D A M I Á N

No tak som skurvený mäkkýš a vzdal tú stávku, už ma to nesere, nebudem ďalej odopierať svojmu mužskému ústrojenstvu akciu, lebo sa čoskoro zbláznim. Obaja sme mali niekoľkokrát za ten uplynulý mesiac a niekoľko dní na mále, takmer sme tomu pokušeniu podľahli, ale nestalo sa medzi nami nič. Okrem toho, že sme sa navzájom vzrušovali a robili si naprieky. Aj ja, aj ona sme chceli vyhrať, naša po víťazstve prahnúca nátura nám nedovoľovala vzdať to bez boja. Aspoň do určitého bodu.

Ku sklonku dňa som len chlap, ktorý bol bez poriadnej šukačky naposledy asi ešte na strednej, niekedy v prvom ročníku. Po svojom sexuálnom prebudení som ho v nohaviciach jednoducho neudržal. Toľko nádherných žien, pripravených pokľaknúť a pohrať sa s mojím dolným kamarátom. Samozrejme som ich ochotné ponúkanie neodmietol, bol som učený, že keď dávajú, ber aj s úrokmi. Vždy sa našla partnerka, pri ktorej by som mohol ukojiť svoje mužské potreby.

Pri Elene som si vybudoval trpezlivosť. Pred ňou som jej veľa nemal, skôr som si žiadal všetko hneď, čakanie nebolo mojou silnou stránkou. Chcel som rodinný biznis prevziať už dávnejšie, otec sa však na druhú stranu svojho pomyselného trónu neplánoval len tak rýchlo vzdať. Skutočne mi začal dôverovať až po zásnubách s Vivien. Tvrdil, že potrebujem cítiť zodpovednosť, stať sa hlavou rodiny, až potom budem schopný nahradiť ho v čele.

Na ostrove v Sardínii som bol pripravený požiadať ju. Mal som to premyslené už pred odletom, najprv som to prebral so všetkými z partie, v prípade, že by ma od toho chceli odhovoriť. Ale nehľadal som zámienku, pretože aj keby sa pokúšali zmeniť moje rozhodnutie, argumentoval by som proti ním. Bolo to v našu siedmu noc. Pripravoval som si reč, bol som z toho dosratý, nechcel som nič pokaziť a pri Elene potrebujete dozaista natrénovanú stratégiu.

Sedeli sme v reštaurácii pod holým nebom, popíjali sme červené víno, posvietil som si na to, aby nám servírovali len pokrmy, ktoré sa postarajú o rozdúchanie a rozpumpovanie vášne v jej lone. Staré dobré sexuálne stimulátory v prestrojení za afrodiziakum, ktoré by moju hriešnicu urobili povoľnejšou. Pri stole som si ju letmo načal, s prekríženými nohami na drevenej stoličke sa mnou nechala kŕmiť, nekomentovala, že sa zbytočne pokúšam byť za romantika. Vzal som ju za ruku a viedol ju po piesočnatej pláži, slnko zapadlo, vietor jej s účinnosťou vial rozpustené vlasy do tváre, počas celej prechádzky po brehu sme sa ako dvaja zaľúbení milenci držali za ruky a kvôli chabému držaniu odstupu narážali o svoju pokožku.

Všimol som si, že nás tí traja z diaľky sledujú, pokúšali sa splývať s okolím, ale ten ich pridrbaný ďalekohľad by si nevšimol len slepý. Otočil som ju na druhý smer, nechápavo sa obzrela, čo za debiliny to stváram, tak som to ďalej neodďaľoval. Pokľakol som pred ňou, vzal jej ruku do svojich dlaní a v mysli pátral po tých slovách, ktoré som mal do poslednej bodky nacvičené. V ostrom pokuse z toho pripraveného prednesu bolo vypovedaných sotva dvadsať percent, musel som improvizovať, doľahlo to na mňa.

Po celej krivde, ktorou sa voči mne previnila, som bol stále chlapom, ktorý pre tohto sebeckého diabla v lodičkách stratil hlavu. Ale v tom momente som vedel presne čo jej poviem. Žiadna presladená romantika, prosté fakty zakladajúce sa na realite, ktoré by možno normálneho človeka odradili. Mňa nie.

„Pán Oswald, je tu Stela z kasína, že vy už budete vedieť, mám ju poslať za vami?" Monika mi ohlási nečakanú návštevu, čo už len tá by mohla chcieť? Nebol som s ňou v kontakte od toho jej divadielka pri tyči. Spĺňal som svoje slovo. Som čestný a aj tak mám takmer dvojmesačný skurvený celibát, piče aj so ženami!

„Čo tu tá chce?"

„Prišla za vami, ja neviem," dáva mi neurčitú odpoveď a v tej krátkej úzkej sukničke postáva nečinne pri dverách. Okej, Damián, sústreď sa, také máš aj doma, ba dokonca omnoho lepšie, nepozeraj sa tam!

„Fajn, pusti ju sem," odoborím jej a založím si ruky na stole. Keď vychádza, hodím jej jeden nepatrný pohľad, pozerať sa nemá nikto zakázané.

„No páni, ty si stále nažive! Myslela som si, že ťa niekto skántril, keď si sa tak dlho neukázal vo svojom ruletovom kráľovstve," prehrmí sa do mojej kancelárie ako veľká voda, bez dovolenia si mi sadne na stôl a s hlbokým výstrihom sa predkloní, aby ma mohla pobozkať na líce.

„Šibe ti, Stela? Čo tu, kurva, hľadáš? Nikto ťa sem nevolal, niekomu je smutno za touto tvárou? Prepáč, drahá, vieš, že som zadaný. Zo zásady cudzie neklátim." Spojím jej roztvorené nohy bližšie dokopy a zosuniem ju z okraja svojho stolu. Vyšmykne sa a postaví sa aj bez mojej pomoci.

„Ani keby ťa o to pekne požiadam?" prekvapí ma svojou otvorenosťou a prejde okolo stolu, aby sa mohla posadiť do kresla oproti. „Upokoj sa, na cudzie územie nevstupujem, len som žartovala, azda si si nemyslel, že by som sem prišla s prosbou, aby si ho do mňa zastrčil, nie som taká zúfalá. Neviem, z akého dôvodu, úprimne na ten dôvod vcelku kašlem, ale vyhýbaš sa mi, neodpovedáš na moje telefonáty a ja potrebujem týždeň voľno, lebo sa mi blížia termíny."

„Super, súcitím s tebou, a zopakuj mi, čo s tým mám ja?"

„Potrebujem dovolenku."

„Vieš, koľko vecí potrebujem ja, drahá."

„Myslím to vážne, Damián, v kasíne som pol dňa, nestíham sa učiť, je to môj posledný rok."

„Ušetri ma tých výlevov, nájdi za seba náhradu, dohodni sa s ostatnými krupiérkami, ak pokryjú tvoje šichty, nemám s tým problém."

„Už som sa ich pýtala, dohodli sme sa, že ja budem robiť nadčasy o týždeň."

„Fajn, to je všetko? Máš to vyriešené, keďže si sem vtrhla bez pozvania, očakávam, že východ už poznáš."

„Prečo si taký odmeraný? Zakázala ti Elena stýkať sa so mnou?"

„Nemám šajnu, o čom to hovoríš. Nechci ma naštvať a vypadni."

„Panebože, ona ti to skutočne zakázala! Odpadnem, budem úprimná, práve od teba by som nečakala, že so sebou necháš tak zametať. Tá tvoja snúbenica musí mať zo mňa poriadny strach, keď sa uchýlila až k takým drastickým metódam," stále vykladá a bezočivo si vyloží nohy cez opierku. Vo vrecku nohavíc mi vibruje mobil, postavím sa od stola, chytím ju za predlaktie a nasilu ju ťahám von pred dvere.

„Nemám čas počúvať tu tvoje pičoviny, pekný deň!" Zacapím jej dvere pred nosom a rýchlo zdvihnem telefón, je to číslo Tobyho učiteľky. A tá už môže chcieť odo mňa čo?

„Prosím, pri telefóne Damián Oswald, stalo sa niečo?"

„Dobrý deň, učiteľka Bašková, volám vám, pretože pre Tobiaska zvyknete chodievať každý deň presne v rovnakom čase, a dnes mi od vás nikto nevolal, že sa pre neho zastavíte neskôr. Len sa ubezpečujem, že je všetko v poriadku."

„Ako to myslíte? Neprišla pre Tobyho slečna Karlová?"

„Nie, Tobiasko spomínal, že dnes mal ísť domov s ňou, ale slečna Karlová tu nebola a ani sa neozvala, že bude meškať."

„Idem pre neho, o chvíľu som tam. Ďakujem, že ste mi dali vedieť," zložím jej a okamžite vytáčam jej číslo. To nie je možné, veď som s ňou pred hodinou volal, bola na ceste pre neho. Tak sme sa dohodli, keby zmenila plány, ozvala by sa.

Padá to okamžite do odkazovej schránky. Kde sa mohla tá ženská zdržať? Toto sa na ňu vôbec nepodobá. Vždy sa drží nášho predpísaného rozpisu odvážania a privážania Tobyho zo školy. Keby sa na poslednú chvíľu niečo zmenilo, ohlásila by mi to. Čo sa, dopekla, stalo? A prečo mi, dofrasa, nezdvíha? Trielim do školy pre Tobyho, sedí ako posledné dieťa na lavičke so svojím batohom a smutne upiera zrak k zemi.

„Ahoj, šampión, prepáč, že nám to dneska tak trvalo. Hneváš sa?" Prisadnem si na túto miniatúrnu žltú lavičku k nemu, nezmestí sa mi na ňu ani polka zadku. Radšej som mal ostať stáť.

„Nehnevám, ale kde je mamina? Ráno vravela, že po mňa príde do školy ona."

„Neviem, šampión, tiež som ju od rána nevidel," zdôverím sa mu s celou pravdou, Elena ma upozornila, aby sme mu zbytočne neklamali, keď si to nutne nevyžaduje situácia.

„To sa akože mamina stratila?"

„Pravdaže nie, musel sa jej vybiť telefón a kvôli tomu nemohla ani zavolať. Určite sa len nečakane zdržala v práci, poznáš svoju maminu. Je ambiciózny workoholik."

„Dobrý podvečer, pán Oswald. Ďakujem, že ste prišli. Pokúšala som sa dovolať aj slečne Karlovej, ale neúspešne. Došlo mi, že má možno veľa práce, tak som skúsila, či budem mať s vami väčšie šťastie."

„Zrejme má niečo s telefónom, tiež sa mi nedarí dovolať sa jej. V každom prípade ďakujem, že ste mi zavolali. Pekný zvyšok dňa," rozlúčime sa na dlhej chodbe so skrinkami a vystrihnutou abecedou s jeho učiteľkou, a Tobyho batoh si prehodím cez plece.

„Ideme za maminou do kancelárie, aby sme ju skontrolovali? Bojím sa o ňu," požiada ma so smutnými očami a nadvihne ku mne hlavu. Časom z neho vyrastie dospelý chlap, ale teraz je stále ešte malé a nevinné dieťa, ktoré hľadá oporu v mojom stisku. Zdvihnem ho do náručia a usmerním ho.

„Šampión, som si istý, že je tvoja mamina v poriadku. Poradí si so všetkým, ale aby si si nemusel robiť zbytočné starosti, tak ťa poslúchnem a skontrolujeme ju. Keď ťa zbadá, možno bude mať aj menšie výčitky, ale prepáčiš jej to, však? Ubezpeč ju, že sa nehneváš, ak na teba náhodou zabudla, pretože má toho teraz veľa a stará sa aj o tvoju sestričku, ktorá rastie v jej brušku."

„Ty už vieš, že budem mať sestričku?"

„Zatiaľ to nie je potvrdené, ale mám predtuchu, že sa naša domácnosť rozrastie o ďalšie ženské pohlavie."

„Ešte budeme dlho čakať, kým sa narodí?"

„Nasledujúcich päť mesiacov, ale neboj sa, prejde to rýchlo. Pri maminých zmien nálad sa ani nenazdáme a bude medzi nami. Ale teraz nastupuj, musíme sa ponáhľať, ideme k starým rodičom na oslavu."

„Starý otec František má dnes narodeniny, musíme sa zastaviť doma, kúpil som mu baretku, povedal mi, že si jednu praje."

„Tvoj starý otec sa ale má!" pochválim ho a pripnem mu pásy na zadnom sedadle. Na svojom batohu má stále pripnuté zelené štvorlístky. Nevyhodila ich a dokonca ich darovala nášmu synovi. Podľa nich som ho spoznal. Šťastie je prchavé, aspoň nech vydrží nášmu synovi.

Dodržiavam limity, za volantom sa vždy miernim, keď mám Tobyho za pasažiera. Nie som zvyknutý jazdiť takto pomaly, chýba mi ten adrenalín, ale ako som už raz poznamenal, nestojí to za to riziko. Možno keď bude starší, tak ho naučím, ako sa na tieto zbesilé fúrie dajú nalákať baby a ako rýchlo im dokážu odviať nohavičky. Jazdu si nedokážem užívať však aj z iného dôvodu. Cítim vo vnútri roztržitosť a nervozitu. Po dorazení pred budovu jej poradne sa tento skurvený hnusný pocit stáva reálnejším. Má tu zaparkované auto. Tým pádom musí byť vo vnútri, nie?

Nechám sedieť Tobyho v aute a ku jej dverám sa približujem sám. Mám na neho dohľad, nechcem ho vláčiť po tejto jebnutej kose, stmieva sa a vo vnútri sa nesvieti. Stisnem kľučku na dverách, sú zavreté, predpokladám, že by sa nezamkla a nesedela pri vypnutom svetle. Vyberiem si z vreciek nohavíc mobil a znovu vytáčam jej číslo. Márne pokusy. Nezvoní to, len tá prekliata odkazovka! Kopem nohou do murovaného kvetináču, začínam strácať rozum. Kde, dopekla, len môže byť a prečo o sebe nedala ani vedieť?

„Nie je tam?" s ustráchaným hlasom odznie z jeho úst a čaká, že mu to vyvrátim.

„Nie, šampión, dvere sú zavreté. Ideme k našim, možno je už tvoja mamina tam a čaká na nás."

Klamem seba a aj jeho. Kurva, som si istý, že by k mojim rodičom bez nás dvoch nešla. Teraz je tá nutná situácia, pri ktorej som musel vytiahnuť lož. Pretože je to jedna z posledných možností, kde by sme ju mohli nájsť. Nie, otočím to ešte k nám domov. Je tehotná, má nevoľnosti, možno len nechcela robiť nikomu starosti a odišla si ľahnúť domov. Musí byť za všetkých podmienok silná, určite by sa nezverovala s tým, že ju náš krpec položil.

Ponáhľam sa k nášmu novému hniezdočku, Toby len ticho mlčí a pozerá sa na mňa, už viac neviem skrývať svoju roztržitosť. Nechal som sa rozrušiť a štve ma, že sa mi to vymklo spod kontroly. Len potrebujem vedieť, čo s ňou je a kde sa nachádza. Dom je v rovnakom stave, v akom sme ho ráno nechávali. Svietia len solárne svetlá na záhrade a senzorové svetlo pri vstupe. Je zamknutý a prázdny. Prezriem všetky izby, v žiadnej nie je. Ani v kúpeľni pri záchodovej mise. Dochádzajú mi možnosti. Mysli, Damián, mysli.

„Poďme sa hrať jednu hru. Všimol si si, že ti chýba snúbenica, schválne, či ju nájdeš?" pípne mi smska z neznámeho blokovaného čísla a ja neudržím svoj hnev, jebnem telefón o okno, to sa rozletí na márnivé kúsky. Toby sa strhne a začne plakať. Kurva, kurva, kurva! Nemienil som ho vystrašiť. Môže to byť pravda? Uniesli ju?