snažil. Ja som sa len pri ňom viezla a dávala pokyny, pretože som sa bála podriadiť sa mu. Netrúfala som si nechať ho byť na koni. Zaumienila som si byť generálom na vojsku. Zo všetkého som vždy urobila boj a zápasy.

Prebrala som sa, indikujem ten šum prístrojov okolo mňa, aj ostrú bolesť, ktorá vychádza z okolia môjho brucha. Len sa stále pripravujem na otvorenie očí. Až potom sa všetko okolo mňa stane reálne. Nepokojné vyklepávanie nôh, niekto pri mne sedí. Neprebudím sa do miestnosti, v ktorej ležím osamelá ako prst. Nebude to rovnaké, ako posledných sedem dní, kedy sa každé ráno začínalo navlas rovnako. Uviazla som a nikto z ľudí, ktorých som túžila vidieť, ku mne nemal dosah.

Rozhodnem sa nebyť za padavku. Čokoľvek to na mňa už čaká, neuniknem tomu ani keby som veľmi chcela. V živote je tomu vždy tak. Niektorým osudným veciam sa proste predísť nedá. Asi som len nadrogovaná sedatívami, keď tu vykladám o osude. Neverila som naň. Avšak možné to je. Máme ho snáď každý predpísaný? Kto ho stanovuje? Kto vybral ten môj? Jedna z vecí, o ktorej môžem fakticky len hádať.

Silno pritláčam viečka a následne ich postupne, po milimetroch, nadvihujem. Na svojej ruke pocítim isté teplo, stisk druhej ľudskej ruky, ktorá mi z nejasných príčin prináša komfort. Okamžite mi je pohodlnejšie, mám ochranu a som v bezpečí. Otočím svoju hlavu k človekovi, ktorý obýva z druhej strany posteľ, na ktorej ležím. Nebolo to poslednýkrát, čo sme sa videli. Sedel a čakal, kým sa ja zobudím. O trpezlivom čakaní sa hovoriť nedá, ale keď zbadá, že som pri zmysloch, nahýna sa starostlivo ku mne a pobozká ma na čelo.

„Tento trend s nemocnicami musí prestať, Karlová. Pred pár mesiacmi som bol na lôžku ja, teraz ty, táto naša hra s vyrovnaním skóre viac nie je zábavná," hovorí skrz silený úsmev, neuškŕňa sa ako zvyčajne, dokážem rozpoznať, že sa predo mnou jednoducho len hrá na drsniaka. Drží ma za ruku a nepovoľuje na svojom stisku. Nutné povedať, že ja sa jeho teplých dlaní za žiadnu cenu nechcem pustiť tiež.

„Vieš, že nerada zaostávam. Vyrovnal sa nepomer. Obidvoch nás sem dostala tvoja zvrátená bývalá snúbenica. Na to, akí sme my dvaja inteligentní a prešibaní, rýchlo a podlo nás prekonala. Podcenili sme ju."

„Neprekonala. My dvaja sa prekonáme maximálne tak navzájom, Elena. Druhí na nás taký vplyv nemajú, ale je mi to kurevsky ľúto. Prepáč, čomu si bola vystavená. Keby som mohol vrátiť čas, urobil by som všetko inak," kajúcne a zlomene sa mi spovedá a priloží si chrbát mojej ruky ku svojim perám. Prebehne mnou elektrizujúca reakcia. Jeho bozky a dotyky mi chýbali. On mi chýbal. Jeho vôňa, objatia, reči. Všetko týkajúce sa osobnosti Damiána Oswalda.

„Nie je to tvoja vina. Neobviňujem ťa z toho. Môžu za to tí traja zmrdi. Nerozprávajme sa o tom, nemá cenu viac to riešiť. Je to za nami a je čas pohnúť sa z tejto epizódy ďalej."

„Musím ti niečo povedať, máš právo to vedieť a nedokážem sa ti pozerať do očí a pritom ti klamať. Naše dieťa... neprežilo tú streľbu, lekári ho nezachránili," hovorí trhane a v jeho očiach zazriem nevídané odlesky, ktoré som u neho nikdy predtým nevidela. Zármutok a bolesť, ktorú v sebe nepotláča.

„Och... oni ho nezachránili. Ju, Damián, nezachránili ju..." opravím ho a zo zásady ani nie som prekvapená. Presne kvôli tomuto som nemala ani sebamenšiu chuť sa prebudiť. Pocítila som tú ranu do brucha, reflexívne sa ku slovu dostal inštinkt, pri ktorom som svoje dieťa potrebovala ochrániť. Prekryla som si rukami brucho, ale tomu výstrelu som nezabránila.

„Tá skurvená zmija zaplatí, prisahám ti, že to nenechám len tak."

„Nemusíš brať spravodlivosť do svojich rúk, naše dieťa nám to nevráti, Damián. Čo sa stalo, sa stalo, nijako to nezmeníš. Ani keď sa začneš hrať na anjela smrti. Tá hlupaňa zhnije v base, nech ju rieši zákon, ty do toho nezasahuj," apaticky ho požiadam a uvoľním si ruku z jeho úchopu. Moje vnútro sa rozštiepilo na drobné úlomky. Tá náhla a prudká rana sa s touto nedá porovnávať. Psychická zasahuje vždy hlbšie, ako tá fyzická a povrchová. Som natrvalo zlomená.

„Hovoríš mi, aby som to nechal len tak? Uniesli ťa a pripravili o naše dieťa, chcem aby všetci traja trpeli a nakoniec zdochli pomalou smrťou."

„Takže ti vôbec nezáleží na tom, čo chcem ja? To mňa uniesli, ja som prišla o naše dieťa, moje slovo nič neznamená, alebo ako to je? Potrebuješ uľaviť svojmu svedomiu a výčitkám? Násilie odčinené násilím?"

„Ide mi len o to, aby som ťa pomstil. Ublížili ti a ranili ťa. Nejde mi o nič iné, len o tvoje dobro. Si pre mňa prvoradá, Elena."

„Fajn, tak sa zbav tej myšlienky personálnej ničiacej vendety a nepripomínaj mi každú chvíľu najhoršie spomienky môjho života. Je to fáza, ktorá je za mnou a ja sa odmietam ďalej k nej vracať. Život ide ďalej. Nezastaví sa. Pohni sa aj ty, Damián," chladne mu vytmavím a nasucho preglgnem. Valí sa na mňa ťažoba a sužuje ma úzkosť. Sama som zarazená svojou odmeranosťou. Triafa na moje citlivé miesta a jediná obrana pred témami, o ktorých momentálne nemám silu diskutovať, sú tvrdé slová nekompromisnej mrchy. Prevteľujem sa do osoby, ktorou som bývala, len aby som nedovolila tej bolesti vyjsť na povrch.

„Je to čerstvé, Elena. Bolo to aj moje dieťa, bolí ma to nehorázne. Mali by sme to spoločne prebrať."

„Čo chceš ešte preberať? Prišla som o neho! Čo na tom nechápeš?"

„Klop, klop! Môžeme?" nenápadne prestrčí cez dvere Hana a Rita svoju hlavu a bez pozvania sa usalašia na posteli vedľa mňa, čím automaticky ukončujú debatu, ktorá tu pred niekoľkými sekundami prebiehala. Damián sa postaví zo stoličky a neveriacky krúti hlavou. Predpokladá, že ma strata nášho nenarodeného dieťaťa nezasiahla a odcudzuje ma. Lenže ja to nedokážem. Svoj smútok v sebe hlboko dusím a nedelím sa oň s druhými. Celoživotná bariéra, ktorej sa mi do dnešného dňa nepodarilo zbaviť.

„Mrška moja najkrajšia, ako sa mi máš? Je mi ľúto, že som nebola pri tebe a nezachránila ťa," Rita sa mi zavesí na krk a ja si až teraz skladám kyslíkovú masku, ktorá mi okolo úst prekáža.

„Prežila som, čo iné ti k tomu môžem povedať?"

„Tak hlúpo sme Adriánovi naleteli, považovali ho za sladkého a rozplývali sa nad jeho nežnosťou, kým po celú tú dobu bol iba grécky mamľas, ktorý nerozumel slovu nie. Majetnícky si ťa privlastňoval, keď ho najbližšie uvidím, konečne mu tie posraté genitálie vytrhnem a ugrilujem mu ich!" rozohní sa a hladí ma po vlasoch. Nad jej poznámkami sa nenútene pousmejem. Moja šialená Rita presne tak, ako si na ňu spomínam. Jedna z vecí, ktorá ma usvedčuje v tom, že som od toho diania vo svete nevypadla až na tak dlho.

„Môžeme sa dohodnúť na tom, že to nebudeme riešiť? Chcem na ten týždeň zabudnúť, policajti ich už majú, nie? Nechajte nech si s nimi poradia a my si svoje životy žime ďalej, akoby sa nič nestalo."

„A ty to dokážeš, švagriná? Nechcem si ani predstaviť, čo musíš prežívať, som neuveriteľne šťastná, že si v poriadku."

„Nič iné mi neostáva, Hana. Nepomôžem si, keď o tom budem neustále hovoriť a premýšľať."

„Damián, sú tu poliši kvôli tvojej streľbe na toho kokota. Vyriešiš to s nimi, alebo im mám povedať, aby prišli neskôr?" Do mojej nemocničnej izby vstúpi aj August a Damiánove oči sa po odznení jeho otázky stretávajú s tými mojimi. Streľba? Do koho vystrelil? Na to si nespomínam. Muselo sa to udiať po tom, ako som ja upadla do bezvedomia.

„O čom to hovorí, Damián? Aká streľba?" zvedavosť vo mne sa dožaduje vysvetlenia.

„Postrelil som Adriána," odpovie mi nenáročky a vydá sa von dvermi za Augustom. Nadvihnem sa zo svojej ležiacej pozície, ale môj náhly krok ma odmení ostrou bolesťou, ako keby nožom do spodnej časti brucha.

„Elena, upokoj sa a nenamáhaj sa. Môj brat to vyrieši. Pozná sa s policajtmi, vybavil, aby pri pátraní po tebe spolupracoval aj René. Ty len pekne ležkaj a oddychuj. Tvoje telo sa začína zotavovať."

„Čo ak ho zabil?"

„Nie je to jedno? Ten sviniar by si to zaslúžil kvôli tomu, čo ti urobil. Švagriná, cítiš k tomu mužovi niečo?"

„Hana, nevymýšľaj hlúposti. Adrián je mi ľahostajný, ale ak ho Damián zabil, je možné, že sa mu to nepodarí iba tak ututlať."

„Môj brat je prešpekulovaný a má známosti. Nič sa neboj, len ťa chránil, pretože ťa miluje. Poprípade to môže uhrať na sebaobranu. Bol v práve, tí traja ťa uniesli proti tvojej vôli."

„Presne tak, mrška moja. A to sme toho darebáka považovali za kamaráta!" zlostí sa aj naďalej Rita so svojou navretou žilkou na čele.

„Robili sme chybu. To najhoršie čakaj vždy len od tých dobrých, tí sú zväčša nepredvídateľní a zasiahnu ťa v momente, keď to najmenej čakáš." Od Adriána by som to nečakala ani v najhoršom sne. Sklamal ma a zmaril mi ilúzie, ktoré som si o ňom vytvorila. Obalamutil ma. Mala som ho rada, ale jeho smrť by ma nezasiahla. Skôr sa bojím o to, čo bude s Damiánom.

*****

„Čo majú znamenať všetky tieto zložky?" nadvihuje obočie a prezerá si naukladané spisy na mojej posteli, ktoré sú farebne označené podľa toho, v akých sračkách sa daný pár mojej partnerskej poradne nachádza. Nechala som si sem priviesť od Petry svoje podklady, unavuje ma ležať na mieste a nič nerobiť. Musím svoj mozog niečím zamestnať a odpútať pozornosť od tej bolesti, ktorá každým pribúdajúcim dňom požiera moje vnútornosti.

„Pracujem, o niekoľko dní sa vrátim do svojej poradne, musím sa pripravovať," odvetím mu a s okuliarmi na očiach pokračujem v triedení. Prisadne si ku mne a otvorenú spisovú zložku zatvorí.

„Chceš sa vrátiť tak skoro do práce? Nikto ťa nebude obviňovať, ak si dáš na niekoľko dní pauzu. Stále sa zotavuješ, dopraj si čas na celkové uzdravenie, Elena."

„Nie som nesvojprávna, Damián, a pokiaľ viem, rozhodne ani neležím na smrteľnej posteli. Nehodlám vyčkávať a leňošiť, nič mi nebráni v tom, aby som sa vrátila do práce. Prepustia ma a ja budem pokračovať presne tam, kde ma zastavili."

„Myslel som si, že vieš, že sa predo mnou uzavierať nemusíš. Rozumiem, nebudem ťa tlačiť do toho, aby si sa so mnou o tom rozprávala. Si si však vedomá toho, že som tu a pripravený vypočuť si ťa?"

„Nie je sa o čom rozprávať. Radšej mi povedz, či ťa zbavili tých obvinení z útoku na toho novinára a streľby na Adriána?"

„Tá skurvená gorila nepodala oznámenie, berú to ako sebaobranu a novinárik bol podplatiteľný. Z toho, čo mu moji právnici dali, si kúpi prinajmenšom desať takých kamier," zatvári sa frajersky a pobozká ma na líce.

„To je fajn, môžeme začať s čistým štítom. Žiadne ďalšie obhliadanie sa do minulosti, okej? Sústreďme sa len na vianočné darčeky pre Tobiaska, tento rok ti dovoľujem kúpiť mu všetko, čo má napísané na zozname. Chcem mu vynahradiť, že som tu pre neho nebola."

„Ako si želáš, bude ako povieš," z jeho hlasu spozorujem nebadateľnú výčitku, ktorú narýchlo maskuje svojím úškrnom. Nie som slepá, vadí mu, že sa o svojom pekelnom zážitku nechcem baviť. Sú to spomienky, ktorých by som sa najradšej zbavila a ich rozoberanie mi prináša väčšie muky, boli to posledné dni, kedy som pri sebe mala svoje dieťa. Kedy som konečne pochopila, čo pre mňa znamená a že ho milujem, hoci som ho nevidela.