E L E N A

Strach je mocná a primitívna ľudská emócia. Upozorňuje nás na prítomnosť nebezpečenstva a skladá sa z dvoch častí - biochemickej a emočnej. Kým biochemická je univerzálna, emočná je striktne individuálna. Cítiť strach je prirodzené emócia, ktorá sa aplikuje s módom pre prežitie. Naše telo naň reaguje rôzne. Fyzickými spôsobmi, teda nadmerným potením, zvýšenou srdcovou frekvenciou alebo vysokou hladinou adrenalínu, kvôli ktorej sme nadmieru obozretní a často až paranoidní. Nikdy som ho necítila. Určite nie v takomto pomere. Asi som len nebola na hranici, pretože som sa zo všetkého nakoniec dokázala postaviť na nohy. Lenže v tomto bode si viac nemyslím, že moja záchrana a vyslobodenie z tohto prekliateho miesta leží v mojich rukách.

Možno je to len prehnaná reakcia mozgu, začínam byť zúfalá a odráža sa to na mojom presvedčení, že sa odtiaľto tak či tak dostanem. Súvisí to so skutočnosťou, že nevidím žiadne pokroky, nikam sa neposúvam, som pripútaná k radiátoru a nemám absolútne žiadne správy o tom, čo sa deje tam vonku. Urobili zo mňa dokonalého väzňa. Svet si veselo pokračuje vo svojom dianí, zatiaľ čo ja tu beznádejne vyčkávam na nejakého záchrancu na bielom koni. Nie som schopná zdravého premýšľania. Zatienil sa mi môj úsudok, nedokážem zosnovať ani len ten sprostý plán, ktorý by mi pomohol vypadnúť z tejto psychologickej rubikovej kocky.

Uväznením ľudského tela sa zmení vzťah osoby ku času a priestoru. Každý väzeň nadobúda neobjektívny vzťah k priestoru, času a k vlastnému telu. Ovplyvnená je jeho predstavivosť, psychika, identita. Stratili kontrolu nad svojím telom, už to viac nie je o tom, čo urobia, keď chcú, ale skôr keď môžu a je im to dovolené. Obrali ma o moju možnosť rozhodovania. Vzali mi moju slobodu a svojvoľne so mnou narábajú. Som zaseknutá na časovej osi, z ktorej sa všetko zdá byť rovnaké.

V hlave si prehrávam, čo som mohla urobiť inak. Bolo možné ujsť tomu posratému zmrdovi a zachrániť sa? Pri spätnom pohľade by som musela vedieť dopredu, že ma napadne, aby som bola pripravená. Ale na druhú stranu, ako som sa mohla nechať len tak ľahko premôcť? Nie som slabá ženská, ktorá potrebuje na ochranu mocné mužské paže. Aspoň som si o sebe nikdy nemyslela, že som tým druhom ženy. Klamala som si po celú dobu? Možno keby som do neho niečo hodila, nejaký kameň povaľujúci sa na zemi, stratil by vedomie, ja by som naštartovala svoje auto a ponáhľala by som sa vyzdvihnúť Tobiaska zo školy.

Môj syn. Nemám o ňom žiadne informácie, určite mu už muselo dôjsť, že niečo nie je v poriadku. Povedal mu Damián pravdu? Prízvukovala som mu, aby bol k nemu úprimný za všetkých podmienok a nemotal ho s drístami, že veci sú príliš komplikované na to, aby im rozumel. Lži len v prípade, že je to abnormálne nevyhnutná situácia. Myslím si však, že by urobil najlepšie, keby mu túto pravdu zamlčal. Nechcem, aby kvôli mojej neobozretnosti môj syn trpel. Potrebujem ho vidieť. Musím vidieť jeho čisté a múdre oči, ktoré mi pomáhajú ako matke rásť. Keď sa na neho pozerám, dostávam jasné potvrdenie, že som pri jeho výchove nezlyhala.

Želám si byť dobrou matkou aj pre drobca číslo dva. Azda som si len nedokázala predstaviť, že budem vystavená ďalšej skúške. Predpokladala som, že nie som na nežné prejavovania náklonností, pri Tobiaskovi sa mi to darí, ale mala som strach, že na druhý pokus už taká úspešná byť nemusím. A myšlienka neúspechu bol element, ktorý spôsoboval zvýšenú srdcovú frekvenciu v mojom tele. Lenže to bol iný druh strachu. Tento sa týka záchrany a zvláda sa náročnejšie, pretože som v rovnakej pozícii zrejme nikdy predtým nebola.

Hľadá ma Damián? Provokujú ho, nepochybne si neodpustia kopať do neho, revanšujú sa kvôli krivde, ktorú nedokážu prehltnúť. Sú posraté padavky, ktoré nedokážu riešiť svoj spor priamo. Zatiahli do neho aj mňa, nie som v tom nevinne, zaliezla som s Damiánom do postele, keď bol ešte stále zasnúbený s tou primitívnou a labilnou hlupaňou, no toto nie je spôsob, akým k tomu mala pristúpiť. Čo sa vôbec čudujem. Tento svet je podlé a čierne miesto, na ktorom ani na moment neexistovala spravodlivosť. A nejaký Boh už vôbec nie.

Pôsobím ako zviera zatvorené v klietke, moje myšlienkové pochody sú to jediné, ktoré mi dáva istotu, že som sa z nejakého dôvodu ešte úplne nezbláznila. I keď realita je častokrát skreslená a vedomie dostáva v stiesnených podmienkach iné rozmery. Všetko sa zdá byť prehnané a riešenia sa nachádzajú náročnejšie. Skúšala som krik, no ten nezaberal. Som ďaleko od všetkého, avšak opakujem si, že aj napriek týmto podmienkam tu predsa len nesedím sama. Mám zodpovednosť za svoje nenarodené dieťa. Obe vyviazneme živé. Je to môj záväzok.

Obe. Damián ma načisto zmagoril, ale cítim to rovnako. Pod mojím srdcom rastie malé dievčatko, ktoré budem o niekoľko mesiacov držať v náručí a už len z tohto prostého dôvodu je dôležité, aby som ostávala silná. Pod paľbou psychicky demotivujúceho prostredia je najjednoduchšie zložiť sa a načisto podľahnúť svojmu strachu, ktorý plynie z faktu, že záchrana je v nedohľadne. Keď to neurobíš ty sama, nikto iný to za teba neurobí. To bolo moje životné motto. Práve teraz mi však dochádza, že z mojej situácie opakovanie týchto slov veľmi nezaberie. Ako keby ani neexistovalo východisko.

Krútim hlavou a obzerám sa po tejto odpornej miestnosti, ktorá ma pripravila o moju nezávislosť. Trčím tu už koľko, šesť dní? Celý týždeň? Áno, ďalšia z vecí, ktorú počas svojho únosu zažijete, je tá, že prestávate vnímať pohybujúci sa čas a meniace sa dni. Len hádate a dúfate, že ste kompletne nestratili svoj pojem a prehľad o vonkajšej civilizácii, pretože si aspoň pripomínate, že sa z určitého hľadiska nachádzate nepretržite v časovej rovine.

Nie som dostatočne kreatívna. Vymýšľam kadejaké schémy, ale nedokážem prísť so stratégiou, bez mobilu som stratená. Priniesli ma sem bez môjho dovolenia a držia ma tu ako nejakú protivnú krysu. Zaslúžila som si niečo podobné? Som naozaj tak zlý a neohľaduplný človek, že osud cítil potrebu zastaviť ma? Som si vedomá svojej zatrpknutosti. Z určitého hľadiska v sebe nesiem neopísateľnú zlosť, ktorej sa nestrasiem už nikdy. Neoplakávala som rodičov, ani starú mamu, ale nenávidím, že som o nich musela prísť. Nemám nikoho okrem Rity, Damiána a nášho syna. Kvôli tomu som sa na nikoho neupínala. Strácanie ľudí je nahovno pocit.

Tobiasko nebude bez svojej matky. Z vlastnej skúsenosti nemôžem dopustiť, aby sa opakoval rovnaký scenár. Ukrivdení pracháči ma nepripravia o môj život, čo si o sebe, dopekla, myslia? S Elenou Karlovou sa nikto nezahráva. Nezlomia ma. Nie, jednoducho sa im to nepodarí. Nemám tušenie, dokedy ma v tejto podradnej pozícii budú držať, ale tu rozhodne nezošaliem. Dôverujem Damiánovi. Po dlhých rokoch hovorím tieto slová so vztýčenou hlavou a naozaj im verím. Urobí všetko preto, aby ma našiel.

Nenávidela som ho, keď prvýkrát vstúpil do Timeinej kancelárie. Stelesňoval celý zoznam proti položiek, s tým narcisom som nechcela mať nič spoločné. Padla som do toho. Žiadneho iného muža už milovať nebudem. Dokážem si predstaviť život po jeho boku. Viem, že je narcistický egomaniak, má mnoho chýb, ale ani jeden z nás by sa nedal považovať za svätého. Sme kladní zaporáci. Svet nie je len čierny a biely. A všetko nie iba dobré a zlé.

Spomínala tretieho človeka. Uvažujem o tom, kto by v tom mohol ísť spolu s nimi a okrem drahocennej Kataríny ma nikto iný nenapadá. Dokážem si predstaviť, ako hlboko dojatá musela byť, keď sa dozvedela, že ma niekto odpratal z jej cesty. Fakticky nerozumiem tomu, čo proti mne ta stará bosorka s napnutou tvárou má. Radšej by mala za nevestu labilnú modelku Noemi, ktorej hviezda upadla ešte skôr, ako sa vôbec na tej oblohe rozsvietila. Nemyslím si však, že by sa na to dala. Hoci istá pravdepodobnosť, že je v tom namočená spolu so zmrdom Gregorom a hlupaňou Noemi tu je.

Striehnem po každom novom zvuku, ktorý dokážem započuť dúfajúc, že sa ku mne blíži niekto, kto registruje moje výkriky o pomoc. Skúšam to každý deň, ibaže v tom mi dôjde, že by mi ústa prelepili páskou, keby tu niekto v okolí bol. Hrajú sa so mnou. A zo mňa sa stala zúfalka, ktorá verí, že jej pokusy o vzbudenie pozornosti neostanú viac len pokusmi. Priviedli ma do bodu, v ktorom vôbec spochybňujem svoju osobnosť. Stávam sa niekým iným. Slabým. Slabosť a zraniteľnosť neboli aspekty, ktoré som si vo svojom živote mohla dovoliť pripustiť. A ani som si nepripúšťala.

Z hĺbky svojej duše nenávidím nečinnosť. Unavuje ma vyčkávať na zázraky, štve ma, že svoj osud viac nemám vo svojich rukách. Obmedzili môj pohyb, radiátor je silno pripevnený k zemi, trasiem ním, ale nedarí sa mi ho vytrhnúť. Sedím skľúčene na zemi a pri sebe mám pristavenú fľašu, kde mám dovolené vypúšťať svoje telesné tekutiny. Sama sebe si pripadám nechutne a podradne. Ako som sa mohla ocitnúť v takýchto podmienkach? Donekonečna si opakujem túto otázku, pretože tomu sama nerozumiem.

Mám vyštudovanú psychológiu, poznám následky ukrátenia ľudskej slobody na statiku celej psychiky. Každý sa potýka s obmedzením odlišne. Je komplikované nestratiť sa a zachovať si svoj zdravý rozum. A pretože mozog je to jediné, čo môžete využívať, automaticky jeho sila chrabne a slabne. Ak vás opustí, k svojmu starému ja sa bez dlhých hodín posedenia u psychológa alebo psychiatra nedostanete. Chaos v hlave je treba poriadiť, aby nevznikol nenapraviteľný a neopraviteľný bordel.

Pred niekoľkými dňami sa mi snívalo so starou mamou, lenže v skutočnosti to nebol sen, len som si v hlave neúmyselne prehrávala odohranú situáciu. Je to náznak toho, že začínam blúzniť a prichádzať o rozum? Zbožňovala som ju, ale za posledné roky som o nej premýšľala len málo. Pohnúť sa po smrti blízkeho je prirodzená reakcia, nestrávila som roky žialením za ňou. Bola to chyba a zaslúžila si, aby som si jej pamiatku uctila ako vďačná vnučka, ktorá by bola v určitom bode bez nej stratená? Azda mi len vesmír týmto spôsobom odpláca moju povrchnosť a samoľúbosť.

Ale bolo pekné vidieť ju, pôsobilo to reálne a živo. Ako keby som naozaj mala príležitosť sedieť pri nej a počúvala ju naživo. Chýbajú mi. Všetci ľudia, ktorí sa za posledné roky dostali náhodne alebo úmyselne do môjho života mi chýbajú a chcem ich ešte vidieť. Damián, Tobiasko, Rita, Hana, August... Chcem či nechcem, sú to moji ľudia, nemám poňatia o hlbších zmysloch a významoch, ale oni ku mne patria. A ja som rada, že som ich mohla spoznať. Som svojou samostatnou jednotkou, ktorá občas zatúži aj po spoločnosti svojich blízkych. Je to k neuvereniu, ale nakoniec zo mňa nebude až taká ľadová kráľovná. Žeby si s tým mala niečo dočinenia ty, dievčatko moje?

Z chodby sa ozýva štrngotanie kľúčov, stmieva sa, zvyčajne sem tá hlupaňa chodieva o takomto čase. Navštevuje ma tu raz denne a kúsok po kúsku sa mi zdôveruje s ich nerealistickým plánom dvoch totálne vyšinutých ľudí. Úplne nezmyselne trvajú na tom, že ich Damián vyplatí a oni budú spolu žiť šťastne až do smrti. Idioti.

„Myslela si si, že už ani neprídem, čo? Neobávaj sa, nenechala by som ťa bez návštevy, som ohľaduplný únosca. Dokonca ti nesiem aj zvyšky zo svojej večere, ochotne sa s tebou podelím, hoci si pretiahla môjho snúbenca."

„Daj sa vypchať a to žrádlo si môžeš niekam strčiť."

„Myslela som si, že si kotná a čakáš ďalšieho otravného parchanta, nemala by si kvôli jeho dobru niečo zožrať?"

„Neopovažuj sa už nikdy viac hovoriť o mojom dieťati, ty labilná kôpka ľudských sračiek! Kam tento váš posratý únos speje? Nevidím žiadne progresy, čo zamýšľate?"

„Gregor rokuje s tvojím úžasným snúbencom, ale zatiaľ ho len skúša, nech si užije trochu tej neistoty, čo s jeho dokonalou slečnou perfektnou je a či je vôbec nažive."

„Kto tretí?" položím jej otázku, ktorá mi blúdi hlavou posledné dni.

„Vedela som, že ťa to nabudí a vyvolá zvedavosť," satisfakčne sa zasmeje a sadne si na stoličku oproti mne.

„Tak mi, dopekla, odpovedz!"

„Pokoj, ty chudera, som taká láskavá, že som ti ho priniesla ukázať. Odpoviem ti vizuálne, predstavujem ti nášho tretieho mušketiera!" zahlási víťazoslávne, len prevrátim očami nad jej teatrálnosťou. V okamihu, keď dopovie svoje slová, dvere sa otvárajú a do vnútra vstupuje ďalšia osoba. Ostávam v nemom úžase. Pozerám sa a nenachádzam slov. Naozaj vás takto dokáže zradiť človek, o ktorom ste si mysleli, že vás má rád? Možno sa nemýlim. V ľuďoch by sa malo pozerať na to najhoršie, čoho sú schopní. Aj tí naoko najlepší vás dokážu nemilo prekvapiť o svojej zákernosti a krutosti.