"Naozaj súhlasíte?" neveriacky si ma premeriava a nadvihuje obočie.

"Budeme to brať ako večeru na znak dobre uzatvoreného obchodu. Zajtra sa rozlúčime, vyplatíte mi moje právom zaslúžené peniaze a už nikdy viac sa neuvidíme."

"Myslíte, že budete vedieť žiť bez mojej prítomnosti? Na Damiána Oswalda sa len tak ľahko nezabúda. Povedal by som, že to prakticky ani nie je možné," hovorí s úsmevom a posúva sa bližšie ku mne, aby nás nemohli počuť hostia, ktorí si na recepciu prišli po poštu alebo rozpis ranného cvičenia a jógy.

"Prežila som bez vašej otravnej a samoľúbej osobnosti dvadsaťjeden rokov, myslím, že sa bez vás zaobídem aj ďalších dvadsaťjeden."

"Vyzdvihnem vás o piatej. Pôjdeme mojím autom a prosím vás, svoju poslušnú gorilu nechajte pre dnešok doma. Iba by nám zavadzal."

"Nerozkazujte mi. Možno by sme mali pozvať aj Adriána, máte veľmi dobrý nápad. Prvý vo svojom živote, ale niekedy to predsa prísť muselo, nie?" uťahujem si z neho, hoci by ma v živote nenapadlo Adriána pozvať. V konečnom dôsledku je to teraz asi to posledné, čo by si prial.

"Slečna Karlová, dovoľte mi mať vašu príšernú osobnosť celú len pre seba aspoň na jeden večer."

"Keď je taká príšerná, prečo chcete byť v jej blízkosti?"

"Čo ja viem. Možno som sadista, ktorému spôsobuje radosť trýzniť sám seba."

"Dobré ráno, vy nechutne otravní zaľúbenci. Čo si to tam tak vehementne šepkáte? Máte pred nami nejaké tajnosti?" vyruší našu konverzáciu Hana a zakvačí sa Damiánovi na chrbát.

"Nemusíš vedieť všetko, malá sestrička."

"Mali by sme dnes spolu stráviť deň, zajtra je ten aukčný večierok a potom sa vraciame naspäť domov, bohviekedy budeme mať opäť príležitosť stretnúť sa znovu takto pokope. Naša stará partia, v ktorej má Elena už svoje čestné miesto." Pohladí ma po ruke a oprie sa hlavou o Damiánove rameno.

"Dnes máme s Elenou rande. Budeme to musieť presunúť na niekedy inokedy."

"Hana má pravdu, to rande by sme mali preložiť, mucinko. Tvoja rodina neprichádza do mesta často, nechcem ti brániť v trávení času so svojimi blízkymi," presviedčam ho aj ja a snažím sa ho prehovoriť.

"Tak ich pôjdeme navštíviť my. Na tento večer som naplánoval niečo špeciálne, nemôžem to teraz len tak odvolať."

"Ako chceš. Bol to len nápad. Aspoň nemusím byť v blízkosti tvojho slizkého kamaráta Augusta."

"Hovoril tu niekto moje meno? Hanička, chýbal som ti už?" Položí jej ruky okolo pliec a ona sa od neho s nechutenstvom odťahuje a prevracia očami.

"Nesiahaj na moju sestru, ty pako. Nechci ma rozčúliť."

"Kľud, kamoško. Len ju pokúšam. Samozrejme, že o ňu naozaj nestojím, takéto naháňačky za ženami sú zbytočné a chlapi, ktorí sa do nich púšťajú, majú vymyté mozgy."

"Pretože ženy by mali byť za každých okolností povoľné a vyzliekať si nohavičky už len z toho dôvodu, že ste im vy chlapi venovali jeden lichotivý pohľad, všakže?" ozvem sa, pretože mi z jeho rečí stúpa adrenalín a chuť jednu mu uvaliť a zlinčovať ho sa stupňuje.

"Len mu daj, Elena! Tento prenášač pohlavných chorôb automaticky predpokladá, že každá žena je taká tupá, že mu bez otáľaní na počkanie dá. Nechápe, že na ňom nie je absolútne nič špeciálne a že žiadna inteligentná žena by si s ním nikdy nič nezačala, pretože je asi tej najnespoľahlivejší človek na tejto zemeguli."

"Dobré ráno, idem nevhod?" prehovorí Vivien a smeje sa. Určite započula celú tú bezvýslednú konverzáciu, ktorú sme doteraz s Hanou viedli. Respektíve to ani nebola konverzácia, ale urážanie a podkopávanie Augustovho ega. Je mi jasné, prečo sú s Damiánom takí dobrí kamaráti. Sú navlas rovnakí. Zaujímalo by ma, kto sa učil od koho. Bol Damián niekedy milý chlapec, ktorého August priviedol na zlé chodníčky alebo naopak? I keď je dosť možné, že obaja boli takíto odjakživa.

"Isteže nie. Pokojne sa môžeš pridať do klubu "Nenávidíme mužské šľapky pod vedením Augusta Fajnora," odpovie jej Hana a chichoce sa.

"Máte ešte voľné miesta?" zákerne sa vyškerí a zastane si do nášho polkruhu.

"Už aj ty s tým začínaš, Vivien? To tu nikto nie je na mojej strane?" Pozerá sa ku každému a hádže na nás smutné oči, ktoré by v nás mali akože vyvolať súcit.

"Pridávam sa k tým, čo sú vo väčšine."

"Damián, prosím, povedz, že si aspoň ty na mojej strane?"

"Ja som nestranný, kamoško. Babské intrigy idú mimo mňa," zahlási a vydáva sa smerom do jedálne. Uvedomím sa a ponáhľam sa za ním. Teraz určite vyzniem ako nejaká hlupaňa, ktorá poslušne prenasleduje svojho pána a nedokáže sa od neho pohnúť ani na krok.

"Sklamali ste ma, slečna Karlová. Nemyslel som si, že budete chcieť z toho rande tak zbabelo vycúvať."

"Nechcela som vás ukrátiť o čas s vašimi blízkymi."

"Očakávate odo mňa, že tomu uverím? Je vám totálne jedno, že odchádzajú. Nezaujímate sa totiž o nikoho iného, ako o samu seba."

"Prečo o sebe hovoríte v ženskom rode? Ja som si myslela, že ten, koho zaujíma len vlastné blaho, ste vy, pán Oswald."

"Takže to rande platí? Alebo mám čakať správu tesne pred piatou hovoriacu, že kvôli ženským veciam," naznačuje prstami úvodzovky, "sa nemôžete dostaviť?"

"Menštruáciu som mala pred dvomi týždňami, toho sa obávať nemusíte. Keď raz niečo sľúbim, v zásade to dodržím. A nehovorte tomu rande, pretože to nie je. Je to len obyčajná, nič neznamenajúca večera dvoch obchodných partnerov."

"Ako poviete, slečna Karlová," zašepká mi do ucha a za ruku ma vedie ku stolu, pri ktorom sú už posadení jeho rodičia. Podrží mi stoličku a počká, kým si sadnem, až potom sa usádza on. Pri stole sa nedeje nič nové. Stará bosorka hádže ostošesť nenávistné pohľady a keď sa jej pozdravíme, iba odfrkne: "Bolo by dobré, keby tu s nami nesedí táto tuláčka."

"Vivien, gratulujem ku včerajšiemu vystúpeniu. Bola si dychberúca. V mene našej celej rodiny ti ďakujeme za pozvanie. Už dlhšiu dobu som nebol na podobnom kvalitnom vystúpení a je to už celá večnosť, kedy sme mohli predovšetkým vidieť na javisku teba. Navrhujem prípitok na počesť našej talentovanej nevesty," prihlási sa o slovo pán Oswald a čašníci prinášajú na jeho povel fľašku nejakého prehnane drahého šampanského.

"Bývalej nevesty!" ozve sa Hana a vypúli na svojho otca svoje modrozelené oči.

"Samozrejme, ospravedlňujem sa, Elena. Je to stále trochu nezvyk, ale keď už budete s Damiánom svoji, budem si to lepšie pamätať. Tak na Vivien!" postaví sa od stola a na jeho pokyn vstávame všetci a začíname so štrnganím. Urazilo ma to. Sedím s nimi pri stole a on aj napriek tomu nazýva svojou nevestou Vivien. Sú predsa rozvedení. Ja som jeho snúbenica. O čom to zase premýšľam? Čo ma má čo zaujímať, ako ju oslovuje? Malo by mi to byť abnormálne jedno. Chyba je len v tom, že nie je. Dotkýna sa ma, že sa moja prítomnosť neberie na vedomie. Na to nie som zvyknutá. Oni nevedia, že som len jeho predstieranou snúbenicou a mali by si ma vážiť. Namiesto toho sa ku mne jeho matka správa ako ku prašine a k prenosnému smrteľnému vírusu, a jeho otec vynáša každý deň Vivien do nebies. Azda je aj správne, že sa ju tento podliak snaží získať späť. Aspoň urobí mamičke a ocinkovi ich nepodarený synáčik radosť.

Zvyšok raňajok trávim v tichosti a teším sa, že viac takýchto posedení ma už nečaká. Ešte prežiť ten hlúpy zajtrajší večierok a šialenú rodinu Oswaldovcov nadobro vytesním zo svojej mysli. Adrián sa v slúchadle neozýva a naša tichá domácnosť pokračuje aj naďalej. Som zvedavá, dokedy mu to vydrží. Popravde, ani úplne neviem, čo stojí za mojím súhlasom a prikývnutím na večeru s týmto chlapom. Či konflikt s Adriánom, po ktorom sa správa ako malé dieťa a detinsky ma ignoruje alebo zistenie, že Damián tie štvorlístky osobne našiel a dal ich upraviť špeciálne pre mňa. Podľa všetkého obe z týchto vecí. Po raňajkách odpochodujeme vedľa seba na svoje izby a absolútne nekomunikujeme. Viem, že som urobila zatajením tých informácií chybu, ale mlčanlivosť a ignorovanie nie je riešenie. Potrebuje odo mňa pauzu, bude ju mať. Nie som ten druh ženy, ktorý by sa s plačom rozutekal do mužovho náručia a žiadal o odpustenie. Mám Adriána viac, ako len rada. Sme si blízki, keď som s ním, cítim sa uvoľnene a pozitívne. Neklamala som mu, naozaj ho milujem. Len nie som presvedčená o tom, či sa moja láska vyrovná tej, ktorú cíti on ku mne.

Ľahnem si do postele a deň trávim pozeraním romantických seriálov, ku ktorým prechovávam milostný a zároveň nenávistný vzťah. Prevraciam očami nad scénami Chucka a Blair, ktorý sa v jednej epizóde dávajú dokopy a v tej druhej sa objavujú neprekonateľné prekážky, ktoré ich po miliónty raz rozdeľujú a oni sa odsudzujú. Ale zároveň sa potajomky usmievam nad skutočnosťou, že aj keď bol Chuck spočiatku chrapúň, pre Blair dokázal urobiť všetko a bojoval o ňu. Na druhú stranu si ale nemôžem pomôcť a smejem sa nad nereálnym scenárom, ktorý by v reálnom živote nemohol fungovať. Pozriem sa na hodinky. Vonku sa už začína stmievať, presne štyri. Otočím sa na brucho a tvárou zaborenou vo vankúšoch začínam kričať z plných pľúc. Na uvoľnenie frustrácie celkom nápomocný liek. Mohla by som sa vyhovoriť na ženské problémy, avšak to je prvoplánové a značilo by to, že sa bojím. Nadýchnem sa a vydýchnem. Nádych, výdych. Opakujem aspoň desaťkrát, kým sa postavím a zaleziem do kúpeľne.

Napustím si vaňu znovu až po okraj, ale o chvíľu z nej vyliezam kvôli nedostatku času. Musím si oholiť nohy a vlastne všetko! Prechádzam po nohách žiletkou aspoň päťkrát, kým ich na dotyk necítim úplne hladké. Moja pokožka je aktuálne bez ochlpenia a hladká ako zadoček bábätka. Vyberiem si z poličky luxusné telové mlieko a natieram sa ním. Vonia nádherne, citrusovo so základom z bieleho pižma a vanilky z bourbonu. Zabalím sa do županu a presúvam sa ku šatníku. Ostáva mi ešte polhodina. Prečo sa vlastne takto snažím? Je to len bezvýznamná večera s tým podliakom. Chcem vyzerať dobre kvôli sebe, nie kvôli nemu. Určite ma vezme do nejakej hlúpej nóbl reštaurácie s úmyslom urobiť na mňa dojem, nemôžem padnúť do hanby. Hoci nemám chuť sedieť v jednej miestnosti s ďalšími zazobanými snobmi a hodinu polemizovať nad tým, ktorá vidlička je na predkrm a dezert. Volím si slaboružové obtiahnuté šaty s bielou kvetinovou výšivkou a spadnutými ramienkami. Sú pomerne krátke, siahajú len do polovice stehien, preto sa ešte raz ubezpečím dotykom, či sú moje nohy naozaj také hladké, ako sa mi zdali v kúpeľni. Šaty dopĺňam chokerom, ktoré som k ním dostala, malými náušnicami a telovými lodičkami. Na pery použijem matný rúž a do očí si nasádzam šošovky, ktoré som si pred kúpeľom vyberala. Vlasy si vyfénujem a nechám im svoj prirodzený vlnitý vzhľad, len si do nich zapletiem úzky vrkoč, ktorý v strede spájam. Cez plecia si prehodím dlhý krémový kabát a výťahom sa presúvam na prízemie. Adriánovi som nič neoznamovala. Nebaví sa so mnou a nebudem sa mu vtierať. Je za päť minút päť a toho podliaka niet. Sadnem si do kresla umiestneného v hale a prekrížim si nohy. Dávam mu päť minút. Ak sa jeho samoľúby ksicht z dverí toho výťahu dovtedy neobjaví, odchádzam. Jedna, dve, tri... chystám sa na odchod a v tom ho zbadám. Tmavomodré nohavice, biela košeľa a sako. Kráča ku mne s úškľabkom na tvári a jednu ruku má ležérne zastrčenú vo svojom vrecku.

"Vidím, že ste sa ma už nemohli dočkať, slečna Karlová."

"Na rozdiel od vás len chodím načas."

"Je presne päť, vidíte?" Odhrnie si rukáv na saku a pred oči mi nastrčí svoje luxusné rolexky. "Ale oceňujem, že sa snažíte byť dochvíľna."

"Budete stále trepať nezmysly alebo už aj vyrazíme?"

"Prosím, až po vás," reaguje na moje slová a čaká, kým vstanem a prejdem dverami. Pred hotelom na nás už čaká znovu iné auto. Žltý športiak, zrejme je vysadený na Ferrari, pretože toto je už tretie auto rovnakej značky, na ktorom sa budeme viesť.

Pridŕža mi dvere a počká, kým si do neho nasadnem. Kožené sedačky v aute sú studené a mimovoľne urobím grimasu, ktorú si ihneď všíma a ako na povel zapína kúrenie. Jazdí rýchlo, pozerá sa len pred seba a nerozprávame sa. Jazdíme už minimálne polhodinu a stále nezastavuje. Kde ma to tento sociopat vezie? Po ceste sa nenachádzajú žiadne domy, míňame len husté lesy a prázdne čistinky bez známky ľudského života. Je toto moment, kedy vyskočím z auta a budem bežať ako o život, kým ma on bude naháňať so snahou usmrtiť ma? Naozaj pozerám priveľa kriminálok. Nespoznávam miesto, po ktorom prechádzame, ale zdá sa mi, že spomaľujeme až sa nakoniec zastavíme úplne. Nie však dobrovoľne.

"Čo sa deje? Prečo sme zastavili?" opýtam sa, keď to ticho ďalej nedokážem vydržať a odťahujem sa od neho vo svojom sedadle čo najďalej.

"Niečo sa pokazilo na aute. Neštartuje."

"To ako vážne? Máte v tej podzemnej garáži komplexov stovky aut a vy si vyberiete akurát to, ktoré nefunguje? Okrem toho, posluhuje vám milión ľudí, to ste si ho nemohli dať skontrolovať predtým, ako ste do neho nasadli?"

"Odkiaľ som asi tak mal vedieť, že sa pokazí práve dnes, ženská?"

"Robte s tým niečo! Hádam tu nebudeme stáť uprostred lesa."

"Snáď sa bojíte, slečna Karlová? A to som si myslel, že ste odvážnejšia."

"Nebojím sa, ale byť uprostred ničoho s vami, to už pre mňa problém predstavuje. Idem niekomu zavolať, alebo si ráčte postaviť ten svoj zadok a skontrolovať, čo sa na tomto vašom debilnom aute pokazilo."

"Máte pocit, že som automechanik?"

"To ste taký nekompentný, že sa nevyznáte do vlastného auta? Ale chápem, keďže máte ľudí na všetko, je náročné správať sa ako normálny človek a robiť si všetko sám."

"Nechcite ma naštvať, slečna Karlová," komentuje a popritom stláča na volante všetky možné gombíky, ktoré sa na ňom nachádzajú. Ja si otváram kabelku a vyberám z nej mobil, ako však rýchlo zisťujem, v tomto zapadákove nie je žiaden signál.

"Toto ste urobili naschvál. Že vraj večera."

"Obviňujete ma z toho, že som zámerne poškodil svoje auto a schválne ho odstavil v odľahlom lese?"

"Áno, presne to si myslím," pritakám a vystupujem z auta so snahou nájsť niekde signál.

"Zbláznili ste sa? Nastúpte si naspäť do auta!" prikazuje mi a naťahuje sa k mojej ruke.

"Nestarajte sa do mňa."

"Vy ste neskutočná," krúti hlavou a vychádza von za mnou.

"Porazí ma. Som si mohla myslieť, že sa to skončí takto, keď s vami niekam pôjdem."

"Tým sa mi snažíte naznačiť, že vám nosím nešťastie? Ste šialená. Neďaleko by sa mala nachádzať lesná chatka, večer sa tam vyspíme a snáď ráno zavoláme pomoc."

"Tak to si vyhoďte z hlavy. Do žiadnej chatky s vami nejdem."

"Nemajte strach, celý čas budem pri vás a ak by sme po ceste náhodou stretli nejakého medveďa, rýchlo sa za vás ukryjem a ponúknem im vás. A ak budú mať aspoň štipku rozumu, radšej ostanú hladní, akoby sa mali kŕmiť takou panovačnou a tvrdohlavou ženskou."

"Idiot," precedím pomedzi zuby a na znak toho, aby som mu dokázala, že sa nebojím, sa púšťam po chodníku smerom do hustého lesu.

"Len žartujem, radšej by som s tými medveďmi vlastnoručne bojoval, ako mal dovoliť, aby vám skrivili čo i len vlások na hlave."

"Neuveriteľne šľachetné," odpoviem sarkasticky a mobilom si svietim popod nohy. Načo som si brala tieto hlúpe lodičky? Opätok sa mi zabára do blata a sťažuje chodenie. Preklínam sa za to, že som súhlasila a išla s ním.

"Vyskočte mi na chrbát. Takýmto tempom nebude tým medveďom trvať dlho, kým nás nájdu."

"V žiadnom prípade. Dokážem prejsť aj po svojich," spieram sa a hoci by mi to v tejto chvíli naozaj uľahčilo moje trápenie, z hrdosti jeho ponuku neprijímam.

"Ako chcete," pohne sa do kroku, ale chodí pomaly a čaká ma. Z lesa počuť rôzne zvuky, na ktoré som už zo svojho behu naučená a neprekáža mi ani tma, keďže som zvykla bežať každé ráno ešte za šera, problém pre mňa predstavujú len tieto hlúpe opätky a chladná novembrová noc, z ktorej mám zimomriavky po celom tele. Obliecť sa do takých krátkych a tenkých šiat nebol tiež práve najlepší nápad. A aby toho nebolo málo, o pár sekúnd sa začína hustý lejak a dáždnik nemá ani jeden z nás.

"Tam hore nás niekto musí poriadne nenávidieť."

"Tipujem, že nás prekliala vaša gorila, keď zistila, že so mnou idete na rande."

"Adrián nie je taký závistlivý a nie je to rande, ale večera. Navyše už ani to nie, keďže sa z toho vykľula túra lesom v ihličkových lodičkách."

"Všimol som si. Cením si, že ste sa kvôli mne tak vyfintila. Vyzeráte... teda, vyzerali ste úžasne."

"Odkiaľ máte, že je to kvôli vám?"

"Ach, Elena, naučte sa odo mňa prijímať komplimenty bez toho, aby ste museli mať posledné slovo. Mimochodom sme v cieli," zahlási pri pohľade na malú drevenú chatku, ktorá môže pozostávať maximálne z jednej izby, aj to nie veľmi veľkej. Pre dnešok bude musieť postačiť. Zastane si ku dverám a pod rohožkou sa snaží vyloviť kľúč. Ten sa však nenachádza ani pod kameňom či na parapetnej doske, preto sa rozbehne z menšej vzdialenosti a vylomuje dvere.

"Chcete sa dostať dnu alebo nie?" reaguje na moje prevracajúce oči a ja vstupujem bez otáľania dovnútra. Je to tu miniatúrne, len obyčajná jedna miestnosť, v ktorej sa nachádza ešte taká tá stará drevená váľanda a jedno obyčajné kreslo. Som premočená do nitky a mráz mi behá po celom tele.

"Oblečte si moju košeľu, tá je ešte pomerne suchá," ponúkne sa mi a bez okolkov si ju začína rozopínať.

"To nebude potrebné."

"Elena, urobte to pre vlastné bezpečie. Nebojte sa, moje oblečenie nie je nákazlivé."

"Nenakazím sa vašim gigantickým egom a narcisistickou náturou?"

"Nie, bolo mi povedané, že to nie je prenášateľné." Usmeje sa a podáva mi ju. Prevlečiem si ju cez ruky a otočím sa mu chrbtom, kým zo seba sťahujem svoje šaty. Jeho košeľa mi len letmo zakrýva stehná, ale je aspoň suchá. Pričuchnem si k nej. Vonia po ňom. Zastanem si k oknu a sledujem kvapky padajúce z oblohy. Takto zvnútra to vyzerá romanticky, ale dážď vo všeobecnosti neznášam.

"Ďakujem za tie gombíky. Neviem, čo je na tom pravdy, ale že vraj ste ich osobne hľadali."

"Kto vám to prezradil?"

"Je to pravda?"

"Možno."

"Prečo?"

"Čo prečo?"

"Prečo by ste sa unúvali hľadať nejaké obyčajné a nepodstatné gombíky?"

"Pretože boli podstatné pre vás."

"Odkedy vám záleží na tom, čo je pre mňa podstatné?"

"Presne od momentu, kedy som stretol tú vašu panovačnú a otravnú osobnosť, slečna Karlová."

"Malo by vám záležať len na tom, čo je podstatné pre Vivien. Ona je v konečnom dôsledku žena, ktorú sa snažíte získať späť."

"Zo začiatku to tak bolo, to nepopieram."

"Viete, čomu nerozumiem. Hovorili ste, že do médií sa dostane vždy len to, čo chcete. Ako je potom možné, že sa tam prevalila vaša nevera?"

"Pretože to bolo presne tak, ako som chcel. Pravdou totiž je, slečna Karlová, že Vivien podviedla mňa. S mojím účtovníkom, a keďže mi na nej záležalo a jej kariéra pre ňu veľa znamenala, radšej som to prevzal na seba a urobil zo seba špinavca, ktorý nedokáže byť verný svojej manželke."