D A M I Á N

Tri dni. Tri posraté dni, odkedy som ju videl a počul. Som bezradný a nemám žiadny záchytný bod, ktorého by som sa mohol chytiť. Prehľadávam každý voľný kút, ale je to, kurva, k ničomu, keď neviem ani približné miesto, kde by som mal hľadať. Akoby sa po nej zľahla zem. Premýšľam o tom, kto by to mohol byť. Ktorý kokot by si na niečo také trúfol a okrem toho prašivého psa Gregora ma nenapadá nikto. Sledujem ho, mám ho každý deň pod drobnohľadom, verím, že sa prezradí a urobí nejakú hlúposť, ktorá by ma naviedla k nejakej indícii.

Naši posratí strážcovia zákona sú k ničomu, na nič neprišli, Elenin telefón sa našiel hodený v smetnom koši. Uhladili za sebou všetky stopy. René sa pokúša zachytiť polohu z mobilu, z ktorého mi bola odoslaná tá provokatívna správa, lenže tí bastardi zrejme používajú nejakú starú kraksňu, asi nejakú jednorazovú sračku, ktorá im poskytuje kompletnú anonymitu. Majú utajené číslo, ktoré nie je ľahko vystopovateľné. Pracuje na tom, ale bude to nejaký čas trvať.

Nevydržím len tak sedieť a nič nerobiť. Mám zviazané ruky, ale aj napriek tomu potrebujem mať aspoň pocit, že len nečinne nečakám na pozitívne správy, ktoré akoby už ani nemali nikdy prísť. Moja snúbenica a dcéra sú v nebezpečenstve a ja im nedokážem pomôcť. Pripadám si zbytočne, preklínam sa za to, že som pri nej nebol a neochránil ju. Je silná a zvládne toho veľa, ale bola prepadnutá. Niekto na ňu zaútočil a odniesol ju bohviekam, zatiaľ čo ja som sedel vo svojej posratej kancelárii a doťahoval sa so Stelou.

Potrebujem vybiť svoju zlosť. Pomstiť sa a uľaviť svojmu svedomiu, pretože hlasy v mojej hlave mi nahovárajú, že je to moja chyba. Viem, že je to tak. Nebojujem s nimi, to kvôli mne siahli na jej slobodu. Sľúbil som jej, že ju o ňu nikdy neoberiem. I keď by sa z nás stali manželia, nepripravil by som ju o jej emancipáciu. Odpykáva si môj trest. Možno nebolo správne zatiahnuť ju do toho. Damián Oswald si šiel za svojím cieľom a nemyslel pri tom na to, že tým môže niekomu ublížiť. Nebral som do úvahy nepriateľov, ktorí veľmi dobre vedia, že moja rodina je mojou slabou stránkou. Nič iné by ma nezasiahlo podobnou bolesťou, ako prísť o lásku môjho života. Vedia to a teraz to používajú proti mne!

Utekám pred svojimi myšlienkami. Doslovne. Nedokážem vystáť Tobyho pohľad, pretože po troch dňoch už aj on chápe, že som mu bezočivo klamal do tváre. Veril som, že mu maminu prenesiem domov ešte v ten deň, ale o tri dni neskôr som na pokraji nervového zrútenia a radšej sa vyhýbam ľuďom, ktorí by si mohli odniesť nevinne následky môjho šíriaceho sa hnevu. Od rána bežím a pokúšam sa striasť trpké pocity, ktoré zaplavujú moju myseľ a zdravý úsudok. Neodvážim sa zájsť ani do svojho podzemia, hoci násilie je to jediné, po čom prahnem.

Nechcem naraziť na Tea a počúvať prednášky o tom, aby som sa šetril. Potrebujem pociťovať fyzickú bolesť, ktorá prehluší tú psychickú a núti ma strácať kontrolu. Prestal som vnímať prostredie, bežím pred svojím svedomím, respektíve skôr pred oprávnenými výčitkami, pretože aj keď som v pohybe, nenachádzam žiadne riešenie. Je pre mňa nemožné myslieť s chladnou hlavou. Vytratila sa moja schopnosť koncentrácie. A práve teraz ju potrebujem najviac. Nemôžem sa len tak zložiť. Elena a moja dcéra ma potrebujú.

Ocitol som sa pri ošarpaných a pomaľovaných mostoch na druhom konci mesta. Kráľovstvo miestnych feťákov, len mesačne sa tu predávkuje okolo dvadsať ľudí, ktorí to prehnajú s týmito čarovnými omamnými látkami a nepoznajú hranice. Nevedia kedy prestať a potom zdochnú niekde v schátralej budove so sáčkom v studených nehybných rukách.

„Počuj, kámo, pomôž kamarátovi v núdzi a založ ma. Určite máš dávku nazvyš, o ktorú by si sa s bratom mohol podeliť," zastaví ma odzadu bezďák na odpis a ťukne do mňa. Adrenalín sa v mojom tele kopí, spaľujú sa endorfíny, bez dovolenia na mňa siahol.

„Odpáľ, feťák, nemám náladu," odpálkujem ho a rýchlejšie sa pohnem do kroku, aby som sa ho mohol striasť. Začínajú sa tu zhromažďovať, toto miesto je povestný čierny kút mesta, idete sem len za podmienok, že vás omrzel život a chcete sa odjebať. Pre ľudí väčšinou slúži len ako miesto na odstrašenie. Nikto nemá odvahu pozrieť sa na to, čo za trosku zo seba človek dokáže sám urobiť, keď sa ocitne na svojom samotnom dne a nevidí východisko.

„Prosím ťa, kámo, si lovatý, šťastie mi neprialo tak, ako tebe. Som v núdzi," prehovára ma aj naďalej a vláči sa za mnou. Páchne z neho, opäť do mňa ťukne, chcel som to s ním vyriešiť podobrom.

„Chceš namiesto dávky dnes zdochnúť? Mal si mi dať pokoj, kurva!" Otočím sa obratne a jedným chmatom ho zložím dole k zemi. Vychudnutý, trčia mu len rebrá, je ako taká posratá handrová bábika, vedľa ktorej máte dopredu zaistenú výhru.

„Odpusť mi, už sa ti pracem z cesty, dobre. Nechcel som ťa naštvať, pusti ma, prosím ťa," mentálne sa skladá a rozplače. Po bledej tvári mu začínajú tiecť slzy, vycítil potrebu o prežitie, bojí sa ma a moje vnútorné monštrum sa z toho kŕmi. Jeho zúfalé výkriky, trasúce sa telo, ktoré prosí o vyslobodenie a pohľad, v ktorom sa objavil nefalšovaný a čistý strach z toho, že by som mu mohol ublížiť. Bojí sa ma. Vyvolal som v ňom reflexívnu požiadavku zachrániť sa.

Prosí ma aj naďalej, no čím úpenlivejšie sa pokúša ma prehovoriť a vyslobodiť sa, tým nutkavejšia je potreba skutočne mu tú bolesť spôsobiť. Mám ho pod svojou kontrolou, nedokáže sa voči mne postaviť, prevažujem ho svojou silou a za žiadnych okolností by sa nedal považovať za rovnocenného súpera. Vrazím mu úder päsťou do nosa a ono to prichádza. Ten pocit kontroly, o ktorý ma Elenin únos pripravil. Myšlienka, že osud tohto človeka sa nejakým spôsobom dostal do mojich rúk a jedine ja môžem rozhodnúť, či z neho o niekoľko minút nevyjde jeho posledný vzlyk a prosba o život na tomto zvrátenom a skurvenom svete bez spravodlivosti.

Nasleduje druhý, pritvrdím a uderím ho do rovnakého miesta, pretože údery do čerstvej rany bolia vždy dvojnásobne. Naplno svoj hnev nasmerujem do tohto chudáka, ktorý sa rozhodol prekrížiť mi cestu v ten najnevhodnejší moment. Kamarát, je mi ľúto, no ocitol si sa v nesprávnom čase na nesprávnom mieste a oslovil si toho najnesprávnejšieho človeka, na ktorého si v tomto pochmúrnom feťackom raji mohol naraziť.

Stal sa mojím živým boxovacím vakom. Prestal som vnímať, že je živým človekom, pre mňa sa stal len tým hľadaným terčom, ktorý som potreboval pre uvoľnenie svojej nahromadenej frustrácie. Na jeho tvári nie je kúsok voľného miesta, prelieva sa čerstvá krv, prestal ma prosiť, takmer sa nehýbe, len nehybne leží a tá iskra z očí postupne odznieva, stáva sa čoraz viac neviditeľnejšou a ja do neho stále udieram.

„Dopiče, Damián, prestaň s tým! Zlez z neho!" zastaví ma cudzí hlas a odťahuje ma od neho. Zápasím s ním, zdráham sa počúvnuť ho. Chcem dokončiť, čo som načal.

„Nestaraj sa do toho, August. Nič ťa do toho nie je, kurva!"

„Si môj najlepší kamarát, nedovolím, aby si sa stal otrokom svojho hnevu. Pozri sa na toho chlapa, nemôže za tvoj hnev. Nechaj ho, nedovolím ti, aby si si opäť pošpinil ruky. Nikdy tú krv nezmyješ, veľmi dobre to vieš. Prestaň, prosím ťa!" žiada ma a privráti mi spomienky z bitky, pri ktorej som už raz takmer zabil. Čo som to, kurva, urobil? Som zvrátený psychopat. Pozriem sa dole k zemi, chlap ležiaci podo mnou s rozťatým ksichtom, nereaguje, vôbec sa predo mnou nebránil. Vyvŕšil som sa na nevinnej osobe. Odniesol si to človek, ktorý si to nezaslúžil. Inštinktívne mu nahmatám pulz, je slabší, ale žije.

„Musíme mu zavolať pomoc," prehovorím apaticky a vstanem. Šúcham si rozťaté a krvavé hánky, ale necítim bolesť. Žiadna citlivosť, akoby som kompletne odumrel.

„Pracujem na tom, ale musíme odtiaľto čo najskôr vypadnúť. Nech nás nikto nevidí." Prikladá si mobil na ucho a ťahá ma z tohto miesta proti mojej vôli.

„Nie sme tu sami, videli ma, že som ho mlátil!" protirečím mu a opäť sa ku nemu skloním. Otvorí oči, pravdepodobne len odpadol, keď ma pred sebou uvidí, stiahne sa a krčí, bráni sa predo mnou, ani sa mu vzhľadom na predchádzajúce minúty nedivím. Odstúpim od neho, aby som mu dal najavo, že sa ho už viac doriadiť nechystám. Trasie sa, ale nevyjde z neho ani hlások.

„Prepáč, je v zložitej situácii, ale už ti neublíži. Zavolali sme pomoc, dokážeš držať jazyk za zubami a nepovedať, kto ti to urobil?" August ním okamžite manipuluje a navádza ho, aby moje výtržnosti pred nikým neprezradil. Nezmôže sa na slovo, s viditeľným strachom v očiach len uznanlivo prikývne a ruky obranne sťahuje na svojom hrudníku do kríža.

„Je mi to vážne ľúto," ospravedlním sa mu narýchlo, nedokážem vydržať ten pohľad, ku ktorému ho priviedlo moje násilie.

Nasledujem Augusta k jeho autu, kráčam pred ním a nič nehovorím. Vždy ma strašil ten násilník, ktorý sa zo mňa behom minút dokáže stať. O tom to je. Dobrý človek dokáže byť zlým a zlý človek dobrým. Nemyslím si, že ľudia dokážu byť len jedno. Všetko je to v zornom uhli. Pravý charakter človek sa ukáže až v krízových situáciách, z toho vyplýva, že ten môj spočíva z bezcitného monštra, ktorý by bol schopný zabiť nevinného a neškodného človeka. Pretože to by som pred malou chvíľou jednoznačne urobil, keby mi v tom August nezabránil.

V čase svojej zúrivosti nepoznám zábrany. Ako keby sa zo mňa stal úplne iný človek, ktorého nespoznávam. A možno je to celé úplne inak a ja sa k nemu iba nechcem priznať, pretože sa stále stotožňujem s faktom, že práve tá násilná beštia je mojou pravou identitou, ktorú v sebe pred ostatnými skrývam. No v konečnom dôsledku to nemôže byť len také jednoduché, pretože verím tomu, že každý z nás by bol schopný zabiť. Za určitých podmienok, keď sa v našich hlavách aktivuje spínač o prežitie alebo zacítime strach, všetci sme schopní vraždy.

„Zabil by si ho a potom čo? Pomohlo by ti to nájsť Elenu? Alebo mi vysvetli, čo by ti vražda toho úbohého chudáka priniesla, Damián?" v aute sa rozčuľuje, no však z jeho hlasu nie je počuť opovrhnutie. Pozná moje slabé chvíľky, pri väčšine z nich bol osobne prítomný, videl ma v mojich najslabších momentoch.

„Neviem, kurva! Sprvu som ho chcel len zastrašiť, ale potom sa nedalo prestať... Ako si ma našiel?"

„Si posratý kretén, keď si mi nezdvíhal. Dal som tvoju polohu vysledovať Renému, niečo našiel, má kamerový záznam z parkoviska, to som ti chcel dať vedieť, keby si mi zdvihol."

„Zistil, kto to je?"

„Neviem o nič viac, ako ty. Keď mi to oznámil, okamžite som šiel za tebou, pretože mi nejako došlo, že vyvedieš nejakú pičovinu. Voilà, mal som pravdu!"

„Je mi to ľúto..."

„Chápem ťa, mne sa ospravedlňovať nemusíš, je to nahovno situácia. Teraz sa nemôžeš len tak ľahko zložiť. Tob sa bojí, pýta sa na teba, mal by si sa s ním porozprávať. Nie je správne, že sa mu vyhýbaš."

„Zájdem za ním."

Namiesto toho, aby som svojho syna usmernil a presvedčil ho o tom, že bude všetko dobré, odhodil som ho a hľadel si len svoje záujmy. Je zo mňa zbabelec. Stránim sa jeho pohľadu, pretože viem, že by som zazrel sklamanie. Zlyhávam na plnej čiare. Nedokážem pomôcť Elene, Tobymu a ani sebe. Mal som byť na jej mieste. Posratí novinári mi vyvolávajú od rána do večera, vyčkávajú pred naším domov a hotelom ako supy. Nič im neujde.

No tak sa tú hru hráme alebo nie? Je nezdvorilé neodpovedať. Alebo si si nevšimol, že je tvoja drahocenná snúbenica nezvestná?

„Tí skurvysynovia mi napísali!"

„Čo chcú?" Ukážem mu správu, opäť z utajeného čísla, rozhodnem sa odpovedať.

Nájdem vás a vystrelím vám mozog z hlavy. Čo odo mňa, kurva, chcete?

Čoskoro sa to dozvieš. Priprav sa na to, že veci zadarmo nevraciame.

„Budú chcieť prachy, samozrejme, že to robia kvôli ním!"

„Ideme za Reném, možno nás k niečomu privedie, ale už ťa nechcem vidieť v rovnakom stave, Damián. Nepošpiň si ruky, nájdeme ju. Sľubujem ti, že ju nájdeme."

Musím sa držať kvôli ním. Vykoľajilo ma to, ale dostanem sa do pohody a rozmetiem hoc aj celé mesto, pokým ju nenájdem. Nezastavím sa pred ničím.

„Našiel si niečo?"

„Záznam z kamery, okolo pol piatej, Elena kráčala ku svojmu parkovisku, náhle pridala na chôdzi, myslím si, že vedela o tom, že ju niekto prenasleduje. Zaútočil na ňu zozadu, sú pod zlým uhlom, ale som si istý, že je to chlap. Mal na hlave kapucňu, musel o tej kamere dopredu vedieť."

„Takže sme stále na začiatku..." skonštatujem sklamane a zatínam päste. Bránila sa, ale nepodarilo sa jej pred ním utiecť. Mal som tam byť a ochrániť ju.

„Po okolí sú rozmiestnené ďalšie kamery, ktoré by nám mohli priblížiť tvár tej osoby. Pracujem na získaní záznamov z každej dostupnej budovy blízkosti Eleninej poradne."

„Poslali mi ďalšie správy. Znovu z utajeného čísla."

„Je takmer nemožné ho vystopovať, ale robím, čo sa dá. Po týchto záznamoch sme k ich dolapeniu bližšie, nájdeme ju," ubezpečí ma aj on. Nájdeme ju. Musím ju nájsť.