D A M I Á N

Načisto som sa pomiatol. Zaslúžil by som si poriadny preplesk za to, čo som práve teraz urobil. Ustúpil som. Ako nejaký posratý mäkkýš. Pravdou je, že možno ním som. Možno mám na túto prekliatu ženskú slabosť a nedokážem ísť proti nej. Ukázala mi zraniteľnosť! To, kurva, niečo znamená! Keby som ju pred šiestimi rokmi nepoznal, nebral by som to tak vážne. Ale ona je Elena Karlová, ktorá neukazuje emócie pred druhými ľuďmi, pretože je za každých podmienok silná, emancipovaná, drsná a tvrdá a stráni sa všetkých ľudských citov. U nej to je veľká veda! Zdôverila sa mi, že sa bála. Zazrel som konečne človeka, ktorý nemusí byť bezpodmienečne neustále sebavedomý. A tá časť z nej sa mi páčila... Prinútila zamyslieť sa nad svojím rozhodnutím a prehodnotiť, či je to skutočne cesta, ktorou sa chcem uberať.

"Prečo? Znovu ďalšia z tvojich stratégií, keď ma akože presvedčíš o stiahnutí, a potom si pre Tobiaska prídeš so sociálnymi pracovníčkami a odvlečieš ho odo mňa?"

"Vážne pozeráš priveľa dramatických seriálov. Nie je to žiadna stratégia, máš to notársky overené. Nebudem žiadať výlučnú starostlivosť. Nebude to však zadarmo."

"Ha! Som si mohla myslieť, že v tom bude háčik. Ešte to, aby pán urodzený Oswald žiadal niečo bez toho, aby za to aj dostal niečo na oplátku." Nenechá ma dohovoriť a odstúpi o dva kroky ďalej. Nutné dodať, že ten bozk na líce bol neplánovaný a prišiel bezmyšlienkovite.

"Bejby, necháš ma pre zmenu aspoň raz dohovoriť, prosím?"

"Fajn, pokračuj." Zdvihne ruky a založí si ich v bok.

"Ďakujem vám, vaša výsosť, za zvolenie. Ale aby som sa dostal k tomu, v čom ma tvoja hašterivá osobnosť prerušila, chcem svoje meno na Tobyho rodnom liste. Som jeho otec, mám na to nárok. Rovnako ako na stretávanie sa s ním, vodenie ho do škôlky, branie ho na výlety, ukladanie do postele. Sme jeho rodičia, rozdelíme si úlohy a odteraz sa na jeho výchove budeme podieľať spoločne. Pýtal som sa Tobyho na tú súkromnú škôlku, povedal, že sa mu páči tá, v ktorej je teraz..."

"Presne ako som povedala," znovu si neodpustí poznámku, ale rýchlo si zahryzne do jazyka a mlčí.

"... v ktorej je teraz, takže mu nebudem spôsobovať zbytočné stresy. Čo sa však týka rozhodnutí, budeme ich robiť spoločne. Žiadna samostatná jednotka v podaní Eleny Karlovej, sme na neho dvaja. Obaja máme rovnaké právo. Súhlasíš?"

"Máš to celé nádherne vymyslené. Teraz z nás bude jedna veľká a krásna rodina, ktorá si bude spoločne nažívať v mierumilovnej symbióze. Nádherná predstava!" vyhlási panovačne a ja na malý moment naozaj zvažujem, či nie som súci na psychiatrickú hospitalizáciu. To pre túto ženskú som bol ochotný urobiť takýto výhodný kompromis?

"Elena, dokážeš prestať byť mrchou aspoň na sekundu? Ponúkol som ti riešenie v rámci záujmu a ohľadov na nášho syna, ktorý si zaslúži normálnych rodičov. Zvládneš byť normálna, bejby?"

"Skôr sa obávam o teba, zlato. Zatiaľ som ťa normálneho ešte nevidela, je veľká pravdepodobnosť, že niečo také v sebe ani nemáš."

"Ty si naozaj nedáš povedať. Načo sa tu vôbec snažím," odvetím rozčúlene a radšej sa otočím na odchod, pretože má dneska narodeniny a nechcem povedať alebo urobiť niečo, čo by nebolo v súlade s gavalierskym správaním.

"Platí. Môžeme ísť zajtra na matriku, kde obaja vydáme súhlasné vyjadrenie na uznanie tvojho otcovstva. Tobiasko ťa má rád... mojím cieľom nie je zakázať ti stretávať sa s ním," prehovorí a ja zastanem, ale ešte sa k nej neotáčam. Usmejem sa a odľahne mi.

"Fajn, tak ťa tam zajtra uvidím." Odvetím a pokračujem v ceste ku svojmu autu, pričom som jej stále obrátený chrbtom.

"A Damián?" zastaví ma znovu a i keď ju teraz nemôžem vidieť, tak nejako cítim jej očakávajúci pohľad na svojom chrbte. Otočím sa a pozriem sa na ňu. "Ďakujem." Krotko sa usmeje a uznanlivo kývne hlavou. A došľaka! Uzavreli sme práve mier? Tie zázraky sa dejú. Po dnešnom dni mi toto tvrdenie nikto nevyvráti. Za žiadnych okolností by som neveril tomu, že by sme my dvaja mohli po tom všetkom dospieť k slovnej dohode. Keby mi to niekto povedal, vysmial by som sa mu a mal ho za blázna. Pravdou je, že tým bláznom som práve ja. Jedným z tých najväčších. Verte alebo nie, na tejto prekliatej ženskej mi aj po rokoch stále záleží. Napriek celej tej krivde a sprisahanectvu, ktorým sa voči mne dopustila.

Sadnem do auta, zapnem motor, ale chvíľu len sedím pred budovou bistra, v ktorej sa koná oslava jej narodenia. Ani neviem, či by som mal sláviť to jej narodenie. Veď mi svojou prítomnosťou len urobila škrt cez rozpočet a konštante zo mňa vyciciava krv. Zašla dovnútra. Možno som dúfal, že ma pozve. Tam ešte nie sme. Zrejme nikdy nebudeme. Priateľský vzťah nám nehrozí. To môžem automaticky vyškrtnúť zo zoznamu potenciálnych možností. Vlastne, keď tak nad tým uvažujem, nikdy sa na ten zoznam ani len nedostalo. Neviem, či som jej odpustil. Stále ma tie premárnené roky štvú. Avšak myslím, že je čas pohnúť sa ďalej a prestať lipnúť na minulosti. Mala svoje dôvody. Nie sú dostačujúce. Ranilo ma, keď mi do očí oznámila, že ma nepovažovala za dôveryhodného človeka. Keby mi to dala vedieť hneď po tom, ako sa o svojom tehotenstve dozvedela, do ničoho by som ju netlačil.

Posledné dni som premýšľal o tom, čo urobiť. Tí traja podrazáci sa nemýlili, keď hovorili, že to zašlo priďaleko. My dvaja nemáme schopnosť krotenia sa, keď sa nachádzame v blízkosti toho druhého. Neštítili sme sa vzájomných nadávok priamo v súdnej sieni! Samotný fakt o niečom vypovedá. Bola to buď nikdy sa nekončiaca motanica súdnych pojednávaní alebo ustúpenie. Moje ego muselo ísť stranou. Pochopil som, že som to bol tentoraz ja, kto prahol po pomste. Moja neutíchajúca zlosť z jej podrazenia mojich kolien ma zmenila v človeka, ktorý pre môjho syna nebol správnym vzorom. Menil som sa na niekoho, od koho by si nemohol vziať príklad. A to pre svojho syna nechcem.

Vyzniem ako patetický lúzer a pred ňou by som to nikdy nepriznal, ale spomenul som si na jej narodeniny každý rok po jej odchode. A šiel som ich osláviť. Neviem, čo vlastne som oslavoval. Či to, že som sa jej konečne zbavil a prestala mi otravovať život, alebo to, že vôbec do môjho života vkročila a ten život mi začala otravovať. I keď nebola prítomná fyzicky, neubránil som sa myšlienkam na ňu. Väčšinou to nebolo premýšľanie v dobrom. Preklínal som ju za to, že odišla. Zanechala vo mne obrovskú zatrpknutosť a kvôli nej som sa obalil nepriestrelným štítom, ktorý zakazoval známky prejavovania ľudských emócií. Dnes má dvadsaťosem. Bola len mláďatko, keď som ju spoznal, ale už aj v tej dobe z nej bola vyzretá žena. Sebavedomie jej nechýbalo nikdy.

Dupnem plyn a odfrčím z tohto miesta. Nič tu na mňa už nečaká. Svoju časť roboty som si odviedol. Teraz ostáva len na nej, či dodrží tú svoju. Je pre mňa podstatné, aby v kolónke s názvom otec svietilo moje meno. Je to len formalita, niečo ako zdrap toho sobášneho papiera, ale v tomto prípade bude znamenať omnoho viac. Na manželstvo už neverím, ale otcovstvo je pomenovanie, po ktorom som nikdy netúžil a teraz má väčšiu hodnotu, ako všetky moje autá odstavené v podzemnej garáži. A tá je takpovediac nevyčísliteľná, pretože tieto rýchle beštie sú vzácne. Z nuly na sto za niekoľko sekúnd? Možné jedine pri ich rýchlej jazde. Žiadne obmedzujúce limity zabraňujúce vám vo vašom rozmachu. Pustím nohu na plynový pedál a naplno sa oddávam pokušeniu ísť čo najrýchlejšie sa to len dá. Upriamujem zrak na rysujúcu sa cestu a nevnímam okolie. Ako keby som sa ocitol na ceste sám a bol stredobodom vesmíru. Nahlas sa smejem a z vonkajšieho pohľadu azda navodzujem dojem maniaka. Nuž... možno aj ten maniak som. Nebezpečenstvo ma láka. Ako to povedal ten Jefferson? Preferujem nebezpečnú slobodu oproti miernemu otroctvu.

*****

"Čo sa tak vyškieraš?" prichytí ma August v mojej kancelárii a nahne sa poza moje plece, aby mal výhľad na papier, ktorý držím v rukách.

"Tobyho rodný list."

"Takže si konečne legitímny otec. Gratulujem, kamoško! A to sme ani nemali pravú chlapskú oslavu, aby sme toho tvojho novonarodeného syna poriadne zapili!" podpichuje ma a usadí sa do kresla oproti môjmu stolu.

"Spísal si tie podklady pre investorov, o ktoré som ťa žiadal predvčerom?"

"Ešte som sa k tomu nedostal, riešil som ten bojkot vodičov, ktorí žiadajú zvýšenie platu, s Hanou sme chodili po cukrárňach a ochutnávkach tort..." vykrúca sa.

"Tak by si možno mohol začať uvažovať o tom, že nebudeš sedieť na dvoch stoličkách, a konečne sa so svojím otcom pozhováraj, aby ťa vymenoval za svojho nástupcu."

"Ten pravý sa teraz ozval! Ja aspoň pendlujem z jednej kancelárie do druhej, ty pendluješ medzi kanceláriou a dvomi domácnosťami s dvomi ženami a jedným dieťaťom. Hovorme o tom, kto je na tom horšie!"

"Mohol by som ti to uľahčiť a vyhodiť ťa. Potom by si sa aspoň nemusel sťažovať na to, že máš veľa roboty. Keď si nevieš zariadiť a rozvrhnúť čas medzi všetky povinnosti, ktoré máš, len povedz a rýchlo to vyriešime."

"Nemáš sa s kým hádať, tak si vybíjaš zlosť na mne? Do polhodiny to budeš mať na stole, ty kretén!"

"No vidíš, ani to nebolelo." Zaškerím sa a znovu sa zadívam na rodný list v mojich rukách. Je to konečne právoplatné. Tobias Karlo Oswald. Ha! Jej priezvisko je v strede. Nikto sa nebude obťažovať s prostredným priezviskom a prejdú hneď k tomu môjmu.

"Poviem Monike, aby ti zašla kúpiť nejaký rámček, aby si si ten rodný list mohol dať pekne zarámovať. Pozeráš sa na to ako na výjav."

"Keď raz budeš mať vlastné deti, možno to pochopíš."

"Nabádaš ma k rozmnoženiu rodu? Tvoja sestra berie antikoncepciu, ale nebol by zlý nápad zadovážiť si malého Augusta."

"Nikdy nepochopím, ako sa s tebou mohla Hana zapliesť." Odsudzujúco potrasiem hlavou a uškrniem sa.

"Pozri sa na mňa?" Prejde oboma rukami od svojej hlavy až po päty a vyvaľuje oči. "Ešte stále ti to nedochádza?"

"Prepáč, braček, stále ten dôvod nenachádzam."

"Hana zastáva iný názor, ten tvoj mi z tohto hľadiska môže byť totálne ukradnutý," zavrčí a zabuchuje za sebou zlostne dvere.

Dodržala to, čo sľúbila. Hneď na druhý deň sme šli na matriku a potvrdila moje otcovstvo. Rodný list prišiel len dnes a ja sa na neho nedokážem prestať pozerať. Cítim hrdosť a obrovské zadosťučinenie. Sme rodičmi päťročného syna. Keď si pomyslím, že pred tromi mesiacmi som o ňom ani len netušil... Dohodli sme sa na víkendových prespávaniach a vyzdvihujem ho zo škôlky každý pondelok a piatok. Nebráni mi však stýkať sa s ním aj mimo týchto určených dní. Keď poviem, že ho chcem niekam vziať, zväčša súhlasí. Tým svojím podrezaným jazykom ma ale štvať neprestala. Neodpustí si uštipačnosť. Nezmenila sa kompletne. To ma teší. Aj tak by som to tak nechcel...

"Monika, odchádzam. Nezabudni mi vyzdvihnúť sako z čistiarne a nech mám na zajtra pripravené na stole tie zmluvy pre sponzorov, aby som ich mohol podpísať. Dnes sa už do kancelárie nevrátim, ak by nastal nejaký problém, August to vyrieši. Robí nadčasy," schválne zdôrazním, keď okolo mňa prechádza a drgnem do neho.

"Samozrejme, ako si želáte. A keby nastala nejaká situácia, ktorú pán August nebude vedieť vyriešiť?"

"Pán August ju bude musieť vyriešiť. Má to dosť nahnuté, určite si nechce pokaziť svoje renomé."

"Ty si fakt kretén. Zosmiešňuješ ma pred podriadenými!"

"Nie, len som k tebe úprimný a dávam ti vedieť, na čom si zatiaľ stojíš."

"To dnes máš tú návštevu Noeminých rodičov? Uži si to, nemám pochybnosti o tom, že to bude obrovská zábava," vráti mi moje uťahovanie si z neho a zdvihne obidva palce dohora. Týmto ma dostal! Radšej by som ostal dlhšie v kancelárii, než by som strávil večer v prítomnosti Noemi a jej rodičov.

V skutočnosti podpichujem Augusta z dôvodu, aby sa konečne rozhýbal a prehovoril so svojím otcom. Osvedčil sa dostatočne. Už dávno nie je ten ľahkomyseľný gamblér a fracek, pod ktorého velením by sa celá firma zrútila do sračiek. Má moju dôveru. A podľa môjho názoru by si zaslúžil, aby mu jeho otec ich autobusovú dopravnú firmu zveril do rúk. Pred niekoľkými rokmi na to pripravený nebol ani zďaleka a jeho otec si bol toho vedomý. Ale za ten čas stihol dospieť a už niekoľkokrát sa mi jeho nápady osvedčili. Problém s Augustom bol vždy ten, že mal tých nápadov nespočetne a nedokázal sa zamerať len na jeden, z ktorého by dokázal vyťažiť najviac. Míňal svojím potenciálom a zahadzoval sa za hracími automatmi. Nebolo to tým, že by na nich bol závislý, pretože dokázal prestať bez odbornej pomoci, len jednoducho neniesol zodpovednosť za nič a vyhovoval mu taký spôsob života, v ktorom sa nemusel o nič starať.

"Láska, okruh miest vhodných na uskutočnenie obradu som zúžila na dvoch kandidátov. Našiel by si si zajtra čas, aby sme sa tam mohli spolu pozrieť? Nechcem robiť žiadne rozhodnutia bez teba," osloví ma Noemi v aute a možno by aj bolo načase, aby vedela, že téma svadba sa znovu sťahuje.

"Noemi, drahá, uvažoval som nad tým, a nemáme sa kam ponáhľať. Na nejaký čas by sme mali prípravy odložiť."

"Čože? Ale veď si mi povedal..."

"Akú svadbu by sme za taký krátky čas zorganizovali? Prichádza zima, naozaj sa chceš vláčiť v ihličkách po snehu? Necháme to na inokedy."

"Ale ja už mám vybraté šaty. Damián!" zakňučí rozmaznane a ja mám chuť dať si do uší skurvené štople, len aby som ju nemusel počuť.

"Drahá, nevytváraj scény. Sme pri dome tvojich rodičov, nasaď úsmev a správaj sa ako dáma, nie ako rozmaznané decko."

Dom jej rodičov navštevujem len príležitostne, keď majú nejaký sviatok, aby sa nepovedalo, že neutužujem dobré vzťahy so svokrovcami. Obaja sú učitelia na nejakej univerzite, popravde nemám šajnu o tom, akým odborom sa zameriavajú. Tie naše posedenia prežívam v tichosti a prežúvaním s občasným záujmom, aby reč nestála.

"Noemi, Damián, vitajte! Už sme sa vás nevedeli dočkať," víta nás pri dverách jej matka a okamžite sa púšťa do objímania. V tom mi ale zazvoní mobil a keď zbadám na obrazovke Elenine číslo, neváham ani sekundu.

"Ospravedlňte ma na chvíľu," vykrútim sa zo zovretia a s telefónom na uchu sa od nich na pár metrov vzďaľujem. "Prosím, bejby, chýbam ti?"

"Tobiasko má horúčky a ja si s ním neviem dať rady. Rita mi vzala na večer auto a nemám sa ako dostať do nemocnice. Objednala by som si taxík, ale..." ozve sa zúfalo a mne viac počuť netreba.

"Za desať minút som pri vás."

"Láska, kto to bol?" podíde ku mne Noemi a vyzvedá sa.

"Elena, musím odísť. Zavolaj si taxík, možno dnes neprídem domov. Ahoj."

"Veď sme len teraz prišli! Ako budem vyzerať pred mojimi rodičmi! Čo im mám povedať?"

"Môj syn ma potrebuje, na niečo sa vyhovor." Nestrácam čas a upaľujem k ich domu. Vždy som si myslel, že mi rýchlosť mojich aut vyhovuje, ale dnes ma dostáva do skurvenej frustrácie. Tlačím nohou na plyn a stále sa mi zdá, že som pomalý.

"Som tu, čo s ním je?"

"Už vyše hodiny má zvýšenú horúčku, ktorá mu neklesá a nič nezaberá. Má vynikajúcu imunitu, takto chorý ešte nebol," beznádejne prehlási a silno ho zviera zabaleného v deke.

"Všetko bude v poriadku. Zanesiem ho do najlepšej nemocnice, neboj sa." Prevezmem ho od nej a položím na zadnú sedačku. Prisadne si k nemu a po celú cestu ho hladká.

"Ďakujem, že si prišiel."

"Ja ďakujem, že si zavolala." Otočím sa k nej dozadu a z tohto celého som na prášky. Vystrašila ma. Ale lichotí mi, že požiadala o pomoc. Spoločne to zvládneme.