E L E N A

Klipkám očami a váham, či vôbec stojí za to otvoriť ich dokorán. Ležím v nepohodlnej pozícii, asi som zaspala. Ten zmrd mi dal zaucho a na nič viac si nespomínam. Užíva si tú nadriadenú rolu oproti mne. S najväčšou radosťou by som vstala a vrátila mu to, ale má jasnú prevahu. Ani neviem, prečo ma tu drží. Čo za úchylného psychopata si ma to vyhliadlo? Nepovedal, čo odo mňa chce, avšak narážal na Damiána. Tento prekliaty únos musí mať napojenie na neho. Otázne je, v čom to napojenie spočíva. Čo vyviedol, že ho to mohlo až tak rozčúliť?

Z tohto tichoprázdna sa hlas v mojej hlave stáva hlasitejším. Mám milión rétorických otázok a nikto mi nepríde dať odpovede môjho vnútorného monológu. Nakoniec to vzdávam, byť nemá a ešte aj slepá nie je môj štýl. Musím si tu to ešte raz poriadne obzrieť, možno som včera niečo prehliadla. Zažívala som prvotný šok, traumu, pri nej sa ľuďom stáva, že si veci začínajú všímať až s pribúdajúcim časom.

Nadvihnem viečka, oči mám kvôli šošovkám nezvyčajne suché, párkrát mrknem, zrak mám zahmlený a neurčitý. Potrebovala by som si ich vybrať a namočiť do roztoku, ale samozrejme nepredpokladám, že moji únoscovia by boli takí ohľaduplní, že by mi ho sem priniesli. Po pár sekundách je to lepšie, určitý nepríjemný pocit je tu stále, ale keby som si ich vybrala úplne, nevidela by som ani hovno. A práve teraz potrebujem zaostrovať, aby som si z tejto posratej situácie nejako pomohla.

Nechali ma tu samu a z oblohy zazriem, že som prespala celú noc. Je ráno, do tejto zatuchnutej miestnosti sa dostávajú nepatrné lúče decembrového slnka. Stiahnem sa do klbka, som pomerne blízko ku dverám, keby som len našla niečo, čím by som sa mohla zbaviť tých pút, nebolo by náročné utiecť odtiaľto. Keď si dali toľkú námahu, budú ho vydierať. Som celkom zvedavá, čo toho prašivého čuráka tak rozbesnilo. S Damiánom nepreberáme svoju prácu, nič mi nespomínal, spravil zo mňa poondiatu obeť!

Zaostrujem na dostupné predmety, ale pravdou je, že sa tu vcelku nenachádza okrem mojej osoby nič. Som tu sama so svojimi myšlienkami. Nádherný relaxačný pobyt. Možno by som mala predstierať, že som sa len zašila niekde do chaty odrezanej od zvyšku sveta, pretože som bola v núdzi o nájdenie svojej vnútornej stability. Každý predstierame, nie? Keď si túto smiech vzbudzujúcu situáciu nepripustím k telu, menšia pravdepodobnosť, že sa onedlho načisto pomätiem. A zo svojej psychologickej praxe mám skúsenosti, že percentá pravdepodobnosti, že k niečomu takému skutočne dôjde, sú obzvlášť v takýchto podmienkach vysoké.

Vždy som sa prezentovala ako silná osobnosť, teraz musím svoju verejnú mienku potvrdiť. Čo si budeme nahovárať, ten čurák je len debilný amatér, žiadnemu nebezpečenstvu ma až doteraz nevystavil. Nepriložil mi k hlave zbraň, to je zatiaľ dobré znamenie. Keby ma chcel skántriť, zrejme by si s tým nedával načas a urobil by to rovno už včera pri mojom aute. Mal viacero príležitostí, ale stále som tu a rozprávam sa sama so sebou, čiže z praktického hľadiska mu o moju smrť nejde. Tipujem, že veľkú úlohu zohrávajú staré dobré prachy.

Včerajší krik nezaberal. Mám silný rozsah hlasiviek, keby sa v blízkosti niekto nachádzal, zrejme by sa otočil po mojom hlase. Alebo je správne vidieť v ľuďoch len to najhoršie, pretože sme sebecké beštie, ktoré si hľadia svojho a nemocú sa do cudzích problémov. Radšej sa budú tváriť, že nikoho nepočuli a nič nevideli. Je to tak pohodlnejšie a výhodnejšie. Prečo sa motať do sračiek, ktoré sa vás v žiadnom slova zmysle netýkajú? Nikto nemá za potreby problémy navyše.

Nemôžem byť naštvaná na niečo, čo by som možno sama urobila. Neviem, ako by som sa v podobnej situácii zachovala. Či by som ten zúfalý krik o pomoc registrovala a brala ho na vedomie, alebo by som sa pohla do kroku ako keby sa nič nedialo. Vec sa má tak, že my ľudia sme od prírody individualistické a sebecké tvory a niektorým to sebectvo proste len ide lepšie. Niekedy je náročné nastaviť svoj krk pre niekoho, koho nepoznáte. A možno sa ja až tak markantne od toho čuráka nelíšim. Je dosť možné, že som rovnako podlá a zvrátená.

V konečnom dôsledku sme všetci bratia a sestry, nie? Vravieva sa to, najčastejšie v kostoloch, do ktorých nechodím a zrejme aj preto sa práve teraz nemodlím za spasenie, pretože by na moje prosby nikto nereagoval. Neverím tomu. Akoby to vlastne fungovalo? Vyslovím nejaké modlitby k Bohu a on mi sem zázračne zošle pomoc? Nemám vieru v podobné záležitosti týkajúce sa vyššieho dobra alebo pána. Keď sa nezachránim sama, Boh to za mňa evidentne neurobí. Je na mne, aby som našla východisko. Plán úniku.

Premýšľanie v takýchto podmienkach je sťažené. Trauma zasahuje tri časti ľudského mozgu. Prefrontálnu kôru, ktorá je centrom myslenia, predné cingulum, ktoré má na starosti reguláciu emócií a nakoniec amygdalu - centrum strachu. Centrum myslenia je uložené za čelom, má na starosti racionálnosť, riešenie problémov, plánovanie a empatiu. Centrum regulácie emócií je umiestnené hneď vedľa centra myslenia, je zodpovedné za korigovanie našich emócií a keď je zdravé, úzko spolupracuje s naším centrom premýšľania. Centrum strachu je umiestnené hlboko v našom mozgu a nedokážeme ho ovládať vedome. V čase traumatického zážitku sa prvé dva spomínané centrá deaktivujú a my sme pod kontrolou tretieho.

Zdráham sa cítiť ho. Strach. O seba a aj svoje dieťa. My dvaja to tu prežijeme. Elena Karlová sa nevzdáva len tak ľahko. Neviem zatiaľ, akým spôsobom, ale dostanem sa z tohto hlúpeho vezenia. Akým právom si myslia, že ma môžu sem len tak zavrieť? Narušili moju slobodu. Nezaslúžim si byť tu. Alebo áno?

Počujem kroky od vedľajšej miestnosti, nedá sa odtiaľto vyjsť okamžite von, pretože sa v diaľke ozývalo otváranie ďalších dverí. Ženské opätky? Tie zvuky krokov sa mi na ne podobajú. Klopkanie o dlážku, pravidelné a s čoraz väčšou intenzitou približujúce sa ku mne. Uprene sa zapozerám ku pootvoreným dverám, ktorými aj naďalej plieska vietor. Mala som pravdu, sluch ma neopúšťa. Takže sú dvaja a jednou z nich je žena.

„Elena Karlová spútaná o hrdzavý radiátor, povedz, aký je to pocit?"

„Ty naivná hlupaňa, Damián ťa odkopol, prečo si sa len cez to nemohla preniesť a zachrániť si posledné zvyšky hrdosti, ktorých bolo aj tak minimum."

„Pozri sa na mňa, vyzerám ako niekto, kto sa nedokázal vyrovnať s rozchodom? Urazil ma, nechal plánovať svadbu a potom ma odkopol ako kopu špinavého prádla. Vždy si myslel, že som hlúpa a neviem si dať dve a dve dohromady, urobila by som pre neho prvé aj posledné, no on videl vždy len teba. Čo v sebe máš, ty hnusná štetka, že si pre neho bola jedinou? Ani neodpovedaj, nezaujíma ma to, konečne pochopí, aké to je stratiť človeka, ktorého najviac miluješ."

„Už to chápem, toto je vlastne len pomsta, že sa sladká modelka Noemi nemohla navliecť do svadobných šiat? Roztomilé. Zlatko, vždy si bola len lacná podrážka na topánkach, ktorá sa časom zodrala. Zunoval ťa, mala by si to prijať a pohnúť sa ďalej."

„Vieš, povedala som si, že vás dvoch nechám tak, pokojne si žite šťastne a následne skapte, ale keď som sa dopočula, že sa zabávate na môj úkor, zasnúbili ste sa, veľkolepo ste sa podelili o svoj drahocenný prírastok a ja som ťa videla v meste, ako sa správaš nadradene, nemohla som sa len tak nečinne prizerať, ako si nažívate šťastne, kým mňa odmietajú zasadiť do každej prehliadky. Z jedného dňa na druhý sa zo mňa stal nikto, pripravil ma o všetko, karty sa musia vyrovnať, ja teraz pripravím o všetko jeho."

„Od samého začiatku som si myslela, že s tebou nie je niečo v poriadku, potrebuješ pomoc, zlatko. Odbornú. Je úbohé viniť ho zo svojho zostupu, mala si sa prosto viac snažiť. Nie je tajomstvom, že svoju kariéru si vybudovala len na základoch tvojho romániku s úspešným podnikateľom Damiánom Oswaldom, uvažovala si niekedy o tom, že by si sa mohla presadiť aj bez toho, že by si paktovala a klátila chlapa so slávnym menom?"

„Naser si, Elena! Hráš sa na ctižiadostivú a emancipovanú ženu, popritom ho sprevádzaš na všetkých tých náblyskaných večierkoch."

„O to tu ide? Chýba ti pozícia módneho doplnku? Myslela som si, že máš vyššie ciele, srdiečko."

„Vieš, že by som ťa mohla hociktorú sekundu zabiť a vystreliť ti mozog z hlavy?"

„Keďže to do tohto momentu neurobil ani jeden z vás, jasne vám o niečo ide a je podstatné, aby som kvôli tomu ostala nažive. Takže, aký je plán a ako do neho zapadám ja?"

„Nebuď si tým taká istá, poškodila som brzdy na Damiánovom aute, ten hajzel má tuhší korienok, než by niekto čakal. Lenže potom mi došlo, že tým by netrpel a popravde mi odľahlo, že z toho nakoniec vyviazol živý, pretože skutočné utrpenie by prišlo, keby sa niečo stalo tebe alebo tomu vášmu parchantovi."

„Vedela som, že si to bola ty. Policajti ti nič nedokázali, ale bola som o tom presvedčená, zronená ženská je najväčšie zlo. Len si prajem, aby si bola kreatívnejšia. Pokus o vraždu s poškodením bŕzd? Každý automaticky myslel na teba..."

„Nie som taká hlúpa, aby som to urobila sama a riskovala, že by ma pri tom mohol niekto vidieť a identifikovať. Pripravila som sa dopredu, najala si pomocníka, ktorý za peňažnú odmenu nemal problém trochu mu ich preštelovať. No ale potom som zistila, že to bola zlá stratégia, spoznali sme sa s Gregorom, na počudovanie sme si sadli na prvú šupu, obaja sme sa dávali dokopy z toho, ako s nami Damián Oswald vybabral a pripravil o dôstojnosť. Sprvu sme si len lízali svoje rany, znovu som sa kvôli nemu začala cítiť žiadaná, je vášnivý milenec. Pred niekoľkými mesiacmi zašiel za Damiánom s prosbou o pomoc, vysmial ho a zneúctil, v tom čase sa prevalili informácie o tvojom tehotenstve, vám dvom sa darilo, boli ste na vrchole svojej hry, zatiaľ čo my sme padli na najväčšie dno. Aká je v tom spravodlivosť? Vy dvaja ste hnusní zradcovia, ktorí musia pykať za svoje hriechy. Ty si prišla do mesta a behom pár týždňov si rozvrátila môj život. O všetko si ma pripravila, budete na dne," vykladá mi a vyzerá vykoľajene. Chuderke jej z toho všetkého ruplo v bedni. Ani sa jej nečudujem, od prvého stretnutia sa mi zdala labilná.

„Ďakujem za zverenie, stále však nepoznám príčinu, prečo ste ma sem dovliekli? Čo tým chcete docieliť? Myslím, že pozeráte priveľa kriminálnych filmov. Únos, to ako fakt? No ja ti neviem, Noemi, príde mi to tak prvoplánovo a ohrane. Máš pocit, že sme v knihe o mafiánoch?"

„Čoskoro ťa ten smiech prejde, ty podlá zmija. Damián šalie, včera večer prišiel ku Gregorovi domov a takmer ho zabil. Čo myslíš, ako dlho bude trvať, kým sa neovládne a niečo vyvedie? Dá nám prachy, teda len v tom prípade, ak ťa chce ešte niekedy vidieť živú. Vieš ty čo, uvažovala som o tom, že unesieme toho vášho otravného malého parchanta, ale vzápätí mi došlo, že tvoja strata by ho bolela viacej. Bola by totižto dvojnásobná. Odteraz ťa sem budem chodievať navštevovať ja. Gregor sa musí stiahnuť do úzadia, Damián nám svojou scénou urobil škrt cez rozpočet, nepredpokladali sme, že ho tak rýchlo odhalí. Teraz na seba nemôže priťahovať pozornosť, mňa však neupodozrieva nikto."

„Nikdy som ťa nepovažovala za inteligentnú, ale svojím rozprávaním ma čoraz viac utvrdzuješ v tom, že si skutočne len naivná modelka bez mozgovej kôry. Budeš druhou osobou, za ktorou zájde. Vie si spojiť súvislosti, nepotrvá dlho, kým vás dvoch odhalí a nájde ma."

„Pokračuj v nahováraní, vyplatí nás a ty tak či tak skapeš."

„Jedného dňa umrie každý, milá Noemi, ale mňa len tak ľahko neporazíš. Nebojím sa ťa, si psychicky labilná, vlastne mi je ťa celkom ľúto. Keď toto celé prehrmí, budeš trčať vo vezení a jediné prehliadky, ktorých sa zúčastníš, budú napríklad tie, či náhodou vo svojej väzenskej uniforme neskrývaš ostrý predmet alebo nejaký matroš."

„Nuž ty tu už viac nebudeš na to, aby si to zistila."

„A čo urobíš, keď zájde Damián aj za tebou? Kto bude riadiť váš premyslený únos potom, čo?"

„Nerozumiem tomu, prečo nás podceňuješ. Pripravili sme sa, nehovorí sa snáď, že v trojici sa pracuje najbezpečnejšie? Kryjeme chrbát jeden druhému."

„Takže v tom ide okrem teba a Gregora aj niekto tretí?"

„Samozrejme, meno tej osby sa dozvieš, neboj sa. Nateraz si budeš musieť vystačiť so mnou. A aby si nepovedala, že nie sme starostliví, priniesla som ti niečo na jedenie. Aby si nám tu náhodou neskapala na hlad. Predsa ťa len na tých pár dní ešte budeme potrebovať." Hodí mi balíček slaných krekrov a pritiahne si bližšie kovovú stoličku bez opierky, aby si ku mne mohla sadnúť. O čom to, dopekla, hovorí? Aká tretia osoba? Kto by v tom spolu s týmito zvrátenými debilmi mohol ísť?