E L E N A

Vlečiem nohy za sebou a bežím, vlastne len zrýchlene kráčam dopredu bez toho, že vôbec neviem, kam to mám namierené. Hľadím si pod nohy, sú akési nestabilné, ako keby som vážila celú tonu a nedokázala na nich uniesť svoju váhu. Každý môj nasledujúci krok je neistý, moje telo sa naplno dostáva pod kontrolu zimnice. Začína husto snežiť, vietor mi šľahá studené vločky do tváre a protivietor privádza odpor, vďaka ktorému musím pri každom pohybe vynakladať dvojitú dávku úsilia, aby som ten nápor vôbec zvládla a posúvala sa dopredu. Bola som zavretá bez toho, že by som sa hýbala, len som sedela, automaticky mi zmeraveli končatiny. Alebo na mňa len dopadá fantómové duševné vyčerpanie.

Pozriem sa dole na svoje ruky, vystriem ich pred seba, svojvoľne sa hrubo kmitajú a už len samotný pohľad vo mne vyvoláva o to väčšiu dávku úzkosti. Srdce mi zbesilo búši, ak som si doteraz myslela, že som ľadová kráľovná bez citov a srdca, odteraz si môžem byť stopercentne istá tým, že v tej mojej hrudi sa skutočne nachádza. Ide mi vyskočiť z hrude, tvrdo naráža o hrudný kôš a cítim ho pulzovať až niekde v krku. V hlave mi duní, v mozgu sa prelieva horúca krv a pripravuje ma o sluch, keďže mi v nich zaľahlo a nadobúdam dojem, že som kdesi hlboko pod vodnou hladinou.

Borím sa v hustom a tvrdom snehu, chôdza je náročnejšia, toto počasie ma pripravuje o moju jedinú šancu na útek. Takýmto tempom ma Adrián čoskoro dobehne. Nevzdialila som sa, moja slabota mi rozhodne nepomáha. Musím sa vzchopiť a zabrať. Na ľutovanie sa bude čas neskôr, teraz musím čím skôr zmiznúť z dohľadu a niekam sa zašiť.

Triaška neprestáva, objímam si rukami plecia, ale zimomriavky neodchádzajú, obsypávajú každú dostupnú časť na mojom tele. Chĺpky mi stoja dupkom, drkocem zubami a bradou, načisto panikárim. V úzkostných stavoch je typické pociťovať intenzívny strach. Koncentruje sa náročnejšie. Rozum sa kompletne vyprázdni, keďže strach a starosť prevezmú kompletnú kontrolu. A úzkosť častokrát môže človeku priviesť panický záchvat, od ktorého v tomto momente nemám až tak ďaleko.

Keď sa naše telo dostáva pod stres, prechádza do módu bojuj alebo uteč. Stresové hormóny pohltia vaše telo, navýšia vašu srdcovú frekvenciu, krvný tlak a rovnako tak aj dýchanie. Tým pádom sa vaše telo pripravuje na vysporiadanie sa s tým stresom a interpretuje úzkosť ako signál, že si musíte dávať pozor alebo pred tým nebezpečenstvom utiecť. Svaly sú pripravené na boj a bránia sa kmitajúcimi tikmi, čiže chvením a trasením. Typická reakcia zdravého ľudského organizmu.

Lapám po dychu, nedobrovoľne sa zastavím pri strome s hrubým kmeňom a snažím sa spomaliť svoje dýchanie. Zatváram oči, kým som ich mala otvorené, táto zasnežená plocha bez jedinej živej duše sa so mnou začínala krútiť a ja som ju videla rozdvojene. Môj zrak sa rozhodol nespolupracovať, keby som pokračovala, s určitosťou by som sa vyrútila. Nemám poňatia o tom, kde sa nachádzam, ale moja dezorientácia sa aktuálne javí ešte žalostnejšie.

Hyperventilácia zvyšuje strach, ruky mám opreté o kmeň a pokúšam sa dýchať hlboko. Keď máte nad svojím dýchaním kontrolu, je menej pravdepodobné, že sa váš panický záchvat stane ešte horším. Odpútavam sa od svojej nešťastnej situácie a koncentrujem sa len na hlboké vydychovanie a nadychovanie, vzduch pomaličky zahrieva môj hrudník a brucho a ja si nahováram, že to zakrátko prejde a ja budem v poriadku. Odmietam možnosť, že by som tu mohla umrieť.

Zo svojich psychologických prednášok som si zapamätala, že rovnako tak pomáha predstavovanie si svojho vlastného šťastného miesta. Silno privieram oči a myslím na to, kde som sa cítila najšťastnejšia. Sardínia s Damiánom, Tobiaskom, Ritou, Hanou a Augustom. Bosé nohy prechádzajúce po sypkom hrejivom piesku vedľa priezračného mora s vlnami. Požiadal ma o ruku a ja som neuvážene odpovedala áno. Nepopieram, že som sa nechala strhnúť okamžikom, bola som povoľnejšia, ale na druhý deň ráno som svoje áno neoľutovala.

V tú noc sme sa milovali na pláži. Slnko zachádzalo, ležala som v jeho náručí, po tele mi kreslil obrazce a hladil ma pod šatami na stehnách. Sedeli sme tam bez slov, načisto očarení krásou morských vĺn v nadväznosti na romantický západ slnka s červeno-oranžovou oblohou. Neodolala som jeho pohľadu. Tak žiadostivý, nástojčivý, ale predsa ohľaduplný. Nevzal by si ma v tú noc, keby som mu nedala svoje povolenie. Damián by nikdy neurobil nič, čo by som si ja sama nepriala. Chcem byť s ním a jedine s ním. Nemám priestor pre žiadneho iného muža.

Úzkosť odznieva, nedá sa povedať, že som vo svojej najlepšej kondícii, no však musím to zvládnuť. Kvôli tomu, aby sme boli znovu spolu. Tomu zmrdovi a tej hlupani neurobím takú láskavosť, utečiem im. Tú najväčšiu časť roboty mám predsa už za sebou, vyslobodila som sa z pút a teraz môžem hľadať cestu, ktorá by ma naviedla naspäť do mesta. Raz, dva, tri. Otvorím oči a poobzerám sa po okolí. Som v lese a nespoznávam to tu. Za mnou sa pýši budova, v ktorej ma väznili. Je stále v mojom dosahu, čiže som sa nedostala až tak ďaleko.

Ešte raz sa zhlboka nadýchnem a pohnem sa smerom doprava k uličke s nahusto postávajúcimi ihličnatými jedličkami. Z úst mi vychádza pri každom nádychu dym s parou, takmer sa potknem o dlhý konár, len tak-tak sa pred ním nezosypem. Teraz mi padne vhod, aspoň sa oň budem podopierať, nemám práve obuv, ktorá by vyhovovala úteku v ťažkom snehu, ktorý sa s pribúdajúcou intenzitou vločiek padajúcich zo zatiahnutej oblohy stane o to nezdolateľnejším. Ani to počasie nehrá v môj prospech. Za uplynulé dni som pri výhľade z toho miniatúrneho okienka nezaznamenala sneženie. Akurát, keď sa mi podarí vyjsť von!

Nepamätám si, či som na tomto mieste už niekedy bola. Behávala som, ale zväčša som mala vytipované trasy, ktoré som obmieňala a nové vyhľadávala len sporadicky. Nachádzam sa ja vôbec v meste? Je to tu odrezané od zvyšku sveta. Akoby som blúdila v začarovanom kruhu a prechádzala okolo toho istého miesta dokolečka.

Vysoký konár prináša potrebnú oporu, cítim sa istejšie, keď sa do neho môžem zapierať a nespoliehať sa len na svoje dve vlastné nohy, ktoré sa na pocit javia ako keby boli vyrobené z trasľavej želatíny. Studený sneh zo stromov mi padá za golier a udeľuje mi bolestivé údery do krku. Zháčim sa zo šokového napadnutia a otrasiem sa. Ani si už poriadne nespomínam, či som tu vonku dlho alebo to trvá len niekoľko minút.

Chodím opatrne, pozerám sa pod nohy, aby som náhodou nestúpila na niečo, čo by mohlo vydať nechcený zvuk a zároveň pritom nevzbudila pozornosť. Je mi čudné, že za mnou Adrián nevybehol von. Len som po ňom hodila stoličku, to ho nemohlo tak razantne skoliť. Bol to len taký nepatrný úder. Nezabila som ho, všakže? Aj keď je to hajzel, nepriala by som mu smrť. Hlavne nie za podmienok, že tú smrť by som spôsobila ja. Nechcem byť nazývaná vrahyňou a mať na svojich rukách krv človeka. Ale musela som to urobiť, bola to jediná možnosť, ako sa stade dostať.

Netrvá dlho, kým pocítim prvé známky únavy. Táto chôdza je vyčerpávajúca a sily mi ubúdajú. Chrbtom sa opriem o kmeň stromu a čupnem si. Bez toho, aby som si oddýchla, ďalšie kroky neurobím. Som neschopná a nedokážem prekonávať svoje hranice. Ďalšia z vecí, ktoré som si iba nahovárala? Nie som až taký silný človek, ako som si rada domýšľala. Želám si len, aby sme sa obe dopravili bezpečne domov. Mám záväzok voči svojej dcére. Je mojou zodpovednosťou postarať sa o nás obe.

Pohladím si brucho pod látkou kašmírového svetru. Som v štvrtom mesiaci, keď sa dostanem naspäť do civilizácie, zájdeme za doktorom a zistíme tvoje pohlavie. Žiadne prekvapenia, chcem mať tú možnosť prihovárať sa ti v priamom rode. Ak ma moja intuícia neklame, potvrdí sa, že pod srdcom nosím dievčatko. Sestričku pre môjho Tobiaska. Moja Sladká tvárička, príde mi to ako celá večnosť, čo som si ho k sebe naposledy pritúlila a rozprávala sa s ním.

Pýtal sa ma, či v našom novom dome bude môcť Bianka prespať a či sa budú môcť deliť o jednu posteľ tak, ako my dvaja s Damiánom. Neskrývala som z jeho otázky rozpaky, tušila som, že to niekedy príde, ale ja v ňom vidím stále svoje maličké kuriatko bez vláskov, a on ide hneď takto zhurta na vec. Kto iný by za to mohol, ak nie môj drahocenný egocentrický snúbenec. Odpovedala som mu, že deliť sa o posteľ môžu len dospelí a že jemu ostáva ešte pekný počet rokov, kým si do svojej izby bude môcť odniesť dámsku návštevu na noc.

„Och, aké sladké, tak ty si si myslela, že odtiaľto môžeš len tak ľahko utiecť a my si to nevšimneme? Ty prekliata pobehlica, vlastne by som ťa mala odbachnúť hneď, bol by od teba pokoj. Okamžite sa postav a kráčaj, vraciame sa naspäť!" započujem pri svojej hlave a nemusím sa ani otáčať, aby som zistila, že je to tá naivná hlupaňa bez mozgovej kôry. Váham, no po chvíli mi niečím narazí o hlavu, ona má zbraň?

„Tak prečo to neurobíš? Keď si taká drsná a máš už aj tú debilnú zbraň, zabi ma. Prázdne vyhrážky ťa nikam nedostanú," provokujem ju a postavím sa zoči-voči jej namierenej zbrani otočenej ku mne. Stojí s oboma rukami priloženými na spúšti a prsty sa jej chvejú.

„Poondiaty Damián musí všetko skaziť, prekukol nás. Stretol ma na ulici, už vie, že som to bola ja, doparoma! Bol to premyslený plán, mali sme sa na tvojom únose nabaliť, aspoň raz si mohla byť prínosná, ty prekliata rozvracačka rodín. Pripravila si ma o všetko, stratila som Damiána a svoju kariéru, nikdy si sa sem nemala vracať. Ty a tvoj parchant ste všetko pokazili, zničili ste mi život, nemysli si, že ti dovolím pokračovať v tom tvojom. Musíš pykať!" vykrikuje a stále ma ohrozuje svojou zbraňou. Bojím sa, ale nenechávam to na sebe znať, pretože to by ju priviedlo do omnoho väčšej moci. Musí si myslieť, že som nad vecou a že ten vražedný prostriedok mi nenaháňa hrôzu.

„Počúvaš sa? Prečo neustále viníš všetkých okolo seba z toho, že sa ti prestalo dariť? Si svojprávny človek, ktorý nesie za seba plnú zodpovednosť. Nie je logické hádzať vinu na druhých, ale rozumiem, je ľahšie obviňovať druhých. Aj keby sa ti nejakým zázrakom podarilo vytiahnuť z Damiána peniaze, budú vás hľadať. Automaticky sa stávate zločincami, ktorých budú chcieť vidieť všetci za mrežami a nebudete mať pokoja. Stojíš o tie naháňačky a opletačky s policajtmi len kvôli tomu, aby si mala majetok a slávu?"

„Na mňa nechoď psychologicky, Elena. Si cvokárka, ale mňa sa ti s tvojimi psychologickými hrami oblbnúť nepodarí."

„Boli časy, keď si bola ochotná za moje služby platiť a dobíjala si sa do mojej kancelárie. Netvrdila si, že som najlepšia v obore? Stoj čo stoj si sa mi snažila dovolať a zajednať si so mnou schôdzku."

„Pravdaže, keďže som netušila, čo za sebeckého a manipulatívneho človeka to si. Keby si sa nevrátila, bola by som pani Oswaldovou, sprevádzala by som ho na tých pompéznych večierkoch a mala by som ponuky, z ktorých by som si mohla ja vyberať. Namiesto toho žijem so svojimi rodičmi, pretože mi Damián hnusne zabuchol dvere pred nosom a vyhodil ma. Tak som si povedala, že beriem spravodlivosť do svojich rúk a konečne napravím ten nepomer medzi mnou a tebou. Všetko ti vychádzalo, musel nastať zlom a tá šnúra musela byť preťatá."

„Noemi, zlož tú zbraň, prosím ťa. Dá sa to vyriešiť aj inak," pridruží sa k našej srdcervúcej diskusii aj Adrián s rozťatým čelom a snaží sa jej vytiahnuť zbraň z rúk.

„Ty hlupák, bol by si ju nechal ujsť, keby som sa tu neobjavila! Nie je na vás spoľahnutie. Znovu ju brániš, povedz mi, ty prekliata suka, čo v sebe máš, že ťa tí chlapi tak zbožňujú? Kvôli čomu si pre nich taká neodolateľná? Hm? Odpovedz mi!" Oháňa sa tou zbraňou a nepríčetne vrieska.

„Pôvab, hrdosť a čaro osobnosti. To, čo tebe chýba a nikdy to nezískaš, milá Noemi," odpovie jej mužský hlas, pozriem sa na Adriána, i keď sa mi to vôbec nepodobalo tomu jeho hlasu. Obzriem sa doľava, spoza stromu vychádza mužské telo v čiernej páperovej bunde a čiapke. Damián, kde, dofrasa, sa tu ten vzal? A môžem povedať, že som ho v živote nevidela radšej? Moje srdce zalialo neopísateľné teplo.

„Zrejme je načase zapracovať na tom, aby nemala ani jednu z týchto vecí. Alebo lepšie povedané, aby nemala ani ten obyčajný život. Skap, ty prekliata suka!" zvreskne a od toho momentu sa všetko deje v spomalených záberoch. Započujem výstrel, aj druhý a potom sa pozriem dole. Tie guľky patrili mne. Vystrelila ich do mňa. Moja dcéra. Nohy ma neposlúchajú, inštinktívne si pokladám ruku na svoje brucho a poslednýkrát sa pozriem na Damiána, kým nestratím vedomie. Očné viečka mi oťažievajú, pociťujem únavu, nevládzem ďalej bojovať, ponáram sa do tichoprázdnej tmy bez známky ľudského života. Zvuky sa stávajú vzdialenejšími, znejú ako ozvena zo záhrobia. Nie som schopná rozpoznať, čo sa naokolo mňa vraví, pretože prestávam vnímať ten okolitý svet. Vlasy mi vejú do strán, nechávam sa voľne unášať tou strašidelnou tmou. Takto vyzerá posmrtný život?