E L E N A

"Sladká tvárička, choď si umyť zúbky a potom ťa pôjdem uložiť do postieľky."

"Teta Rita mi sľúbila, že dnes môžem ísť do postieľky neskôr."

"Tobiasko, teta Rita sa pomýlila. Počúvaj maminku a bež do kúpeľne, zúbková víla nesie peniažky len pre detičky, ktoré majú vždy pred spánkom vyčistené zúbky."

"Dobre," poslúchne ma a bez ďalšieho zdĺhavého prehovárania vojde do kúpeľne, kde sa postaví na malý modrý stolček a na zubnú kefku si nanesie detskú pastu. Jedným okom ho sledujem a som hrdá na jeho samostatnosť.

"Čo?" opýta sa drzo Rita, keď sa na ňu dlhšie vyčítavo pozerám a krútim hlavou.

"Akože čo! Niekoľkokrát som ti povedala, aby si ho nekŕmila sladkosťami, stavím sa, že ten nutelový pohár ste zošrotovali na posedenie a poslúžil namiesto vášho obedu, ktorý som mu prichystala do chladničky. Mala si ho len zohriať!"

"Ak ťa to uspokojí, väčšinová časť pohára skončila v mojom systéme," bráni sa a nahadzuje mačacie oči. Si myslí, že keď sa zahrá na neviniatko, prejde jej to.

"Na situácii to však stále nič nemení. Jasne som ťa na to upozornila, Rita! Ty proste miluješ porúšanie mojich zákazov, všakže?"

"Čo som mala asi tak robiť? Prišiel ku mne, klipkal tými svojimi tyrkysovými očami s dlhými mihalnicami, poviem ti, že ten chlapec je už teraz lámačom ženských sŕdc. Už teraz ľutujem všetky tie chuderky, ktoré mu poslušne budú padať do lona."

"Musíš sa naučiť povedať mu nie."

"Och, áno, myslíš tým to, ako si ty povedala nie kondómom pri jeho splodení?" zaškerí sa a hlasno rozrehoce.

"Podpásovka, Margarétka. Toto si ešte odskáčeš!" zahlásim a s dvomi prstami napodobním jeden z tých pohľadov, ktoré kričia sledujem ťa a dávaj si na mňa pozor.

"Mamina, moje zúbky sú vyčistené."

"Si si istý, že si nezabudol aj na tie zadné? Nevidíme ich, ale aj tie si vyžadujú dôkladnú starostlivosť."

"Áno, mamina, nemusíš mi to opakovať. Pamätám si, ako si ma to učila." Pleskne sa podgúražene po čele a prekrúca očami. 

"Pretože ty si moja malá Sladká tvárička. Ideme do postieľky!" zavelím a zdvihnem ho do náručia, aby som ho mohla premiestniť do jeho izbičky.

"S Ritou sme dnes ukladali všetky hračky, nemôžem si ich nechať tu. Bolo by im za mnou smutno."

"Ty si ale šikovný chlapček, samozrejme, že si vezmeš svoje hračky so sebou. Patria ti a tvoja izbička v našom novom dome bude vyzerať presne rovnako, ako táto. Modrá, s bielymi fosforujúcimi hviezdičkami na plafóne, mesiačikom a raketami. Nemusíš sa báť, že sa nebudeš cítiť komfortne."

"A nájdem si nových kamarátov? Tu ich mám už celú kopu a majú ma radi."

"Sladká tvárička, si mojím synom, my Karlovci sa nikdy nikde nestratíme. Tu v škôlke si si ihneď našiel nových kamarátov, s týmito vecami svoju roztomilú hlavičku nemusíš zaťažovať. Vraciame sa domov, naspäť na miesto, na ktorom tvoja mamička vyrastala a spoznala sa s tvojím ockom, viem, že to tu máš rád, ale sľubujem ti, že sa budeme mať dobre. Záleží mi na tom, aby si nastúpil do prvého ročníka vo svojej rodnej krajine. Vieš, že predtým, ako sme sem prišli, si sa narodil na Slovensku. Ako tvojej matke mi záleží na tom, aby si spoznal našu krajinu."

"Spoznám aj ocka?"

"Ešte uvidíme. Ale teraz zalez pod perinu, ráno skoro vstávame a vieš, aký si večne mrzutý, keď sa poriadne v noci nevyspinkáš."

"Dobrú noc, mamina."

"Dobrú noc, Tobiasko," zašepkám a počkám, kým neprivrie oči. Je rýchly spáč. Dokáže zaspať bez čítania rozprávok z klišé knižiek. Prvý znak toho, že je skutočne mojím synom.

O svojom tehotenstve som sa dozvedela krátko po tom svojom veľkolepom odchode s Ritou z toho mesta, kde sa nachádzal hlavný zdroj zamotaného trojuholníku. Netušili sme, kam ideme, zarezervovali sme si na niekoľko dní izbu v hoteli a premýšľali nad svojimi možnosťami. Už aj predtým som sa budila na ranné nevoľnosti a začínala deň rituálom skladajúcim sa zo skláňania ku záchodovej mise, ale neprikladala som im príliš veľký význam. Predpokladala som, že súvisia so stresom. Moja stará mama v tej dobe umrela len prednedávnom, k tomu sa zamiešala povinná dovolenka od Timee a moja nerozhodnosť, v živote by mi ani len nenapadlo, že by som mohla byť tehotná.

Keď nevoľnosti neprechádzali, Rita sa zobrala do lekárne a hodila mi na stôl tehotenský test. Vysmiala som ju s ním. V žiadnom prípade som si nedokázala priznať, že by mohlo byť tehotenstvo v zozname prípadných príčin súvisiacich s mojím nemožným stavom. Otáľala som s tým, ako sa len dalo. Pár dní som ho len mala pohodený vzadu vo svojej skrini a prekrývala ho šatstvom, len aby som na neho nemala žiaden výhľad. Bola to vec, na ktorú som sa rozhodne necítila. Priznať si, že by som možno mohla byť v tom bolo nepredstaviteľné. Všemožne som s tou predstavou zápasila. Ale nemohla som sa tomu vyhýbať navždy, všakže? Ten test nikam neodišiel a moje zvracajúce posedenia s objímaním záchodovej misy tiež nikam nezmizli. Nastal čas čeliť dôsledkom svojho nerozvážneho konania.

Ocikala som bielu paličku, nastavila si jednominútový alarm na mobile a pristavila si na stôl fľašu Jacka v prípade jednania sa o falošný poplach. Opila by som sa do nemoty a nazývala by som ten deň dňom, kedy som sa po druhýkrát narodila. Áno, aspoň moje dvadsaťdvaročné ja si niečo také myslelo. Matka bolo na zozname položiek, ktorými sa nechcem nikdy stať. Naivnou romantičkou, zatienenou druhou polovičou manželovým úspechom, byť odkázaná na mužskú prítomnosť... Keď poviem, že to bola najdlhšia minúta môjho života, nepreháňam. Každá sekunda trvala dvakrát tak dlho. Avšak nakoniec tých šesťdesiat sekúnd odbilo. Zamrzla som. Nepohla sa z miesta a nechala Ritu, aby sa na výsledok pozrela za mňa. Z jej výrazu tváre mi bolo okamžite jasné, že tá pristavená fľaša na stole zostane neotvorená. Alebo ju na moju počesť zlynčuje aspoň Rita. Keď už nič, prinajmenšom jedna bude v ten deň na mol.

Ostala som úplne odstavená. Bolo to skutočné! Oficiálne potvrdenie toho, že nosím pod srdcom dieťa. Čie dieťa? Predovšetkým moje. Nahovorila som si, že ho nechcem. Krátko po tom zistení som si objednala termín u gynekológa a bola skalopevne presvedčená o potrate. Moje rozhodnutie znelo pomerne jasne - zbaviť sa toho vyvíjajúceho sa plodu, ktorý nevznikol plánovane a v určitom zmysle slova ani z lásky. Posadili sme sa do ambulancie, Rita ma sprevádzala na každom kroku a podporovala v mojom rozhodnutí a ako na potvoru sa mi muselo dostať citového vydierania. Nachádzalo sa tam množstvo tehotných žien, čo dáva zmysel, keďže sa jednalo o gynekologickú ambulanciu, a aj napriek tomu, že mali nohy opuchnuté ako cukrovkári v najvyššom štádiu a brucho väčšie, ako seniori s pivným brušiskom ako sud, vyzerali šťastne. Úprimne sa tešili z príchodu svojho bábätka. Až do tej doby som nenaviazala k svojmu stále ešte plochému bruchu žiadnu väzbu alebo puto. Vnímala som ho len ako odstrašujúci prostriedok a slovo, ktoré som zo svojho osobného slovníka vylúčila.

Zbadala som ho na monitore. Vlastne to je úplná lož, pretože akokoľvek som sa tam snažila niečo vidieť, nič som nenašla. Ošetrujúci gynekológ ma ubezpečil, že si prechádza zdravým vývojom a moja gravidita je rovnako v prirodzenom tempe. A v tom mi to došlo. Ako keby ma niekto ovalil lopatou a zmenil spôsob premýšľania. Bez ohľadu na to, ako veľmi som sa štítila roly matky, vo mne rástol nový človek. On nemohol za našu bezohľadnosť. Nemohla som dovoliť, aby pykal za naše chyby. Bola som pripravená dať si ho vziať, avšak nedokázala som to. Zrejme som si to vážne len nahovárala a nebola som až taká bezcitná, ako som to neustále tvrdila. Bola to príležitosť na rozrastanie rodu Karlovcov. Uvedomila som si, že som jediná, ktorá môže naše meno rozšíriť o ďalšieho člena. Na počesť rodičov a starej mamy. Tak sa to hovorí, nie? O jedného člena rodiny prídeš, len aby si vzápätí získala nového. Nie som na tieto emočné kraviny s predurčeným osudom, lenže zbavenie sa vlastného dieťaťa bolo cez hranicu aj pre mňa.

Zotrvali sme na Slovensku až do môjho pôrodu. Žili sme z mojich našetrených peňazí, Rita pracovala ako kaderníčka v salóne a ja som všetok voľný čas vypĺňala učením. Nevrátila som sa naspäť do mesta. Svoje tehotenstvo som neoznámila ani jednému z nich. Ja sama som nevedela, s kým to dieťa vlastne čakám. Spala som s obomi v rozmedzí dvoch týždňoch. Šance boli päťdesiat na päťdesiat. Mala som k ním po svojom grandióznom odchode prifrčať a vyvaliť na nich, že ma možno jeden z nich priviedol do druhého stavu? Nie. Bolo to obrovské poníženie, ktoré som nehodlala riskovať. Okrem toho, nikdy som nepotrebovala muža, aby sa o mňa staral. Zvládnem výchovu svojho syna bez cudzej pomoci, hovorievala som si. Bolo to najlepšie rozhodnutie, ktoré som vo svojom živote urobila. Myslela som si, že nemám vlohy na to byť matkou, dnes už viem, že je to možno jedno z najkrajších oslovení. Samozrejme, ako druhé po ňom hneď nasleduje doktorka Karlová.

Milujem tohto úžasného malého chlapčeka s dospeláckou dušou. Je najinteligentnejšie dieťa, s akým som kedy prišla do vztyku. Nie je tu nič, čo by som pre neho urobila. Stal sa pre mňa stredobodom vesmíru. A najlepšia vec na tomto všetkom je, že i keď som sa zo mňa stala matka, nebola som donútená zmeniť svoje hodnoty. Nezmenila som sa len z dôvodu, že sa nazývam niekoho matkou. Je zo mňa stále rovnaká Elena. Po Tobiaskovom narodení sme skutočne opustili hranice Slovenska a presťahovali sa do Prahy, kde sme začínali obe s čistým štítom ďaleko od drámy a zamilovanej zmätenosti. Nestala sa zo mňa žienka domáca. Získala som titul zo psychológie a pred tromi rokmi si otvorila manželskú a partnerskú poradňu. Mať dieťa ma nelimitovalo. S tým súvisel môj strach. Bála som sa byť matkou, pretože som sa obávala toho, že by som len nasledovala rodinnú tradíciu. To nie je môj prípad. Som samostatná osoba, ktorú necharakterizuje len to jedno pomenovanie.

"Prečo si mu povedala, že dnes môže ísť do postele neskôr?"

"Chcela som ho potešiť a zahrať sa na pohodovú tetu Ritu, ktorá, ako by povedali naši kamaráti Česi, nemá klacek v zadku na rozdiel od niekoho."

"Má striktne nariadenú večierku, aby sa dôkladne vyspal a mal ráno potrebnú energiu."

"Ako povieš, ty moja autoritatívna mrcha s klackom v zadku!" neodpustí si poznámku a vybuchne do smiechu.

"Stíš sa! Zobudíš, Tobiaska."

"Ráno odtiaľto odchádzame, čo keby sme si otvorili tú fľašku a trochu náš odchod zapili."

"Ale s mierou! Nechcem mať migrénu!"

"Fajn, ty si pi s mierou a ja to poriadne roztočím!" zajasá a z baru vyťahuje posledný kus nezabalenej veci. Samozrejme, že ju nezabalila s ostatnými našimi haraburdami. Ale má pravdu, jeden pohár si zaslúžim. Je to predsa len naša posledná noc v tomto dome.