D A M I Á N

„Tak načo čakáš, ideme za ňou. Daj mi jej meno, nájdem ju aj sám," ženiem ho, pretože moja trpezlivosť vyprcháva a nemám nervy čakať na ďalšie indície.

„Damián, musíme počkať do rána, polícia ju oficiálne predvolá k vypovedaniu. Je prvým potenciálnym svedkom, nemôžeme za ňou len tak zájsť my dvaja. Niekam sme sa dostali, tú chvíľu to vydržíš, jej výpoveď nám môže pomôcť, mohli by sme ju vystrašiť a v tejto chvíli je tá žena naša jediná nádej."

„Ak videla Elenin únos, prečo to neohlásila, kurva? Celý ten čas tu hľadáme nejaké nápovedy, pátrame ako nejakí posratí detektívi, kým ona to videla celé z prvého radu a ani o tom necekla," rozčuľujem sa, v žilách mi vrie, som pohoršený správaním ľudí, ktorí si nehľadia cudzie záujmy. Je to už takmer týždeň, to ju nenapadlo, že to nie je vec, o ktorej by sa malo len tak mlčať?

„Upokoj sa, Damián, nepoznáme jej dôvody, podstatné je, že sme ju našli a pohovoríme si s ňou. Stmievalo sa, ale na okolí sú rozmiestnené pouličné lampy, nesedela až tak ďaleko, ak jej ukážeme Gregorovu fotku, je možné, že ho rozpozná a my už potom môžeme okamžite konať," upokojuje ma a ja sa skľúčene posadím na stoličku pred monitor, na ktorom mi prehral ten kamerový záznam.

Nevidím tej žene do tváre, ale je jasné, že sa na to pozerala z prvého radu a nepohla ani prstom, aby jej pomohla. Jasné, nikdy svoj krk nepoložíte pre cudzieho človeka. Tak to je. Sme vypočítavé osoby bez záujmu o osud ľudí, ktorých nepoznáme. Čo sa vôbec divím. Nie je to prekvapenie. Mŕtveho človeka radšej obídeme, akoby sme zavolali do krematória. Na ceste zrazíme, pozrieme sa okolo, či nás nikto nevidel a potom sa ani nepokúšame podať prvú pomoc. Nechceme byť spájaní s osobami, ktoré pre nás nemajú žiadny podstatný význam.

Nemôžem sa vrátiť naspäť domov. Neviem, ako to vydržím do rána. Moja trpezlivosť je posledné dni skúšaná do absolútnych hraníc, často si myslím, že viac sa už ani posúvať nedá. Teraz, keď už viem, že sa našiel nejaký potenciálny zdroj, ktorý by ma mohol k Elene naviesť, som ešte väčšmi na ihlách. Pendlujem a mädlím si ruky, napätie v mojom tele je neopísateľné, som na vážkach, aby som si nevyhľadal meno tej ženy a nezašiel za ňou už hneď teraz.

Je ľahké stať sa nerozumným. Za posledný týždeň som urobil kopu jebnutých vecí, za ktoré by mňa osobne mohli tí zvonku považovať za jebnutého na hlavu. Kompletne som sa stratil v tom hneve, ktorý rozprúdil besniacu reakciu amoku v mojom mozgu, ktorý bol v poslednej dobe na zdravom vzostupe. Nie som hrdý na svoju nerozumnosť, neospravedlňujem ju, ale som iba človek. Nevedel som, ako mám k tejto nečakanej podpásovke pristúpiť. Elenina strata ma hlboko zasahuje. Nedá sa byť nad vecou, keď žena, ktorú milujete a čaká vaše dieťa, trpí za vojnu, ktorú ste v prvom rade vyhlásili vy sami. Som vinný. Nebudem sa jej čudovať, keď ma zo svojho únosu obviní.

Všetci vieme, že je silná a neporaziteľná žena, ktorá sa nedá len tak zaľahko zdolať. Odoláva a bojuje, pričom na sebe nenecháva nič znať a nezloží sa pod nátlakom. Ale so mnou bola párkrát zraniteľná, ukázala mi aj svoju druhú stránku, počas ktorej nemusela byť za všetkých podmienok bezpodmienečne tvrdá. Nedokážem si predstaviť, čomu ju vystavili. Len samotná predstava, že je niekde zviazaná a... Dopiče aj s tými zbabelcami! Chceli mňa, mali to riešiť so mnou, nie do toho zaťahovať aj ju.

René odišiel, presvedčil som ho, aby šiel domov, zbytočne by tu so mnou čakal. Sedím v tejto vyšetrovacej cele a pozerám sa do prázdna. Do rovnakého prázdna, ktoré pociťujem vo svojom vnútri. Môj život nabral v poslednom roku kompletne iný smer. Zaprisahal som sa, že už si viac nedovolím milovať druhého človeka tým spôsobom, že jeho strata by ma bolela až do špiku kostí. Milovanie druhých znamená obety. To nebolo pre mňa.

Všetko má nejaký hlbší zmysel. Tak sa to zvykne hovoriť. Aj ja som ten svoj dlho hľadal, prakticky celý svoj život, kým som nespoznal svojho syna a nenašiel ženu, ktorá by ma nútila prekračovať dennodenne svoj tieň. Zdravá súťaživosť prináša adekvátne výsledky. I keď som bol s Elenou na nože, vždy mi záležalo na jej dobru. Je mojou achilovkou. Jej strata by ma bolela najviac. Udierala by presne do živého a ja by som sa už nikdy viac nevrátil ku svojej mierumilovnej verzii. Natrvalo by som ju pochoval hlboko v drevenej truhly pod zem.

Hodiny tikajú a ručička sa posúva každú chvíľu, ako sa na ňu pozriem, stále pomalším a pomalším tempom. Každá minúta sa vlečie, podupkávam nohami, nakoniec to vzdávam a nasadnem si naspäť do auta. Domov sa nevrátim, ten nový dom je na môj vkus príliš prázdny a nechcem v ňom narobiť ešte väčšiu škodu. Okno nemusí byť jediné, ktoré si odnesie následky môjho hnevu. Ale vlastne stále lepšie, ako vyvršovanie sa na živých bytostiach, nie? Snáď to ten feťácky bezďák prežil. Vôbec som mu nechcel ublížiť. Bolo to len o tom, že si vybral nesprávneho človeka. Netýkalo sa to ničoho osobného.

Mesto je v noci pomerne tiché. Kde tu zásahy policajných jednotiek s majákmi odvážajúce zdochnuté telá, ktoré sa v nadväznosti na predávkovanie a mínusové teploty pobrali na druhý svet. Krúžim okolo rovnakých budov, prechádzam nimi aj dvakrát, som v zabehnutej trase, ktorá mi pomáha s odbúravaním kopiaceho hnevu. Stláčam v rukách svoj volant, zabáram do neho svoje nechty a zatínam zuby. Inštinkt ma vedie na dobre známe miesto. Dúfam, že je Teo ešte otvorený. Jedine tak sa strasiem týchto deštruktívnych myšlienok, ktoré zatemňujú moju myseľ.

*****

„Dobrý deň, na začiatok by som vám chcel povedať, že tento rozhovor je nahrávaný, nejedná sa o výsluch, nepotrebujete právnika, ale radi by sme sa vás spýtali niekoľko otázok. Súhlasíte s rozhovorom, alebo budete potrebovať aj oficiálne predvolanie?" načína policajt vo vyšetrovacej miestnosti s jedným stolom a dvomi stoličkami, a ja sa pozerám a vlastne aj počúvam ich konverzáciu z druhej strany.

„Nerozumiem tomu, prečo som bola predvolaná, pán nadporučík," hrá sa na netušiacu.

„Máme kamerový záznam, ktorý vás usvedčuje za hlavnú svedkyňu pri únose Eleny Karlovej pred siedmimi dňami. Stalo sa to na parkovisku na hlavnej ulici, sídli tam tiež aj partnerská poradňa slečny Karlovej, ktorá akurát vychádzala z budovy a kráčala ku parkovisku, keď bola zozadu prepadnutá neznámym páchateľom. Podľa našich dôkazov ste boli v ten večer rovnako prítomná na parkovisku, kde ste sa usadili a prečkali, kým páchateľ aj so slečnou Karlovou nezmizli z dohľadu. Popierate alebo uznávate, že ste sa v ten večer nachádzali na mieste spáchaného zločinu?"

„Ja... zľakla som sa. Vyberala som si kľúče, keď som započula ženský krik, zvuky prichádzali zblízka, hneď som ich zazrela, ale neodvážila som sa niečo povedať. Tá žena s ním zápasila, takmer mu utiekla, no napokon ju odvliekol do svojho auta a prisahám, že viac som nevidela. Bola som rozrušená, bála som sa, že ma videl a pôjde po mojej rodine, nemohla som riskovať..." obhajuje sa a skúša to ženskými trikmi so slzami. Prekliata padavka! Keby sme nemali tie kamerové záznamy, nič by nepovedala a aj naďalej by si to všetko nechala pre seba. Vyjebaní pokrytci. Zabil by som ju.

„Rozumiem, ale sme v procese prešetrovania, slečna Karlová sa stále nenašla, pamätáte si, ako ten človek vyzeral? Veľmi by nám to pomohlo a v tejto chvíli sa zdáte byť ako jediný dostupný svedok, pani Dolinská."

„Ja, nespomínam si. Prepáčte, bola tma a..." vyhovára sa a dáva mu odpoveď automaticky bez toho, že by sa aspoň pokúšala rozpamätať sa. V tej chvíli to nevydržím a vtrhnem do miestnosti k ním.

„Pozrite, celý týždeň ste mlčali, kurva, spávali ste s pokojným svedomím, že žena, ktorú nepoznáte, bola unesená a nenapadlo vás, že sú tu ľudia, ktorým chýba a hľadajú ju, tak mi, dopiče, netvrďte, že sa ani len nepokúsite sa rozpamätať a prejaviť posratú štipku ľudskosti, aby ste odčinili svoju bezohľadnosť!" vytmavím jej a zvýšim hlas. Policajt ma očami požiada, aby som ustúpil, zreteľne ma žiadal, aby som do jeho výsluchu nezasahoval, ale nedá sa to. Nebudem sa držať na uzde, keď oni s touto chuderou zaobchádzajú v rukavičkách, zatiaľ čo ja som mohol mať stopy, ktoré by ma naviedli k Elene.

„Nespávalo sa mi ľahko, verte mi, myslela som na tú úbohú ženu, ale mám dve malé deti, nemohla som si dovoliť riskovať ich bezpečnosť. Sú u mňa na prvom mieste, ten chlap bol násilnický, nezastavil sa pred jej výkrikmi, chladno ju odvliekol proti jej vôli. Musíte ma chápať."

„A vy musíte chápať, že Elena je u mňa na prvom mieste a už týždeň o nej nič neviem. Moja snúbenica čaká dieťa a ja jej nedokážem pomôcť, pretože netuším, kde by ju ten skurvysyn mohol ukrývať. Premýšľajte, je možné, že to bol tento chlap?" bez okolkov pred ňu vystavím Gregorovu fotku a ona si ju hodnú chvíľu skúmavo prezerá.

„Ako som už spomínala, bola tma a príliš dobre som mu do tváre nevidela, ale nevylučujem, že to bol on. Určite mal zarastenú bradu, tým som si stopercentne istá, snažila som sa mu nepozerať do tváre a privrela som si oči, pretože to nebol príjemný pohľad. Bolo mi ľúto tej chuderky ženy."

„Tak prečo ste nezavolali políciu? Neurobili ste nič. Keby ste jej únos aspoň nahlásili, nemuseli by sme byť v tejto situácii."

„Pán Oswald, pani Dolinská je rozrušená, bude najlepšie, ak v rozhovore budeme pokračovať bez vás."

„To je už aj tak jedno. Mám odpoveď, ktorú som potreboval."

Nemienim tu s nimi ďalej strácať čas. Poberiem sa na odchod a v hlave si triedim body, ktorými budem postupovať. Vedel som, že za tým stojí ten kokot Gregor. Rozpáram ho a jeho končatiny pošlem zabalené v darčekovom obale jeho rodičom. Vyrazím ku parkovisku, keď vtom zazriem na opačnej strane Noemi vychádzajúcu z mobilshopu. Pridám na kroku a ponáhľam sa za ňou, niečo mi tu nehrá. V okamihu, keď ma zbadá, zastane a sklopí zrak. Spozorovala ma skôr, ako ja ju a chcela predo mnou utiecť. Neskoro.

„Noemi, myslel som si, že si na prehliadke v Prahe. Bol som u tvojich rodičov pred tromi dňami, spomínali, že si tam do konca mesiaca," stíham ju osloviť a skrížim jej cestu.

„Oh... no, zrušilo sa to. Tak som sa na sviatky vrátila domov," nervózne sa zasmeje a ukrýva si igelitovú tašku do kabelky.

„Zrušilo hovoríš a kvôli čomu?"

„Ani presne neviem, nejaký problém s organizátormi. Jednoducho nám povedali, že prehliadka sa narýchlo ruší a nebudeme vyplatené."

„To ťa muselo naštvať, počul som, že v posledných mesiacoch si nemala až tak veľa ponúk."

„No áno, nie je to nič príjemné, ale každá modelka si raz prejde určitou krízou. Počuj, rada som ťa stretla, ale už musím bežať. A inak mi je naozaj ľúto to s Elenou, dúfam, že ju nájdete. Jeden chybný krok a také hrôzostrašné následky," mrmle si popod nos a podozrievavo odo mňa bočí.

„Čo si to povedala?" reagujem svižne na jej posledné nedbalé komentáre a spomeniem si, že niečo podobné mi prišlo do správy od toho blokovaného čísla.

„Nič len, že to pre vás musí byť náročné a súcitím s vami. Tak sa maj a naozaj som ťa rada videla." Narýchlo ma objíme a nasadá to auta. Ty prekliata hlúpa potvora!

Pôsobí roztržito a rozhodne to nie je kvôli tomu, že súcití s mojou situáciou. Klátil som ju dva roky, poznám ju pridobre, aj jej prefíkanosť a zákernosť. Niečo mi nahovára, že nie je až taká nevinná, ako sa pokúšala javiť. Vytočím Reného číslo a ponáhľam sa naspäť k svojmu odstavenému autu.

„René, nabúraj sa do Noeminho telefónu a zisti mi, kde sa posledné dni schovávala. Som si na sto percent istý, že na žiadnej pridrbanej prehliadke nebola."

„Máš to mať, ale prečo práve Noemi? A ako to išlo s tou ženou?"

„Pretože mám taký dojem, že Noemi je v tom Eleninom únose tiež nejakým spôsobom zapojená. A nemýlil som sa, bol to Gregor. Napoj sa na GPS v ich aute a zisti mi polohy posledných miest, na ktorých sa nachádzali. Na jednom z nich určite držia Elenu."