E L E N A

Nie, nie, nie! Čo tu robí? Čo tu, dopekla, tento narcis robí? To nemôžem mať pokoj ani len na chvíľu? Priblížil sa k môjmu synovi a ja som taká odstavená, že držím horúcu kávu v rukách a vôbec nič nepociťujem. Mám dojem, že keby sa na mňa rovno liala horúca láva, ani by som si to nevšimla a tú bolesť by som prehliadla. Odkiaľ sa tu zjavil? A hlavne prečo sa pri ňom pristavil? Tobiasko nie je jediné dieťa v tejto kaviarni. Musím sa premôcť, akokoľvek dlho tu už budem stáť, moja vykoľajenosť neodíde. Nemôže spoznať, aká vystresovaná som. Prirodzenosť, Elena! Nahoď svoju strojenosť a nedovoľ tomuto darebákovi zistiť, do akého pomykova ťa po stý raz znovu priniesol.

"Sladká tvárička, ideme," prihovorím sa mu a kompletne odignorujem jeho prekvapený výraz. Nad jeho hlavou visia doslovné otázniky a snaží sa ma čítať. Neočakával, že sa budem správať takto prirodzene. S najväčšou radosťou by som mu vyškriabala oči a očiernila ho pred všetkými pod samotnú čiernu zem, ale to si v blízkosti svojho syna dovoliť nemôžem. Nemám nárok na vyrobenie scény, keď sa tu so mnou nachádza aj Tobiasko. Za iných okolností by som nedokázala konať s chladnou hlavou.

"Je to tvoj syn?" spýta sa nenútene a zastrčí si ležérne ruky do vreciek na svojich úzkych nohaviciach. Pozoruje ma intenzívne a zachováva rovnakú racionalitu. V očiach má ale doslovné blesky. Ako keby čierne mračná, z ktorých sa čochvíľa dostaví ten najsilnejší lejak a spúšť ničiaca strechy a domy.

"Je," odpoviem krátko a za ruku vediem Tobiaska smerom von ku nášmu odstavenému autu. Nasleduje ma. Ani som nedúfala, že by som sa ho mohla striasť. Mlčí a kráča za mnou.

"Sladká tvárička, sadni si do auta, o chvíľu som pri tebe."

"Budete mať dospelácky rozhovor?" spýta sa múdro a zastane si so svojím ruksakom na plecia predo mňa.

"Niečo také," odpovedám s úprimným úsmevom, pretože ma jeho inteligencia zakaždým nadchne. Je jediná bytosť, ktorá ma mohla v tomto okamihu rozosmiať.

Otvorím mu dvere a počkám, kým sa usadí v podsedáku. Vzdialim sa od auta na dva metre, aby nás nemohol počuť a mimovoľne si vzdychnem. Dosť hlasno na to, aby to tento prašivý narcis mohol zaregistrovať. Oprie sa nohou o múr steny a zdvihne zrak od zeme znovu smerom ku mne. Zasmeje sa. Chladne. Až ma z toho zamrazí a prebehne mnou husia koža. Nie je to škodoradosť, skrýva sa za ním zloba. Nepotrebuje ani kričať, aby som rozpoznala, že to v ňom vrie. Jeho telo je napäté, ruky stále vo vreckách a čaká, kým prehovorím. Trasie odsudzujúco hlavou a prepicháva ma svojím pohľadom. Je to nenávisť. Sme na tom rovnako. Nachádzame sa na bojovom poli. Kto prvý hodí granát, ten vyhráva.

"Čo tu hľadáš?" spýtam sa odmerane a založím si ruky pri prsiach.

"Otázne je, čo si prišla nájsť ty, Elena? Ako si mi to mohla urobiť! Došľaka aj s tebou!" zvýši hlas a presunie sa svižne do mojej tesnej blízkosti. Dýcha hlasno a nekontrolovateľne. Takmer by som povedala, že sa ma chystal udrieť a na poslednú chvíľu si to rozmyslel. V jeho očiach sa rozpútalo hotové peklo, šľahajú z nich plamene a spĺňajú svoju úlohu aj bez slov. Je vytočený. Nikdy predtým som ho takéhoto nevidela. Nikdy predtým som si nemyslela, že by bol schopný položiť na mňa ruku. Násilie. Je to jeho jediná obrana. A práve v tejto chvíli vyzerá byť na pokraji zúfalstva. Páči sa mi vidieť ho takéhoto. Nebojím sa toho, že by mi mohol ublížiť. Nepochybne vie o tom, čo by potom mohlo nasledovať.

"Urobiť čo? Prišiel si sem hovoriť v hádankách? Toto tvoje skrachované zasnúbenie, koľké to v poradí? Ale to je vlastne jedno, nie? Každopádne ďalší skrachovaný vzťah ti začína preliezať cez mozog, mucinko. Na rozdiel od partnerskej poradne odporúčam zájsť si po psychologickú pomoc. Ten bordel musí niekto poupratovať."

"Budeš sa hrať na sprostú a predstierať, že nevieš, o čom hovorím?"

"Naozaj neviem..."

"Je môj, všakže?"

"V prvom rade je môj, to ja som ho vynosila, kojila a menila plienky..."

"Ako si predo mnou mohla zatajiť vlastného syna? Nikdy si mi ho neplánovala predstaviť, nemám pravdu?"

"A vzhľadom na tvoje správanie som sa rozhodla správne."

"Čo odo mňa očakávaš? Že narazím na svojho syna, ktorého mi šesť rokov zamlčuješ a ešte ti za to poďakujem? Urobila si kopu skurvených vecí, ktoré boli cez hranu, ale toto si prehnala. Priprav sa na peklo na zemi, Elena."

"Zlato, ja v tom pekle už dávno som. Tvoje vyhrážky na mňa nikdy nezaberali, prečo máš dojem, že by to tentoraz mohlo byť inak?"

"Pretože nie som ten pajác, ktorý sa nechal vtiahnuť slepo do tvojich pazúrov a všetko ti toleroval. Zaplatíš za to, čo si urobila. Nemôžeš si myslieť, že ti vždy všetko prejde len kvôli tomu, že sa natiahneš do obtiahnutých šiat a roztiahneš nohy."

"Zlato, veľmi dobre vieme, že som ich rozťahovať nemusela, použil by si hoc aj zverák, aby si sa mohol dostať pod moje nohavičky. Bol si pre mňa len jednorazovým darcom spermií, nepatríš do jeho života," odvetím s pohľadom upreným na môjho syna, ktorý poslušne sedí v aute a sleduje nás.

"To je tvoj názor. Uvidíme, ako to bude vidieť súd."

"Tie vyhrážky ťa nikam nedostanú, pán Oswald. Ak ma ospravedlníš, nemám na teba celý deň. Zájdi si do nejakého bordelu a poriadne si zašukaj. Zrejme ti to tá tvoja malá Noemi nedokáže ani poriadne urobiť a preto si taký rozčúlený. Donevidenia," pozdravím sa a odstúpim od neho. Otočím sa mu chrbtom a na sekundu privriem oči. Snažím sa zachovať vyrovnanosť a odkráčať odtiaľto ako víťaz. Ako niekto, na koho jeho slová nemali žiaden vplyv. Len škoda, že ja ten niekto nie som...

Prejdem okolo prednej strany auta a posadím sa za volant. Zastrčím kľúče do zapaľovania a zapínam motor. Konečne nejaký zvuk! Až doteraz som počula len svoje bubnujúce srdce a dunenie v ušiach. Zastane si pred auto a pozoruje ma, kým nerozpohybujem kolesá. Nemôžem mu dať najavo, aká vyvedená z miery som! Dupnem na plyn a jeho ksicht pred mojimi očami sa čoskoro stáva spomienkou. Ušla som z jamy levovej. Kam čert nesmie, tam pošle Damiána? Z posledných skúseností to tak vyzerá. Ako keby sa schválne objavoval na miestach, kde by som ho ani len náhodou nečakala. Je to vonku. Dozvedel sa o ňom. Som nahraná. Nechcela som na sebe nechať nič znať, ale keď som ho tam zbadala, ako pri ňom stojí a rozpráva sa s ním, krvi by ste sa u mňa nedorezali. Bol to obrovský šok a mala som sto chutí kričať z plných pľúc. Nechcela som, aby to dopadlo takto.

Skontrolujem Tobiaska v spätnom zrkadle. Pôsobí zmätene, avšak nič sa ma nevypytuje. Necháva si to na doma. Bude potrebovať moje odpovede. Problém je, že nemám šajnu, čo mu poviem. Jedného dňa to prísť muselo. Tak či tak by sa to dozvedel. Len to nemuselo byť takto. Bolo náročné stotožniť sa s myšlienkou, že otcom je práve on. Udialo sa to presne o takomto čase minulý rok. Len vtedy som dostala konečné potvrdenie, že Tobiasko zdieľa naše spoločné gény. Nemohla sa zo mňa stať tá žena. Nekontaktovali sme sa. Spálili sme všetky mosty. Bola by som za chuderku, ktorá si bez chlapa nedokáže poradiť. Nebola som odkázaná na jeho pomoc. Zvládla som to perfektne aj bez neho! Poznali sme sa koľko? Necelé dva mesiace? Tá krátka doba za môj návrat nestála. Moje tehotenstvo prišlo neplánovane, ale postavila som sa pred neho voči zoči a niesla následky za svoje nerozvážne konanie. Oľutovala som tú noc niekoľkokrát, lenže to bola strata času. Neskôr som pochopila, že mi priniesla to najkrajšie, čo som si ani nemyslela, že pre prežitie potrebujem. Damiána som brala len ako anonymného darcu. A možnože mal pravdu... sama od seba by som sa mu s tým nezdôverila. Vlastne sama od seba by som s ním nikdy ani len neprehovorila. Je pre mňa cudzí človek, ktorý sa na malú chvíľu zjavil v mojej minulosti. Nič mu nedlžím.

Čím bližšie sme k nášmu prenajatému domu, tým väčšia je moja túžba urobiť ešte dve obchádzky a krútiť volantom dokola až kým Tobiasko nezaspí. Ale ja nie som taký druh rodiča. Učila som ho, že od problémov by sa utekať nemalo. Práve to robím. Zaslúži si dozvedieť sa celú pravdu, hoci sa mi to nepáči. Najradšej by som poslednú hodinu vymazala, ale niečo také v mojich rukách nie je. Nevykrútim sa z toho. Popravde, ani po tom netúžim. Tento úžasný chlapec má plné právo vedieť, kto bol ten narcis z kaviarne. Určite je zvedavý a má množstvo otázok.

"Mamina, kto bol ten chlap?" nenechá na seba dlho čakať a spýta sa už pri vchádzaní do nášho domu.

"Vysvetlím ti to vo vnútri," odpoviem a vyložím z kufra posledné tašky s nákupom. Nechávam ich položené na kuchynskej linke a vediem ho do jeho izby. Viac sa ma nepýta. Počká, kým sama neprehovorím a usalaší sa vo svojej posteli.

"Vieš, Sladká tvárička, dospelí v takýchto situáciách zvyknú hovorievať, že je to komplikované, ale to by k tebe bolo vrcholne nespravodlivé, pretože ako tvoja matka ti musím povedať pravdu. O tvojom otcovi sme sa často nerozprávali, pretože žil ďaleko od nás. Nie až tak ďaleko, ale mal svoj život a my dvaja sme mali ten svoj. Keď sme odtiaľto s tetou Ritou odchádzali, mala som rada dvoch chlapov. A oni ma mali radi tiež. Mala som si medzi nimi vybrať a nakoniec som sa rozhodla, že si nezvolím ani jedného a dala som prednosť samej sebe. V tom čase som netušila, že sa nachádzaš v mojom brušku a keď som sa to dozvedela, boli sme z tohto mesta dávno preč. Od tej doby sme sa s tvojím otcom nevideli. Nevedel o tebe, pretože som mu o tebe nepovedala."

"Ten chlap v saku bol môj otec?" nechápavo položí otázku a v jeho hlase je znateľná zmätenosť z prívalu informácií, ktoré som na neho vyvalila. Snažila som sa mu to povedať čo najjednoduchšie, aby to jeho ešte stále detská hlavička dokázala spracovať.

"Áno, volá sa Damián Oswald."

"Vy ste sa hádali?"

"Nie, Sladká tvárička, iba sme mali krátku výmenu názorov. Asi by si mal tiež vedieť, že sme sa s tvojím otcom nikdy nepohodli."

"Prečo si ho mala teda rada?" logicky vyjadruje otázku a založí si ruky pri prsiach. Naozaj vyzerá ako on. Po dnešku mi tá podobnosť vyznie ešte zreteľnejšie.

"Pretože my dospelí niekedy konáme iracionálne, a zatiaľ čo to nie je absolútne žiadne ospravedlnenie, je to realita, ktorej sa nevyhla ani tvoja matka."

"A ja ťa aj tak ľúbim!"

"Nehneváš sa na mňa?"

"Nie, ale budem sa môcť s tatinom spoznať?"

"Myslím, že nás onedlho navštívi so žiadosťou. Aj on bude chcieť spoznať teba."

"A čo ty, mamina? Máš ho ty stále rada?"

"Nie, Sladká tvárička, my dvaja si už nemáme čo povedať, ale to nemení nič na fakte, že sme tvojimi rodičmi a keď si to budeš priať, bude ťa navštevovať a zapojí sa do tvojho života."

"Myslím, že chcem. Premýšľal som, aký je. Myslíš, že sa na neho podobám?"

"Isté podobnosti tu sú."

"Pýtal sa ma na moje zelené gombíky, páčili sa mu."

"Spomínala som ti, že mi ich daroval. Teda, ja som ich najprv našla, potom som ich stratila a následne mi ich dal tvoj otec prerobiť na mieru."

"Vždy sa mi páčili. Povieš mi o ňom ešte niečo?"

"Čo by si chcel vedieť?"

"Má nejakú prácu?"

"Patrí mu v podstate celé naše mesto. Hotely, kluby, po novom aj banka..."

"To je super! Som rozhodnutý, dohodneš nám to stretnutie?"

"Pokúsim sa, Sladká tvárička. Idem vyložiť nákup, zvládneš to tu na chvíľu sám?"

"Nie som mimino, mamina!"

"Viem, že nie. Za chvíľu som pri tebe." Pobozkám ho na temeno hlavy a idem si vyventilovať všetok adrenalín do kuchyne, kde ma aspoň nebude vidieť. Musela som to urobiť. Zamyslela som sa nad tým, čo hovorila tá učiteľka. Držala som identitu toho parchanta v anonymite. Môj názor bol taký, že to tak pre Tobiaska bolo najlepšie. A i keď ja nezastávam názor, že deti potrebujú vo svojich životoch chlapskú figúru, jeho rozžiarené oči ma presvedčili o opaku. Skutočne sa teší, že sa s ním spoznal. Musím sa preniesť cez svoju hrdosť a myslieť na svojho syna. Ide tu o neho. My dvaja s Damiánom sme pre seba mŕtvi a ja ho nemôžem vystáť, ale Tobiasko nás bude navždy spájať. Ale nech si nemyslí, že so mnou môže len tak ľahko vybabrať. Očakávam od neho to najhoršie. Ten pravý boj sa ešte len začína. A ja ho samozrejme vyhrám! Je odsúdený na porážku, či sa mu to už páči alebo nie.