E L E N A

Sedím na zadnom sedadle jeho auta! JEHO! A ešte k tomu úplne dobrovoľne a zavolala som ho ja sama. Nič iné mi neostávalo, a v tejto situácii som zabudla na svoju hrdosť a skutočnosť, že od neho pýtam pomoc. Jedná sa o Tobiaska. Musela som sa prekonať. V tomto prípade idú naše spory stranou a pravdupovediac bol Damián prvou osobou, ktorá mi prišla na rozum. Rita si na večer vzala auto, pretože šla navštíviť rodičov a bez jeho pomoci by sme sa do nemocnice neprepravili. Až ma zaráža, ako rýchlo sa ku nášmu domu po mojom telefonáte dostavil. Neviem, možno som sa len chcela ubezpečiť, že sa na neho môžeme spoľahnúť... Upaľuje cestami ako šialený a ustavične nás dvoch sleduje v spätnom zrkadle. Výraz znepokojenia sa stihol usadiť už aj na jeho tvári. Viem, že ja vystrašená som. Nepamätám si, kedy naposledy mal Tobiasko horúčku. Azdaže skutočne len počas toho, ako sa mu tlačili mliečne zúbky.

Zdal sa mi akýsi nesvoj odkedy prišiel domov zo škôlky. Bol celý rozpálený a ledva udržal oči otvorené. Uložila som ho do postieľky a zmerala mu teplotu. Spočiatku bola len zvýšená, hovorila som si, že to zvládneme Ibalginom a kľudovým režimom. Po hodine som mu ju zmerala znovu a z nameraných hodnôt sa mi roztriasli kolená. Celý sa triasol, bol úplne bledý a malátny. Nedokázal ani poriadne odpovedať na otázky. To bol u mňa konečný bod zlomu a pochopila som, že domáca liečba nikam nevedie. Je prikrytý dekou a zakrývam ho aj celým svojím telom, ale cítim, že zimnica jeho útle telíčko stále neprechádza. Na dotyk je horúci a v tváričke červený.

"A sme tu, šampión. Neboj sa, o niekoľko minút ti bude omnoho lepšie. Si Oswald, nenecháš sa skoliť nejakou drzou horúčkou. Ak ťa niekto porazí, potom maximálne nejaká otravná ženská," prehovorí a vytiahne ho z auta do svojho náručia. Zachádza s ním jemne a hoci sa pokúša vtipkovať, tak nejako dokážem rozpoznať, že obaja prežívame v tomto momente rovnakú beznádejnosť.

"Je mi zima, tatino," ozve sa chrapľavým a slabým hlasom a mne stisne srdce od bolesti. Zakvačím sa Damiánovi na rameno a po celý čas cesty od parkoviska do vchodových dverí nemocnice ho hladím po vláskoch.

Vstupujeme ku recepčnému pultu, stačí, že sa Damián predstaví s tým svojím hrdým priezviskom, a všetci nám venujú stopercentnú pozornosť. Zaviedol nás do súkromnej nemocnice, bezpodmienečne potrebné uznať, že tu panuje totálne odlišný prístup v porovnaní s nemocnicou, v ktorej som dávala nášmu synovi život. Mladá lekárka nás ihneď berie na príjem, pričom odo mňa ani len nežiadala zdravotný preukaz. Evidentne stačí, že Tobiasko nesie priezvisko Oswald. Avšak musím priznať, že v tejto chvíli mi to špeciálne zaobchádzanie vonkoncom neprekáža. Keď má zaručiť môjmu synovi tú najlepšiu možnú starostlivosť, potom sa ochotne zmierim s tým, že ju dostáva len skrz to, že je Damián zapísaný v rodnom liste ako jeho biologický otec. V tomto bode je tá privilegovanosť veľmi vítaným aspektom a beriem ju všetkými desiatimi. Som ja ešte vôbec Elena Karlová? V živote by ma nenapadlo, že budem k tomu jeho bohatstvu a prepychu zaujímať takýto kladný postoj.

"Zvracanie, ospalosť, vyskytujú sa u neho aj iné syndrómy?" spýta sa a na chvíľu od Tobiaska odtrhne zrak, kým ho premiestni k nám dvom. Obkľúčili sme ho z oboch strán a strážime ho rovno ako keby sme boli jeho najatá ochranka. Chcem ho mať v dohľade svojich očí. Sme v nemocnici, ale stále som si istejšia, keď sa môj syn nachádza v rozsahu, v ktorom na ňom dovidím.

"Zvracanie nie, len mi spomínal bolesť bruška a rovnako bol malátny, oťapený, bez schopnosti odpovedať na moje otázky. Len privieral očká a pomrmlával si. Bola to len zvýšená teplota, tak som mu nasadila Ibalgin sirup a nechala ho to vyležať. Po hodine však teplomer ukazoval tridsaťdeväť stupňov a to som sa už zľakla."

"Pani Oswaldová," osloví ma doktorka a mne div nevyskočia oči z jamôk. Má dojem, že sme my dvaja manželia? Keby sme neboli v tejto situácii, azda by som sa aj na tomto oslovení schuti zasmiala.

"Doktorka Karlová, s pánom Oswaldom netvoríme pár, sme len Tobiaskovi rodičia."

"Ospravedlňujem sa, vyzeralo to tak, že ste manželia. Chápem, že vyležanie v posteli a vypotenie sa je zaužívaným prostriedkom pri boji s horúčkou, ale u detí to príliš veľký efekt nespôsobí. Dieťa sa totiž nevie efektívne vypotiť a ležanie v posteli v súvislosti s potením by mohlo spôsobiť prehriatie organizmu. Avšak v prvom rade je najdôležitejšie podať dieťaťu liek na zníženie teploty, to ste vy urobili, vo všeobecnosti tu mávame skôr prípady, že rodičia bezhlavo nasadnú do auta, pretože sú vystrašení a horúčku neriešia. Tobiasko však dýcha čisto, kašeľ nie je tiež prítomný a hrdlo má pokojné. Horúčka vzniká ako odpoveď nášho organizmu na nejaký podnet prichádzajúci z vonkajšieho prostredia, ktorým je najčastejšie infekcia. Predpíšem mu nejaké vitamíny a nariaďujem stály pitný režim, prijímanie tekutín je dôležité. Mladý pán bude oddychovať v postieľke a nezaťažovať sa, mamina s tatinom už na to dohliadnu, všakže?" namieri na nás znovu pohľad a pohladí Tobiaska po líčku. Vyzliekla ho do pol pása a je pre mňa doslovné utrpenie pozerať sa na neho v takomto stave. Nemeškám ani sekundu a keď sa mladá pediatrička usádza za svoj stôl, aby mohla napísať lekársky záznam z prehliadky, začínam ho naspäť obliekať.

"Takže je v poriadku? Nehrozí mu nič?" spýta sa znepokojene a ustarostený výraz ho stále neopúšťa.

"Horúčky sú u detí časté, pán Oswald. Najmä v tomto období, kedy sa v ovzduší nachádzajú baktérie a vírusy a kolektívna imunita detí v predškolskom veku má na tom tiež svoj podiel. Chrípka človeka skolí z hodiny na hodinu, nemôžete sa čudovať, že voči nej nie sú odolné ani deti. Nasadiť antibiotikum by bolo v tomto prípade úplne zbytočné, Tobiaskov stav si to nevyžaduje. Ale odporúčala by som vám nechať ho na nejaké dva, tri dni doma a nepúšťať ho do škôlky medzi ostatné deti. Najdôležitejšie je veľa oddychovať, užívať vitamíny a dodržiavať pitný režim. A, samozrejme, netreba zabúdať ani na ovocie, nie nadarmo sa hovorí, že je dokonalým zdrojom zdravia."

Odľahlo mi. Ako keby spadla z mojich pliec tonová ťarcha dláviaca moje končatiny. Vyľakalo ma to. Možno to bolo z dôvodu, že som ho chorého ešte nezažila. Samozrejme, že zopárkrát pokašľal a sťažoval sa na bolesť hlávky, ale nikdy nebol v podobnom stave ako dnes. Zbláznila by som sa, keby som mala počkať do rána. Cesta domov je pokojnejšia. Liek začína účinkovať a ešte pred odchodom z nemocnice nám sestrička potvrdila, že mu horúčka začína klesať. Po ceste sa zastavujeme v lekárni a neviem, či sa chce znovu tento narcis len predviesť, ale nesie rukách dve plné tašky. Na tom recepte boli sotva napísané dva balenia Marťankov! Mimovoľne prevrátim očami a priviniem si Tobiaska bližšie k telu. Cestou stihol zaspať a musím priznať, že vyzerá omnoho lepšie, než ako keď sme vychádzali z domu.

"Ja už ho uložím, ďakujem a maj sa," lúčim sa s Damiánom, keď mi otvára zadné dvere, a nemo pri nich čaká. Nepohne sa od nich a stojí ako taký blbý soľný stĺp!

"Nemysli si, že vás teraz opustím," odpovie krátko a naťahuje sa po jeho spiacom tele. Nechcem vyrábať scény, tak len privolím a dovoľujem mu odniesť ho do nášho domu. Vážne povedal vás? Pokojne môže odísť. Nie je mi ničím zaviazaný a my si bez neho bez problémov poradíme. Doteraz som na neho bola sama, to si myslí, že na to nie som naučená a potrebujem, aby pri nás ostával?

Počká, kým prejdem ku dverám a hneď ako ich otváram, vstupuje dovnútra. Až teraz mi dochádza, že je vlastne toto jeho prvá návšteva u nás. Doteraz sa nepriblížil na menšiu vzdialenosť, ako je päť metrov. Inštinktívne vykročí smerom cez obývačku a možno by som ho aj nechala trochu sa potrápiť, ale to by nemohol mať na rukách nášho syna. Prešmyknem sa cez neho a kráčam pred ním, aby som mu mohla ukázať dvere do izby, ktorá mu patrí. Tobiasko za celú tú dobu nepohol ani brvou. Spí sladko a neregistruje, že ho presúvame. Nahne sa k jeho posteli a uloží ho do nej. Prevráti sa a podoprie si hlavu tými svojimi roztomilými malými ručičkami. Prisadne si k nemu a mlčky ho sleduje. Nevydáva zo seba ani hláska a tak celkom sa mi nedarí čítať mimiku jeho súčasného výrazu. Azdaže z dôvodu, že som ho takéhoto nikdy nevidela.

Skloním sa ku nemu z druhej strany a položím mu ruku na čelo. Má ho horúce, ale o poznanie menej. Usalaším sa vedľa neho z druhej strany a zapozerám sa na jeho pokojnú a sladkú tváričku. Nechcem ani len pomyslieť na to, že by to mohlo byť niečo vážnejšie. Nezvládla by som to. Prešla som si kadečím. Zažila bolesť, ale žiadna sa nemohla rovnať tomu pocitu beznádeje, ktorý som pred malou chvíľou zažívala. Bola som vydesená. Nenávidím tento element nepredvídateľnosti a nekontrolovateľnosti. Neovládala som ani len tú základnú znalosť a mohla som mu poškodiť. Zababušila som ho perinou a dekou v mylnej domnienke, že by mu vypotenie mohlo pomôcť.

"Dokážeš uveriť tomu, že o vznik tohto chlapca sme sa postarali my dvaja?" vyruší ma z mojich myšlienok a intenzívne na mňa upiera svoje nádherné oči. Sedí len v košeli, pretože ja som mu stále neodovzdala naspäť sako. Ďalšia z vecí, ktorej nemôžem uveriť. Ja som si obliekla sako ponúknuté od neho? Ani som to nestihla v celom tom zhone zaregistrovať. V minulosti by som zo seba radšej nechala urobiť cencúľ, ako prijať nejaký kus odevu darovaný od narcistického Damiána.

"Jediné dobré, čo z nás dvoch vzišlo."

"Ďakujem, že si mi zavolala. Vážim si to."

"Koniec koncov si jeho otec. Ďakujem, že si sa dostavil za takú krátku dobu."

"Na smrť si ma vydesila. Inak sa ani nedalo. Je to najcennejšie v mojom živote," zdôveruje sa mi so sklonenou hlavou a pri slove najcennejšie vytvorí nečitateľnú grimasu.

"A čo všetky tie tvoje luxusné športiaky a zbesilé monštrá v podzemnej garáži?" nedá mi nespomenúť jeho cenné autá, keďže atmosféra okolo nás sa zhustila, a začína byť až priveľmi intímna a dôverná. Toto nie je náš štýl.

"Nič nemôže byť cennejšie ako človek, ktorému v žilách prúdi moja krv. Vieš čo, možno to šťastie nie je také prchavé. On mi ho svojou prítomnosťou dáva. Nevedel som, že chcem mať dieťa, až pokým si mi ho ty nevynosila, Elena Karlová. Bez ohľadu na všetko, čo sa medzi nami udialo, si dobrá matka a odviedla si pri jeho výchove impozantnú prácu." Znovu sa otáča na mňa a hovorí bez akéhokoľvek sarkastického podtónu. Od nikoho som nepotrebovala počuť slová chvály s ohľadom na moju prácu odvedenú pri výchove Tobiaska, ale od neho mi to príde kompletne inak. Slová uznania vychádzajúce z jeho úst... Ako hlúpo to znie, tak príjemne sa počúvali.

"Prečo to hovoríš, Oswald?"

"Nechválim ľudí často, ale myslím, že matka môjho syna by si to raz za čas zaslúžila. Dnes je ten správny čas."

"Ak na tom záleží, myslím, že si pomerne obstojný otec tiež."

"Teba asi skutočne zabije povedať, že som jednoducho skvelý."

"A máme to tu. Vždy skromný pán veľavážený Damián Oswald!"

"Bol som naozaj taký nespoľahlivý, že si mi nedokázala prejaviť dôveru?"

"Myslela som si, že to už máme vyriešené."

"Sčasti máme. Len chcem, aby si vedela, že tu pre vás dvoch vždy budem a že ťa nenechám v štichu. Sme rodičia tohto úžasného chlapca, ktorý si zaslúži všetko na zemi. A buď si istá, že ja mu to všetko prinesiem."

"Nemyslíš, že trochu preháňaš?" opýtam sa výsmešne, ale nie vyčítavo. Je zvláštne, že sa dokážeme rozprávať aj takto. Normálne... Snáď po prvýkrát sme sa ani raz nepohádali.

"Netvár sa, že sa ti to nepáči, Karlová."

"Ale ale, pán Oswald sa nám tu znovu vystatuje so svojím egom."

"Má to tu pekne zariadené. Naozaj miluje všetky tie vesmírne veci a kométy."

"Je iný ako my dvaja. Verí v niečo."

"Tiež som veril."

"Vážne, ty? A načo?"

"Na tom nezáleží," odpovie krátko a pozrie sa na mobil. Vibruje mu už dobrých dvadsať minút. Doteraz som to prehliadala, ale začína mi to liezť na nervy.

"Noemi?"

"Áno, nechal som ju pred domom jej rodičov, aby som mohol prísť za vami."

"Oh, to mi je ľúto, že sme ti my dvaja takto narušili plány s tvojou báječnou snúbenicou. Môžeš odísť. Zbavujem ťa tej povinnosti."

"Chcem ostať pri svojom synovi, Elena."

"Načo by si tu ostával? Si v mojom dome a úprimne, nemáš tu čo hľadať. Tobiaska si videl, tvoja prítomnosť tu viac nie je nevyhnutná."

"Vyhadzuješ ma?"

"V prvom rade som ťa ani nepozvala, takže naozaj ocením, ak opustíš môj dom. Som si istá, že Noemi sa ťa už nemôže dočkať. Keď si švihneš, možno ešte stihneš prísť včas na podávanie dezertu."

"Otravná ženská, že ja sa s tebou ešte vôbec zahadzujem. To sako budem potrebovať naspäť."

"Ber si ho, keby si si ho nevypýtal, s najväčšou pravdepodobnosťou by skončil v našom kozube."

"Nevyzeralo to tak, že by si ho chcela spáliť. Skôr som mal pocit, že by si ho v noci využila na iný účel."

"Idiot!" zasyčím ako had a vstanem z postele ako utrhnutá z reťaze.

"Vieš, že mám pravdu, bejby. Zajtra ho prídem skontrolovať, ak by sa mu nepolepšilo, odveziem ho naspäť do nemocnice. Keby niečo, zavolaj mi."

"Jasné, jasné. Zmizni už."

"Nezabudla si ale na niečo?" opýta sa, keď mu podávam do ruky sako, a nahne sa k mojím perám. Zakláňam hlavu dozadu a vypuľujem očami.

"Načo asi tak?"

"No predsa pusu na rozlúčku."

"Daj sa vypchať, postačí ti to ako rozlúčka?"

"Nič iné som od teba ani neočakával, bejby. Tak zatiaľ." Pobozká ma rýchlo na líce, tak, že nemám ani čas kedy zareagovať, a zozadu mi nastrčí dva prsty značiace mier. Protivný parchant! Chudinku Noemi nechal s rodičmi. No bože! Ideme sa z toho teraz všetci posrať. Úbožiak. Že ja som ho vôbec volala. Niečo sa mu však musí uznať. Zachoval sa správne. A možno sa mi na malý moment páčilo, že som sa o ten strach o Tobiaska mala s kým podeliť...