Z chodby počujem stále hlasy tých dvoch chumajov, ale nemám náladu ísť za nimi naspäť von a riešiť ich konflikt. Obaja majú doráňané svoje hrdé mužské egá a keď sa chcú biť, prosím, nech si poslúžia. Len nech nepožívajú mňa ako motív pre tú hádku. Nestojím o to, aby sa za mňa niekto bil. Obzvlášť nie v tejto chvíli.

"Ak nechcete, aby môj opätok pristál hlboko vo vašom krku, odpracete sa odtiaľto kadeľahšie. ELENA SA S VAMI NECHCE ROZPRÁVAŤ!" prízvukuje Rita a už aj z jej hlasu je znateľná otrávenosť z týchto dvoch.

"Ja tu bývam," bráni sa Adrián.

"Ak si dobre pamätám, tvoja izba sa nachádza o poschodie nižšie, takže zopakujem to poslednýkrát. V-Y-P-A-D-N-I-T-E!" vyhláskuje a podľa všetkého čaká na to, kým sa vyparia, pretože ani jeden z nich nič nehovorí a zvuky sa ustálili. Chvalabohu. Nemôžem sa s nimi teraz zapodievať.

"Vybavené. Hovorila som, že o teba budú bojovať na život a na smrť."

"Nestojím o to, aby sa za mňa bili. Spôsobujú mi len ďalšie zbytočné starosti."

"Najvyšší čas ich oboch poslať do čerta. Alebo by si si ich chcela nechať oboch a pekne by ste všetci traja spolu žili v polygamickom vzťahu?"

"Neviem, čo chcem," zdôverím sa jej a uvedomujem si, že som po prvýkrát úprimná vo svojej odpovedi na otázku, koho z týchto dvoch mám radšej.

"Miluješ Damiána a Adriána súčasne?" nahodí na mňa zhrozený pohľad a ľahne si ku mne do postele.

"Nie je to láska, ale páči sa mi byť v ich blízkosti. Sú úplne rozdielni, v ničom sa na seba nepodobajú, ale skutočnosť je taká, že nikdy som sa v blízkosti žiadneho chlapa necítila tak, ako s nimi dvomi. Štve ma, že som Adriánovi ublížila a klamala mu a zároveň som zlostná, pretože som Damiána opäť krivo obvinila. Ale pozri ako sa správajú. Ako dve nevyspelé deti, ktoré sa bijú o svoju obľúbenú hračku. Prišli ma akože podporiť a tá podporná návšteva mi len spôsobila migrénu."

"Zabudni na tých dvoch imbecilov. Tí teraz nie sú podstatní. Radšej sa vráťme k tomu, v čom nás pred niekoľkými minútami prerušili. Aj keď nedokážeš plakať, neznamená to, že nie si smutná a jej smrť ťa nezasiahla. Bolí ťa to. Lenže ty, miláčik, si silná osoba a odnaučila si sa od toho. Nevyčítaj si to. Ani tvoja stará mama by ti to nemala za zlé. Práve naopak, vždy ťa rada videla šťastnú a usmievavú."

"Čo by som si bez teba počala, Margarétka? Žiadny muž sa ti nikdy nevyrovná."

"Pravdaže nie. Najlepšiu kamarátku je nemožné niekým nahradiť. Prinesiem ti niečo z kuchyne? Umieram hladom a z môjho žalúdku sa začínajú rozliehať pračudesné zvuky."

"Nie, ďakujem."

"Si si istá? Nerada sa hrám na starostlivú matku, pretože to je tvoja pozícia, ale musíš predsa niečo jesť."

"Teraz by som do seba naozaj nič nedostala, ale sľubujem, čestné skautské," vystrčím malíček a prepletiem si ho s tým jej, "že nedržím žiadnu smútočnú hladovku ani pôst."

"Dobre, za chvíľu som naspäť." Pobozká ma na líce a vytráca sa za dverami.

Presuniem sa k oknu, pretože ma zachváti zvedavosť a chcem sa ubezpečiť, či už Damián stihol dovtedy odísť. Nevidím stáť jeho auto na parkovisku. Vlastne aj keby tam stálo, nedokázala by som ho rozpoznať, pretože vždy jazdí na nejakom inom. Ale keďže ho ani nevidím nikde postávať, predpokladám, že sa už stihol vytratiť. Odkiaľ sa mohol dozvedieť o mojej starej mame tak rýchlo? A prečo za mnou prišiel, keď som sa správala ako prvotriedna mrcha? Ani som sa s ním nerozlúčila. Zdemolovala som mu izbu a neospravedlnila sa mu za to. Kvôli čomu ma stále vyhľadáva? Hoci som bola na oboch naštvaná, pri srdci ma niečo zahrialo. Bolo príjemné znovu vidieť jeho krásnu tvár. Azda mi aj chýbal. Neverím, že som niečo také vyslovila. Damián Oswald, človek, ktorého som po celé tie dva týždne nemohla vystáť a modlila sa, aby sa to divadielko konečne skončilo, chýbal mne, Elene Karlovej, vždy samostatnej a na mužov sa neviazajúcej žene. Toto slovo môžem pravdepodobne už vyškrtnúť, pretože ďalej neplatí. Niečo k tým dvom kreténom cítim. Došľaka, ako som im to mohla dovoliť? Adriánovi som dlho odolávala. Medzi nami bolo vždy niečo viac, než sme si... než som si ja dokázala priznať, ale o tom som vedela. Bola som si vedomá efektu, ktorý u mňa zanecháva. Ale pri Damiánovi sa to rodilo bez môjho vedomia. A stačili mi na to dva krátke týždne. Nie je to láska, avšak nesúvisí to len s fyzickou príťažlivosťou. Vytáčal ma do nepríčetnosti a premáhala som sa z posledných síl, aby som udržala kontrolu a každý deň mu nevyškriabala oči, ale potajomky som po ňom túžila. A keď som videla tú sekretárku vychádzať ráno z jeho izby? Vôbec sa nejednalo o to, že som len nechcela, aby ju zbadala Vivien, jednalo sa o mňa a moju žiarlivosť zo zistenia, že sa stále navlačuje aj s druhými ženami, ktoré nie sú mnou.

Čo ak ma však ani s jedným z nich nečaká budúcnosť? A vôbec, prajem si, aby sa po mojom boku v budúcnosti objavoval aj nejaký chlap? Až doteraz som si myslela, že vzťahy ku mne nepatria. Nehodia sa k môjmu charakteru ani k povahe. Keď tak nad tým premýšľam, stále mám rovnaký dojem. Čo by si mi na to povedala ty, stará mama? Tak rada by som si chcela vypočuť tvoju radu. Viem, že by si mi poradila, aby som sa rozhodla podľa seba. Nemontovala by si sa do toho, ale predovšetkým by si zdôrazňovala, aby som si vybrala to, čo ma urobí najšťastnejšou. Problém je v tom, že to v tomto momente neviem. Nedokážem odpovedať na túto otázku. Najšťastnejšia by som bola, keby si stále žila. Stále sa z toho spamätávam a nedokážem to priať. Možno práve preto neprichádzajú slzy. Z nejakého dôvodu si nahováram, že si neumrela. Ak však skutočne existuje nejaký druhý svet, dúfam, že si opätovne pri svojich. Stretla si starého otca, svoju dcéru a zaťa. Všetci ste pekne pokope. Ostala som už len ja. Jediná z celej rodiny. Nebudeš mať suchý a mŕtvy pohreb. Postarám sa o to, aby bol živý a pestrofarebný. Nie nudný, s kopou uplakaných a usoplených ľudí, ktorí by ťa oplakávali. Nemala si rada slzy. Pohreby sú poslednou rozlúčkou s danou osobou, prečo by sme pri nich mali smútiť? Už nikdy viac sa s nimi na zemi nestretneme a preto by sme sa mali zamerať na oslavu doby, keď sme mali príležitosť vídať ich každý deň. Nebude to pohreb, ale oslava tvojho radostného a optimisticky naladeného života.

Pretočím sa na druhý bok a akonáhle privieram viečka, zaspávam. Z tmy sa dostávam do farebnej miestnosti a netrvá mi dlho, kým rozpoznávam, kam som sa to dostala. Do nášho starého bytu hýriaceho farbami. Vidím seba sediacu na stoličke a čakajúcu pri okne s úsmevom na to, kým sa jej skúter objaví za rohom a ja započujem známe cinkanie zvončeku, ktoré sa vždy po zaparkovaní pred náš panelák rozliehalo až ku nášmu oknu. Rozopína si helmu a premiestňuje si vrkoč zo svojho pleca. Inštinktívne sa pozrie hore a zamáva mi. Usmieva sa na mňa a ukazuje mi dobroty, ktoré má uložené v pletenom košíku. Takto vyzerala každá sobota. Nasleduje sled všetkých prežitých okamihov v jej spoločnosti. Nasledujú po sebe rad za radom a aj napriek tomu, že sa deje všetko v neuveriteľnej rýchlosti, viem vždy, o ktorý moment z nášho života sa jedná. Je to podobné, ako keď pred očami vidíte celý doterajší priebeh udalostí vo svojom živote. Vidím ju v každej jednej spomienke, zážitku, historke. Strávila som v jej blízkosti svoje celé detstvo. Teraz som ale dospelá. Nie je zo mňa malá Elenka, ktorá sa o seba nedokáže postarať a to svojej starkej musím dokázať. Určite by nechcela vidieť, ako sa kvôli nej trápim. Viem to. A hoci sa mi po nej nesmierne cnie, nemôžem si dovoliť ponoriť sa do depresie. Potrebujem si prejsť tými povestnými piatimi fázami smútku a dostať sa späť ku svojmu starému ja. Som silný človek. Zvládla som smrť svojich rodičov. Nič nie je ľahké, ale ja nie som jednou z tých, ktorá sa zloží pri prvej porážke. Pokračujem ďalej aj napriek nej. Prebúdzam sa s mimovoľným úsmevom na tvári a uvedomujem si, že všetko, čo sa v posledných minútach, ba aj hodinách, udialo, patrilo k snívaniu. Nebolo to reálne. Len som si na ňu zaspomínala vo svojom spánkovom svete. Dobre vedieť, že som schopná aspoň snívať. Nepamätám si, kedy naposledy sa mi o niečom snívalo. Bolo to už poriadne dávno. Neviem, či je hlúpe myslieť si, že sa mi len snažila dať akési znamenie, ale bolo pekné vidieť ju a počuť jej zamatový hlas.

Svoj zrak presúvam k oknu. Slnko už stihlo dávno zájsť a na oblohe ho nahradil jasný žltý mesiac. Vonku je už pustá a čierna noc. Prespala som celý deň. Uhladím si rozstrapatené vlasy a zívnem si na plné ústa. Na nočnom stolíku zbadám striebornú tácku s jedlom a odkazom.

"Ak to nezješ, napchám to do teba nasilu. Spala si sladko, tak som ťa nebudila.

Tvoja najlepšia kamarátka na celom svete, Rita."

Zasmejem sa a hodím do seba jednohubku s údeným losom a pažítkovou nátierkou. Chutí to báječne. Ani som si nestihla uvedomiť, ako som stihla vyhladnúť. Odpijem si slamkou z pomarančového džúsu a tanier sa rýchlym tempom vyprázdňuje. Milujem ju za to, že mi to jedlo pripravila a vlastne ju milujem za všetky veci, ktoré pre mňa robí. My dve sme rodina. A Adrián k tej rodine patrí tiež. Hlavne kvôli tomu si to s ním musím ísť vyriešiť. Som hrdá a nerada sa vtieram, ale kvôli blízkym ľudom by som mala urobiť výnimku. Ak nechcem potvrdiť Damiánove slová, občas je potrebné roztopiť ten drsný vzhľad ľadovej kráľovnej. Zaslúži si vysvetlenie. Sme tím. Mal vtedy pravdu. Naučila som sa na neho, vždy pri mne bez slová stál a podržal ma, keď to vyžadovala situácia. A teraz sa zdá, že ja som ho využívala. Urobila som si z neho svojho sluhu? Brala som ho za samozrejmosť. Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, že pri mne nebude, pretože som vedela a bola si istá tým, že sám od seba by ma neopustil. Nebrala som na vedomie jeho lásku, nehu a úctu, s akou ku mne zakaždým pristupoval. Bol ten najsladší a najslušnejší džentleman, ktorého si praje mať doma každá žena. Teda tá normálna. A ja s istotou môžem povedať, že normálna nie je slovo, ktoré by ma vystihovalo. Musím sa s ním porozprávať ešte dnes. Je neskoro, možno už spí, ale za pokus nič nedám. Pozriem sa na svoj odraz v zrkadle, ale neunúvam sa upraviť. Vykrádam sa von z izby a nečakám ani na výťah, priamo prechádzam cez kľukaté schodisko na poschodie, kde sa nachádza jeho izba. Na tomto poschodí je ubytovaný aj Ritin ochrankár Daniel a ešte ďalší dvaja, ktorých mená popravde nepoznám. Odhodlane pristúpim k dverám a zaklopem na nich. Na moje prekvapenie, z druhej strany dverí prichádza prekvapivé povolenie na vstup.

"Vstúpte," zahlási a ja bez váhania otváram dvere.

"Dobrý večer... alebo vlastne už dobrú noc?" pozdravím sa a z výrazu jeho tváre usudzujem, že moja osoba vstupujúca z dverí je to posledné, čo by v danom momente očakával.

"Elena, stalo sa niečo?" Vstáva ku mne a naťahuje si tričko cez hlavu. Vždy si ho pred spaním vyzlieka. Kvôli mne si ho nemusel teda obliecť naspäť ani náhodou.

"Prišla som sa porozprávať a ospravedlniť za svoje príšerné chovanie," odpoviem a pristupujem k nemu bližšie. Až pri detailnejšom pohľade zbadám, že sa mu pod okom vytvára nepekná fialová podliatina a kútik na jednej strane úst má zapálený a krvavý.

"On vyzerá horšie," reaguje na moju ruku dotýkajúcu sa jeho tváre a pobozká ma na bruško prstov.

"Vyčistím ti tú ranu," preberám iniciatívu a vydávam sa do kúpeľne pre lekárničku.

"Sú to len obyčajné škrabance, nelám si s tým hlavu. Ja by som sa mal starať o teba, nie ty o mňa. Je mi ľúto, čo sa stalo a hlavne som naštvaný sám na seba, pretože som pri tebe nebol."

"Aj keby si bol, nič by to na veci nezmenilo a to hovorím bez akýchkoľvek výčitiek. Moja stará mama umrela, ale život ide aj napriek jej strate ďalej. Aj tak si nezaslúžim tvoju pozornosť, ublížila som ti," hovorím a pomedzi to ho usádzam na stoličku, aby som na neho lepšie dotiahla.

"Dotklo sa ma, že si mi tie veci zatajila, ale ani ja som sa nezachoval správne. Hlúpo som ťa ignoroval a svojím správaním odohnal do náručia toho zbohatlíckeho manekýna," kajúcne sklápa zrak a vytvorí grimasu, keď mu dezinfekciou čistím ranu na ústach.

"Podviedla som ťa. Pobozkala som ho hneď na druhý deň po našej spoločnej noci. Vtedy to pre mňa nič neznamenalo. Len som mu nechcela dovoliť, aby nado mnou vyhral. Ale pred pár dňami ma pozval na rande a ja som jeho ponuku prijala. Medzi nami k niečomu došlo, strávila som s ním noc a nemyslela na následky svojho konania. Milujem ťa, si moja rodina, záleží mi na tebe, ale ja nie som materiál na vzťah. Len ťa zničím, Adrián Kellner. Ty si muž, ktorý by si zaslúžil po svojom boku oddanú a milujúcu ženu, si pre mňa až príliš dobrý."

"Nedovolím tomu manekýnovi, aby mi ťa prebral a chcem, aby si vedela, že o teba budem bojovať do poslednej chvíle. Si žena môjho života. Na nikom inom mi nezáleží tak veľmi, ako na tebe. Si schopná milovania. Si pre mňa tá správna. A nikdy by si ma nemohla zničiť, pretože byť s tebou je to jediné, po čom túžim. Takže nie, Elena Karlová, nevzdám sa ťa. V tejto chvíli je len na tebe, koho z nás dvoch si vyberieš."