E L E N A

"Mamina, kto bola tá kučeravá teta, ktorá vás toľko objímala?"

"To bola teta Timea, mamina bývalá šéfka, to ona sa postarala o to, aby sme sa mohli presťahovať do tohto domu."

"Takže toto je náš nový dom?"

"Áno, čo povieš, páči sa ti tu?"

"Som dieťa, zvyknem si všade," zalomcuje dospelácky rukami a mykne plecom.

"Chcem, aby si sa tu cítil dobre. Tvoje pohodlie je najpodstatnejšie, Sladká tvárička. Zajtra sa pôjdeme popozerať po nejakých škôlkach, aby si si neodvykol od svojho systému."

"Myslíš, že sa mi v novej škôlke bude páčiť?"

"Všetky deti nastupujú do škôlky len teraz, vôbec nič nevymeškáš. Zo začiatku to bude trochu nezvyk, lebo sa stretneš s mnoho novými deťmi, ale tebe idú zoznamovania senzačne! Koľko kamarátov si mal po svojom nastúpení do škôlky hneď v prvý deň?"

"Veľa! Kamarátil sa so mnou každý a všetci si chceli požičať moje cool hračky!"

"Pretože si bol jediný, ktorý neplakal a spokojne si sa so mnou rozlúčil. Všetky deti sa lepili svojim matkám na nohy a plakali, a ty? Ty si bol moja statočná Sladká tvárička a nepotreboval si ani len to, aby som ťa zaniesla do triedy! Stačilo ti, že sme sa rozlúčili pri skrinkách."

"Máš pravdu, ja si poradím. Som ako ty. Ani ty sa ničoho nebojíš a nikdy neplačeš."

"Takže to zvládneme aj pri tomto nástupe?"

"Pravdaže. Budem mať kopu kamarátov ako v starej škôlke a keď nie, bude to ich smola. Vystačím si aj sám, nepotrebujem stále cudziu prítomnosť, viem sa zahrať aj bez spoločnosti."

"Zamilujú si ťa. Si špeciálne dieťa. Vieš, že väčšina chlapcov v tvojom veku takto nehovorí?"

"To počúvam často od učiteliek. Stále ma chválili."

"Áno, vraveli mi, aký si múdry a riešiš rozbroje s chladnou hlavou."

"Tak si ma to učila, mamina."

"Dobre, ráno ťa prídem zobudiť. Budeme vstávať o trochu skôr, aby sme si stihli prezrieť čo najviac škôlok v okolí. A potom si ešte pôjdeme obhliadnuť moju novú kanceláriu, súhlasíš?"

"Môžem ti pomôcť so zariadením?"

"A chcel by si?" opýtam sa s nadvihnutým obočím a on obratne pokýva hlavou. "Uvidíme, ako na tom budeme s časom. Možno sa mi nakoniec pár tvojich rád zíde, ale teraz už naozaj spinkaj. Ráno vstávame zavčasu."

"Dobrú noc, mamina."

"Dobrú noc, Sladká tvárička. Spi sladko," odvetím a pohladkám ho po plavých vláskoch. Prikryjem ho perinou a pobozkám na líčko. Zatvára oči bez nátlaku a nemusím ho nasilu presviedčať. Poslúcha ma. Nehovorím, že neustále, je predsa dieťa, aj on má svoje chvíľky, kedy mu moje rodičovské zákazy nie sú príliš po chuti, ale vo väčšine prípadov je nadmieru poslušný. Nemusím mu jednu vec hovorím desaťkrát, aby ma konečne poslúchol a neobjavujú sa tu ani žiadne záchvaty hnevu a rozmaznanosti, ktorými by si len cielene plačom niečo vynucoval. Tak nejako už vie, že by to na mňa nezabralo.

Som psychologička, samozrejme som ho vychovávala s prízvukom na to, že plač na mňa nezaberá. Dieťa musí vedieť, že kvôli slzám nemôže dostať všetko. Matky sú vo všeobecnosti precítené a slzy ich detí na nich takmer neustále platia. Nečudo, že potom majú doma vzdorovité dieťa hádzajúce sa o zem pri náznaku hrozby, že nie je po ich. Naučili sa, že im vo všetkom vyhovejú a teraz spustia vodopád pri každej príležitosti, pretože majú overené, že im zaručene vždy všetko prejde. Nemohla som svojho syna vystaviť niečomu takému. Musí vedieť, že mu nespadne všetko do lona tak, ako by si to predstavoval a potrebuje zistiť, že niekedy pomôže len tvrdá drina. Najlepšie je naučiť ho to ešte v útlom veku, aby tieto vedomosti mohol aplikovať počas svojho vyvíjania sa. A nie je to otázka bezcitnosti. Milujem ho z celého svojho srdca a urobila by som pre neho čokoľvek, ale raz príde doba, kedy bude odkázaný len sám na seba. Hovorím z vlastnej skúsenosti.

Moja stará mama ma vždy pripravovala na dobu, v ktorej by viac nestála po mojom boku. Bola som nútená postarať sa o seba omnoho skôr, než by som si to v minulosti predstavovala, ale som vďačná za to, že to tak bolo. Získala som pri tom svoju samostatnosť a emancipáciu. Nespoliehala som sa na nikoho iného okrem seba. Budem tu pre Tobiaska navždycky a pomôžem mu, keď si s niečím nebude vedieť dať rady, nie som krkavčia matka, ale pre jeho rast je podstatné, aby vedel, že slzy ho nikam neprinesú. Možno ponúknu chvíľkové uvoľnenie, len aby vás o niekoľko minút nato mohli stiahnuť do ešte väčšej mizérie.

Pre mňa sú slzy neprekonateľnou bariérou. Slzné kanáliky sú porúchané a kompletne prišli o svoju funkciu. Priala som si rozplakať sa po oznámení, že moja stará mama umrela, aj po zistení, že som otehotnela a netuším, s kým to dieťa vlastne čakám, dokonca aj pri tých neznesiteľných bolestiach pri pôrode, avšak ani v jednom z týchto prípadov sa plakanie nekonalo. Bez ohľadu na to, aká naštvaná alebo smutná som, neprichádzajú. Tak dlho som ich v sebe potláčala, že ma poslúchli a pochopili tú nápovedu. Môj syn má za matku ľadovú kráľovnú. Nesťažuje si. Nahrádzam mu oboch rodičov a nič mu nechýba. Myslím, že je spokojné dieťa.

Odlúčenie prišlo už v troch rokoch. Tri roky som bola matkou na plný úväzok, pomedzi čo som doštudovala psychológiu a vyhodila hranatú čiapku do vzduchu pri preberaní si vysokoškolského diplomu, po ktorom som si musela ísť okamžite odsať mlieko, pretože mi pretieklo aj cez podprsenku na moje žlté šaty. Tak som si rozhodne svoje odovzdávanie titulu nepredstavovala, ale naučila som sa, že v živote takmer nikdy nejde nič podľa našich predstáv. A mimo toho, nezmenila by som to ani keby som mohla. Nenastúpila som hneď do práce a neotvorila si prax tak, ako som mala v prvotnom pláne, ale tie tri roky boli kúzelné. Bola to drina, kopa smiechu, zúfalstva, zábavy, nevyspatosti, nočného vstávania a prebdených nocí prechádzajúcich sa z jedného rohu do druhého počas vyrastania mliečnych zubov. Podstatné je, že som to zvládla. Prekonala som samu seba a postavila sa tomu zoči-voči.

Krátko po pôrode na mňa doľahla popôrodná depresia. Mala som vo svojich rukách zdravé bábätko, ale pocit šťastia ma akosi obchádzal. Cítila som sa mizerne. Nebola som schopná úsmevu. Keď som ho uvidela, prehodnocovala som svoje rozhodnutie. Bolo správne si ho nechať? Čo ak to v sebe vážne nemám? Čo keď vlohy matky nikdy neprídu a ja budem zaseknutá s dieťaťom, ku ktorému nemám vybudovaný žiadnu citovú naviazanosť? Ako keby sa zo mňa stal nejaký nemŕtvy zombie bez schopnosti cítenia. Bola som neuveriteľne náladová. Všetko ma rozčuľovalo. Nemohla som vystáť jeho plač. Zažívala som jedno z najnáročnejších období a cítila sa ako najhorší človek na svete. Ako by sa potvrdili slová toho narcisu opisujúce moju osobu. Ten emočný príval bol na mňa príliš. Prešlo to. Nie z jedného dňa na deň, ale Ritina pomoc a podpora ma prinútili zodvihnúť sa z tej priepasti. Bolo to spontánne a po úprave hladiny hormónov som sa vrátila do normálu. Odľahlo mi. Začínala som si myslieť, že je to naozaj mnou a byť matkou niekoho nie je nič pre mňa.

"Vyložil som všetko, potrebujete ešte niečo?" spýta sa poslušne, ako keby bol náš sluha, mladý zajačik René, a hoci sa pýta v množnom čísle, oči má len pre Ritu, ktorá si neodpustila spustenie ramienok na svojom tielku cez plece, aby jej mohla vykúkať čipkovaná podprsenka.

"Nuž... mohol by si prísť zajtra a pomôcť mi s vymaľovaním izby. Rozmýšľam o trochu veselšej farbe."

"Veľmi rád, ale do štvrtej pracujem, takže nevadilo by vám, keby som sa tu zastavil až potom?"

"Ja s tým nemám problém. Poprípade by si sa nemusel ani vracať domov a zostať na noc rovno tu," odvetí svojím hrubším hlasom s erotickým podtónom a na sedačke si prekríži nohy. Prisahám, že by ho bola schopná pretiahnuť rovno tu na tejto sedačke pri mojom dozore!

"Nemyslím si, že je to dobrý nápad. Už by som mal ísť."

"Áno, René, mám dojem, že by si skutočne mal. Ďakujeme za vláčenie našich harabúrd, sme ti niečo dlžné?"

"Nie, Timea sa už o to postarala. Tak pekný večer."

"Bol by krajší, keby si ho strávil s nami. A tým s nami myslím seba." Klasická Rita, ktorá prechádza hneď k veci. René sa len nesmelo usmeje a uteká prednými dvermi ku svojmu autu. Veľavravne sa na seba pozrieme a rozrehoceme sa.

"Chudák chlapec. Vážne by si sa s ním vyspala?"

"Že váhaš! Videla si tie namakané paže! Pre moju vagínu by bol rozhodne osviežením. Navyše má dvadsaťjeden, nie je pod zákonom!"

"Jo, máš pravdu. Choď za tým!" podporím ju entuziasticky a hodím sa k nej na gauč. Nábytok je v cene prenájmu, ale je pomerne obstojný. Žiadna prehnaná gýčovina alebo nevkusnosť, z ktorej by ma pálili oči. Klasická rohová sedačka bielo-sivej kombinácii so semišovým poťahom.

"Neboj sa, do konca týždňa skončí jeho penis v mojej vagíne. Neodolá mi, už teraz ho mám prakticky načatého. Mama si zaslúži trochu čerstvého mäska. A keď sme už pri sexuálnych partneroch, prihlásila som ťa na tú sľúbenú zoznamku."

"Rita! To si kedy stihla?"

"Keď si uspávala svojho syna, čo si si myslela, že len tliacham do vetra? To ma za tie roky vôbec nepoznáš?"

"Akú fotku si mi tam dala?"

"Tú selfie s červeným rúžom, keď sme išli na ten banket, ktorú organizoval jeden z tvojich klientov. Vyzeráš tam sexi, sexi, sexi! Do zajtra budeš mať mobil zaplavený žiadosťami, v ktorých ťa tí trkvasi budú prosíkať o to, aby si s nimi strávila noc!"

"Rob si čo chceš, Rita. So žiadnym z nich nikam nepôjdem. Nie som odkázaná na nejaké podradné zoznamky, mám kopu návrhov, ale netúžim po mužskej spoločnosti. Skoncovala som s tými hotentotmi. Nevzišlo z toho nič dobré, keď som sa s nimi zaplietla naposledy."

"Samozrejme, že nie, keď jedným z nich bol tvoj ochrankár, aka asi jeden z najhorších možných prípadov na zapletenie, pretože si ťa chcel normálne doviesť k oltáru, a druhým bol tvoj egocentrický klient, s ktorým ste si boli dennodenne vo vlasoch. Tá najhoršia možná kombinácia zo všetkých. Nehľadám pre teba ženícha, len niekoho, kto ťa zbaví toho celibátu."

"Ako povieš, Margarétka. Možno ťa vezmem za slovo a nejakého z nich využijem, ale ničím sa nezaručujem."

"Okej, El. A ako zvláda Téčko náš príchod?"

"Bol trochu vystrašený z predstavy, že bude navštevovať novú škôlku s novými deťmi, ale rýchlo si uvedomil, že sa nie je čoho obávať. Je prispôsobivý a aklimatizuje sa všade rýchlo. Nebude pre neho problém skamarátiť sa s ostatnými."

"A čo ty? Nostalgia?"

"Nepopieram, že je zvláštne byť znovu v tomto meste, ale prežili sme tu celých dvadsaťdva rokov, vrátili sme sa iba domov. Na miesto, kde sme sa prvýkrát spoznali, zamestnali za pokladničným pultom a spoločne prijali ponuku stať sa hodinovou spoločníčkou."

"Keď sme tam tak dneska stáli, spomenula som si na všetkých svojich klientov a situácie, do ktorých ma dostali. Raz predo mňa jedna matka predložila žrádlo pre desiatich ľudí, pretože som pre jej syna nebola dostatočne vykŕmená!"

"Vrátila by si sa naspäť?"

"Neviem... keby som bola v situácii, že by som nemala prácu a potrebovala by som peniaze, rozhodne áno. Boli to dobré časy. Neľutujem, že som Timeinu ponuku vtedy prijala."

"Ja tiež nie. Ale tá kapitola je už uzavretá. Obe sme sa posunuli a robíme to, čo sme chceli."

"Naše životy idú pomerne hladko, nemyslíš? Darí sa nám takmer vo všetkom, sme mladé a krásne."

"... a unavené. Ráno sa púšťame do lovu vhodnej škôlky, takže sa poberiem do postele. Dobrú noc."

"Dobrú noc," popraje mi a pobozká ma na líce. Som taká unavená, že zaspím hneď po uložení svojej hlavy na vankúš. To jazdenie ma vyčerpalo. Pri budúcom cestnom výlete si ľahnem ku Rite a budem ju mať na očiach až po kým nenastúpime do auta, aby nemala šancu dotknúť sa alkoholu.

Ráno sa naraňajkujeme a ešte pred siedmou vyrážame z domu. Tobiasko je unavený, ale v aute sa vždy preberie. Púšťam mu detské pesničky, aby som ho priniesla do elánu a začína si spievať spolu s rádiom. Na internete som si vyhľadala najbližšie materské škôlky v okolí a ohlásila svoj príchod dopredu. Z desiatich som zúžila výber na štyri, ktoré mojím požiadavkám vyhovujú a spĺňajú položky z môjho zoznamu.

"Sladká tvárička, dorazili sme ku svojej prvej zastávke. Pustíme sa do pátrania najvyhovujúcejšej triedy?" Otočím sa dozadu k nemu a zatrúbim na klaksón.

"Áno! Ide sa na to!" skríkne a zdvihne víťazoslávne pästičku do vzduchu.