D A M I Á N

"Nemôžem uveriť tomu, že si ju pozval. Nemá tam čo hľadať, nepatrí do našej rodiny! Chceš ma pred všetkými zosmiešniť, Damián?" lamentuje rukami a vyškiera sa ako nejaká nafúkaná rozmaznaná panička pri toaletnom stolíku.

"Koľkokrát ti mám ešte vysvetľovať, že je matkou môjho syna a obaja do môjho života patria. Dnes tam bude kopa ľudí, nikto si ani nevšimne, že tam je. A ak aj áno, seriem na nich. Je to môj večierok a pozvem na neho kohokoľvek budem chcieť. Snáď si nemyslíš, že si budem pýtať povolenie od teba, Noemi?"

"Mohol si to so mnou dopredu prekonzultovať pred tým, ako si ma vystavil pred hotovú vec. Ani Katarína si nemyslí, že si sa zachoval férovo."

"Samozrejme, že ťa podporí, keď máte obidve rovnakú záľubu - intrigovanie a podsúvanie mi svojich vlastných názorov. Musí s tebou súhlasiť, keďže ju ako jediná podporuješ v tej nenávisti k Elene."

"Nebol si to ty, kto hovoril, že ju nenávidí? Alebo sa na tom medzičasom niečo zmenilo?"

"Necítim k nej nič. Záleží mi len na tom, aby som strávil posledný deň tohto roku so svojím synom. To je jediný dôvod, prečo som ju pozval. Keď to nedokážeš pochopiť, potom ti nemám ďalej čo vysvetľovať. Posledných pár mesiacov je to s tebou na nevydržanie. To tvoje trucovanie ma prestáva baviť."

"Keby si nestiahol tú žiadosť o výlučnú starostlivosť, dnes by si nemusel žiadať o jej povolenia. Zmäkol si a stiahol si sa zbabelo do kúta, tak sa teraz nehraj na chudáka. Môžeš si za to jedine sám."

"Tomu by si neporozumela. Zaujímaš sa čisto len o seba. Nemôžeš chápať, že niekedy sa musíš rozhodnúť podľa toho, čo je najlepšie pre tvoje dieťa skôr, ako sa koncentrovať na svoje záujmy. Ide ti len o slávu a popularitu. Azda by som ťa za to ani nemal obviňovať. Bol som si vedomý tvojej povrchnosti, keď som ťa žiadal o ruku. Ak si myslíš, že s ňou niečo dosiahneš, potom by sme mali pouvažovať o tom, ako je na tom tvoje mentálne zdravie."

"Nechcem sa s tebou hádať ešte aj dnes. Môžeme ukončiť túto tému, prosím?" sťahuje zo svojej neoblomnosti, pretože zacítila, ako nahnuté to u mňa má. Treba ju len postrašiť a hneď skrotne. Už to mám odskúšané. Prepáčila by mi všetko. Lipne na mne ako na nejakej skurvenej ruke vyťahujúcej ju z útesu. Bezo mňa by bola stratená. Viem to ja a vie to aj ona.

"Zrazu nie si taká odvážna, drahá? Pamätaj, že sa nikdy nepúšťaj do hry, ak nie si odhodlaná dohrať ju do konca. Ja nerobím fušeracké roboty. Odkedy sa Elena vrátila, riešime len ju. Si ňou posadnutá? Čo ťa na nej tak nehorázne zastrašuje? Si neistá a svojimi výlevmi mi piješ krv."

"Akoby som nemohla byť neistá, keď vidím, ako sa jej neustále zastávaš! Som popri nej len druhá žena, ktorá sa jej v tvojich očiach nikdy nevyrovná."

"Samozrejme, že nie. Vy dve ste totižto nikdy ani nesúťažili, drahá. A keby aj áno, Elena by ťa zožrala zaživa. Nie je to o tom, že ťa zastrašuje, skôr o tom, že si nie si istá sama sebou. Dovoľuješ tomu strachu, aby si z teba zobral to najlepšie a kvôli tomu vyznieš úboho. Mám ťa rád, náš vzťah bol prakticky bezproblémový, všetko nám klapalo, nechala si sa vyviesť z miery. To je základný prejav slabosti. Nehovorím ti to v zlom, Noemi. Len ťa oboznamujem s realitou. Buď pripravená o šiestej. Musím zbehnúť do kancelárie. Vyzdvihnem ťa. Máš dostatok času popremýšľať o tom, aký postoj dnes zaujmeš. Je to len na tebe." Nahnem sa k nej a ona s otvorenými ústami nevydá zo seba ani posratú slabiku. Nemá mi na to čo odpovedať.

O niekoľko dní sa jej zbavím. Na priaznivé vyhliadky do budúcnosti! Možno by aj bolo načase dať jej zbohom. Videl som v spoznaní sa s ňou príležitosť usadiť sa. Vyhovovala mi jej oddaná povaha, počúvala ma na slovo, nerobila zbytočné problémy. Ľahký cieľ. Taká tutovka, na ktorú si proste musíte vsadiť všetky úspory. Čoraz častejšie mi dochádzalo, že s ňou nie som zo správnych dôvodov. Ale kašľal som na správne dôvody. Potreboval som niekoho poslušného, kvôli komu sa znovu budem cítiť relevantne a dôležito. Na nejaký čas som tieto city zo vzťahu s ňou nadobudol. V súčasnosti mi pripadá viac ako moja osobná achillova päta.

*****

"Ďakujem, že si ma prišiel vyzdvihnúť. Odpusť mi to dnešné ráno, nemám svoj deň. Nevyspala som sa dobre a doľahol na mňa všetok ten stres zo skúšok a generálok, môžeme na to zabudnúť a ukončiť spoločne tento starý rok?" podlizuje sa mi vo výťahu svojím sladkým a prefíkaným hlasom.

"Ak si myslíš, že to zvládneš, potom v tom nevidím problém."

"Jasné, že zvládnem. Nikdy o teba nemôžem prísť, Damián. Zlomilo by mi to srdce. Si najdôležitejšia osoba v mojom živote. Niekedy sa správam hystericky, ale všetko je to len kvôli tomu, že ťa tak nekonečne milujem. Si muž, ktorého by si priala mať doma každá žena. Nemôžeš sa mi čudovať, že z času na čas žiarlim. Keby si bol v mojej pozícii, rozumel by si tomu. Si atraktívny, zaopatrený, rozvážny, inteligentný... si snom každej ženy. Mňa nevynímajúc. Snívala som o tebe celý svoj život. Si ako môj Pán Perfektný." Hladí mi ego a zatiaľ čo za iných okolností by som takéto slová uvítal, dnes mi prídu nekonečne falošne.

"Nuž, tak by si mohla ubrať z tej zasnívanosti a preniesť sa do reality. Dokonalosť neexistuje, perfektní ľudia nie sú reálni." Odvetím jej letmo do ucha a s jej rukou pod pazuchou sa premiestňujem do vstupnej haly hotela.

Ľudia sa schádzajú a po preukázaní sa pozvánkou s oficiálnym logom hotela ich ochranka vpúšťa do salóniku. Nespomínam si na presné číslo označujúce, koľkokrát som prechádzal týmito dvermi a nahadzoval falošnú masku vysmiateho hostiteľa. Tieto večierky nie sú pravé. Slúžia na vystatovanie sa so svojimi celoročnými úspechmi a predhadzovaní ich všetkým na oči. Neorganizujeme ich preto, aby sme si pripili na svoju úspešnú spoluprácu a popriali si ďalšie úspechy do toho nadchádzajúceho roku. Ide nám len o to, aby sme tomu druhému vyhodili na oči, o koľko sme v porovnaní s ním boli lepší a profitoví.

Sála je ukážkovo vyzdobená. Čašníci sa premávajú vo svojich uhladených uniformách a podávajú nápoje na táckach. Prepychovým šampanským nepohrdne nikto. Ako zdvorilý hostiteľ sa postavím pred vstupné dvere a spolu s Noemi všetkých vítame. Každý sa nezabudne ochotne poďakovať a zastavuje sa pri nádobe určenej na vyzbieranie peňazí pre nejakú charitu. Popravde ani nemám šajnu, o akú sa jedná tentoraz. Stratil som prehľad. Nikomu nejde o to, aby pomohol, len chcú navodiť dojem, že sa zaujímajú a neutrácajú svojimi peniazmi len na malichernosti. Ubehla hodina a tej otravnej ženskej niet. To naozaj nepríde? Začínam byť nervózny. Zatínam ruky v päsť a škrípem mimovoľne zubami. Nech si ma nepraje, ak so mnou opäť vyjebe. Nevydržím to a seriem aj na zdvorilosť. Odtrhnem sa od Noemi, ktorú prenechávam na starosť svojej matke, a pohýnam sa von pred budovu do chladného počasia. Nevzal som si ani len kabát! Prekliata ženská.

Prechádzam sa po chodníku pred vchodom a vypisujem jej ako nejaký stalker. Ani mi len neodpíše. Nechal som jej desať odkazov a napísal asi zo šesť správ, sám sebe pripadám podradne, ale prisahám, že ak sa tu neobjaví do desiatich minút, odvlečiem ju sem aj nasilu. Hostia už prestali chodiť, samozrejme, že musí byť jediná, ktorá mešká. Otočím sa a kopnem nohou do murovaného kvetináča postávajúceho pri vstupe. Započujem zozadu kvílenie gúm a automaticky sa otáčam. Prišli! Som nadšenejší, než som si myslel, že budem. Hrniem sa ku dverám a otváram jej ich. Sprevádza ju aj tá jej krpatá kamoška, ale čo je najdôležitejšie, priniesla so sebou môjho syna. Je zadosťučinenie, že so mnou znovu nevybabrala.

"Svedčí ti to."

"Ja viem," odpovie hrdo a panovačne a prekĺzne cezo mňa. Obtrie sa o mňa svojím stehnom, načo sa môj pokojne usadený kamoš v gatiach znovu prebúdza a ja ho ledva ukorigujem.

"Čím sme si zaslúžili privítanie od samotného organizéra?" prehovorí nízka blondína a zakvačí sa Elene pod pazuchu. Kurva! Som skutočne pri nich dvoch ako nejaké piate koleso na voze. Teraz je ešte očividnejšie, kde si v porovnaní s ňou stojím. Pred pár rokmi si ju vybrala namiesto mňa.

"Oplodnil som vašu kamarátku, to hovorí za všetko. Viac vysvetľovať nemusím."

"Aký to gavalier," odfrkne a prekrúti očami.

"Keby si si želala gavaliera, nikdy by si sa so mnou nezaplietla, bejby," pošepkám jej do ucha, aby to Toby nemusel počuť, a hrdo sa vraciam do sály preplnenej mojimi bohatými obchodnými partnermi. Ihneď sa odo mňa vzďaľuje a zastáva si ku baru s alkoholickými nápojmi.

Tie šaty som vyberal ja. Viem, ako veľmi nenávidí, keď ju zásobujem oblečením. Dohodli sme sa, že o tom budeme vedieť len my dvaja. Ja a jej najlepšia kamarátka. Nechcela ísť poza jej chrbát, hlavne z ohľadu na naše nedávne uväznenie v Haninej a Augustovej pivnici, ale nakoniec sme sa dohodli. Keď som tie šaty videl, ihneď som si ju v nich predstavil a mal som pravdu. Ako keby boli šité presne na jej prekliatu mieru. Je otočená chrbtom a hoci sa pokúšam o konverzovanie, môj zrak zbieha len k tomu perfektne zaoblenému pozadiu. Čierna látka je dokonale napasovaná, ale nie je to iba tými šatami. Nikto v tejto miestnosti by ju nemohol zatieniť. Tak nejako vyznie každá jedna žena nezaujímavo a nudne.

"Tak čo, šampión, páči sa ti tu?"

"Je tu veľa ľudí, ale je to tu pekné. To si zariaďoval ty sám?" nahodí na mňa zvedavé oči a hlavou sa porozhliada po vysokom strope.

"Ale kdeže. Máme personál, ktorý to robí za nás."

"Ten strop je taký obrovský! Úplne ako nočná obloha, tak by sa mi to páčilo."

"S množstvom svietiacich hviezd?"

"Áno, presne! Na oblohe ich je milión, v noci krásne svietia a dávajú ľuďom najavo, že žijú. Poskytujú dva druhy energií - teplo a svetlo. A sú rôznych veľkostí a farieb. Presne ako ľudia."

"Ty si moja hviezda, šampión. Prečo máš tak veľmi rád tie svoje hviezdy?"

"Pretože sú čarovné a priviedli mi teba."

"Veríš tomu, že za naším stretnutím stoja hviezdy?"

"Áno, pretože ľuďom plnia sny. V Malom princovi sa píše, že všetci dospelí raz boli deti, ale len málo z nich si na to pamätá. Ja si budem vždy pamätať, ako som sníval v detstve o svojej hviezde."

"Zbožňujem ťa, šampión. Som veľmi rád, že si tu dnes so mnou. A buď si istý, že ja a tvoja mamina ti nedovolíme, aby si zabudol. Si človek, ktorého milujeme obaja najviac na svete. Poď sem ku mne." Skloním sa ku nemu a objímem ho. Silno a pevne. Som dojatý z toho, aký úžasný a inteligentný je. Dostáva ma svojím rozprávaním do pomykova. Ešte nikdy som sa nestretol s podobným dieťaťom. Možno aj kvôli tomu, že žiadne podobné tu ani neexistuje. Hovorte si čo chcete, ale s Elenou vyrábame skvelé deti. Sleduje nás od baru a usmieva sa. V Tobyho prítomnosti sa z nej stáva iná žena. A na moju škodu, mne sa páčia obe jej stránky. Obe k nej nejakým spôsobom presne sedia.

"Nudíš sa, bejby?"

"Nie, som nadšením celá bez seba, že musím tráviť posledný deň v starom roku s tvojimi zazobanými partnermi."

"Ďakujem, presne to som si myslel. Prečo ste meškali?"

"Čo ťa je do toho? Podstatné je, že sme tu a dosiahol si svoje."

"Nemusíš hneď zachádzať k ofenzíve. Vážim si, že si mi ho sem priniesla. Je úžasný."

"Tak v tom sa pre zmenu zhodneme."

"Láska, fotograf si želá jednu našu spoločnú fotku. Ideš, prosím? Och, Elena, vitaj, ani som si ťa nevšimla."

"Vážne? Mne sa naopak zdalo, že od môjho príchodu si zo mňa nespustila oči. Buď si škuľavá, a v tom prípade odporúčam zájsť si po pomoc nejakého dobrého očného lekára, alebo si to robila schválne a teraz si chcela vyznieť ako prvotriedna mrcha, čo sa ti, mimochodom, absolútne nepodarilo. Nabudúce skús byť menej očividná. Pekný večer," zotrie ju a s pohárom v rukách prechádza od barového pultu medzi ostatných hostí.

"Počul si, čo mi povedala?" rozčuľuje sa a afektovane rozpažuje rukami.

"Drahá, tak trochu si si o to koledovala. Spomínala si fotenie, budeš sa tu aj naďalej durdiť alebo sa dáme do práce?"

"To sa ma ani nezastaneš?"

"Do ženských drám sa nezapájam, drahá."

Diskusia s mojím synom je zatiaľ vrchol môjho večera. Nevyhol som sa preberaniu obchodov a konverzáciám zo slušnosti, veď len aby reč nestála. Elena mi však zmizla z dohľadu. Nikde tých troch nevidím. Hádam neodišla. O chvíľu bude polnoc. Zarozprával som sa a teraz ich v tejto mase ľudí nedokážem nájsť. Neodišla by bez rozlúčenia. Aspoň v to dúfam. Je Elena, za všetkých podmienok je nevyspytateľná. Tentoraz nebudem robiť unáhlené závery. Keď ju však nenájdem a dozviem sa, že odišla, odskáče si to.

"Kam si sa vyparila?"

"Tobiasko je unavený, možno si si ešte nevšimol, no nie je jedným z tvojich zošúverených biznis partnerov a chodí spať omnoho skôr."

"Odnesiem ho do svojho apartmánu."

"A prídeš tak o najlepšiu časť svojho večierku? Nebudete hádzať nejaké diamanty alebo bankovky namiesto konfiet?"

"Obmedz príjem televíznych reality šou, bejby."

Toby mi zaspáva na rukách. Čudujem sa, že sa nepokúšala dlhšie argumentovať a sprevádza ma výťahom na moju izbu. Šesť rokov a opäť sme v tomto mojom výťahu. Toľko sa za ten čas zmenilo. A mnoho ostalo rovnaké. Podávam jej pri dverách elektronický kľúč, aby ich mohla otvoriť. Hľadám u nej nejakú reakciu. Priviedol som ju na miesto, o ktoré sa delím s inou ženou. Zrak uprie na obraz Mony Lízy nad posteľou. Zabudol som, že ho tu stále mám. Mal patriť jej. Vydražil som ho v tú noc pre ňu. Tá sa, bohužiaľ, neskončila tak, ako som zamýšľal. Namiesto obdarovania mi rozbombardovala na kompletku všetok nábytok.

"Nemusíš tu ostávať, dozriem na neho aj bez teba. Choď sa venovať svojím drahocenným hosťom."

"Radšej ostanem tu. Je to tu prijateľnejšie..."

"Ten obraz..."

"Čo s ním?" opýtam sa drzo. Takže si predsa len všimla!

"Je to ten, ktorý si vydražil?"

"Správne. V prvotnom pláne som ti ho chcel venovať." Ľahnem si k Tobymu z druhej strany a vyzlečiem zo seba sako.

"Prečo si si ho nechal?"

"Ako spomienku... Páči sa mi."

"Prečo by si chcel spomínať na to, čo sa medzi nami udialo?"

"Naučila si sa práve novú príslovku a budeš ňou začínať každú vetu?" doberám si ju a natiahnem cez posteľ ruku k jej strane. Zatrmáca sa a posadí sa na okraj.

"Si idiot, vieš o tom?"

"Niekoľkokrát si to spomenula, to áno."

"Naozaj môžeš odísť. Neboj sa, všetok nábytok ostane v neporušenom stave."

"Neverím ti. Radšej si to poistím a ostanem tu spolu s vami." Podopriem si hlavu rukou a mrknem na ňu.

"Vážne ťa považuje za svoj vzor. Ak ťa to zaujíma, myslím, že si mu dobrým otcom."

"Neverím! Počul som z úst Eleny Karlovej slová uznania?"

"Daj sa vypchať."

"Si skvelá matka a my dvaja sme skvelý tím."

"V tomto ti nebudem oponovať." Zaškerí sa a pozrie von oknom. Ohňostroj je v plnom prúde. Pozriem sa na hodiny. Práve odbila polnoc.

"Šťastný nový rok, Elena."

"Šťastný nový rok, Damián," odpovie aj ona a ľahne si z druhej strany postele. Usmeje sa na mňa a ku mne sa náhle vracajú všetky zabudnuté pocity, ktoré som po jej odchode zo svojej hlavy vytesnil.