D A M I Á N

"Pán Oswald, svojím správaním ste si dnes sám zmarili šance. Zbytočné odročenie prípadu, ktorý sme mohli vyhrať," krúti hlavou môj právnik a balí si veci zo stola do svojho čierneho kufríka.

"Provokovala ma!" bránim sa a ovládam sa poslednými zvyškami vôle, aby som im rovno celú túto ich súdnu sieň nezrovnal so zemou.

"Boli ste na to pripravený, rátali sme s možnosťou, že bude slečna Karlová vystrkovať rožky a chceli sme to použiť proti nej, keby ste na jej poznámky nereagovali, nechali by ste ju vyniknúť v zlom svetle. To bol náš cieľ, keď sme do tejto siene vstupovali, pán Oswald. Vašou nerozvážnosťou ste donútili sudcu odročiť konanie. Namiesto toho, aby ste si získali svojou chladnou hlavou jeho sympatie, ste si ho obrátili proti sebe. Oboch vás napomínal a ani jeden ste neustúpili." S chladnou hlavou. Ako môžem, kurva, konať s chladnou hlavou, keď ma vytáča do nepríčetnosti a z jej slov mnou prebieha tisíc voltov?

"Toto ťa vyjde draho, bejby," oslovím ju, keď prechádza okolo môjho stolu, a o niečom si so svojou tehotnou právničkou šepkajú. Z výrazu jej tváre usudzujem, že bola zdrbaná rovnako ako ja. Ani jeden z nás sa nedokázal udržať na uzde.

"To hovoríš so mnou? My dvaja si po tomto už nemáme čo povedať. Krásne si sa pred všetkými prezentoval. Ďakujem, že si potvrdil moje slová."

"Nie, bejby, to ja som vďačný tebe. Dokázala si sudcovi, aká hašterivá a papuľnatá ženská si. Sám bol z tvojich slov frustrovaný. Všetkých mužov doháňaš k šialenstvu."

"Bod pre mňa. Keď ťa môžem aspoň doviesť do šialenstva, potom to beriem všetkými desiatimi."

"Mňa nie. Mám tolerantnosť na tvoje výkyvy a nálady."

"Rozhodne to tak pred malou chvíľou nevyzeralo. Mal si potrebu komentovať každú jednu moju výpoveď."

"Sme v súdnej sieni, mala by sa v nej hovoriť len pravda. Hrám za spravodlivosť."

"Nehral si za iný tím? Aký to mal názov? Och, už si spomínam, Skorumpovanosť FC."

"Stále lepšie, ako MŠK Mrcha."

"Slečna Karlová, mali by sme ísť. Toto hašterenie nepomôže ani jednému z nás."

"Pani právna zástupkyňa, odpustite to svojej klientke, vždy mala problém odpútať sa odo mňa. Nikto jej to nemá za zlé. Obzvlášť s ohľadom na vás by sa mohla trochu krotiť, ale potom, tá berie ohľady predovšetkým len na seba, takže to tiež nie je príliš veľkým prekvapením."

"Prílišné sebavedomie je len zrkadlom kompenzovania si svojich nedostatkov, keď niekto nemá niečo dostatočné veľké, vynahrádza si to svojím ego. V tomto prípade je to tvoje gigantické a prekonalo konkurenciu. Prinajmenšom si prvý aspoň v niečom. Zbohom." Odkráča odo mňa a vykračuje si ako nejaká posratá kráľovná von cez hnedé a široké dvere. Naznačila práve, že môj dolný kamarát nie je dostatočne veľký? To je lož! Je nadpriemerný a jeho veľkosť si musí veľmi dobre pamätať. Nič podobné predtým so žiadnym mužom zažiť nemohla. Nikto ju neobšťastnil spôsobom, akým sa to podarilo pred rokmi mne. V tom je pes zakopaný. Chýbajú jej služby môjho kamoša a preto ho spomína.

Neviem, kto v tej dobe využil koho. Ďalšia lož. Samozrejme, že to bola ona. Pozval som ju na rande, pretože ku sklonku tých dvoch týždňov mi začínalo dochádzať, že mi jej povrchnosť neprekáža a chcem si ju držať ku sebe blízko. Páčila sa mi. Priťahovala ma. Prejavila sa nutnosť zahrať sa na romantika a pripraviť pre ňu niečo špeciálne, čo by jej vyrazilo dych a konečne ju podarilo umlčať. Vyhliadková jazda po našom meste na mojej osobnej helikoptére. Hoci bola zatrpknutá, mal som dojem, že by to na ňu mohlo zapôsobiť. Keď sa mi však pokazilo auto, vysral som sa na celý plán s letením a priviedol ju do plesnivej chaty. Ženy sú za takých podmienok povoľnejšie. Bohužiaľ, ja som bol tiež. Zdôveril som sa jej so svojou minulosťou, pretože vo mne zapálila oheň, a ja som ju začínal vnímať ako ženu, ktorá by sa mohla objavovať po mojom boku na dlhšie, ako len na tie dva týždne...

Bola to hlúposť. Zraniteľnosť sa ešte nikdy nikomu nevyplatila. Aké amatérske odo mňa, že som si na jej prejavenie vybral práve Elenu Karlovú. To bolo naposledy, čo som sa niekomu zdôveril so svojimi skutočnými pocitmi a rozpovedal im celú pravdu o svojom manželstve s Vivien. Mojím úmyslom bolo poradiť jej. Neviem, prečo som si myslel, že by si moje rady mohla vziať k srdcu. Vlastne som nemyslel vôbec. Toto pojednávanie bolo epochálne zlyhanie. Nemohlo to dopadnúť inak. Nikdy to nedopadne dobre, keď sme spolu v jednej miestnosti. Zúrim. Mal som byť ticho! Som si vedomý toho, že má môj právnik pravdu.

"V nasledujúcich dňoch sa snažte nepriťahovať na seba pozornosť. Nepúšťajte sa do osobných sporov, ktoré by voči vám mohla slečna Karlová použiť. Hlavne ju neurážajte pred ďalšími svedkami, ktorí by vás mohli počuť a dosvedčiť jej slová. Pokúšam sa vás vykresliť pred sudcom ako racionálne premýšľajúceho človeka, pán Oswald. Dnes ste mi to svojím správaním neuľahčili, avšak je to napraviteľné. Mohli by sme si privolať zopár svedkov, aby potvrdili vašu výpoveď o priznaní sa slečny Karlovej k tomu, že neľutuje zatajenie vášho syna pred vami."

"O to sa už postarám."

"Budem vás kontaktovať, zatiaľ dovidenia."

"Dovidenia." Podám mu ruku a vychádzam von dvermi pred budovu súdu.

Už tu nie je. Škoda, dúfal som, že si ešte budem môcť zašpásovať. Držím v sebe toľko zlosti, že na jej vypustenie by mi nestačilo ani tisíc boxovacích vakov. Sadnem si za volant a pozerám sa cez čelné sklo pred seba. Zvieram v rukách kľúče a celou silou ich jebnem o sklo. To bez náročností praská a jeho úlomky sa rozmetú po kožených sedačkách. Mám pocit, že jedna pristála aj o moje čelo. Musím to skontrolovať v spätnom zrkadle. Dotkýnam sa prstami čela a skutočne na svojich prstoch nachádzam tmavočervenú až bordovú tekutinu, ktorá navodzuje dojem čiernoty. Čudné, že necítim ani štipku bolesti. Nie je to zas až taká hlboká rana. Obyčajné škrabnutie. Impulzívne riešenie. Tá ženská ma prinútila poškodiť čelné sklo na mojom aute! Strácam sebakontrolu. Pomaly ma o ňu pripravuje.

Utriem si z čela stekajúcu krv a zapnem motor na aute. Ľudia z parkoviska sa na mňa pozerajú ako na šialenca a jedna ženská sa ku mne tuším ešte približuje s veľmi znepokojivým výrazom. Nenechám na seba dlho čakať a okamžite odtiaľto upaľujem. Nepotrebujem zvedavé otázky pýtajúce sa ma, či som v poriadku. V tejto chvíli sám nepoznám odpoveď. Dupnem na plyn. Na úzkej a hrboľatej ceste je povolená tridsiatka, ale mňa v tomto momente nezastavia žiadne nariadené limity. Z celej duše ich nenávidím! Pridávam nohu na plyn každou nadchádzajúcou sekundou a mimovoľne sa mi zjavuje na tvári úsmev. Možno je to z dôvodu, že robím niečo zakázané... Možno z dôvodu, že mi nikto neurčuje hranice... A možno z dôvodu, že aj keby ma chytili a odstavili, pokutu by som nedostal.

Krúžim po našom meste hodnú chvíľu. Predbieham autá predo mnou a pri každom jednom vzrušenie narastá. Sú len ako obyčajné živé kužele na kolesách, ktoré musíte prejsť dokonale pre prejdenie skúškou. Vzápätí si ale uvedomím, že na mňa v kancelárii čakajú povinnosti a svoju zbesilú jazdu o niečo skrátim. Zastavujem pred vysokou budovou pripomínajúcu mrakodrap a neprehliadnem meno, ktoré vyniká na zlatej ceduli. Som Oswald. Neodchádzam z boja. Okradol som sa o víťazstvo, to však ale neznamená, že som o neho prišiel kompletne. Na druhom pojednávaní už nezakopnem. Vynájdem na ňu špinu, aj keby to malo rovno znamenať, že ju tým kompletne zruinujem. Žiadne zastavovanie sa kvôli skutočnosti, že je matkou môjho dieťaťa. Prečo by som mal rešpektovať ja ju, keď ona nikdy ani na malý moment nerešpektovala mňa?

"Damián, čo sa ti stalo?!" skríkne Hana na chodbe a ťahá má za rameno do mojej kancelárie.

"Stretol si sa s diviakom alebo ti vyškriabala oči Elena v súdnej sieni, a zrejme sa ani netrafila, keďže máš ranu na čele."

"Nič to nie je. Nepreháňajte vy dvaja."

"Si v dezolátnom stave, kamarát. Vrátil si sa zo súdnej siene alebo ste si to vy dvaja rozdali ručne stručne?"

"Hodil som kľúče o čelné sklo a to prasklo. To mi pripomína, že musím Monike povedať, aby zavolala do servisu."

"Prečo si hodil kľúče o sklo?" spýta sa Hana nechápavo a sadne si na opierku kresla, v ktorom sedím. Fúka mi ranu na čele ako nejakému sopľavému decku.

"Pretože som si potreboval vybiť zlosť a nič lepšie som v tej dobe na to nenašiel."

"Nepridelili ti výlučnú starostlivosť?"

"Odročili jednanie. Tá protivná ženská mi neustále skákala do reči..."

"Čo znamená, že si skákal do reči ty jej a spoločne sa vám podarilo všetkých priviesť do stavu zúfalstva, kedy si priali ohluchnúť," skonštatuje August a predkladá predo mňa pohár s naliatou whisky.

"Vážne, Damián, mali by ste s tým prestať. Zruš tú žiadosť a normálne sa s Elenou porozprávajte. Toto nie je zdravé. Veď si si teraz kvôli tej svojej nahromadenej zlosti ublížil a spôsobil krvácanie."

"Normálne sa porozprávajte? Stretla si ty niekedy Elenu alebo si zo mňa uťahuješ, Hana?"

"Damián, ste dvaja dospelí ľudia a chováte sa horšie ako deti. Namiesto toho, aby ste sa naťahovali po súdoch, by ste si mali sadnúť a prebrať medzi sebou príčiny svojho správania. Poznám ťa, chceš od nej dostať odpovede. Zavolaj jej a dohodnite si nezáväzné stretnutie, kde sa jej spýtaš na všetko, čo ťa ťaží."

"Nemám si s ňou čo povedať. Podrazila mi kolená, bude pykať. Nebudem s ňou mať žiaden súcit."

"Fajn, tak sa správajte detinsky. Ale maj na mysli, že týmto najviac ubližujete len Tobymu. Na rozdiel od vás, on je v tomto skutočne nevinne a nevybral si vás za svojich rodičov."

"Chcem, aby sa cítila tak, ako som sa cítil ja, keď som na to prišiel. Nemáš ani potuchy, čo som zažíval, Hana. Nesnaž sa jej konanie ospravedlňovať, tá ženská je v mojich očiach mŕtva a z predošlých skúseností viem, že nejaký pokus o vyjednávanie je len strata času. Nemienim sa so svojím synom vídať len za jej stanovených podmienok."

"Zdá sa, že vyjednávanie nie je strata času len pri Elene. Tu máš tampón a dezinfekciu, vyčisti si tú zbytočnú ranu." Postaví sa a nahnevane za sebou pribuchuje dvere. Tuším vážne stojí na strane Eleny. Vlastná sestra dá za pravdu jej.

"Díky, že si ju takto nasral. Potom aby som si to odskákal kvôli tebe."

"Neser ma ešte aj ty, August."

"Si si istý, že to čelo ti nerozťala tvoja blonďavá fúria?"

"Ak ti je ľúto, že nemáš na čele podobnú ranu, môže sa to zanedlho zmeniť. Stačí len povedať."

"Len žartujem. Kvôli zľahčeniu situácie, pokoj. Šetri si tú agresivitu pre Elenu."

"Tú prekliatu ženskú nechcem vidieť aspoň ďalší rok. Zabil by som ju!"

"Čo, dopekla, sa tam stalo?"

"Nemohla držať svoju klapačku a neustále ma provokovala."

"Raz ťa privedie do hrobu, kamarát."

"Nie, ak ju tam dostanem ako prvý."

Hana sa môže urážať koľko len chce, nemá sa do toho čo miešať. Zasvätil som sa tým, že ju položím na lopatky. Musí poznať, aké to je trpieť. Aké to je byť na dne a zažiť kompletnú mizériu. Zatiaľ jej vyšlo všetko, do čoho sa pustila. A najhoršie na tomto všetkom je, že keby som aj vedel, že to takto dopadne pred tým, ako som na ňu narazil a urobil z nej svoju snúbenicu, ani v tom prípade by som si nevybral nikoho iného. Na neúspechu sa človek učí, nie? Len ma to posúva ďalej a moja motivácia je väčšia. Nechal som sa ňou vyprovokovať. Vedela, čo tým komentovaním docieli. Vedel som to tiež. Sabotovali sme sa navzájom a hoci sme obaja vedeli, že padneme spoločne, nezastavilo nás to.

V niečom moja mladšia sestra mala pravdu. Nemýlila sa, keď tvrdila, že by som chcel počuť odpovede. Jednoduchý dôvod, pre ktorý sa mi viac neozvala a uspokojila sa s rolou slobodnej matky. Bol to akýsi hrdinský čin, ktorým chcela dokázať niečo mne alebo sebe? Premýšľala vôbec v priebehu tých rokov o tom, či by som to chcel vedieť? Mám na ňu množstvo otázok, ale ani jednu sa jej neopovážim položiť. Znamenalo by to, že by svojimi odpoveďami mohla niečo zmeniť. Ale nič by nebolo vyhovujúce pre to, čo mi urobila. Žiadna odpoveď by jej konanie neospravedlnila v mojich očiach. V mojom živote bolo len málo ľudí, ktorí mi skutočne ublížili a vryli sa mi hlboko pod kožu. Ona bola jednou z nich. A tú schopnosť nadobudla len z dôsledku, že pre mňa v minulosti znamenala niečo viac... To mám za to, že som taký idiot.