Ako mi len ten chlap dokáže zdvihnúť adrenalín, mám v sebe takú energiu, že by som sa do toho výťahu najradšej vrátila a udierala do neho päsťami. Vždy som bola takáto agresívna? Alebo to vo mne vyvoláva zakaždým len on? Nespomínam si, kedy naposledy som použila toľko násilia. Ľudí neudieram, len v krajných prípadoch, ale myslím, že v súčasnej dobe by som využila každú príležitosť, aby som milému Damiánovi Oswaldovi mohla jednu uvaliť. Považuje ma za ľahkú ženu a vysmieva sa mojej práci. To je pokrytec. A ja ešte väčší, keď to s ním hodlám vydržať kvôli peniazom. Keby ma netlačila situácia, už dávno by som mala veci zbalené a neostal by tu po mne ani náznak, ktorý by dosvedčoval, že som tu kedy bola. Lenže už teraz som natesno s peniazmi. Ja by som si so sumou svietiacou na mojom bankovom účte vystačila, ale moja stará mama by na ňu doplatila. Zaumienila som si a sľúbila sama sebe, že pre ňu zabezpečím tú najlepšiu starostlivosť a tá jednoducho niečo stojí. Ak chcem, aby sa o ňu starali a nedovolili, aby sa jej niečo stalo, neostáva mi nič iné, ako vydržať sebeckosť a manipuláciu veľaváženého podnikateľa.

Niekedy sa proste musíte pre ľudí, ktorých milujete a záleží vám na nich, obetovať. Moja stará mama by urobila tiež všetko preto, aby som sa mala dobre. Vždy sa snažila dať mi všetko a kvôli nej sú spomienky na moje detstvo zaplnené aj šťastnými okamihmi. Nič nie je zadarmo. Ak by som ju z toho domova premiestnila tam, kde bola predtým, než som začala pracovať u Timei, neviem, či by bola ešte stále nažive. Môj pohár pretiekol, keď im jedného dňa ušla a nedokázali sme ju nájsť celý deň. Panikárila som a myslela na najhoršie. V tých dňoch mávala časté výpadky pamäte a nedokázala si zapamätať, kde sa nachádza. Nerozpoznávala okolie a niekedy pre ňu bolo ťažké rozoznať aj mňa. Myslela si, že som moja mama. Ešte keď som bola malá, mi často hovorievala, že sa na ňu neskutočne podobám a som jej verná kópia a v poslednom čase ma v tých horších dňoch oslovovala stále Andrejka. Menom mojej mamy. Bolo hrozné vidieť ju v takom stave a nebyť schopná pomôcť jej. Nebolo nič, čím by som mohla priviesť svoju starú mamu späť. Choroba sa rozširovala a jej zmierenie nie je v súčasnom stave možné. Keď jej bol diagnostikovaný Alzheimer, každý mesiac sme chodievali do špeciálneho centra, kde nám pokladali množstvo otázok, v ktorých bolo zahrnuté jej správanie doma. Spočiatku to nebolo až také hrozné. Nepamätala si, kde mi odložila oblečenie alebo či doma vypla rúru, ale dokázala ma rozpoznať. Čoraz viac mi však začínala pokladať tie isté otázky niekoľkokrát za deň a vyskytovali sa u nej problémy s formulovaním viet. Nevedela si spojiť slová takým spôsobom, aby dávali plný význam a kúskovala ich s kratšími odmlkami. Čím ďalej boli pre ňu súvislé vety náročnejšie a ťažko vysloviteľné. Nebola som schopná dať jej odbornú starostlivosť, ktorú si jej stav vyžadoval.

Ešte predtým, ako som ju zaniesla do centra pre ľudí postihnutých touto chorobou, som bola odhodlaná ukončiť štúdium a venovať svoj čas čisto len jej opatere, avšak ona mi to nedovolila. V tom čase to bol prvý dobrý deň po dlhej dobe, bola to opäť moja stará mama, ktorá vyšívala v drevenom hojdacom kresle s pohárom horúceho kakaa a penovými cukríkmi, jej osobná pochúťka, ktorú mi pripravovala vždy, keď sa mi v detstve nedarilo zaspať. Zdôverila som sa jej s mojím plánom, ale ihneď ho zatrhla. Priala si, aby som splnila sen svojich rodičov a získala titul, ktorý si pre mňa už od malička priali. Pokúšala som sa zmeniť jej názor a presvedčiť ju o tom, že by to pre mňa nebola v žiadnom prípade obeta, ale nenechala sa preškriepiť. Sama mi povedala, že sa necíti dobre a nie je jej u nás doma bezpečne. Bojí sa toho, čo by mohlo prísť, keď sa nebude ovládať a pamätať si, kto je. Nikdy by neprežila, keby mi ublížila. Mojou jedinou možnosťou bolo prestať pracovať a ukončiť štúdium, tým pádom by som ale nemala prostriedky na živobytie, alebo ju odniesť do centra pre ľudí, ktorí sa potýkajú s rovnakou chorobou. To centrum nie je lacná záležitosť, tým ľuďom je tam zabezpečená nonstop starostlivosť a nie je možné, že by sa niekomu niečo v ich amoku mohlo stať, pretože tí opatrovatelia sú na takéto situáciu pripravení. Je jasné, že niečo také by som si z brigádnickeho platu nemohla ani len omylom dovoliť. Takže nie, nehanbím sa za to, že predstieram a hrám sa na priateľky cudzích mužov. Tie peniaze poskytujú jedinú vec, ktorú v súčasnom stave môžem pre moju starú mamu urobiť. Poskytnúť jej nepretržitú pozornosť, ktorú si jej diagnóza vyžaduje.

"Elena, prečo si si vypla kameru? Išiel som sa zblázniť od strachu!" vítal ma pri dverách rozčúlený Adrián, ktorý si s úľavou vzdychol, keď ma zazrel. Kráčala som chodbou zamyslená vo svojich vlastných myšlienkach a keby sa neozve, určite by som si ho nevšimla, taká zahútaná som bola. Chudákovi som len spôsobila ďalšie problémy.

"Prepáč, neuvedomila som si to. Po každej večeri si vypínam kameru, pretože ma po nej ihneď nasleduješ a kráčaš popri mne."

"Tentoraz si kráčala oproti nemu," odvetí trochu žiarlivým tónom a od nechutenstva vykrúti tvár. Je komické vidieť ho takto a určite mi imponuje, keď sa u neho objaví trochu žiarlivosti.

"Že by nám tu niekto žiarlil?" zastanem si k dverám a zasúvam zlatý kľúčik do kľúčovej dierky na dverách.

"Mám na to dôvod?" zastane si bližšie a prejde mi prstom po lícnej kosti, čím sa nutkanie pobozkať a vyskočiť mu do náručia znovu zvyšuje. Nie je fér, že ma takto skúša a potom to nedotiahne do konca, ale jeho zdržanlivosť je z určitej časti prospešná, pretože keby sa neovládal, určite by už ležal na mojej posteli, na ktorej by sa diali veci mládeži neprípustné.

"Ani nie," myknem plecom, odvetím laxne a vstúpim do svojej hotelovej izby, ktorá je hneď oproti tej jeho.

"Čo ti to tak trvalo? Šiel som po schodoch a dostal som sa sem skôr," neveriacky dvíha svoje hrubé obočie, ktoré nepôsobí neohrabane, ale kompletne k tej jeho olivovej pokožke sedí. Vlasy mu stoja vždy na hlave ako prikované, snáď som ho ešte ani raz nevidela neupraveného, čo sa o mne nedá povedať. Videl ma v mojom dezolátnom stave viackrát, než by to bolo prípustné a čuduj sa svetu, neodradil ho. Pri prvom stretnutí mi prezradil, že je spolovice Grék, pretože jeho mama pochádza z tejto krajiny, ale on odmalička vyrastal na Slovensku a viete, čo sa hovorí o Grékoch? Neuveriteľne vysoké sebavedomie a hrdosť, okamžite som ho považovala za nafúkaného frajera, pre ktorého je vzhľad prvoradý. Nemohla som sa viac mýliť. Vyzerá sakramentsky dobre, ale nevyužíva to vo svoj prospech. Kompletný opak Damiána, ktorý si je svojho dobrého vzhľadu vedomý a patrične ho využíva. Za čo ho neodsudzujem, vadí mi, že sa zakaždým správa tak nadradene a povýšenecky.

"Niečo sa pokazilo s výťahom, ale už je to v poriadku."

"Na recepcii nič o pokazenom výťahu neoznamovali," tvrdí neveriacky a krúti hlavou.

"Bolo to len chvíľkové vypadnutie a ihneď to naskočilo, nevolali sme výťahovú službu, pretože kým sme sa stihli uvedomiť, znovu sa rozbehol," presviedčam ho a rozvalím sa na posteli.

"Určite? Keby sa v tom výťahu niečo stalo, povedala by si mi to, však? Mojou jedinou úlohou je dbať na tvoju bezpečnosť, Elena. Neodpustil by som si, keby som nevedel zabrániť v tom, aby sa ti niečo stalo. My chlapi sme občas zvery a necháme sa pohltiť vášňou, nikdy žiadnemu tak úplne nemôžeš veriť."

"Ani tebe?" posadím sa a nasmerujem tvár k nemu.

"Niekedy mám pocit, že nie, pretože sa ovládam poslednými zvyškami svojej sebakontroly, aby som nezakročil ďalej, Elena," chytá si hlavu do rúk a hovorí zlomeným tónom. Ach, prečo mi len toto robí? Vidieť ho zraniteľného ma spaľuje omnoho viac a už sa ďalej nechcem ovládať. Je mi jedno, aké následky to bude mať. Prajem si patriť mu.

"A čo keby si sa ovládať nemusel?" zložím mu ruky z tváre a pobozkám ho letmo na pery. Nestačí veľa, preklopí ma na posteľ a presunie sa ku mne celou váhou svojho tela.

"Hotelová služba! Pán Oswald vám niečo posiela, slečna Karlová," preruší nás ženský hlas prichádzajúci od dverí a moment medzi nami sa končí. Neochotne vstávam z postele a otváram dvere zamestnankyni, ktorá drží v rukách veľkú krabicu. Ten darebák ma rozčuľuje ešte aj vtedy, keď pri mne nie je fyzicky prítomný.

"Ďakujem," poďakujem sa a zavieram jej dvere pred nosom, čo nebolo práve najslušnejšie, ale som rozčúlená a na viac sa nezmôžem.

"Aj ja by som už mal ísť, ráno opäť skoro vstávame. Tak dobrú noc, Elena," pozdraví sa nesmelo a necháva ma v izbe stáť samu a istým spôsobom odvrhnutú. Medzi nami už po tomto asi nikdy k ničomu nedôjde. Bola som pripravená porušiť Timein zákaz, ale keď tak nad tým premýšľam, asi bude naozaj najlepšie, keď si spolu nezačneme. I keď ma neuveriteľne štve, že sa ten podliak mieša do mojich súkromných záležitostí, síce nie vedome, ale prekazil mi príležitosť na nádhernú noc. Pretože taká by noc prežitá v náručí Adriána bola. Nádherná.

Prečo si ten chlap myslí, že chcem, aby mi niečo posielal? Ak to bude opäť nejaké oblečenie, prestrihnem ich na cimpr-campr a v takom stave ich mu pošlem naspäť. Sadnem si na posteľ a nad krabicou položenou na nej len prevrátim očami. Keby mám stráviť celý deň v miestnosti zavretá s tým chlapom, moje oči by ostali prevrátené už navždy a namiesto šošovky a zrenice by mi bolo jedine vidieť očné bielko. Otváram poklop a nadvihnem hodvábnu látku, pod ktorou nachádzam znovu šaty. Tentoraz čierne a s čipkou a na visačke stojí drahá značka čiernym písmom "LV."

Slečna Karlová,

ružová je farba jemnosti, sladkosti a nežnosti, teda vecí, ktoré vám chýbajú a vrcholne sa nehodí k vášmu čiernemu charakteru. Zasielam Vám opäť niečo, čo by ste si mali obliecť na zajtrajšie nákupy s Vivien, nech si nemyslí, že som po rozvode s ňou až tak klesol. Vidíte, stále Vám zasielam darčeky, i keď si to po dnešnom chovaní znovu nezaslúžite. Nemôžete povedať, že sa o Vás dobre nestarám.

PS. Dúfam, že to bolo naposledy, čo ste sa dotkli mojej časti tela... teda tým agresívnym spôsobom, ak sa ho budete chcieť dotýkať, len povedzte a ja si premyslím, či Vám dovolím siahnuť na mňa.

Egoistický, namyslený, bezočivý bastard! To by nebol on, keby mi neskazil rýchlosťou svetla náladu a rozprúdil mi krv v žilách. Vytáča ma neuveriteľne. Že vraj sa ku mne ružová nehodí a zasiela mi tieto šaty. Mám rada čiernu, ale nechcem niečo od neho. Nie oblečenie, ktoré mi osobne vybral a poslal na izbu. Je zvrátený a správa sa protektorsky. Ku mne sa však nikto nebude správať ako ku obyčajnej veci. Mám svoj vlastný rozum a rozhodujem sa dobrovoľne. Tie šaty tentoraz neskončia v smetnom koši, pošlem mu ich rovno naspäť na izbu aj s menším odkazom. Len nebudú v rovnakom stave, v akom mi ich poslal. Nechám si na izbu priniesť nožnice a pustím sa do strihania. Robím do nich okrúhle diery, čipku rozpáram a vyťahám z nej maličké nitky a spodok roztrihám na nie veľmi súmerné strapce. Víťazoslávne ich takto roztrihané uložím do rovnakej krabice, v ktorej mi boli poslané a pripíšem aj poznámku. Nech si nemyslí, že som nevychovaná.

Pán Oswald,

Vaše majetnícke správanie hraničí s vážnou psychologickou poruchou. Váš duševný stav je alarmujúci, môj odborný názor je, že trpíte sociopatiou. Spĺňate všetky kritéria, máte nutkavú posadnutosť docieliť si svoje za všetkých okolností, nepociťujete žiadne emócie, máte o sebe veľmi privysokú mienku, vykazujete vysokú mieru narcizmu a sebavedomia, empatia je novým a neodskúšaným územím a Vaša morálka je na bode mrazu. Táto choroba sa nedá liečiť liekmi, riešením je, že Vás niekto naučí správať normálne. To je jediný liek. Trpezlivosť druhých ľudí. Zdá sa však, že ani Vivien jej nemala dostatočné množstvo, aby vás to naučila. Mimochodom tie šaty Vám posielam späť. Ďakujem, neprosím.  

P.S. Radšej by som sa dotkla desiatich bezdomovcov, ako položila ruku na Vás.

Vložím list do krabice a po hotelovej službe mu ich posielam naspäť do izby. Jeho milodary na mňa nefungujú. Isteže tie šaty boli pekné a museli stáť majland, ale ja ich nepotrebujem. Viem, že vyzniem ako pokrytec, keď sa ulakomím na tie peniaze, ktoré mi za tieto moje služby platí, ale už som svoje dôvody spomínala a navyše ich nedostanem zadarmo. Dá mi ich za prácu, ktorú pre neho tieto dva týždne budem odvádzať a zaslúžim si ich, pretože vydržať s týmto chlapom štrnásť, teraz už len trinásť dní, bude nadľudský výkon.

Ráno sa zobudím na svetlo prichádzajúce od nezatiahnutých závesov, ktoré som večer zabudla zatiahnuť. Pretieram si oči a pri myšlienke na ďalší strávený deň v prítomnosti toho chlapa zaliezam celým telom pod perinu. Mentálna preparácia je dôležitá. Ešte trinásť dní a už nikdy viac ho nemusíš vidieť. Neochotne si odhŕňam teplé periny z tela a nasúvam si nohy do plyšových papúč. Na stolíku ma už čaká čierna káva, ktorú mi sem evidentne niekto priniesol. Chvalabohu. Tá jediná ma dokáže vždy nakopnúť. Vylejem ju do seba na plný dúšok, keď si uvedomím, že sa mám o polhodinu stretnúť s Vivien v reštaurácii kvôli raňajkám. Chcela som Damiána naštvať, preto som s tými nákupmi súhlasila, ale popravde sa mi do toho vôbec nechce ísť. Najradšej by som strávila celý deň zavretá v tejto izbe, napchávala sa zmrzlinou a sledovala Chucka a Blair zamilovávať sa do seba po nekonečný raz v rade. Krásna to predstava, ale v tejto chvíli nerealizovateľná. Chair bude musieť počkať. Ani ja nie som veľkým fanúšikom ružovej, ale keď viem, že sa mu na mne nepáčila, musím si ju obliecť aj dnes. V šatníku objavím ružovú midi sukňu, ktorú som si so sebou ledabolo vzala mysliac si, že nebude príležitosť využiť ju. Dostala som ju tuším pred pol rokom a jej oblečenie neustále odkladala. Dnes je ten správny deň na jej premiéru. Chvíľu mi trvá, kým k nej nájdem ten správny vršok, ale do oka mi padne krémový rolák, ktorý vyhovuje aj počasiu, keďže sa pomerne ochladilo a zakasám si ho do sukne, aby vynikol jej vysoký pás. Na nohy si obúvam jemné staroružové lodičky a outfit doplním krémovou listovou kabelkou a striebornými náušničkami. Vlasy si stiahnem do vysokého copu, z ktorého si prepletiem rybí vrkoč. Som hotová a myslím, že vyzerám skvelo.

"No páni. Tuším som stratil h-l-a-s," žartoval Adrián po tom, ako som vyšla z dverí a napodobňoval zajakávanie.

"Myslíš, že vyzerám dobre?"

"Elena, mala by si vedieť, že ty budeš vyzerať dobre vo všetkom, čo si na seba oblečieš."

"Nemusíš preháňať."

"Hovorím ti čistú pravdu a nič len pravdu. Po raňajkách vás budem nasledovať až do nákupného centra a infiltrujem sa."

"Takže bežná práca Adriána Kellnera."

"Dnes si, prosím ťa, kameru nevypínaj, kým nebudeme len my dvaja osamote," zahlási po príchode do reštaurácie a vzdiali sa odo mňa, aby to nevyzeralo tak, že sa poznáme. Asi by to medzi nami malo byť po včerajšom večeri divné, ale nie je, pretože sa dobre poznáme a obaja by sme si vyčítali, keby sme presiahli hranice priateľstva. Prvýkrát som ho skutočne pobozkala na pery, ale bolo to pomerne nevinné, takže to budeme musieť na chvíľu zahodiť za hlavu.

"Kde toľko trčíte?" objaví sa vedľa mňa Damián, ako inak s povýšeneckým tónom.

"Aj vám dobré ráno," odvetím s rovnakým tónom a kráčam pred ním.

"Dobré ráno, holúbkovia. Ako ste sa vyspali?" dorazí ku recepcii aj dobre naladená Vivien a my sa musíme začať hrať na zaľúbených snúbencov. Bŕ.

"Vynikajúco, mucinko bol trošku rozhodený, ale inak sme spali dobre. A čo vy?"

"Na tieto postele mám len pozitívne spomienky," hovorí tvárou natočená k Damiánovi a obaja na seba záludne pokukávajú. Vážne sa chcú predo mnou baviť o svojom manželskom sexe? Našťastie sa ponáhľame do reštaurácie a téma sex sa nepreberá do väčších podrobností. Znovu sedíme pri rovnakom stole ako včera a na stole je prestretý asi každý druh raňajok štátov sveta. S týmto mužom je teatrálne snáď všetko. Pre tentokrát sa nesťažujem, jedlo milujem a rozmanitosť o to viac.

"Pozor miláčik, aby si sa zmestila do svadobných šiat. Vieš z vlastnej skúsenosti, ako dlho trvajú zoštíhľujúce kúry," drgne do mňa, keď sa pchám, samozrejme distingvovaným spôsobom, maslovým croissantom a užíva si aspoň na túto krátku chvíľu víťazstvo. Veď ja mu to vrátim.

"To isté platí aj pre teba. Po minuloročných Vianociach si nabral desať kíl a musel nosiť voľnejšie oblečenie, aby ti nebolo vidieť tvoje bacuľaté bruško," štipnem ho celou silou do líca a usmievam sa.

"Ja to vaše doberanie milujem. Neuveriteľne sa k sebe hodíte," zajasá Vivien a vôbec jej nedochádza, že sa nejedná o priateľské podpichovanie.

Po raňajkách sa rozlúčim s Damiánom pusou na líce, teda len to hráme a v skutočnosti sa k sebe len nakloníme, aby to pred Vivien vyzeralo ako skutočný bozk a následne nás jeho šofér odnáša do butiku nejakého slovenského návrhára. Kým však stačíme prekročiť dvere nízkej budovy, Vivien zvoní mobil a nákupy sa končia ešte skôr, ako začali. Po nejakom telefonáte sa ihneď ponáhľa na bližšie nešpecifikované miesto a ja sa vraciam naspäť do hotela. Rande s Netlixom sa stáva pravdepodobnejšie. Musím priznať, že ma toto jej náhle odbehnutie neskutočne potešilo, ale na druhú stranu som sa tešila na to, že sa dozviem o Damiánovi nejakú špinu, ktorú ona ako jeho bývalá manželka musí poznať. Len čo sa prezlečiem, ozve sa vyzváňanie prichádzajúce od pevnej linky.

"Prosím, zlatko," ozvem sa do reproduktora a hodím sa do plejády vankúšov uložených na mojej obrovskej posteli.

"Zapni si štvrtý kanál!" zakričí tak hlasno, až ma z toho bolia ušné bubienky.

"Miláčik, ja viem, že by si si najradšej priala, aby si to dieťa s Harrym čakala ty namiesto Meghan, ale tým, že jej budeme zakaždým kritizovať outfit, sa nič nezmení."

"V prvom rade, fuj, na dieťa ešte moje krásne telo nie je pripravené, hoci nosiť pod srdcom modrú krv je lákajúce a po druhé, aspoň raz urob niečo bez toho, aby si musela vedieť dôvod!"

"Fajn, už to zapínam!" zakričím a stisnem na ovládači od televízie červený gombík a po rozsvietení rýchlo premiestňujem prst na číslo štyri. Obraz na obrazovke ma zarazí a uvedie do nemého úžasu... alebo skôr neúžasu.

"Vivien Oswaldová, bývalá manželka úspešného podnikateľa a hotelového magnáta Damiána Oswalda, sa po roku znovu objavila v meste, keď ju naši reportéri zastihli v prítomnosti neznámej ženy. Naše zdroje hovoria, že sa jedná o Elenu Karlovú, mladú študentku psychológie a najnovšiu milenku známeho podnikateľa, ktorému sa ju podľa všetkého až doteraz darilo úspešne tajiť."