"Nemôžem uveriť tomu, že ma opúšťaš!" rozčuľovala sa ráno Rita, keď som si balila posledné zostávajúce oblečenie do kufra.

"Na dva týždne a nie je to dobrovoľné!" bránila som sa a zdvihla jej pred očami varovný prst.

"Stále nechápem, prečo si na to pristúpila. Naozaj si to ešte nechceš rozmyslieť? Vieš, že Timea by ťa do toho nenútila, keby sa dozvedela, čo sa medzi tebou a tým chlapom udialo."

"Tie peniaze potrebujem a navyše som to už hodila za hlavu. Nebojím sa ho."

"A čo na to Adrián? Tiež s tým súhlasí?"

"Nepovedala som mu to," precedila som pomedzi zuby a zazipsovala vrch kufra.

"Čo prosím? Počula som dobre?" naklonila sa k môjmu smeru a priložila si ruku na ucho.

"Vieš, že by to dopadlo zle, keby som mu o tom povedala. Takto je to pre všetkých najlepšie a okrem toho nepotrebujem, aby moje problémy riešil za mňa niekto druhý. Dokážem sa o seba postarať."

"Možno by sa tomu chlapovi zišla poriadna nakladačka. Nech si nemyslí, že s tebou môže zametať. A prisahám, ak ti skriví čo i len vlások na tvojej dokonalej blonďavej hrive, sama za ním prídem, prepašujem cez jeho ochranku Danielovu búchačku a odstrelím mu gule, aby sa už v živote nemohol žiadnej ženy ani dotknúť," výhražne si zastane a nahodí zlovestný pohľad, ktorého sa začínam obávať aj ja samotná. Rozčúlená vyzerá milo, ale keď sa rozohní, z očí jej sálajú plamene a vtedy je najlepšie pristúpiť na všetky jej podmienky a radšej sa jej oblúkom vyhnúť.

"Zlatko, sľubujem, že sa o nič také viac nepokúsi. Tie gule mu totiž odstrelím ja osobne, ale ak chceš, môžeš sa ku mne pripojiť," žartovala som kvôli odľahčeniu situácie. Možno si myslíte, že vtipkovala, ale ja ju poznám ako červenú podrážku na svojich loboutinkách a viem, že to myslela smrteľne vážne.

"Sľúb mi, že ak ti to bude začínať byť nepríjemné alebo sa k tebe bude správať bez patričnej úcty, z tej zmluvy vycúvaš," chytila ma za ramená a pred jej pohľadom sa nedalo ujsť, keďže smeroval presne k tomu môjmu.

"Keď sa do niečoho pustím, vždy sa to pokúsim dokončiť. Žiadny namachrovaný Damián Oswald ma nezlomí. Zahrám sa na jeho partnerku a o dva týždne už ani nebudem vedieť, že tu nejaký takýto idiot bol. Je klient ako každý iný. Nedostane sa mi pod kožu, čestné skautské," presviedčam ju a zdvihnem do vzduchu malíček, aby sme mohli vykonať náš menší rituál pre dodržanie sľubu. Možno to vyzerá detinsky a povrchne, ale zaviedli sme ho ešte ako deti a doteraz sme sa ho nevzdali. Patrí k nášmu priateľstvu. Kedykoľvek jedna z nás vytasila svoj malíček, podmienkou bolo zaviazať sa dodržaním daného sľubu. Ešte nikdy sme ho neporušili, čiže má absolútnu istotu, že to tak aj naozaj bude.

"Budeš mi chýbať, El," prijme môj ponúknutý malíček a prekríži ten svoj s tým mojím.

"Aj ty mne, Margarétka," použijem jej celé meno, ktoré mám dovolené vysloviť nahlas len ja, pretože ona zásadne používa len jeho skráteninu a pevno ju objímem. Som od nej o dosť vyššia, meriam takmer meter osemdesiat, ale keďže ma vysoké opätky, výškový deficit nie je až tak znateľný.

"Prečo si tie úžasné šaty vyhodila do smetného koša? Zlatko, pomiatla si sa?" zdvihne hlavu z môjho pleca, keď zazrie pohodené červené šaty na vrchu smetného košu v mojej izbe.

"Poslal mi ich včera on..." vyslovím s nezáujmom a pozerám sa na to, ako ich obratne vyťahuje. Nemeškala ani sekundu a hneď si ich prikladá k telu a obzerá sa v pristavenom celoplošnom zrkadle.

"Sú nádherné a museli stáť celý majland, prečo by si ich vyhadzovala?" krúti hlavu z neuverenia.

"Žeby preto, lebo sú od N-E-H-O?" vraštím obočie a smejem sa.

"Tie chudinky šatočky predsa nemôžu za to, že ich kupoval nejaký úchylný grobián. Pozri, aké sú krásne, vyhodenie ich do odpadkového kontajnera by bol módny zločin, za ktorý by som ťa musela dať zavrieť, El. Keď ich už nechceš, môžem si ich vziať ja?" hodila na mňa mačacie oči a snažila sa vyzerať čo najroztomilejšie.

"Ak sa ti tak veľmi páčia, tak si ich pre mňa za mňa vezmi."

"Máš tu svoju najlepšiu kamarátku a ty ich bez opýtania zahodíš, toto bolo od teba pekne podlé."

"Nemyslela som si, že by sa ti páčili a keď som ich videla, rozčúlilo ma to a potrebovala som sa ich zbaviť. Čo si vôbec ten chlap o sebe myslí, keď mi posiela oblečenie a dáva mi ich obliecť príkazom?"

"Tak by si mu asi mala urobiť napriek, čo povieš?" zdvihne obočie a nahodí ten úsmev, ktorý naznačuje, že práve dostala miliónový nápad a pre tú druhú osobu to nemôže dopadnúť dobre.

"Ako to myslíš?" opýtam sa nechápavo, pretože skutočne neviem, čo od nej môžem očakávať.

"Čo keby si si na seba dala presne tie isté šaty, ktoré si mala na sebe v tú noc v klube?"

"Povedal, že som v nich vyzerala hrozne," prevrátim očami a prebehne mnou rozhorčenie z jeho drzých slov.

"Samozrejme, hrozne, práve kvôli tomu sa z neho stal nadržaný pajác, ktorý sa nedokáže ovládať a stavím sa, že v tej chvíli si jeho malý kamarát v nohaviciach prial oprieť ťa o najbližšiu stenu."

"Rita!" skríknem na ňu a líca mi začínajú horieť. Prečo ma z tej predstavy zaliala horúčava?

"Čo? Sme dospelé ženy, netvár sa, že si ešte nikdy nevidela..."

"Dobre, to by už aj stačilo, o chvíľu má prísť Adrián pre moje kufre a naozaj nechcem, aby bol svedkom tejto... konverzácie."

"Fajn, už s tým prestanem. Ale tie šaty by si si mala aj tak obliecť. Predstav si, ako veľmi ho to rozčúli, keď ťa uvidí v niečom úplne inom, než si prial."

"Máš pravdu, to je dobrý nápad," zamyslím sa nad jej slovami a víťazoslávne sa zasmejem. Urobím všetko, čím by som ho mohla rozčúliť a zvýšiť mu adrenalín. Nie som bábka, ktorá bude skákať tak, ako on píska. Nech vie, že mne nemôže nikto porúčať.

Rita je o trochu iná ako ja. Niežeby som bola ja hanblivejšia, ale ona je asi o trochu odviazanejšia. Ľahkovážnejšia. Nad vecami dlho nepremýšľa a rozhodne nie je váhavý typ človeka. Vie, čo od života chce. Kamarátime sa už od strednej školy, padli sme si do oka na prvú šupu, sadli sme si spolu do lavice, našli spoločnú konverzáciu a od toho dňa boli prakticky neoddeliteľné. Timea nás objavila obe v supermarkete. Pracovali sme tam spoločne. Vlastne ona bola tá, ktorá ma prinútila prijať túto prácu. Teda nie doslovne prinútila, ale poskytla mi pohľad na väčší obrázok a pomohla mi uvedomiť si, že táto práca je len prechodným riešením k splneniu našich snov. Moji rodičia zahynuli pri autonehode, keď som mala šesť rokov. Mám šťastie, že si na nich pamätám, ale prajem si, aby boli moje spomienky jasnejšie. Viem, že som zdedila mamine vlasy a oči. Stará mama mi hovorila, že si tiež priala študovať psychológiu, ale svojím narodením som jej prekazila plány. Nikdy sa na vysokú školu kvôli mne nedostala, pretože všetok svoj čas venovala mne. Milovali ma. Každý deň mi chýbajú a najhoršie na tom je, že im nikdy nebudem môcť poďakovať za to, ako sa pre mňa obetovali.

Môj otec pracoval ako osobný šofér pre nejakú zbohatlícku rodinu. Snažil sa mne a mame dopriať všetko, čo nám videl na očiach, takže občas ani nechodil domov a nevideli sme ho aj celý týždeň. Na Vianoce však dostal voľno, na prvý sviatok vianočný sa s mamou zúčastnili jedného vianočného večierku a aj napriek tomu, že mal voľno, povolali ho do služby. Že vraj im narýchlo vypadol šofér a ak sa nedostaví do desiatich minút, o svoju prácu príde. Cesty v zime sú strašné, klzké a šmýkajú sa, v tej rýchlosti vyleteli z cesty a boli na mieste mŕtvi. Nedostala som nikdy svoje rozlúčenie. Nedozvedeli sa, že boli tými najlepšími rodičmi na svete. Nepočuli z mojich úst, ako veľmi ich milujem a vážim si všetko, čo pre mňa urobili. Asi preto tá nevraživosť k bohatým ľuďom. Po tej nehode sa o mňa nezaujímali. Neprišli dokonca ani len na pohreb a to pre nich môj otec pracoval päť rokov. Po ich smrti sa ma ujala stará mama z maminej strany. Je jediná, ktorá mi ostala. Len sa bojím, že nie na dlho. Otec mi sporil peniaze, vždy myslel dopredu a hovoril, že jeho malá princezná raz získa titul, ale situácia nás prinútila siahnuť na ne. Nie som hlúpa, viem, že naša práca nepatrí do skupiny etických riešení, ale pokrýva výdavky, ktoré musím každý mesiac zaplatiť ľuďom, ktorí sa starajú o moju starú mamu. Nezbavila som sa jej dobrovoľne, chcela som sa o ňu starať sama, ale má pokročilú fázu Alzheimerovej choroby, sú dni, keď vôbec nevie, ako sa volá a už vonkoncom nie, kto som ja. Za posledné mesiace sa často stávalo, že ma vôbec nespoznávala a všetky moje návštevy sa končili krikom, pretože sa bála toho, že jej chcem ublížiť. Vidieť ju v takom stave ma ubíja, pretože je tým jediným, čo z mojej rodiny ešte ostalo a vychovala ma. Dávala mi svoju lásku a starala sa o mňa. Strata rodičov sa v jej blízkosti stávala znesiteľnejšou. Cítim sa vinná, keď viem, že sa o ňu ja nedokážem na oplátku postarať. Že sa jej za všetko nedokážem odvďačiť.

Zo začiatku to boli len krátke výpadky. Nespomenula si, kde odložila poštu alebo či už bola vyniesť smeti, rozširovalo sa to však postupne. Jedného dňa som prišla zo školy domov a našla ju sedieť v parku v blízkosti našej bytovky. Nedokázala mi povedať, ako sa tam dostala a ani si nepamätala cestu naspäť. Síce to bolo hneď za rohom a tou cestou prechádzala niekoľkokrát denne, mala úplné okno a nepoznala smer. Vtedy som naozaj vedela, že sa nejedná len o starecké zabúdanie, ktorým svoju zábudlivosť často ospravedlňovala. Doktor potvrdil diagnózu a aj napriek tomu, že sa im ju podarilo podchytiť v začínajúcej fáze, ochorenie je progresívne a neexistuje na ňu liek. Je nevyliečiteľná a v mnohých prípadoch smrteľná. To si nedokážem predstaviť. Nedokážem si predstaviť, že o ňu prídem. Hoci ma často nespoznáva, ja ju milujem. Náklady na starostlivosť o ňu sú vysoké a preto nie som v pozícii, aby som si mohla dovoliť túto prácu odmietnuť. Hoci nerada, ostáva mi zahrať sa poslušne na Damiánovu priateľku a preniesť za cez tú nevraživosť, ktorú k nemu cítim. Čiže nie, nerobím to len kvôli sebe. Nie som zlatokopka, ktorá miluje luxus a drahé šperky a kvôli tomu sa neštíti ísť cez mŕtvoly. Robím to pre svoju starú mamu a dosiahnutie titulu, ktorý si pre mňa želali moji rodičia.

"Elena, si hotová?" zaklopká na dvere Adrián a prestrčí cez dvere nenápadne svoju hlavu.

"Áno, môžeme ísť," hodím na seba posledný pohľad v zrkadle a prejdem si rukou po červených šatách, ktoré som mala pred dvoma dňami.

"Vyzeráš nádherne," otvorí mi galantne dvere a do rúk vezme moje dva kufre.

"Ďakujem."

"Vy dvaja ma tými komplimentmi zo slušnosti ubíjate!" zaškerí sa Rita a zakvačí sa mi na chrbát.

"Dobre vidieť, že žiješ, Polly. Ale že by sa na tvojej tvári objavilo od včerajšieho dňa nejaké zlepšenie, to sa nedá povedať," doberá si ju a vráti jej späť jej podpichovanie.

"Moja tvár sa dá ešte opraviť, keďže bola zapríčinená opicou, ale tej tvojej by už pomohli maximálne len ruky plastických chirurgov. A ani tým si nie som až taká istá," drgne do neho a víťazoslávne si založí ruky na prsiach.

"Snaž sa Daniela poslúchať. Ten chlap má s tebou plné ruky práce."

"Práve kvôli tomu je môj ochrankár. El by zas tvoje ruky potrebovala omnoho častejšie."

"Si strašná, ale aj tak ťa milujem. A ako už povedal Adrián, prosím, snaž sa nič nevyviesť."

"To hovoríš mne? Ja som vždy poslušná ako baránok."

"Iste," zasmejem sa a poslednýkrát ju pred vstupom do výťahu objímem.

"Opatruj sa, Polly." Aj Adrián jej venuje jedno rýchle objatie a potom už skutočne mizneme za kovovými dverami výťahu a stláčame na číselníku prízemné poschodie.

Keď dorazíme, pred vstupom už na nás čaká limuzína s osobným šoférom toho narcisu. Chvalabohu, že neprišiel rovno s ním, aspoň nemusím v tomto stiesnenom priestore dýchať rovnaký vzduch ako on. Adrián je podozrievavo ticho, pozerá sa oknom, sem tam zbehne očkom smerom ku mne, ale po celý čas ma drží trochu prekvapivo za ruku. Akoby ma práve vyprevádzal niekam ďaleko a toto bolo lúčenie. Pravdepodobne ani on nie je s touto situáciou úplne zmierený a to si ani nechcem predstaviť, čo by sa stalo, keby som mu povedala, ako sa ku mne Damián správa. Šofér zastane pred pompéznou budovou so zlatými balkónmi a červeným kobercom pred vstupom. Toľká to šaráda. A aby tej samoľúbosti nebolo málo, ešte aj názov sa skladá z jeho mena. Damián Oswald. Kto si pomenuje hotel po sebe? Pravdaže len taký egoista, akým je on. Poslíčkovia sa starajú o naše kufre, kým na recepcii ohlásime svoje meno. Zdá sa, že nás už čakali, pretože nás bez okolkov vedú k výťahu a ponúkajú nám šampanské. Pán veľavážený Oswald mal zrejme toľko práce, že si ani nenašiel čas na privítanie svojej údajnej snúbenice. Toľké to prekvapenie. Adrián ma izbu hneď oproti tej mojej, takže som aspoň o trochu pokojnejšia. Myšlienka, že sa nachádza nablízku, ma upokojuje. Moja izba je obrovská, so zlatým nábytkom, obrovským mohutným lustrom, presklenými schodmi do hornej miestnosti, ktorá vyzerá ako šatník. Je to menší penthouse, nebola som ešte na terase, ale myslím, že je tam pristavená aj vírivka.

"Dobrý deň, slečna Karlová," započujem mužský hlas, po ktorom sa rýchlo otáčam.

"Dobrý deň, tipujem, že vás ani nenaučili klopať, všakže?"

"Načo by som klopal, keď mi to tu celé patrí."

"Typické."

"Vidím správne, že na sebe nemáte oblečené šaty, ktoré som vám poslal?" podíde bližšie, ruky zastrčené vo vreckách tmavomodrých nohavíc a znovu si ma záludne premeriava.

"Samozrejme. Som nezávislá žena a obliekam si to, čo sa páči mne. Nie sme vo filme Pretty Woman, kedy budete rozhodovať o tom, aké oblečenie je pre mňa správne," naschvál k nemu podídem bližšie a na oplátku si premeriavam ja jeho.