"Vy si s tými červenými šatami nedáte pokoj. Alebo chcete len napraviť svoju reputáciu zo svojho debutu v klube?" prihovára sa mi, keď vystúpim von z výťahu a on ma ako galantný partner pri ňom očakával.

"Nemusím vám skladať účty a vysvetľovať dôvody pre svoj výber oblečenia."

"Nemusíte ihneď zachádzať k tej dravej defenzíve. Mimochodom v tých šatách vám to nesmierne svedčí."

"Nehovorili ste, že som v nich vyzerala príšerne?"

"Vidíte, aj Damián Oswald sa niekedy mýli." Mykne plecom a ponúkne mi svoje rameno. Všetky oči sa upierajú na nás, pre hostí v hale sme doslova ako nejaká atrakcia, nespúšťajú z nás zrak po celý čas, tak radšej jeho ruku prijímam a bez okolkov ho nasledujem do auta. Dnes opäť jazdíme osamote len my dvaja. Na rozdiel od červeného Ferrari, ale pre zmenu nastupujeme do čierneho s dverami otvárajúcimi sa dohora. Mimovoľne prevrátim očami, keď mi otvára gavaliersky dvere a on na môj popud urobí to isté a zasmeje sa. Nie škodarodostne, ale s chlapčenským výrazom, pri ktorom sa mu v lícach vytvárajú jamky. Tento druh smiechu som u neho predtým už videla, ale zakaždým ma dokáže prekvapiť, pretože u neho som skôr zvyknutá na ten nadnesený a zlomyseľný, z ktorého mi v žilách vrie krv. Usadím sa do koženého sedadla, ktoré na vrchu zdobí logo "Vzpínajúceho sa koníka" a on za mnou zabuchuje dvere. Prechádza okolo predku a usádza sa vedľa mňa. Položí ruky na volant a z miesta pred hotelom trieli ako strela. Rozbehol sa tak rýchlo, že ma naklonilo dopredu a pred úderom do palubnej dosky ma zastavil len zapnutý pás.

"Prepáčte, som zvyknutý na to, že jazdím sám. Udreli ste si niečo?"

"Nepredstierajte záujem. Boli by ste rád, keby sa mi niečo stalo."

"To si o mne myslíte? Ženám neubližujem, nikdy by som na nich nepoložil ruku."

"Keď to hovoríte."

"Budem ohľaduplnejší a posnažím sa nejazdiť tak rýchlo."

"Je to vaše auto, môžete si v ňom robiť, čo chcete. Nechcem, aby ste mi znovu predhadzovali na oči, že vám patrí všetko na svete."

"To som nikdy nepovedal."

"Znelo to tak."

"Nechcem vám ublížiť, váš podrezaný jazyk by mi chýbal, keby sa vám niečo stalo. Kto by mi potom strpčoval život a nútil strácať kontrolu, slečna Karlová?"

"Je pravda, že som pomerne nenahraditeľná. Milé od vás, že ste si to konečne uvedomili."

"A čo ja? Musíte uznať, že keby som niekde vypustil dušu, chýbal by vám rovnocenný súper, s ktorým by ste si mohli dávať každodenne slovné súboje," uškrnie sa a dvíha frajersky kútik svojich úst.

"Nepopieram, že nikto ma ešte nikdy tak neúprosne nevytáčal spôsobom, akým sa to darí vám. Z tohto pohľadu je vaše gigantické ego a samoľúbosť naozaj nenahraditeľná tiež."

"Konečne tu máme zhodu!" vyhlási víťazoslávne a na chvíľu sa púšťa volantu, aby mohol zatlieskať. V tejto chvíli sa neudržím ani ja a vybuchnem do svojho príšerného rehotu. Neviem, či za ním stoja jeho slová, alebo fakt, že sme sa rozprávali bez toho, aby som mala aspoň na sekundu chuť uškrtiť ho vlastnými rukami a vyliať mu do tváre horúcu vodu, ale rozosmial ma. Intuitívne som mu položila ruky na volant a na milisekundu sa zapozerala do jeho očí. Pomiatla som sa, alebo v tomto svetle naozaj žiaria? Pripomínajú skôr tyrkysovú a nachádzajú sa v nich malé odrazy, ktoré vám svojou prenikavosťou zachádzajú až priamo ku srdcu. Má intenzívny pohľad. Hypnotizujúci. Neviem sa od neho odtrhnúť a stále mám mimovoľne položenú ruku na tej jeho. Vzhľadom na to, že sa nachádzame na ceste, na ktorej sa okrem nás premáva ešte ďalších desať aut, to nie je práve najbezpečnejšie, ale aj tak sa nedokážem prinútiť strhnúť z neho zrak. U neho je to rovnaké, hoci neviem, čo zaujímavé môže vidieť v mojich očiach. Sú obyčajné hnedé a fádne. Vždycky to bola vec, ktorú som na sebe nemala rada. Navyše ani nie sú spoľahlivé, keďže som odkázaná na dioptrie už od svojich ôsmich rokov. Z tohto prenikavého zazerania nás vyruší klaksón Augustovho auta, ktorý jazdí pred nami a snaží sa nás obehnúť. Preberám sa z tohto tranzu a pozriem sa do spätného zrkadla, v ktorom nechápavo krúti hlavou a ukazuje Damiánovi prostredník. Konečne sa pohýname a zrýchľujeme. Tomuto chvíľkovému podľahnutiu nemienim venovať žiadnu pozornosť a po zvyšok cesty sa na neho nepozriem. Cítim sa podnapito a to ešte moja noha ani len nestihla vkročiť do toho klubu.

Pred klubom s neónovým nápisom sa mi vyjavujú nostalgické spomienky. Ani vtedy sa mi sem nechcelo prísť a Rita ma k tomu nasilu prinútila a situácia sa opakuje. Vyzerá to tu navlas rovnako ako pred niekoľkými dňami. Asi desaťmetrový rad postávajúcich ľudí, ktorí sa márne snažia dostať dovnútra a voľný vstup dostáva len pár vyvolených z miestnej smotánky. A ešte Rita. Tá by sa dostala aj na svadbu princa Harryho, keby toľko nežiarlila na Meghan a nepriala si vytrhať jej všetky vlasy. Ani neviem, či sa na ňu hnevám. Mala dobré úmysly a za svoj život sme snáď neboli tak normálne pohádané ani raz, ale sklamalo ma, s akou ľahkosťou mu vyzradila informácie, ktoré mali byť zahalené rúškom tajomstva pre všetkých ľudí okrem nej. Aj v tom klube sa na mňa vykašlala a nechala ma celú noc samu, ale to patrí k nej. Má takú povahu a za to na ňu naštvaná byť nemôžem, ale toto ma zasiahlo a ranilo. Zradila moju dôveru a prezradila niečo chlapovi, o ktorom vie, že ho nemôžem zniesť. Pre dnešok na svoje starosti už nebudem myslieť. Budeme v klube, to znamená, že opiť sa je povinnosťou.

Damián parkuje svoje auto a vystupuje z neho, ja urobím to isté, ale v momente, keď prikladám ruku na kľučku, otvára moje dvere znovu za mňa. Vystupujem a pridávam sa k postávajúcej Vivien a Hane, ktoré čakali len na mňa, aby si mohli zastať do radu. Vlastne to nie je až taká pravda, pretože podobne ako Rita, ani oni sa nezačleňujú dozadu, akoby to pri príchode malo vyzerať, ale idú priamo k ochrankárom, ktorí ich rovno púšťajú dovnútra. Ani sa ich na nič nevypytujú, iba sa im slušne pozdravia po mene.

"Bohatí ľudia a ich známosti. Pustia ich hocikde svojvoľne a bez slova," šomrem si popod nos.

"Patrí nám to tu, slečna Karlová. Akoby to vyzeralo, keby odmietli vstup majiteľom?" osloví ma a vedie ma cez vstupné dvere do známej miestnosti preplnenej miestnymi zbohatlíkmi. Ako ma v tomto hluku mohol počuť? A samozrejme, že im to tu patrí, čo som vôbec zaskočená, obsadzujú každú budovu v meste a robia si z nich svoje základne.

"Isteže, prepáčte mi moju neznalosť. Ale musíte uznať, že je ťažké držať krok s celou tou škálou podnikov, hotelov a neviem čoho ešte, ktoré vychýrená rodina Oswaldovcov vlastní."

"Znovu to robíte."

"Robím čo konkrétne?"

"Ohŕňate nosom a máte predsudky. Tí ľudia sú rovnakí ako vy, len možno majú o trochu viac peňazí, ale zaručujem vám, že aj viac starostí. Napríklad pozrite sa na toho chlapca s dlhými vlasmi sediaceho v rohu, pokukuje po každej žene, ktorá vstúpi a v duchu si hovorí: "Keby som len mal toľko odvahy, aby som jej kúpil drink a pozval do tanca." A potom ten pán s fúzami sediaci na druhej strane, upíja svoj žiaľ v alkohole, pretože ho manželka pripravila o celý jeho majetok. A tá žena pri barovom pulte? Tvári sa nadradene, ale každú chvíľu sa obzerá za chlapom v spoločnosti tých dvoch krásnych slečien a potajomky sa hreší za to, že mu v tú noc nedala a rozhodla sa pre rande s jeho kamarátom, ktorý ju hneď na druhý deň odkopol," vykladá mi svoje vymyslené scenáre a napije sa z piva, ktoré mu práve podal August.

"Nie som jediná, ktorá ma bujnú fantáziu."

"Nevymýšľal som si, choďte za nimi a spýtajte sa ich na to. Zaručujem vám, že vám povedia to isté, čo pred chvíľou ja sám, len možno použijú inú voľbu a kombináciu slov."

"Pijete aj napriek tomu, že ste tu autom? Alebo ste tak neskutočne zazobaný, že pre vás neplatia ani zákony?"

"Je to nealkoholické pivo. Povedal som predsa, že dbám na vašu bezpečnosť, slečna Karlová." Mrkne na mňa a posúva sa k baru, kde objednáva nejaké drinky.

Prisadnem si k Hane a Vivien a začínam sa občerstvovať alkoholickými nápojmi, ktoré sa na barovom pulte kopia. Keď už ich objednali, tak nech nepadnú na zmar, nie? Minulú návštevu tohto klubu som prežila v triezvosti, keď už nič, tak aspoň mám príležitosť vynahradiť si premárnenú situáciu. Hoci znovu ruším svoje pravidlá a pijem objednaný alkohol od niekoho iného, pre dnešok som jeho snúbenica a mám dovolené míňať jeho peniaze. V pití sa ku mne pripája aj Hana a v tejto chvíli to vyzerá tak, akoby sme sa priam predbiehali o to, ktorá z nás toho vypije viac. Lejeme do seba jeden pohár za druhým a na prekvapenie zatiaľ nič necítim. Nie som otupená, ani sa mi nekrúti hlava a dokonca ani neprevracia žalúdok. Jedinými triezvymi teda ostávajú len Damián a Vivien, ktorá má zajtra baletné vystúpenie a nemôže si dovoliť opiť sa. Aj Hana má dobrú výdrž, stíha môjmu tempu a stále je v stave vnímania a odpovedania na otázky.

"Miláčik, to už by na dnešný večer aj stačilo. Naše prvé výročie si oslávila dostatočne."

"Mucinko, obávaš sa, že by som ti mohla vyrobiť problémy pred rodinou? Neboj sa, nič im o našom vzťahu neprezradím," hovorím podgurážene a vzpieram sa, keď sa ma snaží postaviť zo stoličky.

"Potrebuješ sa len vyspať. Ide sa!" Prinúti ma postaviť sa a ťahá ma za pás von na ulicu.

"Nechaj ma! Musíš mi stále kaziť život, Damián Oswald?"

"Práve sa pokúšam ti ho vylepšiť, aby si zajtra ráno bola v znesiteľnejších bolestiach."

"Odkedy sme sa stretli, len mi rozkazuješ. Elena toto, Elena tamto... chcem mať od teba už pokoj," táram dve na tri a bojujem s ním, aby ma pustil. Vykrúcam sa a stojím na mieste. Vyzlieka si sako, do ktorého ma navlieka a prehadzuje si ma cez plece. Udieram ho rukami do chrbtu a kričím ako šialená, aby ma dal dole. Vôbec ma nepočúva a bez slov usádza do svojho športiaku. Len čo sa za mnou zavrú dvere, upadám do hlbokej spánkovej kómy. Zdá sa, že promile v mojej krvi sa začalo usádzať a klamlivo mi spočiatku nahováralo, že môžem piť bez obmedzenia.

Ráno sa prebúdzam vo svojej posteli na svetlo vychádzajúce z okien, na ktorých nie sú zatiahnuté závesy. Pomaly otváram oči a na posteli vedľa seba nachádzam Adriána, ktorý je stále oblečený v tom, čo mal včera. Usádzam sa a prstom si masírujem boľavú hlavu, v ktorej mi pulzuje a ide mi ju roztrhnúť. Oči mi zbehnú k rukávom čierneho saka, ktoré na mne doslova pláva. Odkiaľ ho mám? Snažím sa rozpamätať na včerajší priebeh udalostí v klube. Pila som s Hanou a ďalej? Spomínam si, že som mu nadávala a to pred všetkými. Snáď boli aj oni v rovnakom dezolátnom stave ako ja, lebo inak budem mať malér. Vstávam a tackavým krokom sa premiestňujem do kúpeľne, v ktorej si oplachujem tvár studenou vodou a hádžem do seba tabletku na upokojenie tejto neutíchajúcej migrény. Sadnem si na vaňu a opäť premýšľam nad včerajším večerom. Je to jeho sako. Vonia ako on. Nie je možné zabudnúť na túto prenikavú a ostrú vôňu. Odniesol ma proti mojej vôli do auta, ale na viac si už nespomínam. Zrejme ma vyložil pred hotelom a Adrián ma zaniesol na izbu.

"Elena, si v poriadku?" ustarostene klopká na dvere kúpeľne. Tak aj on sa už prebudil.

"Áno, len som si bola vziať tabletku na bolesť hlavy."

"Včera si sa poriadne opila."

"Kto ma odniesol na izbu?"

"Chcel som to urobiť ja, ale Vivien stála celý čas pri vás dvoch, takže to musel urobiť ten manekýn. Po celý čas si ho kopala a vzpierala si sa ako mulica. Potom ma zavolal a povedal, aby som sa o teba postaral."

"Prezradila som sa?" opýtam sa neisto a bojím sa odpovede.

"Nadávala si mu, ale našťastie to ostalo len pri tom."

"Chvalabohu."

"Potrebuješ, aby som ti niečo priniesol?"

"Nie, len túto opicu potrebujem dospať. Ak stretneš Damiána, povedz, nech sa pri raňajkách na niečo vyhovorí, teraz do seba naozaj nič nedostanem."

"Večer idete všetci na to Vivienino vystúpenie?"

"Áno, dovtedy sa dám dokopy."

"Ostanem pri tebe."

"Dobre, ale nebudeme robiť nič iné, len spať."

"To je samozrejmé." Chytí ma za hlavu a pobozká na čelo.

Zaspávam v jeho náručí ako zabitá. To je môj jediný liek na opicu. Spánok. Pretočím sa na bok a on ma drží okolo pásu. Hladí ma po vlasoch a hoci sa v tomto momente cítim nechutne, je mi v jeho náručí príjemne. Znovu som prespala takmer celý deň. Našťastie dnes mám väčšiu časovú rezervu a môžem sa dať do reprezentatívneho stavu. Napustím si vaňu a zapálim po jej celom obvode sviečky. Zapácham po alkohole ako nejaký závislý alkoholik, popravde sa aj Adriánovi čudujem, ako vydržal spať v mojej blízkosti. Zabalím sa do uteráku a kým sa mi presušia vlasy, púšťam sa do voľby outfitu. Dress code je pomerne prísny, páni oblek, ženy šaty pod kolená. Mám tu len jedny také, ktoré by tomuto typu zodpovedali a prikladám si ich k telu. Sú levanduľovej farby, s trojštvrťovými rukávmi, predeleným pásom a áčkovou rozšírenou sukňou. Celé sú posiate malinkými kvetmi a na rukách transparentné. Na nohy si obúvam lodičky rovnakej farby. Vlasy si vyfénujem a upravujem do uhladeného nízkeho drdolu. Zvýrazňujem oči a snažím sa o dymové líčenie, o ktoré sa vždy stará Rita, keď niekam ideme a na pery volím ružový lesk. Z bižutérie sa okrem falošného zásnubného prsteňa rozhodujem pre malé diamantové náušnice.

"Dobrý večer, slečna Karlová. Pekné vidieť, že po včerajšej noci ste stále nažive."

"Dobrý večer, pán Oswald. Neurobím vám tu radosť a tento svet sa ešte opustiť nechystám."

"Užili ste si to? Postarali ste sa o ďalšiu zábavnú scénu. Ľudia mali predstavenie zadarmo."

"Ospravedlňujem sa. Bolo odo mňa nezodpovedné tak veľmi sa doriadiť a..."

"... poďte so mnou na rande," preruší ma a zaskočí svojou žiadosťou.

"Dnes ste sa pre zmenu opili vy?" posmešne spochybňujem jeho slová.

"Som seriózny. Už len dva dni a už nikdy viac ma nebudete musieť vidieť. Prajem si zakončiť tieto dva týždne pozitívne."

"Nerandím so svojimi klientmi."

"Tak to berte len ako večeru medzi dvomi podnikateľmi na znak dobre uzavretého obchodu. Povedzte mi, že o tom budete aspoň premýšľať. Prosím."

"Ja..." nenachádzam slov a po prvýkrát neviem, ako mu mám odpovedať.

"Nemusíte mi odpovedať hneď. Vezmite si čas," prihovára sa ku mne milo a za ruku ma odprevádza do svojej limuzíny.

Rande? Prečo tak náhle žiada, aby som s ním išla na večeru? Nie. Nebudem o tom premýšľať. Moja odpoveď znie nie a ďalej sa tým už nebudem zaoberať. Vivienino vystúpenie sa koná v Národnom divadle, pred ktorým už čaká mimoriadne veľké množstvo hostí. Všetci sú zvedaví, keďže sa tu objavila po ročnej pauze a svoju kariéru odstavila na druhú koľaj. V súčasnej dobe sa viac venuje trénovaniu. Hana vyzerá krásne v slaboružových šatách s mašľou okolo pásu a transparentnej látke po obvode chrbtu. Do sály vstupuje v prítomnosti Augusta, ale celý čas sa škriepia ako nejaký starý manželský pár a ona ho neustále napomína. Damián je nezvyčajne ticho a po zasadnutí do sedadiel v prvom rade neodtrhne zrak od javiska. Svetlá sa zhasínajú, opona nadvihuje a predstavenie sa začína. Vivien sa objavuje ako prvá oblečená v takom tom typickom baletkovskom oblečení s povestnou "tutu" sukničkou, rukávnikoch a bielou čelenkou. Pohybuje sa ladne a tak nenáročne, pozná kroky a vie presne, kde má stúpiť, aby to vyzeralo veľkolepo. Jedná sa o slávny balet Luskáčika, ktorý sa musím priznať, že vidím po prvý raz v živote. Hudba je príjemná, s potrebnou intenzitou a stúpajúcim tempom, na scéne sa objavuje veľká kopa ľudí, ale nemáte z toho chaos a všetkých dokážete vnímať a nadnášať sa nad ich skvelou dynamikou a rytmom. Je to rozprávka pozostávajúca z dvoch dejstiev, prvý sa skladá z hlavnej zápletky rodiny zhromaždenej na Štedrý večer a zdobiacej stromček, kedy sa objavuje Drosselmeirer a venuje svojej krstnej dcére Luskáčika - teda panáčika na lúskanie orechov. V druhom dejstve putuje Mášenka s Luskáčikom po Cukrovej krajine a na jej počesť sa usporiada oslava sladkostí z celého sveta. Vivien je koncentrovaná a všetci, vrátane Damiána, v sále počas jej vystúpenia ani nedýchajú. Je v tom naozaj skvelá. Ani sa nečudujem, že sa jej podarilo vyhrať toľko ocenení. Po skončení vystúpenia sa svetlá znovu zažínajú a publikom vyskakuje do horlivého aplauzu. Trvalo to tuším nejaké tri hodiny, ale upútalo ma to takým spôsobom, že som nestíhala sledovať čas. Vivien a všetci zúčastnení sa poklonia a za potlesku odchádzajú z javiska.

Odchádzame do vstupnej haly, kde sa koná autogramiáda a čakáme na ňu, kým sa pri nej stihnú vystriedať všetci fanúšikovia. Vivien je prívetivá a na každého sa usmieva. Nie je u nej vidieť žiadna známka nevrlosti alebo únavy, už je mi jasné, že svojím povolaním žije a náramne si ho užíva. To je sen v každej práci. Robiť ju s nadšením a oduševnením. Je niečo po pol jedenástej, keď sa dávame na odchod a vystupujeme pred hotelom. Damián jej odovzdáva ruže a všetci sa poberieme na svoje izby. V tej mojej na mňa čaká prekvapenie. Rita.

"Ježiš, vieš ako som sa zľakla?" hovorím vystrašeným hlasom po tom, čo ju nájdem sedieť v kresle.

"Nemáš čisté svedomie, zlatko."

"Ako si sa sem dostala?"

"Povedala som, že som sestra slečny Karlovej a naivný recepčný mi dal kľúče od tvojej izby."

"A prečo si sem prišla?"

"Pretože mi je neuveriteľne ľúto, čo som urobila a nemôžem nechať, aby boli veci medzi nami dvomi takéto. Vieš, že mi na našom kamarátstve záleží najviac na svete."

"Aj mne, zlatko. Chápem, že si mi len chcela urobiť radosť, ale ten chlap je sviniar. Hovorila som ti predsa, ako sa mi vyhrážal tými fotkami mňa a Adriána, na ktorých sa bozkávame. Netušíš, čoho je schopný."

"On sa ti vyhrážal?!" vtrhne do izby Adrián a silno zatína ruky v päsť. No super, k šťastiu mi chýbalo už len to, aby začul moje slová.