"Kto to je?" upriami Rita svoju pozornosť.

"Nejaký ošetrovateľ z centra, kde leží moja stará mama," odpovedám jej a skladám telefón. Ani mu neodpoviem a rovno preruším spojenie.

"Stalo sa niečo?" ihneď vytuší a naťahuje sa ku mne. Sadám si na kraj postele a nahováram si, že som len zle počula. To predsa nemôže byť pravda, nie? Moja stará mama ešte minulý týždeň žila. Nepočula ma, nereagovala, ale ja som videla, ako sa jej nadvihuje hrudník, hýbala očami, to mŕtvi ľudia nedokážu.

"Zlatko, prosím, odpovedz mi," objíma ma okolo krku a snaží sa ma prinútiť, aby som sa jej pozrela do očí, v ktorých je znateľný strach. Pozná ma veľmi dobre. Vie, že keď len mlčky sedím a neodpovedám, stalo sa niečo vážne.

"Že vraj umrela."

"Miláčik, je mi to nesmierne ľúto," okamžite ma začína utešovať a z očí jej stekajú slzy.

"To je v poriadku. Musela som len zle počuť. Je tu nahovno signál."

"Zavolám im a spýtam sa?"

"Nie, zájdem tam osobne." Bezmyšlienkovite vstávam, naťahujem si na seba vestu a vystupujem von z dverí.

"Počkaj ma, idem s tebou!" kričí za mnou a naťahuje si niečo z môjho šatníka. Inštinktívne sa zastavím a počkám, kým za mnou dobehne. Vonku nasadám do auta a trielim cestou ako šialená. Zatáčam do krkolomných zákrut a touto svojou zbesilou jazdou naháňam Rite strach, ale neovládam sa. Potrebujem sa tam dostať čo najrýchlejšie a dozvedieť sa, čo sa stalo. Nahováram si, že som zle počula, že si ma zmýlili a ten telefonát ani nepatril mne, ale viem, že je to pravda. Zapieranie je v tejto chvíli mojím obranným mechanizmom. Budem si nahovárať, že to tak nie je, až kým neprekročím dvere na tom centre a osobne si nevypočujem potvrdzujúce slová, ktoré by tú telefonickú správu potvrdili. Pri takom rýchlom tempe netrvalo dlho, kým sme sa tam dostali. Vidím tú ružovú budovu s bielymi mrežami na oknách a spomínam na všetky tie chvíle, kedy som sem chodila a vedela, že mám zaručené, že ju uvidím. Dnes to tak nebude. Už nikdy to tak nebude. Ak je skutočné to, čo hovoril, minulý týždeň to bolo poslednýkrát, čo som za ňou prišla a hovorila s ňou. Nestihla som jej dať ani tie gombíky šťastia. Tak veľmi som ich chcela, preklínala Damiána za to, že som ich kvôli nemu stratila a napokon som jej ich ani neodovzdala. Odkladala som to s myšlienkou, že mám čas, že má ona čas. Žila som v mylnej predstave a dúfala, že bude všetko znovu v poriadku. Chcela som byť naivná, pretože sa jednalo o moju blízku osobu, na ktorej mi záležalo. Jedného dňa muselo prísť prebudenie sa do reality a pochopenie, že šťastie je len absencia bolesti. Žiadne hlúpe gombíky vám ho neprinesú. Je to len obyčajná povera, pre ktorú sa zo seba ľudia chcú cítiť lepšie. Dávajú tej symbolike štyroch lístkov väčší význam, akoby sa patrilo a bolo by primerané.

Šťastie je prchavé, azda mal ten hlupák pravdu. Netrvá večne. Nedá sa na neho spoľahnúť. Vlastne je fatálne nespoľahlivé. Zakaždým ho nasleduje nejaká nepriazeň osudu. Tým, že tu budem len tak sedieť a pozerať sa do prázdna však už nič nezmením. Nie som padavka. Vyjdem z auta a presúvam sa k vysokej bráne, na ktorú zazvoním. Zahlásim svoje meno a brána sa s vrzgotom pred nami otvára. Rita ma chytí za ruku a nič nehovorí. Nemusím sa ani zapisovať do knihy návštev. Aj recepčný už vie, koľká bije. Presúvam sa po schodoch na známe poschodie a zabáčam ku dverám izby, ktorá jej patrila. Dostávam svoje potvrdenie. Posteľ je prázdna. Neleží na nej. Je ustlaná, s vankúšom a perinou s bielymi obliečkami. Nudnými a fádnymi. Sterilnými a nechutnými. Strasie ma z tohto prostredia. Nenavodzuje to príjemný dojem. Nepôsobí to ako väznica alebo nejaké miesto vhodné ku tyranským praktikám, ale rozhodne nepredstavuje táto malá kutica vyhovujúci a obývateľný priestor. Urobila som zle, keď som ju sem umiestnila? Stala sa zo mňa nevďačná vnučka, ktorá svoju starú mamu hodila na krk niekomu inému, pretože bola natoľko sebecká a nechcela sa o ňu sama postarať? Bola som presvedčená o tom, že jej poskytnú najlepšiu starostlivosť. Nechcela som sa jej zbaviť. Sama mi vtedy povedala, že sa doma necíti bezpečne. Bolo to len kvôli tomu, aby mi uľahčila rozhodovanie? Obetovala svoj vlastný komfort skrz ten môj? Nevstupujem do miestnosti, len nakúkam cez dvere a predstavujem si, ako nevládne v tej posteli vyzerala. Bála sa ma, nereagovala na mňa a nepamätala si, že som jej vnučka. Žila život pripútaný na jednom lôžku a nevnímala okolitý svet. Viem, že taký spôsob života by sa jej nikdy nepáčil. Ona nebola typ človeka, ktorý by dokázal obstáť na jednom mieste.

"Slečna Karlová, prajem vám úprimnú sústrasť. Je mi ľúto, za akých podmienok sme vám smrť vašej starej mamy dali vedieť, ale nemali sme sa s vami ako inak spojiť," prehovorí na mňa ošetrovateľ z minulej návštevy.

"Čo sa stalo?" vyjde zo mňa len zúfalá otázka.

"U vašej starej mamy prebiehal rýchlejší vývoj demencie, u pacientoch s ťažším stupňom afázie, čiže silnejším poškodením rečových schopností a vyšším výskytom primitívnych reflexov dochádza ku smrti častejšie. Ako ste minulý týždeň videli, vaša stará mama vás nespoznávala, nedokázala udržať očný kontakt, jej motorické schopnosti prestali fungovať, v posledných dňoch neprijímala ani potravu. Dnes ráno ju sestrička našla v posteli bez známok života. Umrela v spánku."

"Kde sa nachádza?"

"Previezli ju do márnice, môžete začať vybavovať pohreb."

"A čo jej osobné veci?"

"Tie si môžete prevziať dole na recepcii, nemala tu toho až tak veľa, ale určite by si priala, aby ste mali jej gombíky," odpovie s úsmevom a potľapká ma po pleci. Len tak. Akoby sa nič nestalo. Akoby jej smrť bola len bežná formalita. Možno aj je. Pre neho určite. Pracuje na mieste, kde ľudia trpia touto chorobou a moja stará mama nie je určite prvá, ktorá jej podľahla. Rezignovane sa otáčam a smerujem k recepcii. Po ceste mi prajú všetci povinnú úprimnú sústrasť a nakoniec si preberám box plný jej úžasnou celoživotnou zbierkou. Spolu s nimi mi pribalia aj jej oblečenie, ktoré nemala v posledných mesiacoch príležitosť využiť. Nosila stále pyžamo.

Vonku je už tma. Fúka silný vietor a strapatí nám obom vlasy. Na vrchu škatule objavujem pestrofarebnú šatku, ktorú nosievala v lete zaviazanú okolo krku. Že vraj aby tak zakryla svoj zvráskavený krk, ktorý jej starký neustále obdivoval. Bol na jej dlhý a štíhly krk vysadnutý, vždy mi hovorila, ako si neustále hľadal zámienky, aby sa jej ho mohol dotýkať a ona si spočiatku myslela, že je len maniak s úchyláckym fetišom na ženské krky. Nikdy som nevedela, či len žartuje alebo to myslí vážne, ale zabávala som sa nad jej slovami. Príbeh ich dvoch vykladanými jej slovami znel romanticky. Na svojho starého otca si nepamätám. Zomrel krátko po mojom narodení. Ale netrúchlila. Vravievala, že namiesto toho, aby sa ponorila do toho smútku z jeho straty, radšej svoje srdce zaleje myšlienkami z jeho získania. Ľudia umierajú, ale z našich sŕdc sa nevytratia už nikdy. Vyťahujem šatku a púšťam ju letieť do tohto bláznivého vetra. Možno je už konečne slobodná. Šatka sa nadvihuje a mizne nám z dohľadu. Potrebovala toto uvoľnenie. Jej duša bola po celý ten čas uväznená. Otváram dvere auta a škatuľu s jej vecami ukladám na zadné sedadlo. Sadám si za volant a vraciame sa domov. Takto krátke to bolo. Odovzdali mi, čo jej patrilo, povedali, že ju našli mŕtvu a jej príbeh sa na tejto zemi skončil. Každá ľudská existencia je takáto krehká. Ani som si to neuvedomovala, ale zároveň som jej smrť čakala. Znie to možno podlo, ale bola som pripravená, že tento deň skôr či neskôr nadíde. Ale žeby som na neho bola pripravená? Tak to sa nedá povedať. Rita chápe, že nechcem nič hovoriť. Nesnaží sa ma prehovárať do slov a vykričania svojich pocitov. Radšej ich v sebe potláčam. V tejto chvíli musím byť sama. Len ja a moje myšlienky. Neznesiem vedľa seba žiadnu prítomnosť. Dokonca ani tú Ritinu.

"Potrebujem byť osamote."

"Keď budeš niečo potrebovať, zavolaj ma. Ľúbim ťa, miláčik." Objíme ma pred dverami a ako som predpokladala, nesnaží sa so mnou argumentovať. Pozná mňa aj moje svojské správanie. Hovorenie nepomáha. Aspoň v tomto momente sa mi rozprávať nechce.

Sadám si na zem a preberám všetky veci, ktoré mi po nej ostali. Nie je ich veľa. Väčšinu porozdávala na charitu a niektoré kúsky zo svojho oblečenia prenechala mne. Otváram poklop na priesvitnom boxe a zapozerám sa na gombíky uložené systematicky v akýchsi priečinkoch. Naozaj ich je tu od výmyslu sveta a žiaden z nich nie je obyčajný. Zaručene sa za každým jedným skrýva nejaký príbeh alebo historka. Nepoznám všetky, ktoré sa k ním viažu. Len nejaké. A to mi je ľúto. Štve ma, že som si nemohla vypočuť všetky. Je ale jedno, či ich viem alebo nie, pretože mám aspoň hmatateľný dôkaz o tom, že sa stali. Pamätám si na tieto v tvare holandských tradičných drevákov. Vyrobil jej ich ešte môj prastarý otec priamo z dreva, keďže bol obuvníkom a ona neskrývala svoje nadšenie k tomuto typu obuvi. Strážila si ich ako oko v hlave a vlastne takto sa začala jej zbierka. Boli jej prvým kúskom a stále vyzerajú byť v nepoužitom stave, i keď odvtedy ubehlo minimálne šesťdesiat rokov. Chránila ich. "Keď umriem, bude to jediná vec, ktorá tu po mne nadosmrti ostane. Vezmi si ich. Prenechávam ti ich a ty ich neskôr môžeš odovzdať svojím deťom. Urobíme z toho menší rituál rodiny Karlovcov, čo povieš?" Mám taký pocit, že to kolovanie sa skončí pri mne. Netúžim mať deti. Nikomu inému naše gény neodovzdám. Smrť je prirodzený jav. A ja neviem, ako sa práve teraz cítim. Prirodzená reakcia by bol plač a smútok. Lenže z mojich očí sa nekotúľajú slzy vo veľkosti hrachu a ja som zadumaná, ale svoj aktuálny stav neviem nejako presne identifikovať. Mal to byť obyčajný večer. Namiesto toho sa s ňou tu teraz lúčim a hovorím o nej v minulom čase. Už sa nevráti. Je to definitívne a konečné. Existencia sa uzavrela a moje slzy na tom nič nezvrátia. Ja však chcem plakať. Privieram oči a snažím sa do nich natisnúť malé kvapôčky, moje slzné kanáliky však stagnujú a rozhodli sa nespolupracovať.

Prechádzam si prstom po líci. Nič. Je suché. Teraz je už úplne jasné, že schopnosť plakať sa z môjho systému vytratila. Neviem to. Je mnoho vecí, v ktorých som dobrá a argumentovanie mi ide veľmi dobre, víťazenie ešte lepšie, ale v plakaní som nováčik. Vlastne som v ňom absolútne hrozná. Necítim nič. Len nejakú meravosť. Obvykle sa u mňa zjavuje aspoň zlosť a mám chuť svoju frustráciu vykričať, lenže teraz ostávam pokojná. Sedím na zemi a obzerám sa okolo seba. Vzduchoprázdno. Moje vnútro je vyhladené. Je v ňom pusto a ja sa nedokážem prinútiť k žiadnej reakcii. Vôbec žiadnej. Smutnej či zlostnej, neprichádza ani jedna. Som skutočne ľadová kráľovná? Zomrela moja stará mama. Človek, ktorý sa o mňa staral, vychoval ma a miloval. Prečo si nedokážem uctiť jej pamiatku? Možno sa stal sociopat zo mňa. Nemám emócie ako ostatní ľudia. Je však dobre, že si to aspoň uvedomujem. Zo psychologického hľadiska by sa dalo určiť, že padám do depresie. Melanchólie. Vstávam zo zeme a zastanem si k oknu. Nič špeciálne sa nedeje. Ani svet nie je iný, ako bol pred hodinou. Na výhľade z môjho okna sa nič nezmenilo. Ostáva rovnaké. V mojom svete však zmena nastala. Prišla som o posledného člena svojej rodiny. Tej pokrvnej. Nikto iný mi nezostal. Len Rita. Človek je osamelý tvor, mal by to zvládnuť aj bez spoločnosti, nie? Ja som sebestačná. Avšak bojím sa toho, že až príliš. Vyľakala ma táto neschopnosť cítenia smútku. Niečoho...

Hodím sa do postele a privriem oči. Nie som unavená. Ešte včera som preklínala Damiána za jeho pokrytectvo a dneska tu ležím sama vo svojej posteli a premýšľam o svojej mŕtvej starej mame. Povedala som to. Mŕtva. Tá moja historka a vrátenie sa k desiatim narodeninám bola naša rozlúčka. Keď tak nad tým premýšľam, možno to bol aj úplne najkrajší deň v mojom živote. Zážitok, počas ktorého som sa cítila byť nažive. Nebola nudná stará mama. Nedávala mi staromódne zákazy a previedla ma sexuálnou výchovou o bezpečnosti pohlavného styku bez toho, aby som mala chuť si zapchať uši a zomrieť od strápnenia. Bola mojou mamou, starou mamou a kamarátkou zároveň. Naučila ma byť odvážnou. Zaslúžila by si každú jednu slzu, ktorú by som pre jej smrť vyronila. Ale nech sa snažím akokoľvek, nejde to. Odpusť mi. Zaspávam. Ďalej už nedokážem držať oči otvorené. Možno som to precenila a nakoniec ma zmohla vyčerpanosť. Môj spánok je neprerušovaný, ale keď sa prebúdzam, nepamätám si, či sa mi v túto noc o niečom prisnilo. Myseľ mám vyprázdnenú. Sny ma obchádzajú rovnako ako slzy. Azda som na ne príliš skazená.

"Ahoj, ako sa máš?" Prepáč, to je dosť debilná otázka, ber to tak, že som sa nič nespýtala." Objaví sa pri mojich dverách Rita a nenápadne sa usmieva.

"Som prázdna schránka. Nedokážem plakať," zdôverím sa jej a posúvam sa hore k opierke na mojej posteli.

"Nie si prázdna. Len sa s tým vysporiadavaš po svojom."

"Ja sa s tým nevysporiadavam vôbec nijako, to je ten problém. Nesmútim, neplačem, nie som zlostná..."

"Prišlo to náhle, to neznamená, že ťa jej smrť nezasiahla, miláčik." Sadá si ku mne a hladká ma po vlasoch.

"Ľudia plačú, keď im zomrie niekto blízky, ale ja som úplne stuhnutá a meravá."

"Nie si zvyknutá plakať, to je v poriadku. Možno len veci stále spracúvaš a príde to neskôr."

"Pusti ma dnu, ty poslušná gorila, ak nechceš, aby som ti rozbil tvoju nechutnú hubu!"

"Ale ale, manekýn je nám tu nejaký drsný. Čo tu hľadáš? Elena ťa nechce vidieť!" ozývajú sa z chodby hlasité zvuky.

"Odkedy hovoríte za ňu? Stali ste sa jej osobným hovorcom? Nebráňte mi, pretože sa skutočne prestanem ovládať!"

"Už ma naozaj seriete, nechajte konečne Elenu na pokoji!" bľačí na neho Adrián a po jeho slovách sa z chodby rozlieha zvuk lámajúcich sa predmetov. Tí dvaja idioti sa s určitosťou pustili do bitky.

"Nechaj, ja to vyriešim," hovorí s milým úsmevom a vyjde za nimi von na chodbu.

"Vy dvaja dementi ste si sem prišli riešiť tie vaše debilné testosterénové potýčky? Muži a ich veľké egá. Čo tu hľadáte?"

"Dozvedeli sme sa o Elene, prišli sme ju podporiť."

"Tým, že si dokaličíte a zmaľujete ksichty? To vážne dokážete myslieť len tým vašim pohlavným údom v rozkroku?"

"Čo tu chcete?" nevydržím to a vyjdem za nimi von na chodbu.

"Bránil mi v tom, aby som vás mohol vidieť. Udrel som ho kvôli vám," prehovorí na mňa Damián a rukou drží Adriána stále pri krku.

"Kvôli mne? Keď sa chcete biť, robte to vonku a nezaťahujte ma do svojich debilných sporov. Nemám náladu na infantilné hádky, pri ktorých používate moje meno ako zámienku na to, aby ste uvoľnili tú nevraživosť, ktorú k sebe cítite. Zmiznite odtiaľto!" zahlásim panovačne a pribuchnem za sebou s celou silou dvere.